SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 64/2016-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátomJUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie gen. M. R. Štefánika 1, Žilina, vo vecinamietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline z 30. septembra 2015v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 439/2015 v spojení s uznesením Okresného súdu Čadcaz 13. apríla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 19/2003 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola23. decembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorounamietal porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen,,dohovor“), ako aj práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a zákazudiskriminácie podľa čl. 14 dohovoru uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len,,krajskýsúd“) z 30. septembra 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 439/2015 (ďalej aj,,uznesenie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len„okresný súd“) z 13. apríla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 19/2003 (ďalej aj„uznesenie okresného súdu“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že je účastníkom konania(žalovaným) v spore„o náhradu škody z vád výrobkov...“, ktoré je vedené na okresnomsúde pod sp. zn. 12 C 19/2003. V priebehu konania okresný súd ustanovil znalca, ktorývypracoval znalecký posudok a sťažovateľ podal proti znaleckému posudku námietky.Okresný súd uznesením z 13. apríla 2015 rozhodol o trovách znalečného, s ktorého závermivšak sťažovateľ nesúhlasil, preto podal proti tomuto uzneseniu odvolanie. Uznesenímkrajského súdu z 30. septembra 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 439/2015 bolouznesenie okresného súdu sp. zn. 12 C 19/2003 z 13. apríla 2015 potvrdené.
3. Sťažovateľ považuje uznesenia krajského súdu a okresného súdu o trováchznalečného za nespravodlivé a diskriminačné, porušujúce jeho označené práva podľa ústavya dohovoru (pozri bod 1), pričom poukazuje na to, že uznesenia okresného súdu a krajskéhosúdu boli vydané predčasne, pretože znalec sa ešte nevyjadril k jeho námietkam podanýmk vypracovanému znaleckému posudku a okresný súd ho predtým ešte nevypočul(poukazuje pritom na iné uznesenie toho istého krajského súdu sp. zn. 6 Co 567/2014z 25. augusta 2014, podľa ktorého by o znalečnom mal okresný súd rozhodnúť až povýsluchu znalca).
4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jehozákladné právo„na spravodlivý súdny proces, právo na súdnu ochranu, právo na účinný opravný prostriedok, zákaz diskriminácie zaručené v čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo v konaní na Krajskom súde v Žiline - uznesením zo dňa 30.09.2015, sp. zn.: 5 Co/439/2015-524 porušené...
... bolo v konaní na Okresnom súde Čadca – uznesením zo dňa 13.04.2015, sp. zn.: 12C/19/2003-502 porušené...“.
5. Ďalej sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesenie krajského súdu a okresnéhosúdu zrušil, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každýsa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávisloma nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskejrepubliky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 13 dohovoru (právona účinný prostriedok nápravy) každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovoromboli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, ajkeď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Podľa čl. 14 dohovoru(zákaz diskriminácie) užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnostinamietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšiekonanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdomzo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súdskúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu naďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktorésťažovateľ označil, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenýmpostupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sanamietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovaťsťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatísťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS. 140/03, IV. ÚS 166/04,IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, I. ÚS 313/2010).
10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možnýchzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacichdo ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnymorgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie jeprieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnýmisúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkovéhostavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
11. V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa namietajúceho porušenie základných práva slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jehoúloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorurozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretáciea aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudskýchprávach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov súdostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektorézo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
12. Jediná námietka sťažovateľa v sťažnosti tkvie v tom, že považuje uzneseniaokresného súdu a krajského súdu o trovách znaleckého dokazovania (znalečnom) zapredčasne vydané a nespravodlivé, pretože voči znaleckému posudku podal námietkya všeobecné súdy o znalečnom rozhodli pred vypočutím znalca. Tieto uznesenia považujeza diskriminačné voči nemu (bližšie pozri bod 3 a tam uvádzané iné rozhodnutie krajskéhosúdu). Iné konkrétne a vecné dôvody však k jednotlivým označeným právam podľa ústavya dohovoru a ani k prípadnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uznesení okresného súdua krajského súdu v sťažnosti bližšie neuviedol (chýba teda riadne odôvodnenie sťažnostiv zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
13. Podľa jej skutočného obsahu sťažnosť možno vyhodnotiť v podstate iba ako ďalšíopravný prostriedok vo veci priznania znalečného znalcovi, pričom sťažovateľ vystupujev tomto konaní ako žalovaný. Argumentácia sťažovateľa, ktorý namieta predčasnosťa rýchlosť rozhodovania o znalečnom, ktoré navyše nie je konečným meritórnymrozhodnutím, je bez ústavného rozmeru, pretože smeruje proti takým uzneseniam okresnéhosúdu a krajského súdu, ktorými tieto súdy posudzovali, či predložené vyúčtovanieznalečného znalcom bolo v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách, výdavkov a náhradách za stratu časupre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov v znení neskorších predpisov, teda ide o aplikáciupráva v rovine podústavného práva, a dokonca podzákonného práva. V tomto smere ústavnýsúd poukazujevo vzťahu k čiastkovému rozhodovaniu o znalečnomna režim § 139ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého „o znalečnom súd rozhodne do 30 dníod vykonania tohto dôkazu“ [pozri aj judikatúru v ASPI, komentár IURA a komentár C. H.BECK „O odmene znalca a o náhradách vzniknutých nákladov má súd rozhodnúť bezprieťahov po podanom vyúčtovaní, a to nezávisle od skončenia veci, v ktorých bol posudokurobený. Po právoplatnosti rozhodnutia o nárokoch znalca sa priznaná odmena a náhradanákladov znalca bez meškania vyplatí“ (R 20/1980)].
14. V tejto veci rozsah sťažovateľovho vkladu na úhradu znalečného (záloha v sume150 €) je navyše sumou celkom zjavne bagateľnou, teda to by bol sám osebe dôvod naodmietnutie jeho sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr.I. ÚS 560/2015). O účelovosti tvrdenia sťažovateľa svedčí aj fakt, že kým v tejto vecinamieta neprimeranú rýchlosť rozhodovania o priznaní znalečného (napriek zákonnej dikcii§ 139 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), v inom konaní pred ústavným súdom(Rvp 15589/2015) napáda aj prieťahy v konaní okresného súdu v tej istej veci.
II.A K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
15. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou napadol uznesenieokresného súdu. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy,ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenie okresného súdu, keďže proti nemu bolprípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o jeho odvolaní proti nemurozhodol krajský súd uznesením z 30. septembra 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.5 Co 439/2015. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť prenedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.II.B K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
16. Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti, ktorá je nedostatočná a bezústavného významu (pozri body 12 až 14), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jejpredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu kukrajskému súdu odmietol jednak pre zjavnú neopodstatnenosť, keďže nezistil žiadnupríčinnú súvislosť medzi označenými základnými právami podľa ústavy a dohovorua uznesením krajského súdu [podľa judikatúry ústavného súdu alebo judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a tiež právona spravodlivé súdne konanie „sú práva výsledkové“ (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05,II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08 alebo (Komanický c. Slovenská republika, rozsudokzo 4. 6. 2002)], ale tiež aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (pozri bod 12).
Na tomto konštatovaní nemôže zmeniť nič ani skutočnosť, že sťažovateľovi krajskýsúd nedal odpoveď na jeho návrh na prerušenie konania (k tomu ústavný súd uvádza, žetýmto návrhom by sa iba zbytočne predĺžil jeho spor a rozhodnutie vo veci samej, v ktoromsťažovateľ navyše namieta aj prieťahy na ústavnom súde).
17. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd už nezaoberal prípadne aj ďalšíminedostatkami sťažnosti [bod 3 petitu na s. 5 sťažnosti je neúplný, pretože neobsahuje okrempožiadavky zrušenia uznesení okresného súdu a krajského súdu aj návrh na vrátenie veci naďalšie konanie v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016