znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 64/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   11.   februára2015 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 13400/2014,sp. zn.   Rvp 14199/2014,   sp. zn.   Rvp 14200/2014,   sp. zn.   Rvp 14668/2014,   sp. zn.Rvp 14669/2014,   sp. zn.   Rvp 14961/2014   až   sp. zn.   Rvp 14966/2014,   sp. zn.Rvp 16322/2014,   sp. zn.   Rvp 16323/2014   a   sp. zn.   Rvp 17383/2014   až   sp. zn.Rvp 17386/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej úniepostupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE 96/2014 zo 6. augusta2014, sp. zn. 21 CoE 70/2014 z 10. septembra 2014, sp. zn. 20 CoE 19/2014 zo 14. júla2014 a sp. zn. 11 CoE 49/2014 z 11. augusta 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súduČadca sp. zn. 11 Er 1148/2005 z 21. novembra 2012, sp. zn. 8 Er 357/2003 z 31. decembra2013, sp. zn. 6 Er 61/2004 zo 7. novembra 2011 a sp. zn. 8 Er 573/2004 z 21. marca 2012,postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 60/2014 z 31. júla2014, sp. zn. 9 CoE 38/2014 z 28. augusta 2014, sp. zn. 3 CoE 124/2014 z 21. augusta 2014,sp. zn. 2 CoE 93/2014 zo 6. augusta 2014 a sp. zn. 8 CoE 38/2014 z 30. mája 2014 v spojenís uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 18 Er 641/2007 z 27. novembra 2013, sp. zn.18 Er 669/2005   zo 6.   augusta   2012,   sp. zn.   18 Er 137/2005   z 10.   mája   2013,   sp. zn.18 Er 2718/2009   z 15.   mája   2013   a   sp. zn.   18 Er 48/2009   z 15.   mája   2013,   postupomKrajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 20 CoE 15/2014 z 12. augusta 2014,sp. zn. 9 CoE 61/2014 z 30. júna 2014, sp. zn. 20 CoE 45/2014 z 1. októbra 2014 a sp. zn.21 CoE 67/2014 z 24. septembra 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu DolnýKubín sp. zn. 4 Er 26/2008 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 7 Er 139/2009 z 5. marca 2014,sp. zn.   7 Er 140/2009   z 2.   apríla   2013   a   sp. zn.   10 Er 776/2007   z 31.   decembra   2013a postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 10 CoE 16/2013 zo 6. marca2013,   sp. zn.   9 CoE 48/2014   z 29.   mája   2014   a sp. zn.   6 CoE 57/2014   z 30.   júna   2014v spojení   s   uzneseniami   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   sp. zn.   8 Er 688/2007z 10. augusta 2012, sp. zn. 8 Er 625/2006 z 21. júna 2012 a sp. zn. 8 Er 84/2007 z 28. marca2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn.Rvp 13400/2014, sp. zn. Rvp 14199/2014, sp. zn. Rvp 14200/2014, sp. zn. Rvp 14668/2014,sp. zn.   Rvp 14669/2014,   sp. zn.   Rvp 14961/2014   až   sp. zn.   Rvp 14966/2014,   sp. zn.Rvp 16322/2014,   sp. zn.   Rvp 16323/2014   a   sp. zn.   Rvp 17383/2014   až   sp. zn.Rvp 17386/2014 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn.Rvp 13400/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli od 10. októbra2014 do 11. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“)   a   zákazu   diskriminácie   zaručeného   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovorua zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľačl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súduv Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE 96/2014 zo 6. augusta2014, sp. zn. 21 CoE 70/2014 z 10. septembra 2014, sp. zn. 20 CoE 19/2014 zo 14. júla2014 a sp. zn. 11 CoE 49/2014 z 11. augusta 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súduČadca sp. zn. 11 Er 1148/2005 z 21. novembra 2012, sp. zn. 8 Er 357/2003 z 31. decembra2013, sp. zn. 6 Er 61/2004 zo 7. novembra 2011 a sp. zn. 8 Er 573/2004 z 21. marca 2012,postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 60/2014 z 31. júla 2014, sp. zn.9 CoE 38/2014 zo 28. augusta 2014, sp. zn. 3 CoE 124/2014 z 21. augusta 2014, sp. zn.2 CoE 93/2014   zo 6.   augusta   2014   a   sp. zn.   8 CoE 38/2014   z 30.   mája   2014   v   spojenís uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 18 Er 641/2007 z 27. novembra 2013, sp. zn.18 Er 669/2005   zo 6.   augusta   2012,   sp. zn.   18 Er 137/2005   z 10.   mája   2013,   sp. zn.18 Er 2718/2009   z 15.   mája   2013   a   sp. zn.   18 Er 48/2009   z 15.   mája   2013,   postupomkrajského   súdu   a   jeho   uzneseniami   sp. zn.   20 CoE 15/2014   z 12.   augusta   2014,   sp. zn.9 CoE 61/2014   z 30.   júna   2014,   sp. zn.   20 CoE 45/2014   z 1.   októbra   2014   a   sp. zn.21 CoE 67/2014 z 24. septembra 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu DolnýKubín sp. zn. 4 Er 26/2008 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 7 Er 139/2009 z 5. marca 2014,sp. zn.   7 Er 140/2009   z 2.   apríla   2013   a   sp. zn.   10 Er 776/2007   z 31.   decembra   2013a postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 10 CoE 16/2013 zo 6. marca 2013,sp. zn. 9 CoE 48/2014 z 29. mája 2014 a sp. zn. 6 CoE 57/2014 z 30. júna 2014 v spojenís uzneseniami Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 8 Er 688/2007 z 10. augusta 2012,sp. zn. 8 Er 625/2006 z 21. júna 2012 a sp. zn. 8 Er 84/2007 z 28. marca 2012 (spolu ďalejaj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“ a „napadnuté rozhodnutia okresných súdov“).

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   (už   mnohonásobne   a   pravidelne   saopakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdova krajského   súdu,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z hľadiska   právneho   posúdeniarelevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnúprávnu   vec   sa   vzťahujúcich   a   zároveň   poskytuje   ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciuprávnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

V   petite   podaných   sťažností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto   rozhodnutia označených práv postupoma napadnutými   rozhodnutiami   okresných   súdov   a   krajského   súdu,   ktoré   ďalej   zrušía predmetné veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučineniea náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením   bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých   nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K spoločnému prerokovaniu veci

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade   s   citovaným   §   31a   zákonao ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn.Rvp 13400/2014, sp. zn. Rvp 14199/2014, sp. zn. Rvp 14200/2014, sp. zn. Rvp 14668/2014,sp. zn.   Rvp 14669/2014,   sp. zn.   Rvp 14961/2014   až   sp. zn.   Rvp 14966/2014,   sp. zn.Rvp 16322/2014,   sp. zn.   Rvp 16323/2014   a   sp. zn.   Rvp 17383/2014   až   sp. zn.Rvp 17386/2014   a   z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresných súdov

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr.   m.   m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánovverejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadnyopravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ichčasti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistenídospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožnás jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými saústavný   súd   už   zaoberal   v   uplynulom   období   a   v   ktorých   atakovala   právne   záveryvšeobecných   súdov   vo   vzťahu   k   právnemu   posudzovaniu   notárskych   zápisníc,   ako   ajrozsudkov   rozhodcovského   súdu   ako   exekučných   titulov   koncipovaných   na   podkladeneprijateľných   podmienok   v   úverových   zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o   úverekoncipovaných   formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv   v   nadväznostina podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvoraEurópskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipania spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpores § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnychexekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalšíchzákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpores § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadomna totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentáciia skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov ajv prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke súnotoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálenýprávny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetunapadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantnýchzmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchtosťažností.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s   odôvodnenímsvojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn.I. ÚS 227/2012   zo 16.   mája   2012,   sp. zn.   I. ÚS 379/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn.I. ÚS 381/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn.   I. ÚS 382/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn.I. ÚS 409/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn.   I. ÚS 410/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn.I. ÚS 3/2013   zo 16.   januára   2013,   sp. zn.   I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   sp. zn.I. ÚS 146/2013   z 13.   marca   2013,   sp. zn.   I. ÚS 157/2013   z 13.   marca   2013,   sp. zn.I. ÚS 745/2013   z 11.   decembra   2013,   sp. zn.   I. ÚS 99/2014   z 5.   marca   2014,   sp. zn.I. ÚS 100/2014   z 5.   marca   2014,   sp. zn.   I. ÚS 212/2014   zo 7.   mája   2014,   sp. zn.II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn.II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn.II. ÚS 79/2013   zo 7.   februára   2013,   sp. zn.   II. ÚS 365/2013   z 26.   júna   2013,   sp. zn.II. ÚS 344/2013   z 19.   júna   2013,   sp. zn.   II. ÚS 562/2013   z 30.   októbra   2013,   sp. zn.III. ÚS 178/2014   zo 4.   marca   2011,   sp. zn.   III. ÚS 242/2011   z 31.   mája   2011,   sp. zn.III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn.III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn.III. ÚS 173/2014   zo 4.   marca   2014,   sp. zn.   III. ÚS 176/2014   zo 4.   marca   2014,   sp. zn.III. ÚS 178/2014   zo 4.   marca   2014,   sp. zn.   III. ÚS 214/2014   z 25.   marca   2014,   sp. zn.III. ÚS 297/2014   z 24.   apríla   2014,   sp. zn.   IV. ÚS 299/2012   zo 7.   júna   2012,   sp. zn.IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.IV. ÚS 51/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn.   IV. ÚS 52/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn.IV. ÚS 181/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn.   IV. ÚS 182/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn.IV. ÚS 183/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn.   IV. ÚS 186/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn.IV. ÚS 187/2014   z 20.   marca   2014   atď.),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobnýcha opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchtoa   obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a   pretov podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.

Na   podporu   svojej   argumentácie   iba   upriamuje   pozornosť   sťažovateľky   aj   narozhodnutie   Súdneho   dvora   sp. zn.   C-76/10   zo 16.   novembra   2010   vydané   vo   veciiniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšie rozhodnutia Súdneho dvora (napr. C-240/98 ažC-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúce saproblematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   závery   ústavným   súdompredostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe.V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo vecisp. zn.   C   470/12,   bod   41   (v   rámci   sporu,   ktorého   účastníkom   je   sťažovateľka,   pozn.),v ktorom   Súdny   dvor   výslovne   deklaroval,   že „možnosť   súdu   skúmať   nekalú   povahu podmienky   aj   bez návrhu   predstavuje   vhodný   prostriedok   na   dosiahnutie   výsledku stanoveného   v   článku   6   smernice   93/13,   teda   zabránenie   tomu,   aby   bol   jednotlivý spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou,   a   zároveň   na   dosiahnutie   cieľa   stanoveného v článku   7   tejto   smernice,   pretože   takéto   preskúmanie   môže   mať   odradzujúci   účinok smerujúci   k   ukončeniu   používania   nekalých   podmienok   v   zmluvách   uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod 25)“.

Ústavný súd už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovanáv § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a jeúčinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutímexekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenieveci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g)v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorých bola účinná v čase od9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by tentopostup   nebol   zo strany   všeobecných   súdov   dodržaný   (nariadenie   pojednávania   predvyhlásením   exekúcie   za   neprípustnú   a   jej   zastavenie,   pozn.),   nepredstavoval   by   taképorušenie   označených   práv   sťažovateľky,   ktoré   by   svojou   intenzitou   bolo   spôsobilézasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ichporušenie (napr. I. ÚS 367/2014).

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatie právnehoštátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelua zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, žeprijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanejspravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07,II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežnéhozákonodarstva   (formálne   poňatie   právneho   štátu)   môže   totiž   v   konkrétnych   súdnychkonaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesťk rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnejúpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie jeinštančne   nadriadený.   Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   rozhodovacej   činnostivšeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavnezaručených   základných   práv   a   slobôd   jednotlivca.   To   znamená,   že   ústavný   súd   nie   jeoprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádzak   porušeniu   bežnej   zákonnosti   alebo   iným   nesprávnostiam,   ktoré   svojou   podstatouspočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).

V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúcesa   postupu   a   rozhodnutí   krajského   súdu   z dôvodu   ich   zjavnej   neopodstatnenostia nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podanésťažnosti   odmietol   bez podrobnejšieho   odôvodnenia   (§   25   ods.   2   posledná   veta   zákonao ústavnom   súde).   Keďže   boli   sťažnosti   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhochsťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

V závere ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmtospôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, ženebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich vybaveniav predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcich porušení základných práva slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnémusúdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýtopostup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnychprostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušenímbuď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2015