SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 64/2014-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára2015 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 13400/2014,sp. zn. Rvp 14199/2014, sp. zn. Rvp 14200/2014, sp. zn. Rvp 14668/2014, sp. zn.Rvp 14669/2014, sp. zn. Rvp 14961/2014 až sp. zn. Rvp 14966/2014, sp. zn.Rvp 16322/2014, sp. zn. Rvp 16323/2014 a sp. zn. Rvp 17383/2014 až sp. zn.Rvp 17386/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej úniepostupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE 96/2014 zo 6. augusta2014, sp. zn. 21 CoE 70/2014 z 10. septembra 2014, sp. zn. 20 CoE 19/2014 zo 14. júla2014 a sp. zn. 11 CoE 49/2014 z 11. augusta 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súduČadca sp. zn. 11 Er 1148/2005 z 21. novembra 2012, sp. zn. 8 Er 357/2003 z 31. decembra2013, sp. zn. 6 Er 61/2004 zo 7. novembra 2011 a sp. zn. 8 Er 573/2004 z 21. marca 2012,postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 60/2014 z 31. júla2014, sp. zn. 9 CoE 38/2014 z 28. augusta 2014, sp. zn. 3 CoE 124/2014 z 21. augusta 2014,sp. zn. 2 CoE 93/2014 zo 6. augusta 2014 a sp. zn. 8 CoE 38/2014 z 30. mája 2014 v spojenís uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 18 Er 641/2007 z 27. novembra 2013, sp. zn.18 Er 669/2005 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 137/2005 z 10. mája 2013, sp. zn.18 Er 2718/2009 z 15. mája 2013 a sp. zn. 18 Er 48/2009 z 15. mája 2013, postupomKrajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 20 CoE 15/2014 z 12. augusta 2014,sp. zn. 9 CoE 61/2014 z 30. júna 2014, sp. zn. 20 CoE 45/2014 z 1. októbra 2014 a sp. zn.21 CoE 67/2014 z 24. septembra 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu DolnýKubín sp. zn. 4 Er 26/2008 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 7 Er 139/2009 z 5. marca 2014,sp. zn. 7 Er 140/2009 z 2. apríla 2013 a sp. zn. 10 Er 776/2007 z 31. decembra 2013a postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 10 CoE 16/2013 zo 6. marca2013, sp. zn. 9 CoE 48/2014 z 29. mája 2014 a sp. zn. 6 CoE 57/2014 z 30. júna 2014v spojení s uzneseniami Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 8 Er 688/2007z 10. augusta 2012, sp. zn. 8 Er 625/2006 z 21. júna 2012 a sp. zn. 8 Er 84/2007 z 28. marca2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 13400/2014, sp. zn. Rvp 14199/2014, sp. zn. Rvp 14200/2014, sp. zn. Rvp 14668/2014,sp. zn. Rvp 14669/2014, sp. zn. Rvp 14961/2014 až sp. zn. Rvp 14966/2014, sp. zn.Rvp 16322/2014, sp. zn. Rvp 16323/2014 a sp. zn. Rvp 17383/2014 až sp. zn.Rvp 17386/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 13400/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli od 10. októbra2014 do 11. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovorua zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľačl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súduv Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE 96/2014 zo 6. augusta2014, sp. zn. 21 CoE 70/2014 z 10. septembra 2014, sp. zn. 20 CoE 19/2014 zo 14. júla2014 a sp. zn. 11 CoE 49/2014 z 11. augusta 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súduČadca sp. zn. 11 Er 1148/2005 z 21. novembra 2012, sp. zn. 8 Er 357/2003 z 31. decembra2013, sp. zn. 6 Er 61/2004 zo 7. novembra 2011 a sp. zn. 8 Er 573/2004 z 21. marca 2012,postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 60/2014 z 31. júla 2014, sp. zn.9 CoE 38/2014 zo 28. augusta 2014, sp. zn. 3 CoE 124/2014 z 21. augusta 2014, sp. zn.2 CoE 93/2014 zo 6. augusta 2014 a sp. zn. 8 CoE 38/2014 z 30. mája 2014 v spojenís uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 18 Er 641/2007 z 27. novembra 2013, sp. zn.18 Er 669/2005 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 137/2005 z 10. mája 2013, sp. zn.18 Er 2718/2009 z 15. mája 2013 a sp. zn. 18 Er 48/2009 z 15. mája 2013, postupomkrajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 20 CoE 15/2014 z 12. augusta 2014, sp. zn.9 CoE 61/2014 z 30. júna 2014, sp. zn. 20 CoE 45/2014 z 1. októbra 2014 a sp. zn.21 CoE 67/2014 z 24. septembra 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu DolnýKubín sp. zn. 4 Er 26/2008 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 7 Er 139/2009 z 5. marca 2014,sp. zn. 7 Er 140/2009 z 2. apríla 2013 a sp. zn. 10 Er 776/2007 z 31. decembra 2013a postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 10 CoE 16/2013 zo 6. marca 2013,sp. zn. 9 CoE 48/2014 z 29. mája 2014 a sp. zn. 6 CoE 57/2014 z 30. júna 2014 v spojenís uzneseniami Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 8 Er 688/2007 z 10. augusta 2012,sp. zn. 8 Er 625/2006 z 21. júna 2012 a sp. zn. 8 Er 84/2007 z 28. marca 2012 (spolu ďalejaj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“ a „napadnuté rozhodnutia okresných súdov“).
Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne saopakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdova krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdeniarelevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnúprávnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciuprávnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.
V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupoma napadnutými rozhodnutiami okresných súdov a krajského súdu, ktoré ďalej zrušía predmetné veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučineniea náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K spoločnému prerokovaniu veci
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákonao ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 13400/2014, sp. zn. Rvp 14199/2014, sp. zn. Rvp 14200/2014, sp. zn. Rvp 14668/2014,sp. zn. Rvp 14669/2014, sp. zn. Rvp 14961/2014 až sp. zn. Rvp 14966/2014, sp. zn.Rvp 16322/2014, sp. zn. Rvp 16323/2014 a sp. zn. Rvp 17383/2014 až sp. zn.Rvp 17386/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresných súdov
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadnyopravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ichčasti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistenídospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožnás jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými saústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne záveryvšeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako ajrozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podkladeneprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úverekoncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznostina podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvoraEurópskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipania spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpores § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnychexekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalšíchzákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpores § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadomna totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentáciia skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov ajv prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke súnotoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálenýprávny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetunapadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantnýchzmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchtosťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnenímsvojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn.I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn.I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn.I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014, sp. zn.I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn.II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn.II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn.II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013, sp. zn.II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn.III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011, sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn.III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn.III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn.III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn.III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014, sp. zn.III. ÚS 297/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012, sp. zn.IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014, sp. zn.IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014, sp. zn.IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014 atď.), ktoré skončili odmietnutím podobnýcha opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchtoa obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a pretov podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.
Na podporu svojej argumentácie iba upriamuje pozornosť sťažovateľky aj narozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veciiniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšie rozhodnutia Súdneho dvora (napr. C-240/98 ažC-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúce saproblematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery ústavným súdompredostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe.V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo vecisp. zn. C 470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.),v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod 25)“.
Ústavný súd už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovanáv § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a jeúčinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutímexekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenieveci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g)v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorých bola účinná v čase od9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by tentopostup nebol zo strany všeobecných súdov dodržaný (nariadenie pojednávania predvyhlásením exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by taképorušenie označených práv sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilézasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ichporušenie (napr. I. ÚS 367/2014).
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatie právnehoštátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelua zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, žeprijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanejspravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07,II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežnéhozákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnychkonaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesťk rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnejúpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie jeinštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavnezaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že ústavný súd nie jeoprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádzak porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatouspočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).
V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúcesa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenostia nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podanésťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákonao ústavnom súde). Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
V závere ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmtospôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, ženebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich vybaveniav predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcich porušení základných práva slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnémusúdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýtopostup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnychprostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušenímbuď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2015