znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 64/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. M., zastúpenej advokátkou Mgr. Jankou Krakovskou, Čajakova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo 322/2012 zo 14. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013 doručená sťažnosť A. M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. Jankou Krakovskou, Čajakova 1, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 322/2012 zo 14. mája 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva: „Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd... rozsudkom sp. zn. 6Co/269/2011-483 (6Co 272/2011) zo dňa 26. 6. 2012 v konaní o náhradu škody, o odvolaní navrhovateľky sťažovateľky   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Košice   okolie,   sp.   zn.:   7   C   346/1996-421 zo dňa 26. marca 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom, č. k. 7C 346/1996-458 zo dňa 1. júla 2011 rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2004, t. j. nad priznanú sumu 533,89 €.

II. Mení rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej   časti   nároku   na   náhradu   straty   na   zárobku   za   obdobie   od   1.   8.   2004 do 31. 12. 2009 tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke ešte 2.178,81 €. V prevyšujúcej   zamietavej časti   za toto   obdobie,   t j.   nad   celkovo priznanú   sumu 5.758,57 €... potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom.

III. Mení rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v časti nároku na náhradu straty   na   zárobku   od   1.   1.   2010   do   budúcna   tak,   že   odporca   je   povinný   zaplatiť navrhovateľke náhradu straty na zárobku od 1. 1. 2010 do 30. 6. 2012 vo výške 3.219,26 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a od 1. 7. 2012 do budúcna 110,90 € mesačne, vždy do 15-teho dňa v mesiaci k rukám navrhovateľky počnúc právoplatnosťou rozsudku. V prevyšujúcej   zamietavej   časti   za   toto   obdobie   potvrdzuje   rozsudok   v   spojení s dopĺňacím rozsudkom.

IV.   Zrušuje   rozsudok   v   spojení   s   dopĺňacím   rozsudkom   vo   výrokoch   o   úrokoch z omeškania a trovách konania účastníkov a štátu a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sťažovateľka... podala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu... čo do výroku I., II., III., na Najvyšší súd z dôvodu, že v konaní pred Krajským súdom... ako aj Okresným súdom... došlo k vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, že v konaní pred Krajským súdom Košice ako aj Okresným súdom Košice okolie došlo v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. k vade, ktorá zakladá dovolací dôvod podľa § 237 O. s. p., ktorá mala v dôsledku inej vady za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože sa premietla do výroku vydaného rozsudku, ako aj v tom, že rozhodnutie spočíva v neúplnom zistení skutkového stavu a v nesprávnom právnom posúdení, pričom prípustnosť dovolania sťažovateľka oprela aj o ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   322/2012   zo   14.   mája   2013   dovolanie sťažovateľky ako procesné neprípustné odmietol...

Sťažovateľka tvrdí, že v dôsledku zmeny a potvrdenia rozhodnutia v časti, kde bolo rozhodnuté v jej prospech, nemôže byť bez ďalšieho, posúdené v rozpore s ust. § 238 ods. 1 O. s. p. a § 237 O. s. p. len preto, že došlo k čiastočnému vyhoveniu odvolaniu žalobkyne... Zároveň   Najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   o   prípustností   dovolania   v   rámci odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že dovolateľka – sťažovateľka vady konania v § 237 O. s. p.   nenamietala.   Táto   konštatácia   Najvyššieho   súdu   sa   nezakladá   na   pravde a z uvedeného usudzujúc, že Najvyšší súd sa dovolaním vôbec dôsledne nezaoberal, pretože z obsahu samotného dovolania je zrejmé, že procesné vady konania v § 237 O. s. p. boli dovolateľkou – sťažovateľkou podrobne vyšpecifikované v rámci dovolania. Týmto svojím postupom tak Najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na arbitrárnosti, odmietol sťažovateľke prístup   k súdu   a   spravodlivosti,   porušujúc   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu a spravodlivé súdne konanie zneužijúc zákonných obmedzení prístupu k súdu...

Najvyšší súd sa svojim rozhodnutím odchýlil od zákona, pričom výklad § 238 ods. 1 O.   s.   p.   postavil   na   záveroch,   ktoré   idú   nad   rámec   zákona,   čo   skutočne   viedlo k neprípustnému   zúženiu   práva   sťažovateľky   na   prístup   k dovolaciemu   súdu.   Na   jednej strane   dovolací   súd   pripustil   že   došlo   k   zmene   prvostupňového   rozhodnutia   odvolacím súdom, ale na druhej strane dovolací súd neakceptoval túto skutočnosť ako fakt v zmysle § 238 ods.1 O.   s.   p.   len preto,   že zmeňujúci výrok   prvostupňového súdu   nebol vydaný v neprospech sťažovateľky. Najvyšší súd tak nerešpektoval svoju povinnosť interpretovať a aplikovať podmienky pripustenia dovolania tak, aby dodržal a zabezpečil maximum práva na spravodlivý proces.

Okolnosti   súdenej   veci   vyžadovali   v   záujme   spravodlivej   ochrany   práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (§ 1 OSP) už z ohľadom aj na Nález Ústavného súdu SR vo veci invalidných dôchodkov a aplikácie nepravej retroaktivity aj starostlivejšie preskúmanie sťažovateľkou tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom. Spravodlivosť... je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie   súdenej   právnej   veci,   ktoré   nebude   možné   vyhodnotiť   ako   extrémne   nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení (I. ÚS 26/2010).

Najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   dovolaní   nevzal   na   vedomie,   že   sťažovateľka dovolaním   sleduje   ochranu   svojich   subjektívnych práv,   bez ohľadu na to,   aký iný účel konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku sleduje štát Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv sťažovateľky tak, že sa ochrana jej subjektívnych práv vôbec nezabezpečí, keď došlo k zmene rozhodnutia a teda splneniu prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1 O. s. p...

Odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd sa pri rozhodovaní vo veci dopustil nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   omylu   pri   aplikácii   práva   na   správne   zistený skutkový   stav,   ktorého   základom   bolo   a   je   nerešpektovanie   zisteného   pravdepodobného zárobku...

Sťažovateľka...   tvrdí,   že   tak   ako   v   mnohých   rozhodnutiach   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sa konštatuje, že nie je možné valorizovať už valorizovanú náhradu za stratu   na   zárobku,   rovnako   tak   nie   je   možné   meniť   súdom   určený   pravdepodobný zárobok,   aby   sa   z   neho   v   neskoršom   období   opätovne   vypočítal   nový   pravdepodobný zárobok

V   danom   prípade   krajský   súd   postupoval   úplne   naopak,   čo   sme   namietali   aj v dovolaní k Najvyššiemu súdu...

Sťažovateľka... opätovne poukazuje, že o výške straty na zárobku v sume 3 769 Sk (po odpočte spoluviny 3 416 Sk) k dátumu 1. 10. 1993 bolo právoplatne rozhodnuté OS Košice okolie sp. zn.: 7C/346/1996-201 zo dňa 27. 2. 2006, a z nej bolo a je potrebné aj vychádzať...

Vydaniu   rozhodnutia   tak   predchádzal   taký   postup   krajského   súdu,   ktorý   možno označiť za nezákonný, pričom táto nezákonnosť sa prejavila nerešpektovaním základného práva sťažovateľky a tento nedostatok je premietnutý v napadnutom rozhodnutí dovolaním, potom týmto napadnutým rozhodnutím je porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky A. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 322/2012 zo dňa 14. mája 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 322/2012 zo dňa 14. mája 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 275,94 eur (2 x 130,16 eur + 2 x 7,81 eur rež. paušál) na účet jej právneho zástupcu Mgr. Janky Krakovskej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol jej dovolanie ako neprípustné. Sťažovateľka vidí porušenie svojich označených práv „v reštriktívnom poňatí prípustnosti a dôvodnosti dovolania Najvyšším súdom ako aj nesprávnom výklade § 238 ods.1 O. s. p. a § 237 písm. f O. s. p.“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   napadnuté   uznesenie   a   nezistil   žiadnu skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   najvyššieho   súdu   nemajúci   oporu v zákone.

Sťažovateľka   v   dovolaní   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 6 Co 269/2011-483 (6 Co 272/2011) z 26. júna 2012 uviedla: «Žalobkyňa má za to, že v konaní pred Krajským súdom Košice ako aj Okresným súdom Košice okolie došlo k vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).

Žalobkyňa má za to, že v konaní pred Krajským súdom Košice ako aj Okresným súdom Košice okolie došlo v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. k vade,

- ktorá zakladá dovolací dôvod podľa § 237 O. s. p.

- ktorá mala v dôsledku inej vady za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože sa premietla do výroku vydaného rozsudku

- ako   aj   v   tom,   že   rozhodnutie   spočíva   v   neúplnom   zistení   skutkového   stavu a v nesprávnom právnom posúdení,

- pričom   prípustnosť   dovolania   je   daná   v   zmysle   ustanovenia   §   238   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku „Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.“

a preto v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku ako aj v zmysle § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podáva v zákonom stanovenej lehote 1 mesiaca odo dňa jeho právoplatnosti, proti nemu nasledovné...

Odvolací   súd   nadviazal   na   nesprávne,   nepreskúmateľné   a   zmätočné   rozhodnutie súdu   prvého   stupňa   a   aj   napriek   tomu,   že   čiastočne   žalobe   vyhovel   a   vecne   zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa o predmete sporu a nahradil ho svojím iným (rozdielnym) rozhodnutím o veci samej, napriek tomu vydal nesprávne, zmätočné a nepreskúmateľné rozhodnutie.

Podobne   ako   v prípade   súdu   prvého   stupňa,   aj   odvolací   súd   nedostatočne   zistil skutkový   stav   a   následne   vec   nesprávne   posúdil.   Ako   základ   nesprávneho   rozhodnutia vo veci sa „prenáša“ pôvodný pravdepodobný zárobok vo výške 3 769 Sk /t. j. 125,11 EUR/

-   (po   odpočte   spoluviny   3   416   Sk,   t.   j.   113,40   EUR)   k   dátumu   1.   10.   1993,   pričom valorizáciou   v   zmysle   výpočtového   mechanizmu   podľa   platného   právneho   poriadku a uplatňovaného   zo strany Alllanz-Slovenská   poisťovňa a.   s.,   táto suma   dosiahla   výšku 10 386.51,- Sk, t. j. 344,77 EUR a po odpočte spoluviny 10 %, táto suma je vo výške 310,30 EUR. Keďže výška invalidného dôchodku žalobkyne k 1. 1. 2004 vo výške 162,58 EUR nie je sporná, je tu daný dôkaz, že 310,30 mínus 162,58 = 147,72 EUR.

Podrobný   výpočet   valorizácie   bol   súdu   predložený   v   procesnom   podaní   ako   aj odvolaní proti dopĺňaciemu rozsudku, pričom už uvedená suma 147,72 EUR vypočítaná k 1. 1. 2004 po odpočte spoluviny a odpočte invalidného dôchodku je dôkazom k odvolacím súdom   priznanej   náhrade   do   budúcnosti   v   roku   2012   vo   výške   110,90   EUR,   že takéto rozhodnutie nemôže byť správne a zákonné, pre vyššie uvedené dôvody musí byť zrušené. Z   obsahu   napadaného   rozsudku   je   zrejmé,   že   odvolací   súd   sa   stotožnil   aj so zmätočným   znaleckým   posudkom   aplikujúcim   na   raz   zistený   pravdepodobný   zárobok znova   §   57   zákona   o   sociálnom   poistení   a   metodiku   zákona   1/80   podľa   §   89,   pokles pracovnej schopnosti v rozsahu 71 % (nesprávna aplikácia § 71), a následne nový výpočet pravdepodobného zárobku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. (strana 4 znaleckého posudku). Zo strany znalca sa nesprávne pracovalo s časovými hľadiskami, priemernou mzdou v národnom hospodárstve, ktoré spolu s nesprávnou aplikáciou postupov podľa zákona č. 461/2003 Z. z. sa protizákonne opakovane upravil pravdepodobný zárobok (3 769 Sk) o ktorom už raz súd právoplatne rozhodol.

Odkaz   odvolacieho   súdu   na   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 6 Co 453/2006-308 z 27. 3. 2007 nemôže na celej veci nič zmeniť, keď z jeho obsahu jednoznačne   vyplýva   nesprávne   zistenie   skutkového   stavu   ako   aj   nesprávne   právne posúdenie   veci,   zvlášť   v spojení   s postupmi   v zmysle zákona   o sociálnom poistení ako napríklad aplikácia § 89, 1/80, či tvrdenie o nutnosti poznania denného vymeriavacieho základu   alebo   potrebe   poznať   mieru   poklesu   pracovnej   schopnosti.   Následne   ide o nesprávne úvahy a aplikáciu § 54, § 57 a § 84 zákona o sociálnom poistení, pretože ich aplikáciou tieto ustanovenia menia a zrušujú právne vzťahy, ktoré vznikli do 31. decembra 2003, t. j. pred účinnosťou zákona č. 461/2003 Z. z. a preto takéto postupy sú v rozpore minimálne s čl. 1, čl. 2, a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Uvedeným konaním dochádza k porušeniu princípov materiálneho právneho štátu, medzi ktoré patrí aj právna istota.

„Dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu.“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 11. 2011, sp. zn. IV. ÚS 481/2011-19)

Judikatúra   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nevyžaduje,   aby   na   každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení   rozhodnutia.   Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je   pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija   c.   Španielsko   z 9. decembra   1994,   séria   A,   č.   303-A,   s.   12,   §   29;   Hiro   Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. 7. 2010, sp. zn. 5 Cdo 106/2010)

Z pohľadu žalobkyne ide o tak závažný jav, že je nutné v tejto situácii poukázať aj na rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorý   sa   týka   javu,   a   to   rozpornosti a protirečivosti   rozhodovacej   činnosti   súdov.   Inými   slovami   situácie,   kedy   súd   v   dvoch obdobných   veciach   rozhodne   odlišne   –   v   jednom   prípade   žalobe   vyhovie   a   v   druhom, skutkovo rovnakom prípade, žalobu zamietne. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1)   zo   dňa   6.   decembra   2007   rozhodol,   že   vzájomne si odporujúca judikatúra vnútroštátneho najvyššieho súdu predstavuje porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv.

Žalobkyňa tvrdí, že tak ako v mnohých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa konštatuje, že nie je možné valonzovať už valorizovanú náhradu za stratu na zárobku, rovnako tak nie je možné meniť súdom určený pravdepodobný zárobok aby sa z neho v neskoršom období opätovne vypočítal nový pravdepodobný zárobok.

Súčasne žalobkyňa tvrdí, že ak valorizačný mechanizmus v období do 31. 12. 2003 určil výšku straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, potom jej takto určená suma vo výške 10 386.51,- Sk, t. j. 344,77 EUR a po odpočte spoluviny 10 %, táto suma je vo   výške   310,30   EUR   musí   patriť   aj   po   1.   1.   2004   „a   to   v   sume,   v   akej   patrili do 31. decembra 2003“. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane.

Z dôvodu podobnosti veci žalobkyňa poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   sp.   zn.:   6   So   11/2011   zo   dňa   31.   1.   2012   a   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3 Cdo 81/2007 zo dňa 26. 3. 2009, ktoré majú spoločný znak rozhodnutia „a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003“.

Žalobkyňa poukazuje aj na to, že napadla nesprávnosť vypracovaného znaleckého posudku   a   z   dôvodu   zistenia   rozhodných   skutočnosti   navrhovala   nové   znalecké dokazovanie. Znalecký posudok, ktorý mal odstrániť rozpory vypracovaný v roku 2009 ich však ešte viac prehĺbil a svojím zmätočným obsahom bol základom pre vydanie viacerých nesprávnych, zmätočných, nezákonných a nepreskúmateľných rozhodnutí súdov prvého i druhého stupňa.»

V   relevantnej   časti   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   k   jednotlivým   dovolacím dôvodom sťažovateľky uviedol: „Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok,   ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je dotknutý   princíp   nezmeniteľnosti   a   záväznosti   rozhodnutí   súdov,   ktoré   nadobudli právoplatnosť.   Dovolaním   preto   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon výslovne pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu rozsudku je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa.   O   rozdielne   rozsudky   ide   vtedy,   ak   okolnosti   významné   pre   rozhodnutie   veci posúdili   oba   súdy   rozdielne,   v   dôsledku   čoho   odlišne   určili   alebo   deklarovali   práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci   alebo   deklarujúci   práva   a   povinnosti   v   právnom   vzťahu   účastníkov.   Pre posúdenie,   či   ide   o zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu,   nie   je   významné   formálne, hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto   zmysle   je rozhodujúce   obsahové   hľadisko.   Pokiaľ, odvolací   súd   posúdil   práva   a povinnosti   účastníkov   daného   právneho   vzťahu   rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.

Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (už skôr) vysloveného v tejto veci (viď § 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ak   dovolací   súd   vyslovil   vo výroku   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide   o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide, o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,   ktorým súd   prvého   stupňa   vo výroku   vyslovil   neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Žalobkyňa   dovolaním   napadla   viaceré   výroky   rozsudku   odvolacieho   súdu,   preto dovolací súd otázku prípustnosti dovolania proti jednotlivými výrokom riešil samostatne... Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len)   vecný   aspekt   tohto   opravného   prostriedku   –   či   smeruje   proti   rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236 až § 239 O. s. p., určujúcimi podmienky, v prípade splnenia ktorých je dovolanie prípustné).

Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný dôvod,   ktorý   ho   oprávňuje   podať   dovolanie   (hoci   aj   proti   rozhodnutiu   objektívne napadnuteľnému   týmto   opravným   prostriedkom).   Takým   dôvodom   je   skutočnosť, že rozhodnutím odvolacieho súdu bol dovolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery.

Záver o tom, že podané dovolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej, ako aj subjektívnej); posúdenie subjektívnej prípustnosti dovolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti dovolania.   Ak   dovolací   súd   dospeje   k   záveru,   že   dovolateľ   nie,   je   z   určitého   dôvodu subjektívne oprávnený podať dovolanie, nie je potrebné ďalej skúmať, či jeho dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky niektorého z rozhodnutí uvedených v § 236 až § 239 O. s. p.

V danom prípade sú dovolaním napadnuté aj výroky rozsudku odvolacieho súdu, ktorými   bol   zmenený   prvostupňový   rozsudok   v   jeho   zamietajúcich   častiach   tak, že 1/ žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni náhradu za stratu na zárobku za obdobie od 1.   augusta 2004 do 31.   decembra 2009 ešte vo výške 2 178,81 (súd prvého stupňa žalobkyni   priznal   3   579,76   €),   2/   žalovaný   bol   zaviazaný   zaplatiť   žalobkyni   náhradu za stratu   na   zárobku   za   obdobie   od   1.   januára   2010   vo   výške   105,46   €   mesačne, od 1. januára 2011 vo výške 107,36 € mesačne a od 1. januára 2012 vo výške 110,90 € mesačne do budúcna oproti súdom prvého stupňa priznanej náhrady 84,17 € mesačne. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania bolo potrebné vziať na zreteľ to, že žalobkyňa   z procesného   hľadiska   (ktoré   je   v   tomto   zmysle   rozhodujúce)   nemôže   byť negatívne   dotknutá   rozhodnutím,   ktorým   bolo   vyhovené   jej   žalobe   nad   sumy   priznané súdom prvého stupňa. Keďže v danom prípade dovolateľka po (rozhodujúcej) procesnej stránke nebola negatívne dotknutá napadnutým výrokom rozsudku, z procesného hľadiska jej týmto výrokom nebola spôsobená ujma na jej pomeroch, v uvedenom rozsahu je teda dovolanie podané tým, kto na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku nie je subjektívne   oprávnený.   Preto   dovolací   súd   dovolanie   žalobkyne   smerujúce   proti   vyššie označeným výrokom 1/, 2/ rozsudku odvolacieho súdu odmietol (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.)...

Dovolanie žalobkyne v častiach smerujúcich proti výrokom, ktorými odvolací súd rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zamietajúci   žalobu,   ktorou   sa   žalobkyňa   domáhala 1/ priznania náhrady za stratu na zárobku za obdobie od 1. januára 2004 do 31. júla 2004 nad   súdom   prvého   stupňa   priznanú   sumu   533,89   €,   2/   priznania   náhrady   za   stratu na zárobku za obdobie od 1. augusta 2004 do 31. decembra 2009 nad súdom prvého stupňa a odvolacím súdom priznanú sumu 5 758,57 € (3 579,76 + 2 178,81), 3/ priznania náhrady za stratu na zárobku za obdobie od 1. januára 2010 do budúcna nad odvolacím súdom priznanú sumu 105,46 € mesačne od 1. januára 2010, 107,36 € mesačne od 1. januára 2011,   110,90   €   mesačne   od   1.   januára   2012   do   budúcna,   potvrdil,   podáva   osoba (subjektívne)   oprávnená   podať   dovolanie   proti   uvedeným   výrokom,   ale   smeruje   proti rozhodnutiu   vykazujúcemu   zákonné   znaky   rozhodnutia,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie prípustné.

Prípustnosť dovolania proti uvedeným výrokom rozsudku odvolacieho súdu nemožno vyvodiť z § 238 ods. 1 O. s. p. ani z § 238 ods. 3 O. s. p. (viď dôvody uvedené vyššie). Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne. nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. ani v tejto časti procesné prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Dovolací súd preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O. s. p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich. Podľa § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   f/   účastníkovi   konania   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 O. s. p. nie je právne významné samotné tvrdenie účastníka o existencii určitej procesnej vady, ale až zistenie, že k namietanej vade skutočne došlo.

Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Podľa   názoru   dovolateľky   je   konanie   postihnuté   vadou   v   zmysle   §   237   písm.   f/ O. s. p., ktorej existenciu vidí v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, spočívajúceho v tom, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nedostatočne vyporiadal s jej odvolacou námietkou, týkajúcou sa nesprávnosti pri určení pravdepodobného zárobku prvostupňovým súdom, ako i zmätočnosti znaleckého posudku, z ktorého záverov súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. sa rozumie nesprávny   postup   súdu,   ktorý   má   za   následok   znemožnenie   realizácie   procesných   práv účastníka   občianskeho   súdneho   konania   (napr.   práva   zúčastniť   sa   na   pojednávam, vyjadrovať   sa   k   veci,   navrhovať   dôkazy,   podať   opravný   prostriedok   alebo   vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod). Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobkyni bolo   niektoré   z   týchto   práv   odňaté,   prípustnosť   dovolania   preto   ani   z   uvedeného ustanovenia nemožno vyvodiť.

Nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (tzv.   nepreskúmateľnosť),   na   ktorom   dovolateľka   prípustnosť   dovolania   založila,   nie   je vadou   konania   podľa   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   Judikatúra   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej   vady   konania   v   zmysle   §   241   ods.   2   písm.   b/   O.   s.   p.   (porovnaj   rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998). Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd len pre   úplnosť   dodáva,   že   kritériom   pre   posúdenie   (ne)preskúmateľnosti   rozhodnutia   je splnenie   náležitostí   odôvodnenia   ustanovených   zákonom.   Odôvodnenie   súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (II. ÚS 78/05).

Žalobkyňa v dovolaní namieta, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania znalcom Ing. Ciprom. V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,   a   to   každý   dôkaz   jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom starostlivo   prihliada   na   všetko,   čo   vyšlo   za   konania   najavo,   včítane   toho,   čo   uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.   (viď   tiež   napríklad   uznesenia   najvyššieho   súdu z 28. februára   2011 sp.   zn.   1   Cdo 85/2010   z 31.   marca 2011   sp.   zn.   2   Cdo   29/2011). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, že dokazovanie sa v   ňom   nevykonáva   (§   243a   ods.   2   O.   s.   p.),   preto   dovolaciemu   súdu   ani   neprislúcha prehodnocovať   dôkazy   vykonané   súdmi   nižších   stupňov.   Pre   úplnosť   treba   dodať,   že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesné prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

Dovolateľka   namietala   i   správnosť   právnych   záverov   zaujatých   súdmi   nižších stupňov, teda nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery a na zistený   skutkový   stav   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu.   O   nesprávnu   aplikáciu právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny   predpis   alebo   ak   síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod vtom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237. O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže žalobkyňou bol tento dovolací dôvod uplatnený y dovolaní, ktoré   nie   je   procesné.   prípustné,   nemohol   dovolací   súd   podrobiť   napadnutý   rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti y ňom zaujatých právnych záverov. Pre úplnosť dodáva, že názor,   v   zmysle   ktorého   nesprávne   právne   posúdenie   veci   nie   je   procesnou   vadou uvedenou v § 237 O. s. p., je zhodne zastavaný všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (viď napríklad R 54/2012, ale aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).

Zo   všetkých   vyššie   uvedených   dôvodov   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky k záveru,   že   v   prejednávanej   veci   je   dovolanie   žalobkyne   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku procesné   neprípustné.   So   zreteľom na   to jej   mimoriadny opravný   prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nemohol   sa   zaoberať   vecnou   správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo. V odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   dovolanie   sťažovateľky   odmietnuť   ako   procesne neprípustné, pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami sťažovateľky.

Otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, prečo považuje dovolanie podané sťažovateľkou   za   procesne   neprípustné,   a   argumentáciu   sťažovateľky   odôvodňujúcu porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   vyhodnotil   ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie   zistiť   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením označeného práva.

Za   situácie,   keď   najvyšší   súd   dospel   ústavne   konformným   spôsobom   k   záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľky (v podstate totožné s argumentmi obsiahnutými v sťažnosti) o nesprávnom výpočte výšky pravdepodobného zárobku ako základu pre výpočet výšky náhrady škody na zdraví.

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ňou   podaného   dovolania   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014