znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 64/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. A. V., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. K., Advokátska kancelária K., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 1 písm. a), čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, č. 700-0210002508-GC09/09 z 9. marca 2009, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia, č. 322-3695-Gc-09/2009 z 23. septembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S 247/2009-58 z 25. mája 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 33/2010 z 28. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. A. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. decembra   2011   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   A.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 1 písm. a), čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   rozhodnutím   Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, č. 700-0210002508-GC09/09 z 9. marca 2009, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia, č. 322-3695-Gc-09/2009 z 23. septembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S 247/2009-58 z 25. mája 2010 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 9 Sžso 33/2010 z 28. novembra 2011.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, rozhodnutím zo 16.   mája   2008   predpísala   sťažovateľke   poistné   za   mesiace   júl   2007   až   apríl   2008 «z dôvodu,   že   Sťažovateľ   ako   samostatne zárobkovo činná   osoba   - advokát neodvádzal vyššie uvedené poistné. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava sa vo svojom rozhodnutí odvoláva na ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom   k 31.07.2007   (ďalej   ako   „zákon   o   sociálnom   poistení“)...   Proti   Rozhodnutiu o predpísaní   poistného   Sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   podal   dňa 27. 06. 2008 odvolanie z toho dôvodu, že Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava vo svojom rozhodnutí   nezohľadnila   skutočnosť,   že Sťažovateľ   dňa   31.   07.   2007   prestal   vykonávať advokáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba, ale od 01. 08. 2007 začal vykonávať advokáciu ako spoločník a konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným v mene a na účet spoločnosti A., s. r. o.

Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodla o odvolaní Sťažovateľa rozhodnutím č. 322- 4379-GC-04/2008 zo dňa 25. 11. 2008 tak, že Rozhodnutie o predpísaní poistného zrušila a vec vrátila Sociálnej poisťovni, pobočka Bratislava na nové prejednanie a rozhodnutie.».

3. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, po opätovnom prerokovaní veci rozhodla sťažnosťou napadnutým rozhodnutím č. 700-0210002508-GC09/09 z 9. marca 2009 tak, že „Sťažovateľ je samostatne zárobkovo činná osoba na základe oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o advokácii, a preto nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení ku dňu 31. 07. 2007. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že podľa § 12 písm. e) zákona o advokácii, t. j. ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, je tento výkon advokácie len jednou z foriem výkonu advokácie a preto nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, pretože de facto nezaniklo oprávnenie na výkon tejto činnosti...

Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava podal Sťažovateľ odvolanie zo dňa 17. 04. 2009, o ktorom Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodla rozhodnutím   č.   322-3695-GC-09/2009   zo   dňa   23.   09.   2009,   a   to   tak,   že   potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava...

Sociálna   poisťovňa,   ústredie   vo   svojom   rozhodnutí...   vydanom   dňa   23.   09.   2009 argumentovala, že podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení samostatne zárobkovo činnou   osobou   je   každá   osoba   zapísaná   v   zozname   advokátov   vedenom   Slovenskou advokátskou komorou a to bez ohľadu na formu výkonu advokácie, pričom zmenou formy advokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení...

Proti   Rozhodnutiu   Sociálnej   poisťovne,   ústredie...   zo   dňa   23.   09.   2009   podal Sťažovateľ... na Krajský súd... žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 322-3695- GC-09/2009   vydaného   v   Bratislave   dňa   23.   09.   2009   Sociálnou   poisťovňou,   ústredie v spojení   s rozhodnutím   č.   700-0210002508-GC09/09   vydaným   v   Bratislave   dňa 09. 03. 2009 Sociálnou poisťovňou, pobočka Bratislava. Krajský súd v Bratislave svojím Rozsudkom zo dňa 25. 05. 2010, spis. zn.: 3 S 247/2009-58 rozhodol o zamietnutí žaloby... Sťažovateľ podal proti Rozsudku Krajského súdu..., v zákonnej 15 dňovej lehote, odvolanie..., o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR svojím rozsudkom zo dňa 28. 09. 2011, spis.   zn.:   9   Sžso/33/2010   tak,   že   potvrdil   rozhodnutie   Krajského   súdu...   Rozsudok Najvyššieho súdu SR nadobudol právoplatnosť dňa 18. 10. 2011.“.

4.   Podľa   názoru   sťažovateľky „Sociálna   poisťovňa,   ústredie   svojím   rozhodnutím porušila čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR tým, že pri svojom rozhodnutí rovnako ako Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava nevzala do úvahy dikciu zákona   o   advokácii   v   tej   časti,   že   advokát,   ktorý   vykonáva   advokáciu   ako   konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne, t. j. ako samostatne zárobkovo činná osoba...

Ak   totiž   zaniklo   živnostníkovi   -   samostatne   zárobkovo   činnej   osobe   povinné nemocenské   poistenie   a   povinné   dôchodkové   poistenie   odo   dňa   oznámenia   o   ukončení podnikania   živnostenskému   úradu   a   advokátovi   pri   ukončení   vykonávania   samostatnej zárobkovej   činnosti   nezaniklo   povinné   nemocenské   poistenie   a povinné   dôchodkové poistenie, je to zjavná diskriminácia postavenia advokáta vo vzťahu k zákonu o sociálnom poistení.

Sociálna poisťovňa, ústredie teda z vyššie uvedených dôvodov svojím rozhodnutím porušila základné práva a slobody zaručené v čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a porušila aj ľudské práva a slobody zaručené v čl. 14 Dohovoru...

Sociálna poisťovňa nemôže viazať podmienku akceptovania ukončenia samostatnej zárobkovej   činnosti   na   podmienku   vyčiarknutia   Sťažovateľa   zo   zoznamu   advokátov   (za predpokladu, že takáto osoba podľa svojho vyhlásenia SKUTOČNE nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, ale vykonáva činnosť ako svoju podnikateľskú činnosť - ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným), pretože je to priame porušenie základného práva a slobody - práva na slobodnú voľbu povolania, ako aj práva podnikať zaručené v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR...

Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   rozhodnutí   taktiež   riadne   neodôvodnil,   prečo   sa nestotožnil s argumentmi Sťažovateľa. Na začiatku len skonštatoval, že sa jedná o zhodné námietky uplatňované Sťažovateľom už v konaní na súde prvého stupňa (s čím nemožno súhlasiť),   pričom   argumentácia   Najvyššieho   súdu...   je   na   viacerých   miestach   totožná s argumentáciou Krajského súdu... Rovnako ako Krajský súd... sa ani Najvyšší súd... bližšie nezaoberal námietkou diskriminácie podľa čl. 12 Ústavy SR, keďže len skonštatoval, že ju nepovažuje   za   dôvodnú,   ale   prečo   je   nedôvodná   už   neuviedol...   taktiež   porušil   právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a v čl. 46 ods. 1 Ústavy...   a z toho   dôvodu,   že   riadne   neodôvodnil   z   akého   dôvodu   sa   nestotožnil s argumentmi   Sťažovateľa,   pričom   taktiež   na   viacerých   miestach   vo   svojom   rozsudku svojimi   argumentmi   porušil   aj   ďalšie   články   Ústavy...   a   Dohovoru   (tie,   ktoré   svojím rozhodnutím   porušila aj Sociálna poisťovňa,   pobočka   Bratislava a Sociálna   poisťovňa, ústredie).“.

5.   Sťažovateľka   žiadala „...   rozhodnúť   o   dočasnom   opatrení   a...   odložiť vykonateľnosť   rozhodnutia   č.   322-3695-GC-09/2009   vydaného   v   Bratislave   dňa 23. 09. 2009 Sociálnou poisťovňou, ústredie v spojení s rozhodnutím č. 700-0210002508- GC09/09   vydaným   v   Bratislave   dňa   09.   03.   2009   Sociálnou   poisťovňou,   pobočka Bratislava“.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne,   pobočka   Bratislava   č.   700-0210002508- GC09/09 zo dňa 09. 03. 2009, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie č. 322-3695-GC- 09/2009 zo dňa 23. 09. 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3 S 247/2009- 58   zo   dňa   25.   05.   2010   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 9 Sžso/33/2010   zo   dňa   28.   09.   2011   boli   porušené   základné   práva   a   slobody Sťažovateľa zaručené v čl. 12 ods. 1 písm. a), v čl. 13 ods. 1 písm. a), v čl. 35 ods. 1 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ľudské práva a základné slobody zaručené v čl. 6 ods. 1, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne,   pobočka   Bratislava   č.   700-0210002508- GC09/09 vydané v Bratislave dňa 09. 03. 2009 sa zrušuje, rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie,   č.   322-3695-GC-09/2009   vydané   v   Bratislave   dňa   23.   09.   2009   sa   zrušuje, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 05. 2010, spis. zn. 3 S 247/2009-58 sa zrušuje a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2011, spis. zn. 9 Sžso/33/2010 sa zrušuje a vracia sa na ďalšie konanie a rozhodnutie...“

Sťažovateľka   súčasne   požiadala   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume 2 000 € a náhradu trov konania.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti   nemu.   Podľa   čl.   14   dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd poznamenáva, že pri citovaní ustanovení jednotlivých článkov ústavy a dohovoru vychádzal z doslovného znenia petitu sťažnosti (s poznámkou, že čl. 12 ods. 1 ústavy nie je ďalej členený na ustanovenia označené písmenami) a vzhľadom na profesijné zameranie sťažovateľky a na jej právne kvalifikované zastúpenie nepovažoval za dôvodné vyzývať   sťažovateľku   na   odstránenie   nezrovnalostí   medzi   v odôvodnení   sťažnosti označenými ústavnoprávnymi normami a petitom sťažnosti.

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru postupom a rozhodnutiami orgánov Sociálnej poisťovne a postupom a rozsudkom krajského súdu

10.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namietala   porušenie   v petite   označených článkov   ústavy   a dohovoru   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne,   pobočky   Bratislava, z 9. marca   2009,   odvolacím   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne,   ústredia, z 23. septembra 2009 a tiež rozsudkom krajského súdu z 25. mája 2010 (pozri bod 6).

11. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   nebolo   v jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutých   rozhodnutí   orgánov Sociálnej   poisťovne,   pretože   na   základe   podanej   žaloby   o preskúmanie   ich   zákonnosti patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému rozhodnutiu „č. 322-3695-Gc- 09/2009 vydanému v Bratislave dňa 23. 09. 2009 Sociálnou poisťovňou, ústredie v spojení s rozhodnutím   č.   700-0210002508-GC09/09   vydaným   v Bratislave   dňa   09.   03.   2009 Sociálnou poisťovňou, pobočkou Bratislava“ podala žalobu „podľa § 247 a násl. O. S. P. o preskúmanie   zákonnosti“ týchto   rozhodnutí.   O tejto   žalobe   rozhodol   krajský   súd rozsudkom č. k. 3 S 247/2009-58 z 25. mája 2010. O odvolaní sťažovateľky z 28. júna 2010 proti   predmetnému   rozsudku   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   Sžso   33/2010 z 28. septembra   2011.   Vzhľadom   na   uvedené   nemá   ústavný   súd   právomoc   preskúmať ústavnosť postupu a rozhodnutia krajského súdu z 25. mája 2010, lebo jeho preskúmanie patrilo do právomoci najvyššieho súdu.

12. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti (bod 10) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie a rozhodnutie.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

13.   V ďalšej   časti   posudzovanej   sťažnosti   sťažovateľka   tvrdila,   že   postupom najvyššieho   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Sžso   33/2010   a   jeho rozsudkom z 28. novembra 2011 boli porušené jej v petite sťažnosti označené práva (bod 6).

14.   Zo   sťažnosti   možno vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   označených práv   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho   rozsudkom   (ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie) najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a najmä právnymi názormi a závermi krajského   súdu   (a   tým   aj   vo   veci   rozhodujúcimi   správnymi orgánmi,   pozn.),   s ktorými sťažovateľka nesúhlasila, najmä však s nesprávnou interpretáciou a následnou aplikáciou v jej   právnej   veci   použitých   ustanovení,   najmä   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii a o zmene a doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) a zákona č. 461/2003 Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sociálnom poistení“), s ktorými sa nestotožňuje. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd pochybil tiež v tom,   že   svoje   rozhodnutie   náležite   a   presvedčivo   nezdôvodnil   [„riadne   neodôvodnil, z akého dôvodu sa nestotožnil s argumentmi sťažovateľa“ (pozri bližšie bod 4)].

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

16.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   9   Sžso   33/2010   z 28.   novembra   2011   sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

17. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne   správny,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov (v správnom konaní a aj v konaní prvostupňového súdu) a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd oboznámil výrok rozhodnutia krajského súdu a jeho odôvodnenie, z ktorého vyplýva, že

„krajský súd nepovažoval žalobu za dôvodnú. Podľa jeho názoru zákonodarca v § 5 písm. c/ zák. č. 461/2003 Z. z. nerozlišuje v odkaze na zákon o advokácii medzi advokátom, ktorý vykonáva svoje povolanie samostatne a advokátom, ktorý advokáciu vykonáva ako konateľ   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným.   Pokiaľ   sám   zákonodarca   neprejavil   vôľu v diferencovaní   SZČO (samostatne   zárobkovo   činnej   osoby,   pozn.) podľa   §   5   písm.   c/ vo vzťahu k zákonu o advokácii a vo vzťahu k forme výkonu advokácie, je v danom prípade potrebné aplikovať komplexne zákon o advokácii vo vzťahu k § 5 písm. c/ zák. č. 461/2003 Z. z. Samostatne zárobkovo činnou osobou, ktorú má na mysli zákon č. 461/2003 Z. z. v § 5 písm. c/, je preto každá osoba, ktorá je zapísaná v zozname advokátov vedených v SAK ako advokát.   Z týchto dôvodov sa krajský súd stotožnil s právnym názorom žalovaného, že z dôvodu absencie ustanovenia v zákone o sociálnom poistení o možnosti úpravy postavenia fyzickej osoby ako SZČO na účely sociálneho poistenia v špeciálnom právnom predpise, potvrdenie vydávané Slovenskou advokátskou komorou podľa § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii nie je pre Sociálnu poisťovňu záväzné.“.

Následne najvyšší súd oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľky (t. j. žalobcu v spore), ktorá poukazovala na to, že „Rozhodnutie súdu podľa neho (t. j. žalobcu, pozn.) vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   a   to   tak   otázky,   či   advokát,   ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ s. r. o., je SZČO, ako aj otázky zániku účasti žalobcu na povinnom   nemocenskom   a   povinnom   dôchodkovom   poistení.   Krajský   súd   nebral   do úvahy   skutočnosť,   že   podľa   §   15   ods.   6   zákona   o   advokácii   advokát,   ktorý   vykonáva advokáciu ako konateľ s. r. o., nemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne. Podľa žalobcu   nositeľom   oprávnenia   na   výkon   advokácie   je   v   prípade   spoločnosti   s   ručením obmedzeným táto spoločnosť ako právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou a nie jej konateľ,   s výnimkou   prípadov,   v   ktorých   zákon   nepripúšťa   výkon   advokácie   obchodnou spoločnosťou. Advokát ako konateľ s. r. o., ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych služieb, nie je sám o sebe SZČO, ale je len štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti, konajúcim v jej mene a na jej účet podľa § 15 ods. 2 zákona o advokácii. Z ustanovenia   §   15   ods.   6   zákona o advokácii podľa   neho vyplýva,   že advokátovi   ako fyzickej osobe, ktorý sa stal konateľom s. r. o. a teda advokáciu vykonáva prostredníctvom právnickej osoby, zaniklo oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu (t.j. oprávnenie na výkon advokácie) ako SZČO. Zmenou formy výkonu advokácie zaniká postavenie advokáta -fyzickej osoby a aj povinné nemocenské a dôchodkové poistenie podľa §   21   ods.   4   písm.   b/   zákona   o   sociálnom   poistení.   Ak   by   mu   ako   advokátovi   zaniklo oprávnenie   na   výkon   advokácie,   nemohol   by   vykonávať   advokáciu   ani   ako   konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 12 písm. e/ a § 15 zákona o advokácii. Na to, aby   mohol   advokáciu   vykonávať   ako   konateľ   s.   r.   o.,   potrebuje   oprávnenie   na   výkon advokácie (advokátsku licenciu resp. osvedčenie o zápise do zoznamu advokátov, ktoré je viazané na žalobcu ako na fyzickú osobu) ako advokát fyzická osoba, a teda musí byť zapísaný do zoznamu advokátov vedenom SAK. Osvedčenie o zápise do zoznamu advokátov je totiž nielen oprávnením na výkon činnosti advokáta, ale aj dokladom žalobcu o odbornej spôsobilosti na výkon advokátskeho povolania, čo je podľa neho kľúčové a podstatné. Preto neobstojí   argument   žalovaného,   že   SZČO,   ktorú   má   na   mysli   §   5   písm.   c/   zákona o sociálnom poistení, je každá osoba, ktorá je zapísaná v zozname advokátov vedených v SAK ako advokát. Zákon o sociálnom poistení a zákon o advokácii sú normatívne právne akty   rovnakej   právnej   sily,   teda   majú   rovnocenné   postavenie   a   musia   byť   aj   rovnako rešpektované   a   dodržiavané.   Je   neprípustné,   aby   pre   žalovaného   platil   len   zákon o sociálnom poistení a iné zákony nie, resp. ako uvádza súd, že účinky § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii na účely sociálneho poistenia a potvrdenie vydávané prostredníctvom SAK podľa § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii nie je pre Sociálnu poisťovňu záväzné. Právne   posúdenie   veci   súdom   považoval   za   nesprávne,   voči   nemu   za   diskriminačné vo vzťahu k iným slobodným povolaniam a živnostníkom a v rozpore s Ústavou SR.“. Po uvedení stanoviska žalovaného (Sociálnej poisťovne, ústredie, pozn.) najvyšší súd svoje faktické a právne závery formuloval takto:

«Najvyšší súd... ako súd odvolací podľa § 10 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“)   preskúmal   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   rozsahu   odvolania v medziach žaloby, v súlade s § 250ja ods.2 OSP bez pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa. Podľa názoru najvyššieho súdu už správny orgán a následne aj súd prvého stupňa sa s týmito námietkami žalobcu riadne vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú argumentáciu považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú. Žalovaný ako aj krajský súd podrobne odôvodnili, prečo žalobca, ktorý od 1. augusta 2007 vykonáva činnosť advokáta ako   spoločník   a   zároveň   konateľ   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   poskytujúcej advokátske   služby   podľa   §   15   zákona   o   advokácii,   je   naďalej   SZČO,   pričom   bolo dostatočne zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade nedošlo k zániku povinného sociálneho poistenia podľa § 21 Zákona o sociálnom poistení. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO na účely tohto zákona   a upravuje   tak   aj   postavenie   advokáta,   ktorý   má   oprávnenie   na   vykonávanie advokátskej činnosti. Ustanovenie § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r. o. Účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu jeho oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb.

Oprávnenie   na   výkon   advokátskej   činnosti   trvá,   okrem   prípadov   pozastavenia advokátskej činnosti podľa § 8 zákona o advokácii, od zápisu do zoznamu advokátov až do vyčiarknutia z takého zoznamu. Oprávnenie na výkon advokátskej činnosti má za následok, že advokát musí byť považovaný za SZČO na účely § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.   decembra 2010 a preto je povinne nemocensky a dôchodkovo poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a § 15 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení. Vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.   Túto   skutočnosť   nemôže   ovplyvniť   právna   úprava,   obsiahnutá   v   §   12   zákona o advokácii,   upravujúca   iba   formu,   ktorou   môže   advokát   advokáciu   vykonávať,   lebo základným predpokladom výkonu advokácie je výkon takej činnosti fyzickou osobou, ktorá má   zákonom   požadované   oprávnenie.   Zákonodarca   rozhodovanie   o   vzniku,   prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch zveril do vecnej pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne. Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať advokáciu.   Vzhľadom   na   uvedené   je   irelevantné   potvrdenie   SAK   o   zániku   oprávnenia žalobcu vykonávať advokáciu samostatne ako fyzická osoba.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu na diskrimináciu podľa čl. 12 Ústavy a rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.»

18.   Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   (nadväzujúceho   na   právny   názor krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich   dôvodov   a   námietok.   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje ústavný   súd   za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej,   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

20. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vyrovnal s námietkami sťažovateľky   uvedenými   v jej   odvolaní,   ktoré   sú   v zásade   totožné   s tými, ktorými argumentovala v ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval   a   aplikoval   ústavne   konformným   spôsobom,   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd preto považuje rozsudok najvyššieho súdu (vrátane jeho interpretácie na vec aplikovaných   zákonných   ustanovení)   za   legitímny   a   vylučujúci   možnosť   porušenia základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22.   Sťažovateľka   v súvislosti   s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   (a   tiež   s jemu predchádzajúcimi rozhodnutiami správnych orgánov a krajského súdu) namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy (pozri bod 8), ktoré spočívalo v ňou tvrdenej nesprávnej interpretácii relevantných právnych noriem upravujúcich realizáciu jej vôle   podnikať   ako   samostatne   konajúci   advokát,   resp.   ako   podnikateľ   vykonávajúci advokátsku činnosť formou konateľa spoločnosti [v konečnom dôsledku s ňou uvažovaným rozdielnym   dopadom   na   povinnosti   z toho   vyplývajúce   pre   ňu   zo   zákona   o sociálnom poistení,   pozn.   (pozri   argumentáciu   v bode   4)].   K predmetnej   námietke   (nad   rámec   už uvedeného)   ústavný   súd   poznamenáva,   že   podľa   jeho   stabilnej   judikatúry   primárne prislúcha všeobecným súdom interpretácia a aplikácia zákonov a úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 74/05, I. ÚS 16/2012). Postup všeobecného súdu, ktorý koná v súlade   s procesnoprávnymi   a aj   hmotnoprávnymi   predpismi,   v zásade   nemôže   porušiť základné   právo   garantované   ústavou,   resp.   už   uvedenými   medzinárodnými   zmluvami. Vychádzajúc z obsahu (a rozsahu) ustanovenia čl. 35 ods. 1 ústavy (právo na slobodnú voľbu   povolania   a prípravu   naň,   právo   podnikať,   právo   uskutočňovať   inú   zárobkovú činnosť) ústavný súd konštatuje absenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením označeného základného práva (práv) a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso   33/2010   z 28.   septembra   2011   a z toho   vyplývajúcu   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti v tejto jej časti spôsobujúcu v konečnom dôsledku jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

23.   Sťažovateľka   taktiež   namietala   porušenie   čl.   12   ods.   1   ústavy   (v   texte odôvodnenia sťažnosti aj čl. 12 ods. 2 ústavy, resp. čl. 14 dohovoru) a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy   postupom   a rozhodnutiami   označených   správnych   orgánov   a všeobecných   súdov. K namietanému porušeniu čl. 12 a čl. 13 ústavy ústavný súd poznamenáva, že predmetné ustanovenia   predstavujú   všeobecné   zásady   uplatňovania   základných   práv   a slobôd upravených   v druhej   hlave   ústavy   a nemožno   ich   posudzovať   samostatne,   bez   ich vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym základným právom alebo slobodou. (Uvedené sa vzťahuje aj na čl. 14 dohovoru „Užívanie práv... priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť...“, pozri tiež bod 8.) Keďže ústavný súd v posudzovanej veci   nezistil   také   porušenie   označených   základných   práv   (resp.   práv),   ktoré   by odôvodňovalo   následné   uplatnenie   ústavnoprávnej   ochrany,   je   potrebné   konštatovať,   že postupom   najvyššieho   súdu   (a   ani   pred   ním   vo   veci   konajúcich   správnych   orgánov a krajského   súdu)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 Sžso 33/2010   z 28.   novembra   2011 nedošlo k porušeniu uvedených právnych   noriem. V konkrétnom posudzovanom prípade neexistuje vzájomná príčinná súvislosť medzi namietaným postupom menovaných súdov (a správnych   orgánov)   a porušením   ustanovení   označených   článkov   ústavy   (resp. dohovoru). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

24. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012