znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 64/2010-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. H., Česká republika, zastúpeného advokátom Mgr. V. L., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   rozsudkom Okresného   súdu   Považská Bystrica č. k. 5 C/127/2007-78 z 18. apríla 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 7 Co/220/2008 z 10. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra 2009   doručená   sťažnosť R.   H. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a podľa čl. 36 ods.   1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   5 C/127/2007-78 z 18. apríla 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co/220/2008 z 10. februára 2009.

2. Z obsahu   sťažnosti   a priložených   príloh   vyplýva,   že   27.   augusta   2007   právna predchodkyňa   sťažovateľa   (E.   H.)   podala   na   okresnom   súde   návrh   proti   odporcovi   S. na vypratanie bližšie označeného pozemku v katastrálnom území D.; konanie bolo vedené pod   sp.   zn.   5   C/127/2007.   V priebehu   súdneho   konania   navrhovateľka   zmenila   petit a žiadala uložiť odporcovi povinnosť zdržať sa užívania predmetného pozemku. Okresný súd   rozsudkom   č.   k.   5 C/127/2007-78 z   18.   apríla   2008 návrh   zamietol. Na   odvolanie navrhovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 17 Co/220/2008 z 10. februára 2009   prvostupňový   rozsudok   potvrdil,   keď   predovšetkým   vychádzal   z právneho   stavu zisteného v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 56/2001, t. j. zo zistenia, že zmluva zo 16. mája 1977 o dočasnom užívaní pozemku (na dobu 25 rokov) uzatvorená medzi odporcom (jeho právnym predchodcom) a J. so sídlom v M. nie je neplatná.

3. Zo skutkového hľadiska právna predchodkyňa pôvodnej navrhovateľky (jej matka) E. U. uzatvorila 16. septembra 1974 s právnym predchodcom odporcu   Č. v D. zmluvu o dočasnom užívaní pozemku, ktorou mu prenechala bližšie označený pozemok na dobu 10 rokov, t. j. do 16. septembra 1984. Po uvedenom dni podľa názoru navrhovateľky odporca užíval predmetný pozemok neoprávnene. Pokiaľ následne bola 16. mája 1977 uzatvorená zmluva o dočasnom užívaní pozemku medzi odporcom (jeho právnym predchodcom) a J. so sídlom   v M.   na   dobu   25   rokov,   teda   do   16. mája   2002,   táto   zmluva   bola   podľa navrhovateľky z viacerých dôvodov absolútne neplatnou. Určenie neplatnosti tejto zmluvy bolo predmetom súdneho konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 56/2001, v ktorom okresný súd ostatným rozsudkom zo 16. februára 2004 určil, že predmetná zmluva je v časti týkajúcej sa podielu navrhovateľky neplatná a vo zvyšku návrh zamietol. Na odvolanie   všetkých   účastníkov   konania   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   Co   135/04   z 30. augusta 2005 zmenil prvostupňový rozsudok a návrh zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky   (ďalej   len   najvyšší   súd“)   ostatným   rozsudkom   sp.   zn.   4   Cdo   84/2009 z 21. decembra 2009 dovolanie strany navrhovateľa zamietol (tomuto rozsudku predchádzal nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 137/08-59 z 1. júla 2008, ktorým bol zrušený rozsudok najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4 Cdo   269/2005   z 30. apríla   2007,   pozn.).   Rozsudok   sp.   zn. 4 Cdo 84/2009   z 21.   decembra   2009   si   ústavný   súd   v rámci   prípravy   na   predbežné prerokovanie veci vyžiadal od najvyššieho súdu.

4.   Sťažovateľ   vo   vzťahu   k rozsudku   okresného   súdu   (č.   k.   5   C/127/2007-78 z 18. apríla   2008)   namietal,   že   hoci   popri   sebe   existovali   dve   právoplatné   súdne rozhodnutia,   a to rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   135/04   z   30.   augusta   2005 a rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   269/2005   z   30.   apríla   2007,   okresný   súd „vychádzal   iba   zo   záverov   rozsudku   Krajského   súdu...   zo   dňa   30.   8.   2005   a   žiadnym spôsobom nevyhodnotil rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 4. 2007, ktorého závery a právny názor bol pre porušovateľa 1/ (okresný súd, pozn.) záväzný... Naviac, porušovateľ 1/ vôbec nevykonal dôkaz rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 30. 8. 2005 a rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 4. 2007... Keďže ani jeden z týchto rozsudkov ako dôkaz porušovateľ 1/ nevykonal, nemohol tieto ani ako dôkazy vyhodnocovať a pri rozhodnutí vo veci z nich vychádzať... Týmto postupom porušovateľ 1 / porušil základné ľudské právo navrhovateľky na spravodlivé súdne konanie, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   Slovenskej   republiky,   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   a   právo   domáhať   sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny...“. Sťažovateľ ďalej v tejto súvislosti uviedol, že „Pokiaľ by porušovateľ 1/ vykonal dôkaz rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 4. 2007, mal by ním preukázané, že   navrhovateľka   nemala   v   konaní   vedenom   u   porušovateľa   1/   pod   sp.   zn.   8   C   56/01 naliehavý právny záujem na vyslovení neplatnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku... zo dňa 16. 5. 1977, že z tohto dôvodu jej mal byť návrh o určenie neplatnosti tejto zmluvy zamietnutý, že preto dovolací súd neskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu... Tieto závery rozsudku dovolacieho súdu nakoniec viedli navrhovateľku k tomu, že bola nútená podať proti odporcovi žalobu na plnenie... Vzhľadom na tieto závery dovolacieho súdu mal sa práve porušovateľ 1/ v tomto konaní otázkou platnosti predmetnej zmluvy zaoberať ako s predbežnou otázkou sám a nebrať do úvahy závery rozsudku odvolacieho súdu o platnosti predmetnej   zmluvy,   pretože   tieto   boli   spochybnené   rozsudkom   dovolacieho   súdu,   ktorý otázku platnosti, resp. neplatnosti predmetnej zmluvy ponechal otvorenú a nevyriešenú... Porušovateľ   1/   bol   oboznámený   aj   s tým...   že   navrhovateľka   podala...   proti   rozsudku Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Cdo 269/2005 zo dňa 30. 4. 2007 ústavnú sťažnosť... a že otázka, ktorá sa v tomto konaní pred Ústavným súdom... rieši, je významná pre rozhodnutie porušovateľa 1/... Navrhovateľka podala porušovateľovi 1/ aj písomný návrh zo dňa 15. 1. 2008   na   prerušenie   konania   až   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného   na Ústavnom súde... porušovateľ 1/ však tomuto návrhu nevyhovel... Keďže porušovateľ 1/ návrhu na prerušenie konania nevyhovel... mal sa potom s otázkou neplatnosti predmetnej zmluvy vysporiadať sám, teda mal sa zaoberať všetkými dôvodmi jej neplatnosti, ktoré v žalobe   uplatnila   navrhovateľka...“. V ďalšom   sťažovateľ   namietal   priebeh/spôsob dokazovania   (pred)   okresným   súdom   a rozporoval   jeho   skutkové   a právne   zistenia. Sťažovateľ   vo   vzťahu   k okresnému   súdu   (jeho   rozhodnutiu)   uzavrel,   že „bolo   zjavne formalistické   a   arbitrárne,   taktiež   aj   jeho   postup   v   konaní   5   C/127/2007   bol   zjavne formalistický, porušujúci zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.“.

5.   Vo   vzťahu   k namietanému   rozsudku   krajského   súdu   (sp.   zn. 7   Co/220/2008 z 10. februára   2009)   sťažovateľ   okrem   podrobne   uvádzanej   skutkovej   a právnej protiargumentácie uviedol, že krajský súd „nemohol... potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa, jeho závery, ku ktorým súd prvého stupňa nedospel, resp. v odôvodnení rozhodnutia sa   odvolací   súd   nemohol   stotožniť   s   dôvodmi   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   ktoré neexistovali. Takéto   rozhodnutie   porušovateľa   2/ (krajského   súdu,   pozn.) je   evidentne formalistické a arbitrárne... Porušovateľ 2/... celé svoje rozhodnutie založil... na obsahu pripojeného spisu porušovateľa 1/ sp. zn. 8 C 56/01, z neho sa opiera najmä o rozsudky odvolacieho a dovolacieho súdu, pričom ani jeden z týchto listinných dôkazov nebol pred súdom prvého stupňa, ani pred odvolacím súdom, vykonaný... keď odvolací súd chcel oprieť svoje   rozhodnutie   o   rozsudky   odvolacieho   a   dovolacieho   súdu,   bolo   potrebné   doplniť dokazovanie, jednak prečítaním, resp. oboznámením týchto rozsudkov, ale v tejto súvislosti aj   zadovážením   správy   o   stave   konania   pred   Ústavným   súdom...   o   ústavnej   sťažnosti navrhovateľky, týkajúcej sa porušenia základných ľudských práv rozsudkom dovolacieho súdu. V tomto prípade bolo povinnosťou predsedu senátu porušovateľa 2/... nariadiť na prejednanie   odvolanie   pojednávanie...   Porušovateľ   2/ mal...   vedomosť   o   tom,   že   na Ústavnom súde... prebieha konanie o ústavnej sťažnosti navrhovateľky proti cit. rozsudku Najvyššieho súdu..., preto... si mohol kedykoľvek zistiť stav konania v tejto veci, a ak by tak urobil, bol by zistil, že cit. rozsudok Najvyššieho súdu... bol cit. nálezom Ústavného súdu... zrušený...   Navrhovateľka   nemohla   v   rámci   odvolania   proti   rozsudku   porušovateľa   1/ uplatniť ako odvolací dôvod... dôkaz cit. nálezom Ústavného súdu..., nakoľko tento v tom čase nebol právoplatný...“.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal takýto nález :„...Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/220/2008 a rozsudkom č. k. 17 Co/220/2008-106 zo dňa 10. 2. 2009 a Okresný súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/127/2007 a rozsudkom č. k. 5 C/127/2007-78 zo dňa 18.   4.   2008 porušili   právo... sťažovateľa... na to, aby... záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   Slovenskej republiky, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny...

...   Rozsudok   Krajského   súdu...   č.   k.   17   Co/220/2008-106   zo   dňa   10.   2.   2009 a rozsudok Okresného súdu... č. k. 5 C/127/2007-78 zo dňa 18. 4. 2008sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

... Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu všetkých trov konania na účet jeho právneho zástupcu... do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

9.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 36 ods.   1   listiny   rozsudkami   okresného   súdu   č.   k.   5   C/127/2007-78   z   18.   apríla   2008 a krajského súdu sp. zn. 7 Co/220/2008 z 10. februára 2009.

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol rozsudok okresného súdu č. k. 5 C/127/2007-78 z 18. apríla 2008. Vzhľadom na princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   (a   postup   v konaní   mu predchádzajúci),   keďže   proti   nemu   bol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý sťažovateľ   využil,   a o odvolaní   proti   nemu   rozhodol   krajský   súd   ako   súd   odvolací rozsudkom   sp.   zn. 7   Co/220/2008   z   10.   februára   2009.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť pre   nedostatok   právomoci   ústavného súdu   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 7   Co/220/2008 z 10. februára 2009, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho potvrdzujúcim rozsudkom, ktorým   sa   stotožnil   so   skutkovými   a právnymi   názormi   a závermi   okresného   súdu. V podstatnom namietal, že krajský, ale tiež okresný súd neprerušili konanie, resp. nevyčkali na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v konaní sp. zn. II. ÚS 137/08 nálezom z 1. júla 2008 zrušil rozhodnutie najvyššieho (dovolacieho) súdu v predchádzajúcom súvisiacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 56/2001 (pozri bod 3); toto konanie a jeho rozhodnutia mali totiž podstatný   význam   pre   postup   a rozhodnutia   súdov   v namietanom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 C/127/2007.

12.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Podľa   čl. 142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

13.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

14. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

15. V prerokovávanej veci okresný súd rozsudkom č. k. 5 C/127/2007-78 z 18. apríla 2008   návrh   právnej   predchodkyne   sťažovateľa   zamietol. Na   jej   odvolanie   krajský   súd v napadnutom rozsudku z 10. februára 2009, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, okrem iného uviedol:

„Okresný   súd...   rozhodnutie   odôvodnil   konštatovaním,   že   navrhovateľka   je podielovou   spoluvlastníčkou   parc.   č...   Vyslovil   názor,   že   odporca   úspešne   namietal navrhovateľkou tvrdenú neoprávnenosť jeho zásahu do vlastníckeho práva navrhovateľky. Poukázal na obsah pripojeného spisu tamojšieho súdu sp. zn. 8 C/56/2001, podľa ktorého zmluva,   na   základe   ktorej   sa   odporca,   resp.   jeho   právny   predchodca   stal   užívateľom nehnuteľnosti... je platná. Predmetné rozhodnutie považoval pre súd záväzné a od neho odvodzoval ďalšie skutočnosti dôležité pre posúdenie veci, ktorými je predovšetkým obsah oprávnení odporcu vo vzťahu k právam navrhovateľky. S poukazom na platnosť zmluvy z roku 1977, následne odporca v zmysle ustanovení zákona č. 64/1997 v správnom konaní upravoval   užívacie   a   vlastnícke   vzťahy   s   pôvodnými   vlastníkmi   a   užívateľmi   sporných nehnuteľností... Dospel k záveru, že odporca nekoná neoprávnene, keď užíva parc. č.... a nezasahuje do vlastníckych práv navrhovateľky bez právneho dôvodu. Vyslovil názor, že vlastnícke právo navrhovateľky nie je spochybnené, ostalo jej tzv. holé vlastníctvo, ktorého obsahom   nie   je   vec   fakticky   užívať,   držať   a   brať   z   nej   pôžitky,   ale   v   zmysle   platnej legislatívy vykonávať úkony smerujúce k usporiadaniu vlastníckych vzťahov s pôvodnými vlastníkmi.

Proti rozsudku   okresného súdu   podala...   odvolanie   navrhovateľka,   ktorá navrhla jeho zrušenie..., prípadne zmenu a vyhovenie návrhu na začatie konania. Prvostupňovému súdu   vyčítala,   že   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci... Zdôraznila, že právoplatným... rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Cdo/269/2005 zo dňa 30. 4. 2007 Najvyšší súd... zamietol jej dovolanie proti rozsudku Krajského súdu... zo dňa 30. 8. 2005,   pričom   svoje   zamietavé   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   nemala   naliehavý   právny záujem   na   podaní   určovacej   žaloby...   Keďže   podľa   názoru   Najvyššieho   súdu...   nemala naliehavý právny záujem na vyslovení neplatnosti zmluvy... podala proti odporcovi žalobu na plnenie, a to žalobu o vypratanie pozemku, ktorú v konaní zmenila na žalobu o zdržanie sa   užívania   pozemku...   V   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   svoj   návrh   o   zdržanie   sa užívania pozemku odôvodňovala tým, že vyššie uvedená zmluva medzi družstvom a právnym predchodcom   odporcu   zo   dňa   16.   5.   1977   je   neplatná...,   domáhala   sa   ochrany   svojho vlastníckeho práva podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákona, a preto bol súd prvého stupňa povinný   najprv   vyriešiť   otázku   platnosti,   resp.   neplatností   tejto   zmluvy   ako   otázku predbežnú a až potom sa mohol zaoberať vecou samou... Odkaz na rozsudok krajského súdu je vzhľadom na citovaný rozsudok Najvyššieho súdu... nepostačujúci.

Krajský súd... zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť... Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v znení platnom od 15. 10. 2008, pretože neboli dané dôvody pre nariadenie pojednávania odvolacieho súdu...

Odvolanie proti rozsudku..., ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno v zmysle ust.   §   205   ods.   2   O.   s.   p.   odôvodniť   len   skutočnosťami   uvedenými   pod   písm.   a/   až   f/ citovaného zákonného ustanovenia. Navrhovateľka v odvolaní proti rozsudku okresného súdu   výslovne   neuvádza,   ktorým   z   nich   svoje   odvolanie   odôvodňuje,   avšak   podľa   jeho obsahu je zrejmé, že súdu prvého stupňa vytýka, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.)...

V danom prípade, podľa konečného návrhu vo veci sa navrhovateľka domáhala, aby odporcovi bola uložená povinnosť zdržať sa užívania spornej nehnuteľnosti, pretože túto užíva bez právneho dôvodu. Svoj návrh odôvodnila v priebehu konania, ako aj v odvolaní tým, že odporca nemá zákonný nárok na užívanie pozemku, ktorého spoluvlastníčkou je aj navrhovateľka, keďže zmluva, uzatvorená... dňa 16. 5. 1977 je neplatná. Dokazovanie na tú skutočnosť,   aké   kroky   za   účelom   usporiadania   vzťahov   medzi   účastníkmi   vyvinula navrhovateľka v roku 1990, sú pre rozhodnutie o takomto návrhu bezvýznamné a preto aj svedecké výpovede z hľadiska dôležitosti sú dôkazom, z ktorého súd nemá vychádzať. Pre rozhodnutie o konečnom upravenom návrhu je významné posúdenie, či na strane odporcu   existuje   zákonný   dôvod   na   užívanie   pozemkov,   ktorých   spoluvlastníčkou   je   aj navrhovateľka, pričom odporca za takúto okolnosť považuje zmluvu o dočasnom užívaní pozemku uzatvorenú... dňa 16. 5. 1977. V tejto súvislosti navrhovateľka v odvolaní vyčíta prvostupňovému súdu nesprávne právne posúdenie veci, ktoré má spočívať v tom, že sa nezaoberal platnosťou   citovanej   zmluvy,   ale   že   vychádzal   z rozsudku   Krajského   súdu... sp. zn.   4   Co/135/2004...   zo   dňa   30.   8.   2005   hoci   podľa   názoru   Najvyššieho   súdu... v rozsudku sp. zn. 4 Cdo/269/2005 zo dňa 30. 4. 2007 bolo potrebné zamietnuť dovolanie navrhovateľky proti citovanému rozsudku krajského súdu z dôvodu, že nemala naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby. V dôsledku toho potom súd prvého stupňa vo veci,   kde   žiadala   uložiť   odporcovi   povinnosť   zdržať   sa   užívania   pozemku   (sp.   zn. 5 C/127/2007   Okresného   súdu...)   mal   sa   opakovane   zaoberať   otázkou   platnosti,   resp. neplatnosti tejto zmluvy zo dňa 16. 5. 1977 ako otázkou predbežnou a len potom sa mohol zaoberať vecou samou.

Za nesprávne právne posúdenie veci a ako dôvod na odvolanie... možno považovať mylnú aplikáciu a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť. Vec je potrebné chápať širšie ako výrok napadnutého rozhodnutia a patrí sem aj posúdenie predbežných otázok.

Za   predbežnú   otázku sa   považuje otázka,   ktorej   posúdenie môže byt' predmetom samostatného konania. Ak ide o otázku, o ktorej patrí rozhodnúť inému orgánu, môže túto súd posúdiť sám, ale iba do tých čias, kým orgán inak oprávnený o tejto otázke nevydal rozhodnutie. Ak však už bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho v zmysle ust. § 135 ods. 2 O. s. p. vychádza. Pokiaľ o takejto predbežnej otázke bolo rozhodnuté súdom v inom konaní, tak je potrebné poukázať na viazanosť súdu, ako aj účastníkov konania a všetkých orgánov výrokom takéhoto rozsudku v zmysle ust. § 159 ods. 2   O.   s.   p.   (výrok   právoplatného   rozsudku   je   záväzný   pre   účastníkov   a   pre   všetky orgány).

V prejednávanej veci mal súd rozhodnúť o žalobe na ochranu vlastníckeho práva podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Základnými predpokladmi úspešnosti takejto žaloby je predovšetkým preukázanie vlastníckeho práva žalobcu, ďalej skutočnosť, že vec užíva,   resp.   zadržuje odporca a napokon zistenie,   že vec sa v moci odporcu nachádza neoprávnene.

V   danej   veci   pre   záver   o   tom,   či   je   naplnený   predpoklad   úspešnosti   žaloby   na ochranu vlastníckeho práva, ktorý spočíva v tom, že odporca pozemok užíva neoprávnene, je významné posúdenie otázky platnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku, uzavretej... dňa 16. 5. 1977.

Z pripojeného spisu Okresného súdu... sp. zn. 8 C/56/01 vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom na začatie konania zo dňa 16. 1. 2001 domáhala určenia neplatnosti citovanej zmluvy. Vo veci bolo rozhodnuté konečným rozhodnutím, a to Krajského súdu... zo dňa 30. 8. 2005, č. k. 4 Co/135/2004-300, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku bol zamietnutý. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 13. 10. 2005.

Proti citovanému rozsudku Krajského súdu... podala navrhovateľka dovolanie, avšak dovolanie žalobkyne bolo zamietnuté rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 4. 2007, sp. zn. 4 Cdo/269/2005. Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu... je zrejmé, že Najvyšší súd...   zamietol   dovolanie   bez   toho,   aby   bolo   potrebné   zaujať   stanovisko   v   správnosti právneho   posúdenia   veci   odvolacím   súdom   v   otázke   platnosti,   či   neplatnosti   zmluvy o dočasnom užívaní pozemku, pretože rozsudok okresného (správne malo byť krajského, pozn.) súdu, pokiaľ ním bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá je správny z iného dôvodu. Zaujal tam stanovisko, že v danej veci nie je daný naliehavý právny záujem navrhovateľky na požadovanom určení, pretože s účinnosťou zákona č. 64/1997 Z. z. a začatím konania o vyporiadaní   vlastníctva   k   pozemkom   záhradkovej   osade   nedošlo   k   ohrozeniu   práv navrhovateľky,   ani   jej   právne   postavenie   sa   nestalo   neistým...   V   preskúmanej   veci navrhovateľka už čiastočne možnosť opravného prostriedku vo forme námietok v konaní pred správnym orgánom využila a Krajský súd... ako správny súd rozsudkom z 22. 11. 2000, č.   k.   11   S/76/00-27...   vyslovil   záväzný   právny   názor,   že   začatie   konania   je   dôvodné... V závere uviedol, že dovolací súd sa nezaoberal právnym posúdením veci odvolacím súdom v   otázke   platnosti   zmluvy,   pretože   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu   na požadovanom určení a zamietnutí určovacej žaloby z tohto dôvodu vylučovalo preskúmanie po vecnej stránke, a preto sa dovolací súd nezaoberal právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke platnosti zmluvy a všetky s tým súvisiace námietky dovolateľky považoval za bezpredmetné.

Prvostupňový súd preto... opodstatnene vychádzal z rozsudku Krajského súdu... zo dňa 30. 8. 2005, č. k. 4 Co/l35/2004-300, ktorým bol zamietnutý návrh na určenie, že zmluva o dočasnom užívaní pozemku uzavretá... dňa 16. 5. 1977...

Rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   13.   10.   2005,   nebol   zrušený v dôsledku   dovolania   Najvyšším   súdom...   Samotná   skutočnosť,   že   Najvyšší   súd... v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádzal, že nebolo potrebné preskúmavať rozsudok po vecnej   stránke   z   dôvodu   konštatovania   nedostatku   naliehavého   právneho   záujmu navrhovateľky   na   žiadanom   určení,   nemá   za   následok   vylúčenie   záväznosti   výroku právoplatného rozsudku pre účastníkov a pre všetky orgány v zmysle ust. § 159 ods. 2 O. s. p., a to najmä aj s prihliadnutím na záver odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu..., podľa ktorého Najvyšší súd... všetky námietky dovolateľky súvisiace s otázkou platnosti zmluvy považoval za bezpredmetné.

Prvostupňový   súd   tak   dôvodne   ustálil,   že   odporca   užíva   pozemok,   ktorého spoluvlastníčkou je aj navrhovateľka na tom základe, že došlo k zriadeniu záhradkovej osady do 24. júna 1991 na pozemkoch, ku ktorým bola uzavretá zmluva o dočasnom užívaní pozemku medzi S. a hospodárskou organizáciou, ktorá k pozemku mala právo družstevného užívania...

Neboli preto dané naplnené predpoklady úspešnosti žaloby na ochranu vlastníckeho práva navrhovateľky, ktorá síce preukázala, že je spoluvlastníckou pozemku, avšak odporca uvedený pozemok neužíva bez právneho dôvodu.

Odvolací súd preto nepovažoval dôvod na odvolanie... (nesprávne právne posúdenie veci) za daný, a preto rozsudok okresného súdu potvrdil.“

16. V súvislosti s odôvodnením namietaného rozsudku krajského súdu (pozri bod 15) ústavný súd už iba dodáva, že v čase svojho (ústavného súdu, pozn.) rozhodovania platil v pôvodnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 56/2001 (o neplatnosť zmluvy o dočasnom užívaní pozemku zo 16. mája 1977) stav odlišný od času podania sťažnosti, a to v dôsledku existencie ostatného rozsudku najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 4 Cdo 84/2009 z 21. decembra 2009, ktorým najvyšší súd zamietol dovolanie strany navrhovateľa. Urobil tak už nie preto, že navrhovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku zo 16. mája 1977 (tento právny záver vytýkal ústavný súd najvyššiemu súdu, pozn.), ale z týchto dôvodov: „Najvyšší súd... skúmal existenciu vád konania... vymedzených v ustanovení § 237 O. s. p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, že z obsahu spisu žiadne takéto vady nevyplývajú... Možnosť zmeny rozsudku súdu prvého stupňa či už pri nezmenenom skutkovom stave alebo po doplnení dokazovania výslovne umožňovalo ustanovenie § 220 ods. 1 a 2 O. s. p. v znení platnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Odvolací súd svoj rozsudok aj náležité a presvedčivo odôvodnil, pričom sa   vysporiadal   so   všetkými   podstatnými   odvolacími   námietkami.   Z   odôvodnenia   jeho rozsudku   je   zrejmé,   z   akých   skutkových   zistení   (vyplývajúcich   nielen   z   dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, ale i ním doplneného dokazovania) vychádzal a aké právne závery z nich vyvodil.

Pokiaľ   právna   predchodkyňa   žalobcov   v   dovolaní   vyčítala   odvolaciemu   súdu nesprávne   hodnotenie   dôkazov   a   nesprávne   skutkové   závery   vyplývajúce   z   vykonaného dokazovania, dovolací súd sa týmito dovolacími námietkami nezaoberal, pretože nesprávne hodnotenie dôkazov ani prípadné nesprávne skutkové zistenia nie sú v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. samostatným dovolacím dôvodom...

Viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu   o   splnení   podmienky   naliehavého právneho   záujmu   na   podanej   určovacej   žalobe,   skúmal   správnosť   právneho   záveru odvolacieho súdu v otázke platnosti či neplatnosti zmluvy. Keďže nesprávnym právnym posúdením   veci   je   aplikácia   nesprávneho   právneho   predpisu   alebo   jeho   nesprávna interpretácia na zistený skutkový stav, predmetom posudzovania dovolacieho súdu bolo, či skutkový stav, z ktorého vychádzal odvolací súd, umožňoval právne závery o neexistencii (pôvodnou žalobkyňou tvrdených) dôvodov neplatnosti zmluvy.

V   konaní   pred   súdom...   označila   pôvodná   žalobkyňa   v   podstate   tri   dôvody neplatnosti   zmluvy   a   to   nedostatok   žiadneho   užívacieho   práva   právneho   predchodcu žalovaného 1/ k pozemku... v kat. úz. Dohnaný, neurčitosť zmluvy v dôsledku neexistencie uvedeného   pozemku   ako   veci   v   právnom   zmysle   a   nepodpísanie   zmluvy   zákonným spôsobom...

Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   odvolací   súd...   vyvodil   správne   právne   závery o existencii práva družstevného užívania právneho predchodcu žalovaného 1/ k pozemku, ktorý   bol predmetom   zmluvy...   a o   podpísaní   zmluvy zákonným   spôsobom a   tým   aj jej záväznosti pre obe strany. V   súvislosti   s   týmito   právnymi   závermi   sa   dovolací   súd   stotožňuje   s   dôvodmi rozsudku odvolacieho súdu a v podrobnostiach na ne poukazuje... So   zreteľom   na   uvedené   bol   dovolaním   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu, ktorým   bola   žaloba zamietnutá   pre neexistenciu tvrdených   dôvodov   neplatnosti   zmluvy, správny. Dovolací súd preto dovolanie ako nedôvodné zamietol...“.

17. Zhodne s tvrdením sťažovateľa aj podľa názoru ústavného súdu mal krajský súd (tiež   okresný   súd   predtým)   vzhľadom   na   zrušenie   dovolacieho   rozhodnutia   (sp.   zn. 4 Cdo 269/2005 z 30. apríla 2007) ústavným súdom (č. k. II. ÚS 137/08-59 z 1. júla 2008) vo veci sp. zn. 8 C 56/2001 prerušiť konanie, resp. vyčkať na nové/ostatné rozhodnutie najvyššieho   (dovolacieho)   súdu.   Uvedená   vada   vzhľadom   na   právne   závery   ostatného rozsudku   najvyššieho   súdu   (bod   16)   je   však   skôr   akademickou,   a   teda   nedosahujúcou ústavnoprávnu intenzitu prípadného namietaného porušenia označených základných práv. Pokiaľ najvyšší súd ostatným rozsudkom (bod 16) zamietol dovolanie strany navrhovateľa (sťažovateľa) z dôvodu, že právne závery krajského súdu vyslovené v jeho zmeňujúcom rozsudku sp. zn. 4 Co 135/04 z 30. augusta 2005 (ktorým zmenil prvostupňový rozsudok a návrh   zamietol)   sú   správne,   potom   už prima   facie nemožno   vyčítať   krajskému   súdu v namietanom potvrdzujúcom rozsudku (sp. zn. 7 Co/220/2008 z 10. februára 2009), že pri svojom rozhodovaní vychádzal z právnych záverov uvedených v rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 135/04 z 30. augusta 2005, ktorými bol viazaný. Inými slovami, sťažovateľom rozporované   skutočnosti   (že   namietané   súdy   vzhľadom   na   právne   závery   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 269/2005 z 30. apríla 2007 boli povinné znova predbežne posúdiť ne/platnosť zmluvy o dočasnom užívaní pozemku zo 16. mája 1977) mohli mať právnu relevanciu iba vtedy, ak by najvyšší súd v ostatnom rozsudku sp. zn. 4 Cdo 84/2009 z 21. decembra 2009 nepotvrdil právne závery preskúmavaného rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 135/04 z 30. augusta 2005, k čomu nedošlo.

18.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   ak je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   ak účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

19.   Z obsahu sťažnosti   vyplýva,   že jej   podstatou   je okrem   vytýkaných   formálno- procesných pochybení (neoboznámenie spisu sp. zn. 8 C 56/2001, nenariadenie odvolacieho pojednávania) nesúhlas   sťažovateľa   s hodnotením   vykonaného   dokazovania   a právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho právnej veci. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 7 Co/220/2008 z 10. februára 2009 boli svojvoľné a že by zasahovali do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a právo podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

20. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   na   vec   sa vzťahujúcich ustanovení je namietané rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že krajský súd mal vo veci nariadiť pojednávanie, ústavný súd (zhodne s tvrdením krajského súdu – bod 15) uvádza, že krajský súd postupoval v tomto ohľade v súlade s ustanovením § 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

21.   V súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).   Ústavný   súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   rozsudku krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010