znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 64/07-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   D.   S.,   súdneho   exekútora   Exekútorského   úradu so sídlom v P., zastúpeného advokátom JUDr. M. O., S., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 35 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 (právo vlastniť   a   chrániť   majetok)   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na pokojné   užívanie majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   č. k. 4 Er 533/99-20 z 3. februára 2006 a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť   Mgr.   D.   S.,   súdneho   exekútora   Exekútorského   úradu   so   sídlom   v P., o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2007 doručená   sťažnosť   Mgr.   D.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva podľa čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 35 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 (právo vlastniť   a chrániť   majetok)   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dodatkový   protokol   k   dohovoru“) uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 Er 533/99-20 z 3. februára 2006 (ďalej aj „napádané uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v exekučnej veci Exekútorského úradu v P. č. EX 3214/99 okresný súd napadnutým uznesením vyhovel návrhu oprávneného na zmenu exekútora a exekútorovi   osobitným   výrokom   priznal   trovy   exekúcie   vo   výške   7   333   Sk,   pričom sťažovateľ si ich uplatnil v sume 21 468,80 Sk. Vo vzťahu k DPH zaujal stanovisko, že exekútor   sa   stal   jej   platcom   až od   1.   mája   2005   a   všetky   úkony   aj   náhrada   hotových výdavkov   boli   uskutočnené,   resp.   vynaložené   ešte   pred   týmto   dátumom.   Na   odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením zo 17. októbra 2006 č. k. 5CoE 11/2006-36 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a náhradu odvolacích trov účastníkom nepriznal. Podľa jeho názoru nad rámec sumy 7 333 Sk nebol nárok exekútora oprávnený, ďalšie náklady, ich existenciu ani odôvodnenosť exekútor nepreukázal.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že prvostupňový súd bol povinný vo výroku o trovách konania priznať mu aj daň z pridanej hodnoty, t. j. sumu 3 427,80 Sk. Nepriznaním tejto sumy došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods.1 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru. Právo sťažovateľa na ochranu majetku bolo porušené aj v tom, že súd prvého stupňa nepriznal exekútorovi plnú náhradu uplatnených jeho trov, t. j. po odpočítaní 19 % DPH obnos 10 708 Sk a okresný súd tiež nesprávne určil povinnosť zaplatiť trovy exekúcie povinnému, nakoľko podľa § 203 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného (ten požiadal o zmenu exekútora), môže mu súd uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné právo Mgr. D. S. so sídlom v P., podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu v Starej Ľubovni zo dňa 3.   2.   2006 sp.   zn.   4 Er 533/99-20, EX 3214/99 vo výroku o náhrade trov konania porušené bolo.

Zrušuje výrok uznesenia Okresného súdu v Starej Ľubovni o náhrade trov konania č. k. 4 Er 533/99, EX 3214/99 a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu v Starej Ľubovni na ďalšie konanie.

Okresný súd Stará Ľubovňa je povinný uhradiť Mgr. D. S. trovy konania, ktorých výška bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   12   ods.   1 ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Podľa   §   25   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde ak sa návrh   neodložil   alebo   neodmietol,   prijme   sa   na   ďalšie   konanie   v rozsahu,   ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Predmetom   sťažnosti   -   ako   to   vyplýva   z jej   petitu   -   je   tvrdenie   sťažovateľa, že uznesením okresného súdu č. k. 4 Er 533/99-20 z 3. februára 2006 došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 35 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru a preto sa domáha (výslovne iba) vo vzťahu k napádanému uzneseniu okresného súdu vyslovenia ich porušenia a jeho zrušenia.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   prislúcha   právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ,   ktorý   je   sám   právnikom   a   v konaní pred ústavným   súdom   je   tiež   kvalifikovane   právne   zastúpený   advokátom   -   ako   to   vyplýva z obsahu   uvedenej   sťažnosti   -   predmetnou   ústavnou   sťažnosťou   napadol   iba   uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er 533/99-20 z 3. februára 2006 v časti jeho rozhodnutia o trovách konania.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   proti   namietanému   porušeniu   základných   práv a slobôd   napádaným uznesením   okresného   súdu   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   prostriedkov   nápravy   podaním   odvolania na príslušný krajský súd, čo sťažovateľ aj urobil, a preto situácia, na ktorú sa sťažoval, tkvie v rozhodnutí   krajského   súdu,   t.   j.   v uznesení   krajského   súdu   č.   k.   5CoE   11/2006–36 zo 17. októbra   2006,   a nie   v napádanom   uznesení   okresného   súdu.   Právomoc   krajského súdu   preskúmať   v odvolacom   konaní   napádané   uznesenie okresného   súdu   z hľadiska sťažovateľom napádaného rozhodnutia okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k okresnému súdu v tejto veci. Vzhľadom na právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (odhliadnuc od ostatných okolností prípadu) by do úvahy prichádzalo len preskúmanie uvedeného uznesenia krajského súdu, nie však preskúmavanie napádaného uznesenia   okresného   súdu,   ako   sa   toho   domáhal   sťažovateľ.   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   teda   nemá právomoc   preskúmavať   napádané   uznesenie   okresného   súdu,   pretože   toto uznesenie okresného   súdu   v danom   prípade   preskúmal   krajský   súd   a rozhodol   o ňom   uznesením č. k. 5 CoE 11/2006-36 zo 17. októbra 2006, ktoré však v petite (v sťažnostnom návrhu) ústavnej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, nie je ani len spomenuté.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   dodáva,   že   pokiaľ   sťažovateľ   v úvode   sťažnosti poukázal tiež na uznesenie krajského súdu č. k. 5CoE 11/2006-36 zo 17. októbra 2006, ktorým   bolo   napádané   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené,   a zároveň   kvalifikovaným spôsobom (v petite sťažnosti) nežiadal vysloviť porušenie namietaných základných práv voči tomuto uzneseniu krajského súdu ani jeho zrušenie, nemohol sa bez ďalšieho ústavný súd vecne zaoberať aj jeho obsahom, pretože bol viazaný petitom sťažnosti. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti danej sťažnosti nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podanej sťažnosti, keď tak sťažovateľ, ako aj jeho právny zástupca (advokát) sú osoby s právnickým vzdelaním. Navyše sťažovateľ v ďalšom texte sťažnosti už poukazoval na porušenie práv výslovne vo vzťahu k napádanému uzneseniu okresného súdu. Postupne (bez toho, aby už spomenul uznesenie odvolacieho súdu) v sťažnosti uviedol „..tvrdím, že prvostupňový súd bol povinný vo výroku o trovách konania priznať mi aj daň z pridanej hodnoty, (...) súd prvého stupňa nepriznal exekútorovi plnú náhradu uplatnených jeho trov (...) Ďalšie pochybenie prvostupňového súdu vidí sťažovateľ aj v tom,   že ten nesprávne určil povinnosť (...)“ a následne v navrhovanom petite žiadal (iba) vo vzťahu k napádanému   uzneseniu   okresného   súdu   vysloviť   porušenie   základného   práva   a toto uznesenie zrušiť.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007