znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 64/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., bytom P., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Zboru väzenskej a justičnej stráže v L., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B. B., ktorou namietal   porušenie   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Ntv II 3/04 z 11. januára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 3. marca 2004 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 9. marca 2004, požaduje M. Š., bytom P., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Zboru väzenskej a justičnej stráže v L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. J. V., B. B., vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Ntv II 3/04 z 11. januára 2004 zrušenie uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   uvádza,   že   uznesením   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný súd“)   sp.   zn.   Tp   53/02   z 22.   marca   2002   bol   vzatý   do   väzby   z dôvodov   uvedených v ustanovení § 67   ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku ako obvinený z trestného činu vydierania, nedovoleného ozbrojovania a prípravy k vražde podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. b), § 235 ods. 1, § 185 ods. 2 a § 219 ods. 1 Trestného zákona. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 53/02 z 28. júna 2002 bol dôvod väzby rozšírený aj v zmysle § 67 ods. 2 Trestného poriadku. V priebehu prípravného konania bola lehota   trvania väzby viackrát predĺžená. Dňa 19. septembra 2002 bola podaná na sťažovateľa obžaloba Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a 28. februára 2003 bol sťažovateľ uznaný vinným a bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody   v trvaní   desiatich   rokov   so   zaradením   do II. nápravnovýchovnej skupiny. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 28/03 z 21. mája 2003 bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie, pričom zároveň žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá. Ďalšími relevantnými skutočnosťami, ktoré mali predchádzať porušeniu označeného základného práva, boli podľa názoru   sťažovateľa   uznesenia   krajského   súdu,   ktorými   tento   zamietol   sťažovateľove žiadosti o prepustenie z väzby. V uznesení krajského súdu sp. zn. 1 T 22/02 zo 7. novembra 2002 bolo konštatované, že samotná skutočnosť, že sa proti sťažovateľovi vedie trestné stíhanie pre trestný čin s trestnou sadzbou odňatia slobody od 10 do 15 rokov, odôvodňuje ďalšie   trvanie   väzby   v zmysle   §   67   ods.   2   Trestného   poriadku.   Z uznesenia   vyplýva poučenie, podľa ktorého sťažnosť proti nemu nie je prípustná. Sťažovateľ ďalej na hlavnom pojednávaní konanom 28. februára 2003 opätovne požiadal o prepustenie z väzby opierajúc sa   o nález   ústavného   súdu   III.   ÚS   79/02   z 21.   augusta   2002,   no   krajský   súd   žiadosť o prepustenie z väzby zamietol, pričom uznesenie do dnešného dňa nebolo sťažovateľovi doručené.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Ntv   II   3/04   z 11.   januára   2004   bola predĺžená lehota trvania väzby so strohým konštatovaním, že sťažovateľ môže ovplyvňovať svedkov a že je naďalej stíhaný pre trestný čin s takou trestnou sadzbou, ktorá umožňuje použitie § 67 ods. 2 Trestného poriadku.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Ntv   II   3/04 z 11. januára 2004 došlo k porušeniu jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru. Najvyšší súd v rozpore s ustanovením § 147 ods. 1 Trestného poriadku a čl. 5 ods.   4   dohovoru   pri   rozhodovaní   o predĺžení   väzby   nepreskúmal   celé   predchádzajúce konanie a nevyvodil správne závery o zákonnosti ďalšieho trvania väzby. Sťažovateľ je tej mienky, že najvyšší súd postupoval rutinérsky, keď sa uspokojil so strohým konštatovaním, že   dôvody   väzby   podľa   §   67   ods.   2   Trestného   poriadku   naďalej   trvajú   tak,   ako   to konštatoval krajský súd v predchádzajúcom uznesení zo 7. novembra 2002. Zaoberal sa iba dôvodnosťou podozrenia zo spáchania trestného činu a neskúmal sťažovateľove námietky komplexne.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   (§ 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   je viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem (...) prípadov, pokiaľ sa tak stane (...) zákonným zatknutím (...) za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil jeho prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Keďže ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, za predmet tohto konania treba   považovať   v zmysle   návrhu   nálezu   (petitu)   obsiahnutého   v sťažnosti   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ntv II 3/04 z 11. januára 2004. Vzhľadom na túto skutočnosť sa ústavný   súd   nezaoberal   tvrdením   sťažovateľa,   podľa   ktorého   uznesenie   krajského   súdu z 28. februára 2003 o neprepustení sťažovateľa z väzby nebolo doteraz písomne doručené a ďalším   tvrdením,   podľa   ktorého   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   22/02   zo 7. novembra   2002,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   obsahuje poučenie o neprípustnosti sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru treba uviesť, že dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona v čase rozhodovania najvyššieho súdu stále jestvovalo. Napokon túto skutočnosť sťažovateľ nenamieta, keďže nedôvodnosť ďalšieho trvania väzby založil na argumente, že samotná existencia   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   v danej   fáze   trestného konania už nepostačuje na jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe. Preto je zjavné bez ďalšieho, že o porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru ísť nemôže.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru treba uviesť, že podľa názoru ústavného súdu skutkový stav, ktorý sťažovateľ uvádza, nie je v príčinnej súvislosti s týmto článkom.

Predovšetkým treba konštatovať, že najmarkantnejší rozdiel medzi ustanovením čl. 5 ods. 3 dohovoru na jednej strane a ustanovením čl. 5 ods. 4 dohovoru na druhej strane spočíva v tom, že v prvom prípade ide len o tie eventuality pozbavenia slobody, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, kým v druhom prípade ide o všetky eventuality pozbavenia slobody, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Článok 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru tvoria jeden celok. Pritom čl. 5 ods. 3 dohovoru obsahuje v sebe dve záruky. Prvá zabezpečuje zatknutej osobe intervenciu súdu ihneď po zatknutí a zabezpečuje tak súdnu kontrolu zatknutia. Účelom druhej záruky je zabrániť tomu, aby obvinený zostával príliš dlho vo väzbe pred vyhlásením rozsudku. Prvá záruka sa vzťahuje predovšetkým na zadržanie a podobné inštitúty, druhá sa týka väzby (De Jong c. Holandsko, 1984, séria A, č. 77, s. 15, § 52; Tomasi c. Francúzsko, 1992, séria A, č. 241-A, s. 35, § 89).

Predmet sťažnosti sa v danej veci týkal len druhej záruky v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru, pretože sťažovateľ namietal, že nie je splnený zákonný dôvod väzby podľa cit. § 67 ods. 2 Trestného poriadku vzhľadom na jej trvanie (dĺžku). Ústavný súd tento zákonný dôvod väzby (t. j. podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku) z hľadiska jej trvania   mal   už   príležitosť   skúmať   a v jednom   zo   svojich   prvých   rozhodnutí   v tejto súvislosti uviedol, že „určitú pochybnosť o relevantnosti dôvodov jeho použitia však možno mať s ohľadom na to, že podľa názoru ústavného súdu ide o dôvod na vzatie do väzby a jej trvanie,   ktorý   môže   byť   relevantný   a dostatočný   pre   takéto   opatrenie   zásadne   len v počiatočnej fáze trestného stíhania pre trestný čin, na ktorý sa toto ustanovenie vzťahuje“ (nález sp.   zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001). Ústavný súd v tejto veci okrem iného skúmal, či dotknutý krajský súd „dbal o to, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie   väzby   v tejto   trestnej   veci   neprekročilo   nevyhnutnú   dobu,   a tak   zaručil navrhovateľovi jeho právo na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. jeho právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania na slobodu v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru“. Ústavný súd teda v podstate rovnaké námietky, aké boli uplatnené sťažovateľom aj v predmetnej veci, skúmal podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru [aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru] a pokiaľ nevyslovil porušenie týchto článkov dohovoru, tak len preto, že nepovažoval už za nevyhnutné sa o tom vysloviť po tom, ako zistil a vyslovil v danej súvislosti porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Ústavný súd teda na námietky týkajúce sa   „opodstatnenosti   zákonného   dôvodu   väzby   podľa   §   67   ods.   2   Trestného   poriadku vzhľadom   na   dĺžku   väzby“   aplikoval   v citovanom   rozhodnutí   čl.   5   ods.   3   dohovoru [v spojení aj s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru] a nevidí žiadny dôvod na to, aby sa v danej veci   od   tohto   jeho   skoršieho   právneho   názoru   odchýlil,   naviac,   ak   podľa   jeho   názoru predmetná vec nie je identická s vecou sp. zn. III. ÚS 79/02, na ktorú sa sťažovateľ pri aplikovaní čl. 5 ods. 4 dohovoru odvolával (mutatis mutandis I. ÚS 136/03).

K tomu je potrebné dodať nasledovné: Z čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva, že tento sa vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobody vymenované v čl. 5 ods. 1 dohovoru, teda vzťahuje sa aj na súdnu kontrolu zákonnosti väzby. Ak o počiatočnom pozbavení slobody rozhodol súd, alebo ak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol o jej väzbe (čl. 5 ods. 3 dohovoru), čl. 5 ods. 4 sa neuplatní, lebo súdna kontrola požadovaná týmto ustanovením je obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí. „Je jasné, že účelom čl. 5 ods. 4 je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu   previerku   zákonnosti   opatrenia,   ktorým   boli   pozbavené slobody.   Ak   rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 bezpochyby zaväzuje štáty poskytnúť zatknutej osobe možnosť obrátiť sa na súd, ale z ničoho nevyplýva, že to platí aj vtedy, keď takéto   rozhodnutie   vydal   súd   na   základe   súdneho   konania.   V tomto   ostatnom   prípade kontrola   podľa   čl.   5   ods.   4   je   obsiahnutá   už   v pôvodnom   rozhodnutí.“   (De   Wilde c. Belgicko, 1971, séria A, č. 12, s. 40, § 76).

To však neznamená, že v prípade väzby sa ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru nemôže vôbec aplikovať. Počiatočné rozhodnutie súdu nemusí nutne ospravedlňovať väzbu počas celej   doby   jej   trvania,   lebo   okolnosti,   na   ktorých   bolo   rozhodnutie   založené,   sa   mohli zmeniť.   Článok   5   ods.   4   dohovoru   preto   vyžaduje   periodickú   súdnu   kontrolu   dlhšie trvajúceho pozbavenia slobody vrátane väzby. Osoba vo väzbe musí mať preto možnosť nechať   preskúmať   zákonnosť   väzby   v primeraných   intervaloch   (Bezicheri   c.   Taliansko, 1989, séria A, č. 164, s. 10, § 20). „Dĺžka intervalov a frekvencia kontrol závisí od povahy pozbavenia slobody a od okolnosti prípadu. Zatiaľ čo pri detencii duševne chorých osôb intervaly   medzi   jednotlivými   kontrolami   môžu   byť   relatívne   dlhšie,   periodické   súdne kontroly väzby sa musia uskutočňovať v relatívne krátkych intervaloch, lebo z hľadiska dohovoru   ide   o opatrenie,   ktorého   trvanie   je   prísne   limitované,   pretože   je   založené   na potrebách konania, ktoré sa musí viesť rýchle.“ (Bezicheri c. Taliansko, 1989, séria A, č. 164, s. 11, § 21).

V rozsudku A. c. Bulharsko z 28. októbra 1998 sa Európsky súd pre ľudské práva zaoberal sťažnosťou tak z hľadiska čl. 5 ods. 3, ako aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vo vzťahu k čl. 5 ods. 3 dohovoru okrem iného uviedol: „Pokiaľ ide o dobu väzby, trvala približne   dva   roky.   Súd   pripomína,   že   bdieť   nad   tým,   aby   dĺžka   vyšetrovacej   väzby neprekročila primeranú lehotu, prislúcha na prvom mieste vnútroštátnym súdnym orgánom. Za týmto účelom musia preskúmať všetky okolnosti, ktoré môžu odhaliť alebo vyvrátiť existenciu reálnej požiadavky verejného záujmu, ktorý s ohľadom na prezumpciu neviny ospravedlňuje výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody, a uviesť ich vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa žiadostí o prepustenie na slobodu. Predovšetkým na základe týchto odôvodnení, rovnako ako nesporných skutočností uvedených sťažovateľom v jeho žiadostiach, musí Súd rozhodnúť, či došlo k porušeniu čl. 5 ods. 3. (...) Trvanie dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin, je podmienkou sine qua non regulárnosti držania   vo   vyšetrovacej   väzbe, avšak po určitej   dobe už nepostačuje.   Súd potom   musí posúdiť,   či   ostatné   dôvody   uvedené   vnútroštátnymi   orgánmi   i naďalej   ospravedlňujú zbavenie slobody. Pokiaľ ich považuje za relevantné a dostatočné, zaoberá sa ďalej tým, či príslušné   orgány   postupovali   v konaní   so   zvláštnou   naliehavosťou.“   Európsky   súd   pre ľudské   práva   z hľadiska   čl.   5   ods.   3   dohovoru   posudzoval   predovšetkým   dôvody bulharských súdov uvedené v ich rozhodnutí, ktorými preskúmali zákonnosť väzby pána A. a zamietli jeho žiadosti o prepustenie na slobodu s odôvodnením, „že dotyčný bol obvinený zo série závažných trestných činov a prepustenie by s ohľadom na trvalý charakter jeho trestnej   činnosti   bolo   doprevádzané   nebezpečenstvom   recidívy“,   teda   Európsky   súd   pre ľudské práva sa zaoberal z hľadiska tohto článku „existenciou reálnej požiadavky verejného záujmu,   ktorý   s ohľadom   na   prezumpciu   neviny   ospravedlňuje   výnimku   z pravidla rešpektovania osobnej slobody“, t. j. dôvodmi väzby z hľadiska ich súladu s vnútroštátnymi právnymi predpismi a dohovorom.

Vo vzťahu k čl. 5 ods. 4 dohovoru okrem iného uviedol: „Súd pripomína, že čl. 5 ods.   4   zabezpečuje   každému,   kto   bol   zatknutý   alebo   zadržaný,   právo   podať   návrh   na konanie,   v ktorom   by súd vykonal kontrolu   dodržiavania procesných   a hmotnoprávnych podmienok   nevyhnutných   pre   zákonnosť   zbavenia slobody   v zmysle   čl.   5   ods.   4.   Hoci konanie uvedené v čl. 5 ods. 4 nemusí byť vždy doprevádzané zárukami podobnými tým, ktoré predpisuje čl. 6 ods. 1 pre občianskoprávne a trestné konanie, je nutné, aby malo súdny   charakter   a ponúkalo záruky   adekvátne   druhu   príslušného   zbavenia   slobody.   (...) Naviac čl. 5 ods. 4 vyžaduje, aby osoba držaná vo vyšetrovacej väzbe mohla v primeraných intervaloch   podávať   opravné   prostriedky,   ktorými   by   spochybnila   zákonnosť   väzby. Vzhľadom na to, že z pohľadu dohovoru musí takáto väzba mať striktne obmedzenú dĺžku, môžu byť periodické kontroly oddelené len krátkymi intervalmi.“ Európsky súd pre ľudské práva   z hľadiska   čl.   5   ods.   4   dohovoru   posudzoval   postup   bulharských   súdov   pri preskúmavaní žiadostí pána A. o prepustenie z väzby a konštatoval porušenie tohto článku práve z tohto dôvodu, keď uviedol, že „sťažovateľ mohol počas dvojročnej väzby dať len raz súdu preskúmať jej zákonnosť, pričom príslušný súd nenariadil jeho vypočutie“.  

Na   základe   dosiaľ   uvedeného   možno   povedať,   že   v súvislosti   s väzbou   pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru patrí skúmanie dĺžky trvania väzby, keďže podľa tohto ustanovenia každý, kto je zatknutý, má právo byť nielen súdený v primeranej lehote, ale aj byť prepustený v primeranej lehote počas konania. Naproti tomu z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti so skúmaním dĺžky trvania väzby možno vyvodiť právo na kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby v určitých krátkych lehotách. Ide teda o právo periodicky požadovať takúto kontrolu. O porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru možno preto v súvislosti s väzbou spravidla hovoriť vtedy, keď vnútroštátne právo periodickú kontrolu neumožňuje alebo   ju   umožňuje   v neprimerane   dlhých   lehotách,   prípadne   keď   v konkrétnej   veci rozhodujú súdy tak, že je tento princíp porušený.

Z uvedených   dôvodov   dospel   ústavných   súd   k   záveru,   že   z   tvrdení   sťažovateľa, podľa ktorých uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ntv II 3/04 z 11. januára 2004 malo dôjsť k porušeniu jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nevyplývajú   žiadne   skutočnosti   umožňujúce   konštatovať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie, že najvyšší súd uvedeným uznesením, ktorým predĺžil trvanie väzby sťažovateľa, nepreskúmal dôvodnosť jej ďalšieho trvania podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku alebo inak porušil princíp ustanovený v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľa je preto zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2004