znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 64/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. P., Ing. M. P., Ing. arch. Ž. L., Ing. P. L., M. I. a P. I., všetci bytom K. n., B., zastúpených advokátom JUDr. P. A., B., vo veci porušenia čl. 20 ods. 4 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Okresného úradu Bratislava I, odboru   životného   prostredia,   č. ŽP-2001/11898-K/455-Mar   z 21.   novembra   2001 a Krajského úradu v Bratislave, odboru životného prostredia, č. W-500/4/2002-HVR z 21. marca   2002   a čl.   20   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   konaním   hlavného   mesta Slovenskej republiky Bratislavy a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Mgr.   M.   P.,   Ing.   M.   P.,   Ing.   arch.   Ž.   L.,   Ing.   P.   L.,   M.   I.   a P.   I. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2002 doručená sťažnosť Mgr. M. P. (ďalej len „sťažovateľ 1), Ing. M. P. (ďalej len „sťažovateľ 2“), Ing. arch. Ž. L. (ďalej len „sťažovateľ 3), Ing. P. L. (ďalej len „sťažovateľ 4“), M. I. (ďalej len „sťažovateľ 5“) a P. I. (ďalej len „sťažovateľ 6“), všetci bytom B., zastúpených advokátom JUDr. P. A., B., označená ako „Sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z.“

Hoci sa v sťažnosti uvádza, že advokát JUDr. P. A. zastupuje iba sťažovateľov 2 až 6,   zo   splnomocnenia   z 31.   mája   2002   vyplýva,   že   JUDr.   P.   A.   zastupuje   všetkých sťažovateľov, teda aj sťažovateľa 1.

Sťažovatelia   uvádzajú,   že   rozhodnutiami   Okresného   úradu   Bratislava   I,   odboru životného prostredia (ďalej len „odporca 1“), č. ŽP-2001/11898-K/455-Mar z 21. novembra 2001 a Krajského úradu v Bratislave, odboru životného prostredia (ďalej len „odporca 2“), č.   W-500/4/2002-HVR z 21.   marca   2002   sa   podľa   §   68 ods.   1   zákona č.   50/1976   Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov povolilo J. M., bývajúcemu v B. na K. n., predĺženie lehoty na ukončenie stavby „Prestavba podkrovia na byt“ v obytnom dome na K. n. v B., pričom sa zároveň zamietli námietky sťažovateľov   týkajúce   sa   nesúhlasu   s predĺžením   lehoty   na   ukončenie   stavby. Druhostupňové rozhodnutie odporcu 2 bolo doručené sťažovateľom 1 a 3 ešte 3. apríla 2002,   ostatným   sťažovateľom   doposiaľ   zákonným   spôsobom   doručené   nebolo.   Týmito rozhodnutiami došlo k porušeniu čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), lebo po vydaní stavebného povolenia na prestavbu podkrovia na byt v obytnom dome na K. n.   v B.   pre   J.   M.   previedlo   hlavné   mesto   Slovenskej   republiky   Bratislava   (ďalej   len „odporca   3“)   na   sťažovateľov   zmluvou   o prevode   vlastníctva   bytu zároveň   aj   spoločné priestory obytného domu na K. n., v časti ktorých sa mala výstavba bytu podľa stavebného povolenia uskutočniť, pričom odporca 3 v zmluve prehlásil v rozpore so skutočnosťou, že na prevádzanej nehnuteľnosti neviaznu žiadne ťarchy a bremená. Po uplynutí dvojročnej zákonnej   lehoty   platnosti   stavebného   povolenia,   v rámci   ktorej   sa   so   stavbou   nezačalo, došlo k vydaniu citovaných rozhodnutí odporcov 1 a 2. Tým sa otvára možnosť na vydanie kolaudačného rozhodnutia, čím podľa zákona dôjde k zmenšeniu majetku sťažovateľov na spoločných   častiach   a spoločných   zariadeniach   bytového   domu,   teda   k vyvlastneniu v súkromnom záujme a bez náhrady. Okrem tejto skutočnosti sťažovatelia namietajú, že nedostatočným zistením skutkového stavu ohľadne zániku platnosti stavebného povolenia porušili odporcovia 1 a 2 aj čl. 46 ústavy. Ďalej podrobne rozoberajú pochybenia, ktorých sa odporcovia 1 a 2 dopustili v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu. Požadujú vydať nález, ktorým by sa vyslovilo, že konaním a vyššie citovanými rozhodnutiami odporcov bol porušený čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ústavy. Požadujú aj zrušenie citovaných rozhodnutí odporcov 1 a 2. Domáhajú sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 50 000 Sk pre každého sťažovateľa a žiadajú rozhodnúť o dočasnom opatrení, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť citovaných rozhodnutí.

II.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   je   oprávnený   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   a 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúma splnenie procesných podmienok, za splnenia ktorých môže sťažnosť prijať na ďalšie konanie. Sťažnosť neprijme aj vtedy, ak nie je daná jeho právomoc.

Odporcovia 1 a 2 mali porušiť ústavné práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ústavy rozhodnutiami, ktoré sú vyššie citované.

Sťažovatelia uvádzajú, že odvolacie rozhodnutie odporcu 2 bolo doposiaľ doručené iba sťažovateľom 1 a 3 a že ostatným sťažovateľom doposiaľ doručené nebolo. Ústavný súd toto tvrdenie bližšie nepreveroval, keby však bolo pravdivé, potom by v zmysle § 52 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov nebolo toto rozhodnutie ešte právoplatné. Pritom podľa citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže   ústavný   súd   preskúmavať   právoplatné   rozhodnutia.   Skúmanie   neprávoplatného rozhodnutia nie je v právomoci ústavného súdu.

Odhliadnuc od uvedenej skutočnosti z ustanovenia § 247 ods. 1 a § 248 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s prílohou A Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť záver, že proti rozhodnutiu odporcu 2 po tom, čo sa stane právoplatným, bude možné podať žalobu na správnom súde v zákonnej dvojmesačnej lehote.

Právomoc ústavného súdu v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je iba subsidiárna, teda je daná iba vtedy, ak na preskúmanie právoplatného rozhodnutia nie je príslušný všeobecný súd. Z tohto dôvodu je ústavný súd toho názoru, že v tejto časti nie je daná jeho právomoc.

Vo vzťahu voči odporcovi 3 namietajú sťažovatelia porušenie čl. 20 ods. 4 ústavy tým,   že   odporca   3   previedol   na   nich   vlastnícke   právo   k bytom, spoločným   priestorom a spoločným zariadeniam v obytnom dome s nepravdivým vyhlásením, že na nehnuteľnosti neviaznu žiadne ťarchy a bremená, hoci v skutočnosti v tom čase už odporca 3 dal súhlas na vydanie stavebného povolenia na prestavbu   podkrovia   na byty v tomto   obytnom   dome. Kolaudácia   novopostaveného   bytu   by   mala   za   následok,   že   podkrovie   by   prestalo   byť súčasťou   spoločných   častí   obytného   domu,   čím   by   došlo   ku   zmenšeniu   majetku sťažovateľov.

Napokon o nárokoch sťažovateľov voči odporcovi 3, ktoré vyplývajú z nepravdivého vyhlásenia   odporcu   3   pri   uzatváraní   zmlúv   o prevode   bytov,   je   oprávnený   rozhodovať všeobecný súd v občianskom súdnom konaní. Preto vzhľadom na subsidiaritu právomoci ústavného súdu ani v tejto časti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 20. júna 2002