znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 638/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J., n. o., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s. r. o., Školská 257, Veľký Slavkov, v mene ktorej koná advokát Marcel Mašan, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Poprad sp. zn. 18 Cb 76/2010 z 29. apríla 2013 a rozsudkami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob 71/2013 a sp. zn. 5 Cob 72/2013 z 13. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JESEŇ ŽIVOTA, n. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014 doručená sťažnosť J., n. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 Cb 76/2010 z 29. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Cob 71/2013 z 13. marca 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu a krajského súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Žalobou zo dňa 10. 5. 2009 sa voči A. s. r. o. domáhala u sťažovateľa náhrady škody vo výške 46 776,20 € z titulu investícií do objektu V., ktorý žalovaná spoločnosť následne kúpila.“

3. Po opísaní priebehu konania po podaní žaloby zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný   súd   rozsudkom   z   29.   apríla   2013   žalobu   zamietol.   Krajský   súd   namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, keď sa stotožnil s jeho skutkovými a právnymi závermi, najmä nedostatkom právnej legitimácie žalovaného, či už podľa   §   667   a   §   669   Občianskeho   zákonníka   alebo   podľa   §   130   ods.   3   Občianskeho zákonníka.

4. Sťažovateľka považovala namietaný rozsudok za nepreskúmateľný a arbitrárny, pretože   neaplikoval ustanovenie   §   667 ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   hoci   posledným prenajímateľom bol už žalovaný ako jej vlastník.

5. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„Krajský   súd   v   Prešove   rozsudkom   zo   dňa   13.   3.   2014   porušil   základné   právo sťažovateľky   zaručené   v   čl.   20   ods.   1,   3.   4.   5;   čl.   46.   ods.   1   Ústavy   SR   a   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl..   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. Rozsudok krajského súdu sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznávajú sa jej trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 € na účet právneho zástupcu.“

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8.   Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   navrhovaného   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 5 Cob 71/2013 z 13. marca 2014.

9. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu   a jeho rozsudkom,   ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie vo   veci   samej,   t.   j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi okresného súdu, ktoré však podľa názoru   sťažovateľky   vyplývali   z   nesprávneho   aplikovania   platných   právnych   predpisov a následne nesprávneho posúdenia veci. Krajskému súdu v podstatnom vytýka arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia.

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým v časti napadnutej sťažovateľkou potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   ako   vecne   správne,   a   právne   náležite   odôvodnil,   čo potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca   v   konaní   zo   zisteného   skutkového   stavu a na tomto   základe   vyvodených   právnych   záverov.   Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia poukázal najprv na závery rozhodnutia okresného súdu   (s. 1 a s. 2), ďalej uviedol   odvolacie   námietky   sťažovateľky   aj   pre   nutné   aplikovanie   §   130   Občianskeho zákonníka a dodal, že ani toto ustanovenie nie je možné v danej veci aplikovať, pretože medzi   účastníkmi   išlo   o vzťah   nájomný,   a nie   vzťah   držby   upravený   v   §   129   a nasl. Občianskeho zákonníka.

Tak ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd bol toho názoru, že právo na náhradu akýchkoľvek   nákladov   spojených   s užívaním   predmetu   nájmu   v zmysle   už   uvedených ustanovení žalobca ako nájomca z nájomnej zmluvy si mohol uplatniť proti pôvodnému vlastníkovi nehnuteľnosti, a to najneskôr ku dňu skončenia nájomného pomeru. Ak pôvodný vlastník kúpnou zmluvou previedol vlastnícke právo k nehnuteľnosti na terajšieho vlastníka (v tomto konaní žalovaného) a terajší vlastník kúpnu cenu pôvodnému vlastníkovi zaplatil, možno predpokladať, že v tejto cene boli zahrnuté aj náklady súvisiace s úpravou, resp. zveľadením   veci.   Preto   je   správny   záver   súdu   prvého   stupňa,   že   na   strane   žalovaného absentuje pasívna legitimácia tak na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj na prípadnú náhradu škody. Ak práve z týchto dôvodov súd prvého stupňa návrh žalobcu zamietol, jeho rozhodnutie považoval za správne.

12. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (§   663   a nasl. Občianskeho zákonníka), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

13. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich   dôvodov   a námietok   (obdobne napr.   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

14. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

15. Keďže sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, namietané porušenie základných   práv   podľa   čl. 20   ods.   1, 3,   4   a 5   ústavy   riadne v   sťažnosti   neodôvodnila (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa touto časťou sťažnosti.

16. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014