SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 638/2014-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J., n. o., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s. r. o., Školská 257, Veľký Slavkov, v mene ktorej koná advokát Marcel Mašan, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 18 Cb 76/2010 z 29. apríla 2013 a rozsudkami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob 71/2013 a sp. zn. 5 Cob 72/2013 z 13. marca 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JESEŇ ŽIVOTA, n. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014 doručená sťažnosť J., n. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 Cb 76/2010 z 29. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Cob 71/2013 z 13. marca 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu a krajského súdu“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Žalobou zo dňa 10. 5. 2009 sa voči A. s. r. o. domáhala u sťažovateľa náhrady škody vo výške 46 776,20 € z titulu investícií do objektu V., ktorý žalovaná spoločnosť následne kúpila.“
3. Po opísaní priebehu konania po podaní žaloby zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd rozsudkom z 29. apríla 2013 žalobu zamietol. Krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, keď sa stotožnil s jeho skutkovými a právnymi závermi, najmä nedostatkom právnej legitimácie žalovaného, či už podľa § 667 a § 669 Občianskeho zákonníka alebo podľa § 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
4. Sťažovateľka považovala namietaný rozsudok za nepreskúmateľný a arbitrárny, pretože neaplikoval ustanovenie § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka, hoci posledným prenajímateľom bol už žalovaný ako jej vlastník.
5. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:
„Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 13. 3. 2014 porušil základné právo sťažovateľky zaručené v čl. 20 ods. 1, 3. 4. 5; čl. 46. ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudok krajského súdu sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznávajú sa jej trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 € na účet právneho zástupcu.“
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
8. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Cob 71/2013 z 13. marca 2014.
9. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo veci samej, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi okresného súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nesprávneho aplikovania platných právnych predpisov a následne nesprávneho posúdenia veci. Krajskému súdu v podstatnom vytýka arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia.
10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým v časti napadnutej sťažovateľkou potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne, a právne náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca v konaní zo zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal najprv na závery rozhodnutia okresného súdu (s. 1 a s. 2), ďalej uviedol odvolacie námietky sťažovateľky aj pre nutné aplikovanie § 130 Občianskeho zákonníka a dodal, že ani toto ustanovenie nie je možné v danej veci aplikovať, pretože medzi účastníkmi išlo o vzťah nájomný, a nie vzťah držby upravený v § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Tak ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd bol toho názoru, že právo na náhradu akýchkoľvek nákladov spojených s užívaním predmetu nájmu v zmysle už uvedených ustanovení žalobca ako nájomca z nájomnej zmluvy si mohol uplatniť proti pôvodnému vlastníkovi nehnuteľnosti, a to najneskôr ku dňu skončenia nájomného pomeru. Ak pôvodný vlastník kúpnou zmluvou previedol vlastnícke právo k nehnuteľnosti na terajšieho vlastníka (v tomto konaní žalovaného) a terajší vlastník kúpnu cenu pôvodnému vlastníkovi zaplatil, možno predpokladať, že v tejto cene boli zahrnuté aj náklady súvisiace s úpravou, resp. zveľadením veci. Preto je správny záver súdu prvého stupňa, že na strane žalovaného absentuje pasívna legitimácia tak na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj na prípadnú náhradu škody. Ak práve z týchto dôvodov súd prvého stupňa návrh žalobcu zamietol, jeho rozhodnutie považoval za správne.
12. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 663 a nasl. Občianskeho zákonníka), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
13. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (obdobne napr. II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
14. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
15. Keďže sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 ústavy riadne v sťažnosti neodôvodnila (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa touto časťou sťažnosti.
16. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2014