znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 638/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   PM.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 225/2012 z 25. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti PM., s. r. o. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013 doručená sťažnosť spoločnosti PM., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 225/2012 z 25. apríla 2013, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa   o   zamietnutí   žaloby   o odstránenie   vád   osobného   motorového   vozidla   a náhradu škody.

2. Ústavný súd až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie z písomného vyjadrenia krajského   súdu   zistil,   že   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podala sťažovateľka   podnet   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky,   ktorý   podal mimoriadne dovolanie, ktoré je vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   pod sp. zn.   4   MObdo   4/2013,   o ktorom   ešte   nebolo   rozhodnuté;   túto skutočnosť si overil ústavný súd telefonicky na najvyššom súde.

3. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

5. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v civilnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade   s ústavnou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie týchto práv a základných slobôd, ktoré ústava   alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v 53   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“).   Zásada   subsidiarity   reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

6. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 41/2013), že v prípade podania opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto   opravnom   prostriedku   (v   danom prípade   o mimoriadnom   dovolaní).   Pritom   lehota   na   prípadné   podanie   takejto   sťažnosti bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04,   body   47   a 48)   napadnutému   mimoriadnym   opravným   prostriedkom (mimoriadnym dovolaním).  

7. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako   neprípustnú   pre   predčasnosť   podľa   §   53   ods.   1   v spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Je   len   poľutovaniahodné,   že   súbežnú   existenciu   dovolacieho   konania týkajúcu   sa   rovnakého   predmetu   konania   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   zamlčala vo svojom „oznámení“ z 15. januára 2014, hoci o ňom už evidentne vedela.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014