znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 637/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., toho času Ústav na výkon väzby Leopoldov, vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Nitra   pod sp. zn.   4   T   17/2010   a   jeho   rozsudkom z 21. júla 2010, v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 1 To 45/2010 a jeho uznesením   z   28.   septembra   2010   a v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Tdo 4/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 24. júna 2014 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 T 17/2010 a jeho rozsudkom z 21. júla 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 To 45/2010 a jeho uznesením z 28. septembra 2010   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   a   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Tdo 4/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).  

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného   súdu   uznaný   vinným   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 139 písm. e) Trestného zákona, a to na skutkovom základe uvedenom v skutkovej vete výrokovej časti označeného rozsudku súdu prvého stupňa. Okresný súd mu za to uložil podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s použitím   §   38   ods.   2 a 4   Trestného   zákona trest   odňatia   slobody   v   trvaní 22 rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Okresný súd súčasne sťažovateľovi uložil ochranný dohľad v trvaní 3 rokov a poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

3.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Krajský   súd uznesením podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol odvolanie obvineného, pretože zistil, že nie je dôvodné. Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu podal proti rozsudku okresného súdu i uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pričom vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu namietal, že súdmi zistený   skutok   nevykazuje   všetky   obligatórne   znaky   stíhaného   trestného   činu,   nebola naplnená subjektívna stránka predmetného činu, a že v týchto súvislostiach konajúce súdy nesprávne   určili   právnu   kvalifikáciu   skutku.   Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   rozhodol o podanom dovolaní napadnutým uznesením tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

4.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   v   konaní   vedenom   proti   nemu   na   všetkých inštančných stupňoch došlo k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že všeobecné súdy nesprávne subsumovali jeho skutok pod skutkovú podstatu vraždy podľa § 145 Trestného zákona, hoci z jeho pohľadu sa dopustil trestného činu zabitia podľa §   147   Trestného   zákona.   Predmetom   sťažnosti   je   teda   namietaná   nesprávna   právna kvalifikácia trestného činu, ktorého sa sťažovateľ dopustil. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že skutkový stav, ktorý v sťažnosti opísal, nie je sporný a konajúcimi súdmi bol ustálený správne. Namieta však, že

«Odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nevyjadril k obsahu môjho odvolania (argumentmi) a k veci len všeobecne konštatoval, že právny záver a právne úvahy súdu I. stupňa k právnej kvalifikácii sú správne a plne s nimi súhlasí.“ V ústavnej sťažnosti potom ďalej argumentuje: „Dovolacie konanie a konanie súdu I. a II. stupňa s poukazom na 22 rokov   trestu   odňatia   slobody   (vysoký   trest)   nepresvedčivo   odôvodňuje   svoje rozhodnutie – v smere mnou požadovanej právnej kvalifikácie (zabitie neúmyselné). Rovnako upozorňujem, že všeobecné súdy sa vyhýbajú v konaní poskytnúť priamu odpoveď na právny argument.

Upozorňujem, že právny argument – rozh. NS SR R4/1997 (ktorý je v môj prospech – v   prospech   priaznivejšej   právnej   kvalifikácie)   som   uviedol   v   odvolacom   i   dovolacom konaní. Nedostal som žiadnu adekvátnu odpoveď na tento právny argument.

Moje domáhanie sa správnej právnej kvalifikácie súdom (zabitie) je zvádzané iným smerom ako podľa súdov napádanie skutkových zistení – zistených skutočností v čom nie je spor.   Skutočnosti   sú   správne   zistené.   Vyššie   uvedené   pociťujem   ako   zásah   do   môjho základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   zásah   do   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie a navrhujem, aby súd rozhodol tak ako navrhujem v petite tejto sťažnosti.».

5. Sťažovateľ formuloval petit ústavnej sťažnosti takto: „1. Právo sťažovateľa zaručené Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1, ústavou SR čl. 46 ods. 1 bolo porušené v konaní dovolacom NS SR 6 Tdo 4/2014   a   v   konaní   1   To   45/2010   KS   v   Nitre   v   spojení   s   rozsudkom   OS   Nitra 4 T 17/2010   nesprávnym   právnym   posúdením   zisteného   skutku   a   nesprávnym   použitím hmotnoprávneho ustanovenia a odmietnutím dovolania.

2. Zrušuje sa uznesenie NS SR 6 Tdo 4/2014 zo dňa 14. 05. 2014 odmietnutie dovolania M. D. podľa § 382 písm. c/ Tr. por.

3. Zrušuje sa rozsudok OS Nitra sp. zn. 4 T 17/2010 zo dňa 21. 07. 2010 v spojení s uznesením KS Nitra sp. zn. 1 To/45/2010 z 28. 09. 2010 zamietnutie odvolania.

4. Po doručení tohto nálezu ktorým bolo zrušené rozhodnutie súdu tomuto súdu, je súd povinný pokračovať v tr. konaní v tom štádiu trestného konania ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu zrušeného rozhodnutia.

5.   Najvyšší   súd   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa ustanovenému advokátovi.“

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

10. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je vo veci sťažovateľa preskúmať zlučiteľnosť rozhodnutí, ktorými bol pozbavený slobody,   s ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia   ústavnej   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   medzi   všeobecné   súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02). Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných   rozhodnutiach   ústavne   akceptovateľným spôsobom   aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a   či   nenesú   znaky arbitrárnosti   vyúsťujúce do   porušenia   niektorého zo   základných   práv a slobôd,   nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich v danej situácii možno pokladať za udržateľné (m. m. III. ÚS 271/07).

11.   Vychádzajúc   z   týchto   ústavne   relevantných   úvah   ústavný   súd   prikročil k preskúmaniu   dôvodov   uvedených   v   ústavnej   sťažnosti   v   korelácii   s   napádanými rozhodnutiami všeobecných súdov a ich postupom vo veci sťažovateľa.

12. Podľa čl. 46 ods. 1 každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

13. Sťažovateľ vytýka konajúcim súdom, že pri správnom zistení skutkového stavu nekvalifikovali trestný čin, ktorého sa dopustil, v súlade s jeho obhajobou ako trestný čin zabitia podľa § 147 Trestného zákona, ale ako trestný čin vraždy podľa § 145 Trestného zákona,   pričom   k   tomuto   omylu   z   jeho   pohľadu   došlo   nesprávnou   interpretáciou vykonaných   dôkazov,   ktorými   sa   preukazovala   subjektívna   stránka   skutkovej   podstaty trestného činu. Z obsahu sťažnosti a jej príloh taktiež vyplýva, že sťažovateľ obsahovo identické námietky nastolil v konaní pred okresným súdom, ďalej vo svojich opravných prostriedkoch, o ktorých už rozhodol krajský súd a najvyšší súd, a rovnako ich formuloval aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

14. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených základných práva slobôd rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   ústavy   limituje   hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie ktorých sa namieta a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv a slobôd.

15.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z   citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu ako súdu prvého stupňa, pretože jeho rozsudok preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu a jeho postupu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

16.   Ústavný   súd   ďalej   skúmal   možnosť   porušenia   základných   a   iných   práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal. Krajský súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol:

„Pokiaľ   ide   o   obhajobu   obžalovaného   prezentovanú   na   hlavnom   pojednávaní a v podanom odvolaní, tak treba uviesť, že túto odvolací súd hodnotil ako účelovú v snahe vyviniť   sa zo žalovaného   zločinu,   pretože táto   jeho obrana bola   spoľahlivo   vyvrátená súhrnom dôkazov tak, ako na to správne poukázal súd I. stupňa.

Súd   I.   stupňa   správne   právne   kvalifikoval   konanie   obžalovaného   ako   obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 odsek 1 a 2 písmeno c) Trestného zákona, s poukazom na § 139 písmeno e) Trestného zákona, pretože obžalovaný iného úmyselne usmrtil a čin spáchal na chránenej osobe - osobe vyššieho veku.

Obžalovaný sa podaným odvolaním domáhal zmeny právnej kvalifikácie na trestný čin zabitia podľa § 147 odsek 1 Trestného zákona.

Pri oboch uvedených trestných činoch sa jedná o úmyselné trestné činy. Rozdiel medzi nimi spočíva v odlišnosti objektívnej a subjektívnej stránky.

Pri základnej skutkovej podstate trestného činu vraždy úmysel páchateľa hoci aj nepriamy, musí smerovať k usmrteniu človeka. Vzťah páchateľa k následku musí byť riadne zistený a preukázaný výsledkami dokazovania, z ktorých musí logicky vyplynúť.

Základná   skutková   podstata   trestného   činu   zabitia   postihuje   úmyselné   konanie, ktorým páchateľ konajúci v úmysle spôsobiť ťažkú umu na zdraví, spôsobí z nedbanlivosti ťažší následok vo forme smrti.

Subjektívnu stránku (zavinenie) pri oboch uvedených trestných činoch je potrebné odvodzovať predovšetkým od pohnútky páchateľa, spôsobu útoku, jeho smeru, intenzity, použitého   predmetu   (zbrane),   počtu   úderov,   verbálneho   prejavu.   V   závislosti od vyhodnotenia dôkazov v každej konkrétnej veci musí súd určiť formu zavinenia. Súd I. stupňa takto postupoval a právne úvahy v tomto smere uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 9. Zároveň aj na stranách 9 - 10 podrobne zdôvodnil právny záver o zavinení ako aj právnej kvalifikácií konania, ktorý ním naplnil formálne znaky obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 139 písm. e) Tr. zák.. Odvolací súd s týmito právnymi úvahami a právnymi závermi plne súhlasí, pretože vychádzajú zo správneho hodnotenia dôkazov vykonaného v súlade s kritériami vyplývajúcimi z ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por.“

17. Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

18. V danom prípade krajský súd v odôvodnení napádaného uznesenia zvolil takú procesnú   ekonómiu,   že   sčasti   odkázal   na   rozsudok   okresného   súdu,   a   to   vo   vzťahu k právnym záverom o zavinení a právnej kvalifikácii konania, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.   Po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   uvádza,   že   odôvodnenie uznesenia   krajského   súdu   v   spojitosti   s   odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu   jasne a zrozumiteľne   podáva   výklad,   akými   úvahami   sa   súd   spravoval,   z   akého   dôvodu a na základe   akých   právnych   predpisov   bolo   vo   veci   rozhodnuté.   Vychádzajúc   z   už uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia okresného súdu či krajského súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

19. Čo sa týka namietanej arbitrárnosti záverov rozsudku krajského súdu, ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04). Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru bývalej Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č.   6172/73,   X v. United Kingdom,   sťažnosť č.   10000/83,   H v. United Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris), v zmysle ktorej sa pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, ako vnútroštátny   súd   hodnotil   právne   a   faktické   okolnosti   konkrétneho   prípadu.   Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

20. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by   zakladala   svojvôľu.   Krajský   súd   svoje   závery   ústavne   akceptovateľným   spôsobom odôvodnil   a   uviedol   logický   postup,   ako   k   týmto   záverom   dospel.   Ústavný   súd   preto hodnotí napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako jasné, zrozumiteľné a zodpovedajúce obsahu základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené závery nemôže spochybniť ani judikát najvyššieho súdu (uznesenie najvyššieho súdu   sp.   zn.   Tzo   4   1995   z   22.   novembra   1995),   na   ktoré   sťažovateľ   poukazoval   ako v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   tak   aj   v   ústavnej   sťažnosti,   keďže   predmetné rozhodnutie reflektuje na odlišný skutkový stav. Ústavný súd preto nevidí žiadny dôvod na prehodnocovanie, resp.   spochybňovanie právnych   záverov   krajského súdu   uvedených v napadnutom   rozhodnutí,   ktoré   sú   výsledkom   interpretácie   príslušných   ustanovení Trestného   zákona   a   Trestného   poriadku   a   ktoré   sú   v   konečnom   dôsledku   len   odlišné od právnych argumentov sťažovateľa. Právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v   konaní pred   všeobecným súdom,   teda   za porušenie tohto základného   práva   nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (podobne napr. III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

21. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a   označenými   právami sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namietal,   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

22. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľa v podstatnom vysporiadal takto: „Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť....

Tak zo znenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ako aj z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojdištančné, a že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o dovolaní obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu či nápravu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa.

Čo sa týka v danom prípade uplatneného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/   Tr.   por.,   tak   v   tomto   smere   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nezistil   žiadnu opodstatnenosť námietok obvineného, pretože ako už aj bolo skôr spomenuté, skutkový stav tak, ako bol zo strany súdov nižších stupňov zistený je pre dovolací súd záväzný a pokiaľ ide potom o jeho právne posúdenie, tak toto je i podľa jeho názoru správne, keďže posudzované skutky   napĺňali   všetky   znaky   skutkovej   podstaty   obzvlášť   závažný   zločin   vraždy   podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 139 písm. e/ Trestného zákona....

Čo sa týka potom podaného dovolania, tak z jeho obsahu je zrejmé, že tam uvedené námietky obvineného smerujú k nesprávnemu zisteniu subjektívnej stránky trestného činu, ktorá podľa jeho názoru v danom konaní nebola preukázaná, a teda smerujú len vo vzťahu k skutkovým zisteniam a záverom vo veci konajúcich súdov, ktorých revízia už v dovolacom konaní nie je možná.

V súvislosti s vyššie uvedeným je pritom potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   zo   17.   marca   2010,   sp.   zn.   3   Tdo   5/2010,   uverejneného pod R 40/2010, v zmysle ktorého motív páchateľa a subjektívna stránka trestného činu sú znaky, ktoré sa síce týkajú psychiky páchateľa, ale prejavujú sa   navonok v spáchanom skutku a dokazujú sa rovnako ako objektívne znaky trestného činu (konanie - následok - príčinný   vzťah).   Namietanie   ich   nezistenia   alebo   nesprávneho   či   neúplného   zistenia v dôsledku   nevykonania   dokazovania   alebo   nesprávneho   vyhodnotenia   vykonaného dokazovania   v dovolaní   predstavuje   namietanie   skutkových   zistení   a   záverov,   čo ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku nepripúšťa.“

23. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu otázka posúdenia, či sú alebo nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže   uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí do výlučnej   právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť   k   záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľa   (m.   m.   IV.   ÚS   35/02, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 324/2010).

24.   Uvedené   závery   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   nepovažuje za   také,   ktoré   by odporovali ústavnoprávnym princípom ochrany základných práv a slobôd. To znamená, že vyhodnotenie najvyššieho súdu v otázke o nenaplnení sťažovateľom uplatnených dôvodov dovolania   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   nesprávne,   resp.   ústavne   nekonformné. Právny názor najvyššieho súdu o nesplnení dôvodov dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vymedzil aj svoju právomoc vo vzťahu k   dokazovaniu.   Ústavný   súd   taktiež   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala svojvoľný   postup   najvyššieho   súdu   nemajúci   oporu   v   zákone.   Z   hľadiska   dodržania ústavnoprocesných princípov zabezpečujúcich ochranu základných práv a slobôd ústavný súd   nepovažoval   za   dôvodné   zasahovať   do   výkladu   a   aplikácie   príslušných   ustanovení Trestného poriadku najvyšším súdom.

25. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť ani medzi napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   označenými   právami   sťažovateľa,   porušenie   ktorých namietal, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

26. Prihliadajúc na to, že sťažovateľ nie je v súlade s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto prípade ústavný súd nepovažoval za potrebné ustanoviť sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov z dôvodu, že v návrhu ide zrejme o bezúspešné uplatňovanie nároku   na   ochranu   ústavných   práv,   ústavný   súd   sa   námietkami   sťažovateľa   zaoberal v rozsahu, ktorý mu bol zrejmý z petitu sťažnosti, ako aj jej odôvodnenia a príloh.

27.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014