znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 636/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval sťažnosť   spoločnosti   FANTÁZIA   Kereskedelmi   Kft,   Szent   István krt. 18, Budapešť, Maďarská republika, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Valašikom, Advokátska kancelária VALAŠIK & PARTNERS, s. r. o., 29. augusta 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1, ako aj čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.   zn.   7   Co   22/2012   z 19.   septembra   2012   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 87/2013 z 25. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti FANTÁZIA Kereskedelmi Kft o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014 doručená   sťažnosť   spoločnosti   FANTÁZIA   Kereskedelmi   Kft,   Szent   István   krt.   18, Budapešť,   Maďarská republika (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1, ako aj čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   sp.   zn. 7 Co 22/2012 z 19. septembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 87/2013 z 25. februára 2014.

Sťažovateľka v exekučnom konaní v procesnom postavení oprávnenej sa návrhom podaným v zmysle dikcie ustanovenia § 103 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov domáhala na Okresnom súde Žilina zaplatenia sumy, na ktorú by mala nárok, ak by banka   odporca postupovala̶ správne   v súlade   s Exekučným   poriadkom   tak,   ako   jej   to   ukladajú   príslušné   zákonné ustanovenia.

V úvode sťažnosti v záujme objasnenia skutkových okolností prípadu sťažovateľka v krátkosti sumarizuje doterajší priebeh konania, v zmysle ktorého:

„Rozsudkom Okresného súdu Žilina z 30. októbra 2007 č. k. 4C 92/04 bol odporca - DEXIA   Banka   Slovensko,   a.s.   zaviazaný   uhradiť   sťažovateľke   sumu   22   286   195,30   Sk s úrokom z omeškania 16,5 % ročne od 22.10. 2002 až do zaplatenia.

Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 6Co/139/2008 zo dňa 8. októbra rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol.

Sťažovateľka podala dovolanie. Najvyšší súd ako súd dovolací rozsudkom sp. zn. 5Cdo 65/2009 zo dňa 24. marca 2010 dovolanie zamietol.

Sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť. Ústavný súd nálezom I. ÚS 255/2010 zo dňa 30. júna 2011 rozsudok dovolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd skonštatoval porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Najvyšší súd ako súd dovolací, viazaný právnym názorom ústavného súdu, uznesením sp. zn. 5Cdo 218/2011 zo dňa 4. januára 2012 zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline z 8. októbra 2008, sp. zn. 6Co 139/2008 a vec vrátil na ďalšie konanie.“

Ako   ďalej   uvádza,   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn.   7   Co   22/2012 z 19. septembra 2012   krajský   súd „rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   bola odporcovi   uložená   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   22   286   195,30   Sk   potvrdil, vo výroku,   ktorým   bola   odporcovi   uložená   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   úroky z omeškania   16,5   %   ročne   zo   sumy   22   286   195,30   Sk   od   22.10.   2002   do   zaplatenia, zamietol“,   pričom   najvyšší   súd   po   podaní   dovolania   zo   strany   sťažovateľky   následne rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 87/2013 z 25. februára 2014 predmetné dovolanie sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu sp. zn. 7 Co   22/2012   z 19.   septembra   2012   a najvyššieho   súdu sp.   zn.   5   Cdo   87/2013 z 25. februára 2014 bolo svojvoľne porušené jej právo domáhať sa pred všeobecnými súdmi zákonným   a spravodlivým   postupom   formou   poddlžníckej   žaloby   zaplatenia   sumy 22 286 195,30 Sk s príslušenstvom.

Protiústavnosť rozhodnutí krajského súdu, ako i najvyššieho súdu vidí sťažovateľka v tom,   že „...   odporca   bol   povinný   dňa   22.10.2002   vyplatiť   sťažovateľke   sumu 22 286 195,30 Sk.... Odporca túto povinnosť - vyplatiť uvedenú sumu nesplnil. K vyplateniu prišlo 1. 10. 2012, teda takmer po desiatich rokoch. Sťažovateľka desať rokov nemohla disponovať, nakladať, použiť, investovať peňažné prostriedky, pretože odporca si nesplnil svoju zákonnú povinnosť. Z využitia prostriedkov bola sťažovateľka protiprávne vylúčená a to až na takmer desať rokov (od 22.10.2002 do 1.10.2012). Napriek uvedenej okolnosti Najvyšší súd nepriznal sťažovateľke právo na zaplatenie úroku z omeškania.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že: «Právny názor najvyššieho súdu má za dôsledok, že na odporcu a jemu podobné subjekty nebude právo vyvíjať žiaden donucovací tlak, pokiaľ sa desať rokov budú vyhýbať plneniu   svojich   peňažných   záväzkov.   Pri   takomto   posúdení   veci   sa   nemožno   čudovať odporcovi, že svoj peňažný záväzok riadne a včas nesplnil. Odďaľovaním plnenia totiž nič nestráca, výška jeho peňažného záväzku je stále rovnaká, aj po desiatich rokoch. Nemá žiadnu motiváciu zaplatiť peňažný záväzok riadne a včas, hoci porušil právnu povinnosť zakotvenú zákonom. Pokiaľ právo nemá žiadne nástroje na vynútenie riadneho a včasného plnenia, tak ochrana práv sťažovateľky je iluzórna a neefektívna...

Najvyšší súd tak vôbec nerozlišuje medzi prípadom, kedy by odporca zaplatil riadne a   včas   -   dňa   22.10.2002   a   medzi   prípadom,   kedy   sa   odporca   desať   rokov   plateniu peňažného   záväzku   vyhýbal.   Odporca   peňažný   záväzok   splnil   až   dňa   1.10.2012. Pre najvyšší súd je v oboch prípadoch rozsah povinnosti odporcu rovnaký...

Pokiaľ Najvyšší súd priznáva oprávnenému zákonné splnomocnenie vlastným menom vymáhať   pohľadávku,   je   v   rozpore   s   elementárnou   spravodlivosťou,   aby   takéto splnomocnenie   nezahŕňalo   aj   právo   požadovať   zákonný   úrok   z   omeškania.   Nakoniec, zákonný úrok sa aplikuje práve tam, kde absentuje úrok zmluvný. Rovnako tak ako zákon dáva zákonné splnomocnenie oprávnenému na vymáhanie pohľadávky, pretože absentuje zmluvné postúpenie pohľadávky z dlžníka na oprávneného.

Argumentácia   Najvyššieho   súdu   je   založená   na   tom,   že   medzi   oprávneným a povinným   nevznikol   hmotnoprávny   vzťah   a   preto   nie   je   možné   vo   vzájomnom   vzťahu uplatniť právo na zaplatenie úroku z omeškania. Takýto záver je nesprávny...

Účinky   interpretácie   a   aplikácie   ustanovení   §   95   až   99   Exekučného   poriadku, predovšetkým však § 103 Exekučného poriadku zo strany Najvyššieho súdu rozhodnutím sp. zn. 5Cdo 87/2013 zo dňa 25. februára 2014 sú nezlučiteľné s ústavou a dohovorom, pretože zbavujú sťažovateľku čo i len teoretickej možnosti úspešne vymôcť svoje právo včas. Bez   donucovacieho   prvku   v   podobe   úroku   z   omeškania   totiž   odporca   nemá   žiadnu motiváciu   a   dôvod   rešpektovať   Exekučný   príkaz   a   previesť   prostriedky   exekútorovi. Naopak,   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   poskytuje   odporcovi   zámienku   oddialiť   splnenie exekučného príkazu aj o 10 rokov, ako sa tomu stalo v sťažovateľkinom prípade. Tým, že odporca   neplatí   úrok   z   omeškania,   tak   ho   toto   „zdržanie“   nič   v   peňažnom   vyjadrení nestálo.   Máme   zato,   že   čas   je   dôležitou   okolnosťou,   ktorá   tiež   má   význam   v   procese vymáhateľnosti   práva.   Právne   predpisy   musia   byť   interpretované   tak,   aby   poskytli veriteľovi efektívny (a teda včasný) spôsob vymáhania dlhu. A to je možné iba vtedy, keď neplnenie   exekučný   príkazov   exekútorov   zo   strany   bánk   bude   sankcionované   úrokmi   z omeškania.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   právne   normy,   konkrétne   ustanovenia   Exekučného poriadku   (najmä   §   103)   Najvyšší   súd   vykladal   ústavne   neprijateľným   spôsobom,   vždy v neprospech oprávneného z exekúcie.

Pri   svojom   výklade   najvyšší   súd   nezohľadnil,   že   cieľom   prijatia   Exekučného poriadku   bolo   zlepšiť   a   zabezpečiť   vymáhateľnosť   práva.   Tento   cieľ   vyplýva   priamo   z dôvodovej   správy   k   zákonu.   Jedná   sa   o   cieľ,   pre   ktorý   bol   zákon   prijatý   a   ktorý   mal zabezpečiť   vymáhateľnosť   práv   veriteľov,   ktoré   sú   zakotvené   v   Ústave   Slovenskej republiky.»

V   závere   sťažnosti   sťažovateľka   rozporuje   judikatúru,   ktorú   označil   najvyšší   súd v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia,   a s poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti navrhuje, aby:

„... Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   boli   porušené   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 87/2013 zo dňa 25. februára 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co 22/2012 zo dňa 19. septembra 2012. Zároveň   sťažovateľka   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 87/2013 zo dňa 25. februára 2014, ako aj rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co 22/2012 zo dňa 19. septembra 2012 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   so   zásadou   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   sa   v   posudzovanom   súdnom   konaní   domáhala   zaplatenia   sumy 22 286 195,30 Sk s úrokom z omeškania formou poddlžníckej žaloby v zmysle ustanovenia § 103 Exekučného poriadku. Namietala rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 22/2013 z 19. septembra   2012,   ktorý   síce   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v napadnutom výroku,   ktorým   bola banke   odporcovi   uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke   sumu̶ 22 286 195,30   Sk,   avšak   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   bola   banke   ̶ odporcovi uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke úroky z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 22 286 195,30 Sk od 22. októbra 2002 do zaplatenia, zmenil tak, že v tejto časti návrh sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka   rovnako   namietala   i   rozhodnutie   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Cdo 87/2013   z   25.   februára   2014,   ktorým   najvyšší   súd   dovolanie navrhovateľky zamietol.

Základom   posúdenia   nárokov   sťažovateľky   v namietanom   súdnom   konaní   bolo posúdenie   otázky,   či   je   banka   v dôsledku   zákonne   správne   uplatneného   postupu sťažovateľky v zmysle ustanovenia § 103 Exekučného poriadku (t. j. v dôsledku podanej poddlžníckej žaloby) povinnou sťažovateľke (v prípade, ak sa banka sama ako poddlžník dostane do omeškania) zaplatiť len peňažnú sumu, na ktorú by sťažovateľka mala právo, ak by banka postupovala správne, respektíve či je banka povinná v dôsledku tohto pochybenia sťažovateľke zaplatiť spolu s peňažnou sumou i úroky z omeškania.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 22/2012 z 19. septembra 2012 (ktorým rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 4 C 92/2004-351 z 30. októbra 2007 v napadnutom výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 22 286 195,30 Sk, potvrdil a vo výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úroky z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 22 286 195,30 Sk od 22. októbra 2002 do   zaplatenia,   zmenil   tak,   že   v tejto   časti   návrh   navrhovateľa   zamietol)   a   najvyšší   súd rozsudkom   sp.   zn.   5   Cdo   87/2013   z 25.   februára   2014   (ktorým   zamietol   dovolanie sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 19.   septembra   2012)   dospeli   k právnemu záveru,   že   prikázaním   pohľadávky   v rámci   exekučného   konania   nedochádza   z hľadiska hmotného   práva   k zmene   v osobe   veriteľa,   keď   povinnosť   poddlžníka   odporcu   platiť̶ priamo oprávnenému   navrhovateľovi má svoj základ v̶ procesnom práve a je výrazom núteného   výkonu   práva,   ktorým   sa   zasahuje   do   hmotnoprávneho   vzťahu   povinného a poddlžníka.   Pokiaľ   poddlžník   nevyplatí   oprávnenému   riadne   a   včas   pohľadávku,   je oprávnený zákonom splnomocnený vlastným menom túto pohľadávku vymáhať. Takzvaná poddlžnícka   žaloba,   ktorú   môže   podať   oprávnený,   vychádza   z procesnej   aktívnej legitimácie   oprávneného,   a teda   oprávnený   je   vo   vzťahu   k pohľadávke,   ktorá   má   byť od poddlžníka vymáhaná, procesne oprávnený na to, aby plnenie, ktoré takýmto spôsobom od poddlžníka získal, použil na uspokojenie svojej vlastnej pohľadávky.

Dovolací súd zároveň v zhode s právnym názorom súdu odvolacieho poznamenal, že navrhovateľ uplatňoval úroky z omeškania z dôvodu, že odporca porušil povinnosť riadne a včas mu uhradiť žalovanú istinu a netvrdil a ani nepreukazoval, že by príslušenstvo istiny, ktoré si   uplatňoval, bolo súčasťou   pohľadávky, ktorú   mal navrhovateľ voči   spoločnosti Apis, a.s., Turčianske Teplice, ako svojmu dlžníkovi, teda že by bolo súčasťou pohľadávky, ktorá bola predmetom nariadenej exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke.

Sťažovateľka   v odôvodnení   sťažnosti   s týmto   právnym   záverom   nesúhlasila a argumentovala, prečo právny záver súdov považuje za ústavne nekonformný.

Podľa   sťažovateľky   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   22/2012 z 19. septembra 2012,   ako   aj   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   87/2013 z 25. februára   2014   došlo   k porušeniu   ňou   označených   základných   práv (čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1, ako aj čl. 20 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   preskúmanie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 7 Co 22/2012 z 19. septembra 2012 bolo v rámci dovolacieho konania v právomoci najvyššieho súdu, preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 22/2012 z 19. septembra 2012 odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   môže   byť   relevantným   len   preskúmanie   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 87/2013 z 25. februára 2014.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať   (mutatis   mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V právomoci ústavného súdu je iba preskúmanie právneho   názoru   všeobecného   súdu   z hľadiska   dodržania   ústavných princípov,   čo   však   neznamená   aj   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Na   posúdenie   ústavnosti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   87/2013 z 25. februára 2014 považoval ústavný súd za podstatné zistiť, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, resp. svoje stanovisko o zákonnosti rozhodnutia krajského súdu je ústavne konformné. Inými slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení   a aplikovaných   právnych   predpisov,   ktorými najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   vzhľadom   na   zistený   skutkový   stav,   nie   je svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly v posudzovaní obsahu aplikovaných právnych úprav.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   preskúmal   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 7 Co 22/2012 z 19. septembra 2012 v rozsahu, v akom bolo proti nemu prípustné dovolanie (týmto rozsahom korešpondujú aj dovolacie dôvody sťažovateľky), a vysporiadal sa s dovolacími dôvodmi, keď dospel k tomuto záveru:

„Rozsudok   odvolacieho   súdu   v   dovolaním   napadnutej   časti   dal   podľa   právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odpoveď na všetky právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany - navrhovateľom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 22 286 195,30 Sk (739 766,16 €) od 22. októbra 2002 do zaplatenia. Rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd   sa   pri   výklade   a   aplikácii   zákonných   predpisov   neodchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Nie je preto dôvodná námietka dovolateľa, ktorý považoval jeho právne závery za nezrozumiteľné.

Nie je možné sa stotožniť ani s námietku dovolateľa spočívajúcu v tom, že odvolací súd neriešil najdôležitejšiu otázku t. j. aké sú práva veriteľa pokiaľ poddlžník odmietne rešpektovať príkaz exekútora a sám poddlžník sa dostane do omeškania voči veriteľovi. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v dovolaním napadnutej časti v potrebnej miere charakterizoval právny vzťah účastníkov konania. Dospel k záveru, že prikázaním pohľadávky, v rámci exekučného konania nedochádza z hľadiska hmotného práva k zmene v osobe   veriteľa,   keď   povinnosť   poddlžníka   (odporcu)   platiť   priamo   oprávnenému (navrhovateľovi) má svoj základ v procesnom práve a je výrazom núteného výkonu práva, ktorým sa zasahuje do hmotnoprávneho vzťahu povinného a poddlžníka. Pokiaľ poddlžník nevyplatí oprávnenému riadne a včas pohľadávku, je oprávnený zákonom splnomocnený vlastným   menom   túto   pohľadávku   vymáhať.   Takzvaná   poddlžnícka   žaloba,   ktorú   môže podať oprávnený, vychádza z procesnej aktívnej legitimácie oprávneného. Oprávnený je vo vzťahu   k   pohľadávke,   ktorá   má   byť   od   poddlžníka   vymáhaná,   procesné   oprávnený k tomu, aby plnenie, ktoré takýmto spôsobom od poddlžníka získal, použil na uspokojenie svojej   vlastnej   pohľadávky.   Odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   správne poukázal aj na to, že navrhovateľ uplatňoval úroky z omeškania z dôvodu, že odporca porušil povinnosť riadne a včas mu uhradiť žalovanú istinu. Netvrdil, ani nepreukazoval, že by   príslušenstvo   istiny,   ktoré   si   uplatňoval,   bolo   súčasťou   pohľadávky,   ktorú   mala spoločnosť A... voči odporcovi ako svojmu dlžníkovi, teda, že by boli súčasťou pohľadávky, ktorá bola predmetom nariadenej exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Dovolací súd preto dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie   rozhodnutí   v   zmysle   §   157   ods.   2   O.s.p.   tak   z   formálneho,   ako   aj z obsahového hľadiska, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre   odôvodnenia   rozhodnutia,   jednotlivé   časti   odôvodnenia   a   ich   obsahová (materiálna)   náplň   zakladá   v   súhrne   jeho   zrozumiteľnosť   i   všeobecnú   interpretačnú presvedčivosť.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   poddlžníckou žalobou možno za splnenia zákonných predpokladov uplatňovať len istinu s príslušenstvom a   to   v   rozsahu,   vakom   bola   špecifikovaná   v   príkaze   na   začatie   exekúcie   prikázaním pohľadávky z účtu v banke v zmysle § 64 v spojení s § 94 a nasl. Exekučného poriadku. Nie je však možné v rámci tohto vzťahu uplatňovať úroky z omeškania, ktoré neboli predmetom exekučného konania, tak ako to uplatňoval v konaní navrhovateľ.

V súlade so závermi odvolacieho súdu je dovolací súd toho právneho názoru, že v rámci   tohto   špecifického   procesnoprávneho   vzťahu   navrhovateľa   ako   oprávneného a odporcu (ako peňažného ústavu - banky), ktorý si neplnil svoje povinnosti, vyplývajúce mu z   Exekučného   poriadku,   nie   je   možné   riešiť   ďalší   vzťah   navrhovateľ   (oprávneného z exekučného titulu) a peňažného ústavu (banky), ako dlžníka povinného, ktorý sa so svojim plnením dostal do omeškania. Tu je potrebné opakovane uviesť, že predmetom poddlžníckej žaloby   môže   byť   pohľadávka   oprávneného   s   príslušenstvom   len   v   rozsahu   nariadenej exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke v zmysle § 95 a nasledujúcich Exekučného poriadku....

Najvyšší   súd   preto   dospel   k záveru,   že   právne   posúdenie   veci   odvolacím   súdom v dovolaním napadnutej časti je vecne správne. S jeho závermi, ktoré nevybočili z medzí hľadísk stanovených zákonom, a ktoré sú aj v súlade s pravidlami logického usudzovania, sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v celom   rozsahu   stotožňuje   a v podrobnostiach odkazuje na jeho správne dôvody, vedúce k zmene rozsudku prvého stupňa a k zamietnutiu uplatnených úrokov z omeškania, ktoré neboli predmetom exekučného konania.“

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd pri preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky, správne ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo   možné   tento   rozsudok   označiť   za   nezlučiteľný   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   ustanovenými   princípmi   súdneho   rozhodovania   (čl. 144   ods. 1 ústavy).

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi   označenými   právami   sťažovateľky   a postupom   najvyššieho   súdu   pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených práv. Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného rozhodnutia.

O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Z hľadiska posúdenia ústavnosti všeobecnými súdmi aplikovaného právneho záveru ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd svoj právny záver náležite a kompaktne odôvodnil a sťažovateľkou uvedená argumentácia v jej sťažnosti nebola spôsobilá vyvolať pochybnosť o tomto odôvodnení z ústavného hľadiska.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   hoci   ustanovenie   §   103 Exekučného poriadku umožňuje oprávnenému účastníkovi konania domáhať sa na súde v sporovom   konaní   zaplatenia   sumy,   na   ktorú   by   mal   právo,   keby   banka   postupovala správne v súlade s ustanoveniami § 85, § 86 ods. 3 a § 97 až 99 Exekučného poriadku (a to aj   vtedy,   keď   už   na   účte   povinného   nie   je   dostatok   prostriedkov),   ide   o   objektívnu zodpovednosť   banky,   nevyžadujúcu   si   zavinenie   a   vyvodzujúcu   sa   len   z   procesného predpisu. Petit žaloby znie výlučne na zaplatenie peňažnej sumy, pričom úroky z omeškania žalovať   nemožno,   pretože   na   tento   nárok   oprávnený   nemá   žiadnu   aktívnu   legitimáciu vyplývajúcu mu zo zákona. Aktívna legitimácia oprávneného je totiž produktom výlučne len práva procesného a žiadnym spôsobom nezasahuje do hmotnoprávneho vzťahu medzi povinným a bankou.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s judikatúrou   súdov,   ktorú   označil   najvyšší   súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, v závere poznamenáva, že hoci tá je podložená inými skutkovými   okolnosťami   a   podáva   výklad   právnych   otázok   bez   bližších   súvislostí s prerokúvanou vecou, jej citácia v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemala vplyv na zákonnosť a správnosť napadnutého rozsudku.

Keďže s ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z 25. februára 2014 nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením označených   práv   sťažovateľky,   odmietol   jej   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   rozsudku najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014