znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 636/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., T., zastúpeného Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 16/2013 z 10. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2013 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 16/2013 z 10. apríla 2013.

2.   V sťažnosti   sťažovateľ uvádza,   že „dňa   26.   5.   1999 podal   sťažovateľ žalobu proti Ing.   J.   K...   o   vysporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   vedenej na Okresnom súde Trnava, sp. zn. 16 C/67/1999.

Dňa 25. 9. 2012 vydal Porušovateľ v 2. rade... rozsudok, č. k. 16 C/67/1999-650, na základe ktorého vysporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, a to tak, že žalobu zamietol.   Účastníkom   nepriznal   náhradu   trov   konania.   Rozsudok   súdu   prvého   stupňa nadobudol právoplatnosť dňa 19. 4. 2013.

Dňa   10.   4.   2013   vydal   sťažovateľ   1.   rade...   rozsudok,   č.   k.   24 Co/16/2013-695, na základe ktorého potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu a žalovanému nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania...   Rozsudok   odvolacieho   súdu   nadobudol právoplatnosť dňa 19. 4. 2013.“.

3.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukázal   aj   na   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu, v ktorého   odôvodnení   sa   uvádza: „Dňa   15.   11.   1980   manželia   uzavreli   manželstvo. Manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 4. 6. 1996. Manželka počas trvania manželstva na základe privatizačného projektu sa stala vlastníčkou bývalej závodnej kuchyne a jedálne podniku T. T. na... ulici v T. a dvoch samostatne stojacich poschodových budov s príslušným pozemkom na B. ulici v T... Predmetné nehnuteľnosti manželka získala od F. Slovenskej republiky... na základe Zmluvy o predaji časti podniku č. 354/93 zo dňa 28. 5. 1993...“

4.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   nestotožňuje   s   právnymi   závermi okresného a krajského súdu v napadnutých rozhodnutiach, podľa ktorých „nehnuteľnosti nie sú predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov a patria výlučne manželke, keďže slúžili výkonu povolania manželky a nadobudla ich do vlastníctva v rámci privatizácie na základe privatizačného projektu“.

5. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na to, že „podnikanie jedného z manželov rozhodne   nemožno   považovať   za   povolanie,   pretože   podnikaním   sa   rozumie   sústavná činnosť, ktorú vykonáva podnikateľ vo svojom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku... Ak by majetok nepatril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, bol by druhý manžel ako nepodnikateľ ukracovaný. Je logické a z hľadiska všeobecnej spravodlivosti aj správne, že pokiaľ má manžel ako nepodnikateľ participovať na dlhoch manžela ako podnikateľa, mal by v prípade úspešného podnikania participovať aj na takto nadobudnutom majetku.“.

6. Z už uvedených dôvodov sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   určuje,   že   Okresný   súd   Trnava   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   16 C   67/1999   a Krajský   súd   v Trnave   v konaní   vedenom pod sp. zn. 24 Co/16/2013 porušil základné právo J. K... na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy a zároveň aj porušenia práva na prejednanie   záležitosti   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom   podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 16 C/67/1999-650 zo dňa 25. 9. 2012 a rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co/16/2013-695 zo dňa 10. 4. 2013 sa zrušuje.

3. J. K... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré sú Okresný súd Trnava a Krajský   súd   v Trnave   povinní   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   do jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

7.   Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

9.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

10. Sťažovateľ porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   videl   predovšetkým   v   tom,   že všeobecné   súdy „...   posúdili   vec neobjektívne a nesprávne a rozhodli bez toho, aby sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadali so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre predmetné rozhodnutia. Predmetné rozsudky sú zjavne neodôvodnené, resp. arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň... predstavujú extrémny nesúlad právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami.... odvolací súd sa nezaoberal dostatočným spôsobom odvolacími námietkami sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu, ktoré   smerovali   predovšetkým   k   právnemu   posúdeniu   veci   a   mali   význam   pre   samotné rozhodnutie vo veci.“.

11.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou   a s   jej   prílohami   konštatuje, že rozsudok krajského súdu z 10. apríla 2013, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, nie je postihnutý vadami, ktoré mu vytýka sťažovateľ.

12.   Ústavný   súd   považuje   za   dostatočné   zdôvodnenie   krajského   súdu   uvedené v napadnutom rozsudku, ktorým zdôrazňuje správnosť a zákonnosť rozhodnutia okresného súdu,   podľa   ktorého „...   odvolací   súd   ani   s   prihliadnutím   na   odvolacie   argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozsudku sa žiada   dodať   už   iba   nasledovné:   Správny   záver   prvostupňového   súdu,   že   podnikania odporkyne ako fyzickej osoby je výkonom povolania v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka, s   ktorým   názorom   sa   odvolací   súd   plne   stotožňuje,   podporuje   i   rozsudok   NS   ČR z 24. 2. 2005   sp.   zn.   22 Cdo 2545/2003,   v   zmysle   ktorého   výkonom   povolania je aj podnikanie   jedného   z manželov   ako   fyzickej   osoby.   Spochybňovanie   tohto   záveru prvostupňového   súdu   odvolateľom   neobstojí.   Pokiaľ   odvolateľ   namieta,   že   v   priebehu manželstva účastníkov v nehnuteľnostiach na B. ulici v T. nebola vykonávaná podnikateľská činnosť a boli prázdne, odvolací súd je toho názoru, že tieto skutočnosti samé o sebe, vzhľadom na ďalšie okolnosti prípadu, nie sú rozhodujúce a neznamenajú, že nehnuteľnosti neslúžili   výkonu   povolania   odporkyne,   keďže   tieto   nehnuteľnosti   získala   v   rámci privatizácie na základe zmluvy z roku 1993 na základe privatizačného projektu, ktorý sa týkal podnikania vo všetkých nehnuteľnostiach a za krátku dobu do ukončenia spolužitia účastníkov v roku 1994 a napokon ani do právoplatnosti rozvodu ich manželstva v roku 1996,   nemusel   byť   podnikateľský   zámer   odporkyne   v daných   nehnuteľnostiach   i   reálne rozbehnutý.“.

13. Ústavný   súd   dáva   v   tejto   súvislosti   sťažovateľovi   do   pozornosti, že nie je v zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného súdu, ktoré   ho pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

14. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). O takýto prípad aplikácie práva však v tomto prípade zjavne nejede, napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené, pričom právne závery v ňom obsiahnuté sú logicky konzistentné a opierajú sa o   zaužívané   právne   postupy   pri   súčasnom   použití   všeobecne   akceptovateľných rozhodnutí všeobecných súdov.

15.   V   danom   prípade   sa   krajský   súd   dostatočne   vysporiadal   so   základnými námietkami sťažovateľa, ako aj jasne zdôvodnil svoje rozhodnutie o potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd spravoval, z akého dôvodu a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté. Vychádzajúc z uvedených ústavne významných úvah je ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti   medzi   odôvodnením   rozhodnutia krajského súdu   a tvrdeným   porušením   základného práva sťažovateľa   na súdnu   ochranu a spravodlivý proces.

16.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   kontinuálnu   rozhodovaciu   prax všeobecných   súdov   v   obdobných   právnych   veciach,   z   ktorej   predmetné   napadnuté rozhodnutie krajského súdu nijakým spôsobom nevybočuje (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 22 Cdo 684/2004 či rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 3078/2006).

17. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa konštatoval,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   postupom,   ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálne možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

18.   Z   dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľa v sťažnosti (priznanie náhrady trov konania) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013