znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 635/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť K. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 82/2012 zo 17. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 7. apríla 2014   doručená   sťažnosť   K.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 82/2012 zo 17. decembra 2013 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu   účastníkom   konania   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ministerstvo   financií“) č. MF/10116/2011-71   zo   7.   marca   2011,   ktorým   potvrdilo   rozhodnutie Daňového riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,daňové   riaditeľstvo“) č. I/223/12626-126489/2010/992517-r   z   13.   decembra   2010,   ktorým   bola   zamietnutá žiadosť sťažovateľa o povolenie obnovy konania ukončeného právoplatným rozhodnutím daňového   riaditeľstva   č.   I/223/3970-77378/2007/991545-r   z   12.   októbra   2007,   ktorým zamietlo   odvolanie   proti   platobnému   výmeru   Daňového   úradu   Košice   V č. 709/230/36925/06/ZIM z 3. novembra 2006, ktorým bol sťažovateľovi určený rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2001 v sume 59 003 Sk (1 958,54 €).

3. Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 1 S 97/2011 z 13. septembra 2012 (ďalej len,,rozsudok krajského   súdu“)   zrušil   preskúmavané   rozhodnutie   ministerstva   financií   v spojení s rozhodnutím   daňového   riaditeľstva   a   vrátil   vec   žalovanému   na   ďalšie   konanie. Na odvolanie žalovaného vo veci konal najvyšší súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietol.

4. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že riaditeľ daňového úradu poveril 11. apríla 2005 výkonom   daňovej   kontroly   u   sťažovateľa,   ktorého   správcom   dane   bol   daňový   úrad, zamestnankyne Daňového úradu Prešov I (ďalej len „iný daňový úrad“). Daňová kontrola týkajúca sa dane z pridanej hodnoty mala začať 16. mája 2005. Sťažovateľ v zázname spísanom pri výkone daňovej kontroly zamestnankyňami iného daňového úradu namietal účasť zamestnancov mieste nepríslušného správcu dane. Podaním z 30. mája 2005 namietal na   daňovom   riaditeľstve   prekročenie   právomoci   riaditeľa   daňového   úradu   spočívajúce v tom,   že   výkonom   daňovej   kontroly   poveril   pracovníčky,   ktoré   nepracujú na miestne príslušnom   daňovom   úrade.   Daňové   riaditeľstvo   rozhodnutím sp. zn. I/223/6132-40962/2005/991545-r   z   27.   júna   2005   námietke   sťažovateľa z 30. mája 2005 nevyhovelo. Žaloba sťažovateľa proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva bola rozsudkom   Krajského súdu   v Košiciach   sp.   zn. 5 S 54/2005 z 22.   februára   2006 zamietnutá,   pričom   následným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžo   KS   43/2006 z 27. septembra   2006   bol   prvostupňový   rozsudok   potvrdený.   Nálezom   ústavného   súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 na základe sťažnosti podanej sťažovateľom bolo vyslovené   porušenie   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   v   konaní   vedenom   najvyšším   súdom pod sp. zn. 3   Sžo   KS   43/2006,   rozsudok   z   27.   septembra   2006   bol   zrušený   a   vec bola vrátená na ďalšie konanie.

5.   Na   základe   vykonávanej   daňovej   kontroly   bolo   sťažovateľovi   vydaných 13 platobných výmerov, ktorými sa mu určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia, ktoré boli predmetom vykonávanej kontroly. Na základe opravných prostriedkov podaných sťažovateľom bolo 8 týchto platobných výmerov, resp. odvolacích rozhodnutí zrušených. Ďalších 5 platobných výmerov zrušených nebolo. Sťažovateľ potom, ako   mu   bol   doručený   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   118/08,   podal   vo   všetkých 13 veciach žiadosť o obnovu konania. Napokon sa predmetom konania o povolenie obnovy stalo 5 platobných výmerov.

6.   Sťažovateľ   podal   27.   mája   2010   žiadosť   o   povolenie   obnovy konania ukončeného právoplatným   rozhodnutím   daňového   riaditeľstva   č.   I/223/3970-77378/2007/991545-r   z 12. októbra   2007.   Rozhodnutím   daňového   riaditeľstva č. I/223/12626-126489/2010/992517-r   z   13.   decembra   2010   v   spojení   s   rozhodnutím ministerstva   financií   č.   MF/10116/2011-71   zo   7.   marca   2011   bola   žiadosť   sťažovateľa o povolenie obnovy konania zamietnutá. Sťažnosťou napadnutým zmeňujúcim rozsudkom najvyššieho   súdu   bola   žaloba   sťažovateľa   o   preskúmanie   zákonnosti   týchto   rozhodnutí zamietnutá. Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho   označených   práv.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   nález   ústavného   súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 nie je takou skutočnosťou alebo dôkazom, ktorý by mohol mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a ktorý sa nemohol v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania. Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že nález ústavného súdu považuje za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry ústavného súdu. 7.   Podľa   presvedčenia   sťažovateľa   vyložil   najvyšší   súd   podmienky   prípustnosti obnovy konania krajne arbitrárne a protiústavne, keď dospel k záveru, že nález ústavného súdu riešiaci porovnateľný právny prípad v inom konaní nemôže byť novou skutočnosťou zakladajúcou dôvod na obnovu konania. Pravda je podľa sťažovateľa taká, že skutočnosť, na základe ktorej sa   povolenia   obnovy   domáhal, nastala predtým, ako bolo rozhodnuté o žiadosti   o   obnovu   konania,   lebo   nezákonnosť   kontroly   existovala   už   v   čase   jej vykonávania a len vedomosť o nej získal sťažovateľ až z nálezu ústavného súdu. Sťažovateľ sa o tejto skutočnosti dozvedel po tom, ako mu bol prostredníctvom právnej zástupkyne 5. marca 2010 doručený nález ústavného súdu. Neobstojí ani názor najvyššieho súdu, podľa ktorého nález ústavného súdu rieši porovnateľný právny prípad v inom konaní, pretože nálezom   bolo   vyslovené   porušenie   práva   sťažovateľa   nezákonným   zložením   kontrolnej skupiny   poverenej   vykonaním   daňovej   kontroly,   ktorá   predchádzala   vydaniu   obnovou konania   napadnutého   platobného   výmeru.   Hoci   správca   dane   založil   platobný   výmer na určení dane podľa pomôcok, nemožno jeho postup akceptovať, lebo určiť daň podľa pomôcok možno iba vtedy, keď daňový subjekt nesplní svoje povinnosti pri dokazovaní. Za situácie, keď bola u sťažovateľa vykonávaná daňová kontrola nezákonne, nebolo možné pričítať mu na vrub nemožnosť určenia dane dokazovaním.

8. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol tak, že rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu, vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

11.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

12. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

13. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   totiž   ústavodarca   v   základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

14. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   V   odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky účastníka   konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania   (I.   ÚS   241/07).   Rovnako   ESĽP   pripomenul,   že   súdne rozhodnutia   musia   v   dostatočnej   miere   uvádzať   dôvody,   na   ktorých   sa   zakladajú (García Ruiz   c.   Španielsku   z 21.   januára 1999).   Judikatúra   ESĽP teda   nevyžaduje,   aby na každý   argument   strany   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Ak   však   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento   argument   (Georiadis   c.   Grécko   z   29.   mája   1997,   Higgins   c.   Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú   súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

15. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

„Predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní je napadnuté rozhodnutie vydané ministerstvom financií, ktorým bolo potvrdené vyššie označené rozhodnutie býv. daňového riaditeľstva,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   daňového   subjektu   (žalobcu)   o   povolenie obnovy konania... Žalobca ako nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania uvádza nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61...

Podľa   §   51   ods.   1   zákona   č.   511/1992   Zb.   v   znení   platnom   v   čase   vydania rozhodnutia, konanie ukončené právoplatným rozhodnutím okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo mimo odvolacieho konania (§ 55 ods. 3) a rozhodnutie o námietke (§ 50 ods. 3) sa obnovy na žiadosť účastníka konania alebo z úradnej moci, ak:

a)   vyšli   najavo   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   mohli   mať   podstatný   vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania,

b) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom,

c) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak...

Jednou   zo   záruk   právnej   stability   vzťahov   založených   správnym   rozhodnutím   je záväznosť   a   nezmeniteľnosť   právoplatného   rozhodnutia.   Zákon   tu   má   na   zreteli   nielen takzvanú formálnu právoplatnosť, ale aj materiálnu právoplatnosť. Výnimku tvoria prípady označované ako mimoriadne prostriedky, medzi ktoré patrí aj obnova konania, ktorými sa dosahuje   náprava   právoplatných   správnych   rozhodnutí.   Dôvodom   pre   takýto   postup   je existencia   závažných   skutočností,   ktoré   spochybňujú   správnosť   a   spravodlivosť rozhodnutia.   Spravidla   pôjde   o   nedostatočné   zistenie skutkového   stavu   alebo   porušenie takých   procesných   podmienok,   ktoré   vyvolávajú   pochybnosti   o   objektivite   správneho konania.

Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok je inštitút, úlohou ktorého je odstrániť   nedostatky   v   zistení   skutkového   stavu   veci,   alebo   nedodržaní   niektorých procesných   podmienok.   Inštitút   obnovy   konania,   takto   umožňuje   prekonať   prekážku rei iudicate.

Na to, aby bolo možné vyhovieť návrhu na obnovu konania, sa vyžaduje existencia aspoň   jedného   z   taxatívne   stanovených   dôvodov   na   obnovu   konania.   V   rámci   obnovy konania nie sú prípustné iné dôvody, a preto, ak by boli uplatnené takéto dôvody, správny orgán by musel takýto návrh zamietnuť. Novými skutočnosťami alebo dôkazmi sa rozumejú také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré účastník v pôvodnom konaní nemohol uplatniť vôbec, pretože ich v tom čase nepoznal, alebo ich bez vlastnej viny nemohol uplatniť, zároveň treba zdôrazniť   podstatnú   okolnosť,   že   novými   skutočnosťami   sú   len   také   skutočnosti,   ktoré nastali do vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, pretože len na tieto okolnosti mohol   správny   orgán   prihliadať.   Ďalšou   podmienkou   na   obnovu   konania   je,   že   nové skutočnosti a dôkazy mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Túto okolnosť musí vždy posúdiť správny orgán podľa konkrétnych okolností prípadu.

Z tohto pohľadu výkladu obnovy konania ako právneho inštitútu, dospel najvyšší súd k záveru, že nález ústavného súdu, ktorý rieši porovnateľný právny prípad v inom konaní nemôže   byť   novou skutočnosťou   zakladajúcou zákonný   dôvod   obnovy   konania,   nakoľko skutočnosť, že ústavný súd posúdil právnu otázku, ktorú odvolací súd posúdil v inej veci inak, nespĺňa zákonné podmienky prípustnosti obnovy konania, ktorou sú existencia tejto skutočnosti v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a priamy právny dopad,   ktorý   by   ako   doteraz   nepoužitá   skutková   okolnosť,   alebo   dôkaz,   mohla   mať podstatný vplyv na rozhodnutie.

Nemožno tiež opomenúť, že v obdobných veciach Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, v ktorom sa nestotožnil s námietkami žalobcu o tom, že správca dane nemohol   podať   návrh   na   delegáciu   podľa   §   4   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov (napr. vo veciach sp. zn. I. ÚS 192/08, sp. zn. III. ÚS 386/08, sp. zn. II. ÚS 137/2010-28, či sp. zn. II. ÚS 159/2011). V týchto veciach ústavný súd právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   vo   vzťahu   k   zákonnosti   postupu   riaditeľa   miestne   príslušného daňového   úradu   pri   poverení   daňových   kontrolórov   na   výkon   daňovej   kontroly,   ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného   správcu   dane,   po   predchádzajúcom   súhlase   býv.   daňového   riaditeľstva,   ako spoločne nadriadenému orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, považoval za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu, možno považovať   judikovanie   právneho   názoru   vyplývajúceho   z nálezu   Ústavného   súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   s   poukazom   na   vyššie   uvedené,   zmenil pre nesprávne právne posúdenie veci rozsudok krajského súdu postupom podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP a žalobu ako nedôvodnú zamietol.“

16. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu.   Najvyšší   súd primerane   sťažovateľovi   vysvetlil,   za   splnenia   akých   zákonných   podmienok   prichádza do úvahy povolenie obnovy daňového konania, a prečo v jeho prípade tieto podmienky splnené neboli.   Výklad podmienok   obnovy   konania a vylúčenie nálezu ústavného súdu z kategórie,,novej skutočnosti alebo dôkazu“ podľa § 51 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   je   z ústavnoprávneho   hľadiska v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   akceptovateľné.   Niet   preto   žiadneho   dôvodu,   aby ústavný   súd   spochybňoval   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené,   a aby tieto   nahrádzal svojimi právnymi závermi spočívajúcimi   vo výklade obyčajného (podústavného) práva.

18.   Ústavný   súd   zároveň   poznamenáva,   že   dôvody   napadnutého   rozsudku najvyššieho   súdu   sú   vnútorne   konzistentné,   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem. Vychádzajúc z uvedeného   je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej   spojitosti   medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

19. Reagujúc na podstatné sťažnostné námietky ústavný súd poukazuje aj na dôvody uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 383/2014 z 9. júla 2014, ktorým bola obdobná sťažnosť sťažovateľa proti inému rozsudku najvyššieho súdu tiež odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.   V   tomto   náleze   ústavný   súd   uviedol:  ,,...   nemožno   súhlasiť so sťažovateľom v tom, že nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 zakladal   dôvod   na   povolenie   obnovy   konania.   Najvyšší   súd   pri   rešpektovaní vysloveného právneho názoru ústavného súdu svojím rozsudkom sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 vydaným následne po náleze ústavného súdu legitímne nastolil otázku, či zodpovedá pravde, že sťažovateľ namietal v rámci daňovej kontroly zaujatosť všetkých zamestnancov daňového úradu, pretože iba po bezpečnom preukázaní tejto okolnosti by bolo možné záväzné právne závery ústavného súdu aplikovať. Ako je z listinných dôkazov zrejmé, námietka zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu zo strany sťažovateľa nebola   preukázaná,   a   preto   daňové   riaditeľstvo   nevidelo   ani   dôvod,   aby   o   námietke sťažovateľa z 30. mája 2005 ďalej konalo a vyslovilo sa k nemu vo forme rozhodnutia. K dosiaľ uvedenému treba dodať, že pokiaľ z listinných dôkazov vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa má byť o námietke znova konané a rozhodované, nič nenasvedčuje tomu, že by sťažovateľ využil zákonný prostriedok na dosiahnutie toho, aby daňové riaditeľstvo znova konalo a rozhodlo. Ústavný súd tým má na mysli žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Možno   dospieť   k   záveru,   že   v   konečnom   dôsledku   vo   svetle   výsledkov   následného dokazovania   vykonaného v   rámci   správneho   konania   po   náleze   ústavného   súdu   nebola potvrdená podstata sťažnosti, teda to tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého daňová kontrola prebehla   nezákonným   spôsobom   tým,   že   o   námietke   zaujatosti   všetkých   zamestnancov daňového úradu nebolo rozhodnuté a bez takéhoto rozhodnutia vykonávali daňovú kontrolu zamestnanci iného daňového úradu. Preto ani nebolo možné aplikovať na vec právne závery ústavného súdu.“

20. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 28. októbra 2014