znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 634 /2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s., Prievozská   ulica   14,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Havlátom, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 11 Co 253/2013 z 27. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. apríla 2014 doručená sťažnosť spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu (ďalej len „dodatkový protokol“) k dohovoru uznesením Krajského súdu   v   Žiline   sp.   zn.   11   Co   253/2013   z   27.   januára   2014   (ďalej   aj   „krajský   súd“ a,,uznesenie krajského súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v   procesnom postavení žalovaného účastníkom konania o ochranu osobnosti na Okresnom súde Žilina (ďalej len,,okresný súd“). Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 112/2001 z 12. júna 2003 v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   334/03   z   3.   februára   2004   bola sťažovateľka zaviazaná ospravedlniť sa žalobcovi, zaplatiť mu 500 000 Sk ako náhradu nemajetkovej   ujmy   a   trovy   konania.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   7   C   251/2011 z 5. decembra 2012 na návrh sťažovateľky povolil obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku, teda z dôvodu, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením. Vo veci samej následne okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 112/2001 z 20. mája 2013 zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 112/2001 z   12.   júna   2003   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   334/03 z 3. februára 2004   tak,   že   žalobu   zamietol   a   rozhodnutie   o   trovách   konania   vyhradil na samostatné uznesenie do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Uznesením okresného súdu sp. zn. 7 C 112/2001 z 11. septembra 2013 bol žalobca zaviazaný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 1 825,58 € za zaplatené súdne poplatky. Náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľke nepriznal, keďže si ich táto nevyčíslila v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Na odvolanie sťažovateľky o veci rozhodoval krajský súd, ktorý   uznesením   napadnutým   touto   sťažnosťou   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil a zaviazal sťažovateľku nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 83,06 €.

4.   Sťažovateľka   v   úvode   sťažnosti   rozsiahlo   cituje   judikatúru   ústavného   súdu a ESĽP, odkazuje na dôvody svojho odvolania proti uzneseniu okresného súdu a na vlastné odôvodnenie sťažnosti uvádza:

,,...   uznesenie   odvolacieho   súdu   je   z   vyššie   uvedených   dôvodov   svojvoľné a arbitrárne, keď v zjavom rozpore s § 151 ods. 3 ostatná veta O.s.p. vychádza z povinnosti sťažovateľa vyčísliť trovy konania v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku súdu prvého   súdu,   hoci   sťažovateľ   takúto   povinnosť   nemal.   To,   že   bol   účastník   konania (sťažovateľ)   prítomný   na   vyhlásení   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   je   úplne   irelevantné vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že sa nemal možnosť oficiálne dozvedieť o okamihu, kedy rozhodnutie vo veci samej nadobudlo právoplatnosť. To, že účastník konania vie, kedy bolo rozhodnutie   súdu   prvého stupňa vyhlásené,   ešte neznamená,   že sa   súčasne   dozvedel aj o tom, kedy nadobudlo rozhodnutie vo veci samej právoplatnosť. Obsah danej odpovede súdu   na   námietku   sťažovateľa   nemá   absolútne   žiadnu   logickú   súvislosť   s   podstatou námietky.

Odvolací súd sa stotožnil s uznesením súdu prvého stupňa a teda zaťažil aj svoje rozhodnutie   rovnakými   vadami,   akými   trpí   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   a   ktoré   sú podrobne rozobraté v odvolaní, teda:

-   rozhodnutie   súdu   o   nepriznaní   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   je   pre sťažovateľa prekvapivé a nepredvídateľné, čo je v rozpore s právom na súdnu ochranu a s princípom právnej istoty. Sťažovateľ totiž nemal sa daných okolností možnosť sa oficiálne dozvedieť, kedy konanie právoplatne skončilo;

- súd aplikoval zákon doslovne a formalisticky, v rozpore s jeho účelom, pričom odmietol   poskytnúť   materiálnu   ochranu   právu   na   súdnu   ochranu.   Hoci   boli   v   danom prípade   splnené   podmienky,   aby   sa   od   doslovného   výkladu   odchýlil   (účel   zákona a požiadavka   ústavne   súladného   výkladu),   neurobil   tak.   Účelom   §   151   ods.   3   O.s.p. je sankcionovať   pasivitu   účastníka   konania,   keď   ani   v   lehote   3   pracovných   dní   trovy konania nevyčisti. Účastník ale nemôže byť pasívny, ak účastník konania vôbec nevie, že mu začala plynúť   lehota   na   vyčíslenie trov konania.   Nie je   preto dôvod   aplikovať   sankciu v prípade, ak účastník konania vôbec nevie, že mu začala plynúť lehota na vyčíslenie trov konania;

- súdy nehľadali v aplikovaných právnych normách racionalitu a spravodlivý obsah. Súd je pritom povinný vykladať a používať zákon v súlade s Ústavou SR a zvoliť potom takú výkladovú   alternatívu,   ktorá   je   v   súlade   s   ústavnými   princípmi   (princíp   ústavne konformného   výkladu   právnych   predpisov).   Nemožno   považovať   za   racionálne a spravodlivé, aby za situácie, kedy účastník konania nevie, či mu začala plynúť lehota na vyčíslenie   trov   konania,   stratil   právo   na   náhradu   trov   konania   preto,   pretože   ich nevyčíslil v krátkej prekluzívnej lehote;

- hoci v právnom poriadku neexistujú závažnejšie práva, než tie, ktoré sa priznávajú v Ústave SR a povinnosťou štátnych orgánov je zabezpečiť dosiahnuteľnosť ich uplatnenia nositeľom ústavou priznaného práva, ani súd prvého stupňa a ani súd druhého stupňa tak neurobili;

- hoci každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladne   interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci, súdy tak nepostupovali,

- v konečnom dôsledku arbitrárnosť uznesenia odvolacieho súdu popiera legitímnu nádej sťažovateľa na zhmotnenie jeho majetkových očakávaní.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej označené práva   boli   porušené   uznesením   krajského   súdu,   ktoré   navrhuje   zrušiť   a   vrátiť   mu   vec na ďalšie konanie. Požaduje taktiež priznanie náhrady trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

9. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   totiž   ústavodarca   v   základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

11.   Podstatná   námietka   sťažovateľky   spočíva   v   tvrdenom   zásahu krajského   súdu do jej   označených   práv   v   dôsledku   arbitrárneho   výkladu   relevantných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich rozhodovanie všeobecných súdov o náhrade trov konania. Ako totiž sťažovateľka správne uvádza, aj rozhodnutiami o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd.

12. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia uznesenia krajského   súdu,   ktorá   bola   pre   posúdenie   dôvodnosti   sťažnosti   podstatná.   Krajský   súd v podstatnom na odôvodnenie napadnutého uznesenia uviedol:

„Napadnutým   uznesením   okresný   súd   uložil   navrhovateľovi   povinnosť   zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 1.825,58 Eur za zaplatené súdne poplatky na účet právneho   zástupcu   odporcu...   Zo   spisového   materiálu   mal   okresný   súd   preukázané,   že náhradu   trov   konania   odporca   uplatnil,   avšak   tieto   v   lehote   troch   pracovných   dní od právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej   nevyčíslil.   Okresný   súd   preto   priznal odporcovi   náhradu   trov   konania   vyplývajúcich   zo   spisu   s   výnimkou   trov   právneho zastúpenia, a to náhradu súdneho poplatku za odvolanie, ku ktorej povinnosti bol odporca zaviazaný uznesením č.k. 7C/112/2001-184 zo dňa 19.09.2003 a to vo výške 1.726,08 Eur, ako i náhradu súdneho poplatku za návrh na obnovu konania vo výške 99,50 Eur. Spolu tak priznal odporcovi náhradu trov konania vo výške 1.825,58 Eur...

Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal uznesenie okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil...

Krajský   súd   podrobne   preskúmal   všetky   rozhodujúce   otázky,   ktoré   boli   vo   veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd...

Vyčíslenie trov musí urobiť účastník bez toho, aby ho súd musel vyzvať na splnenie tejto   povinnosti.   Ak   súd   rozhodne,   že o   trovách rozhodne   do 30   dní po   právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, je účastník povinný vyčísliť trovy konania do troch pracovných dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vyčíslenie trov musí urobiť účastník tiež bez toho, aby ho súd musel vyzvať na splnenie tejto povinnosti.

V danom prípade krajský súd poukazuje na to, že právny zástupca odporcu (M. B.) bol osobne prítomný na pojednávaní okresného súdu zo dňa 20.05.2013, kedy bol vyhlásený rozsudok (č. l. 242, 248) a teda bol dostatočne informovaný o povinnosti vyčísliť trovy konania najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku. Zároveň je potrebné zdôrazniť,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   vo   veci   samej   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 24.07.2013 (rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi odporcu dňa 08.07.2013), pričom právny zástupca odporcu si vyčíslil trovy konania podaním zo dňa 09.10.2013 doručeným okresnému súdu dňa 14.10.2013 (rovnako nebola dodržaná zákonom stanovená 3-dňová lehota na vyčíslenie trov konania).

Argument, že účastník konania nemal možnosť oficiálne sa dozvedieť o tom, kedy sa konanie právoplatne skončilo, a teda kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie vo veci samej, nepovažuje krajský súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti za dôvodný.“

13. Vo veci nie je sporné, že sťažovateľka si pred okresným súdom právo na náhradu trov   konania   uplatnila,   spornou   ostala   otázka,   či   ich   vyčíslenie   uskutočnila   v   lehote stanovenej   relevantnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z   príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že rozsudok okresného súdu z 20. mája 2013 nadobudol právoplatnosť 24. júla 2013 v dôsledku márneho uplynutia lehoty na podanie odvolania (sťažovateľka bola v konaní úspešná, neúspešný žalobca odvolanie nepodal). Rozsudkom okresného súdu (vyhláseným po skoršom povolení obnovy konania) bola pritom žaloba žalobcu zamietnutá, a to aj z dôvodu, že ESĽP na základe sťažnosti sťažovateľky vyslovil, že v pôvodnom konaní (rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 112/2001 z 12. júna 2003 v spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   334/03   z   3.   februára   2004)   došlo k porušeniu jej práva na slobodu prejavu (čl. 10 dohovoru). Sťažovateľka trovy konania vyčíslila až podaním z 9. októbra 2013, teda v ten istý deň, ako podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 11. septembra 2013, ktorým jej bola priznaná náhrada trov konania iba vo výške zodpovedajúcej zaplateným súdnym poplatkom.

14. Ústavný súd zhodne so sťažovateľkou konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je vnútorne čiastočne rozporné. Najskôr totiž krajský súd v zhode s úpravou obsiahnutou v § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku konštatuje, že ak súd vyhradí rozhodnutie o trovách konania na dobu do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, účastník je povinný trovy vyčísliť do troch pracovných dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Následne však krajský súd zmätočne uvádza, že sťažovateľka si nevyčíslila trovy konania v lehote do troch dní od vyhlásenia rozsudku napriek tomu, že jej právny   zástupca   bol   pri   vyhlásení   rozsudku   prítomný.   Takýto   záver   napovedá   postupu podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu,   ktoré   krajský   súd   ako   vecne   správne   potvrdil,   pritom   vyplýva,   že   okresný   súd sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania zodpovedajúcich odmene a náhrade hotových výdavkov advokáta sťažovateľky aplikujúc ustanovenie § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

15. Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa   §   151   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   účastník   v   lehote   podľa odseku 1   trovy   nevyčísli,   súd   mu   prizná   náhradu   trov   konania   vyplývajúcich   zo   spisu ku dňu   vyhlásenia   rozhodnutia   s   výnimkou   trov   právneho   zastúpenia;   ak   takému účastníkovi   okrem   trov   právneho   zastúpenia   iné   trovy   zo   spisu   nevyplývajú,   súd   mu náhradu   trov   konania   neprizná   a   v   takom   prípade   súd   nie   je   viazaný   rozhodnutím o prisúdení   náhrady   trov   konania   tomuto   účastníkovi   v   rozhodnutí,   ktorým   sa   konanie končí.

Podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

16. Vychádzajúc z citovaných ustanovení je zrejmé, že sťažovateľke na vyčíslenie trov   konania   neplynula   lehota   troch   pracovných   dní   od   vyhlásenia   rozsudku z 20. mája 2013, keďže týmto rozsudkom jej nebola prisúdená náhrada trov konania. Týmto rozsudkom   bolo   rozhodnuté   iba   vo   veci   samej   (žaloba   o   ochranu   osobnosti   proti sťažovateľke   bol   zamietnutá)   a   rozhodnutie   o   trovách   konania   bolo   vyhradené   na   čas po právoplatnosti   rozsudku.   Ustanovenie   §   151   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku v časti týkajúcej sa lehoty na vyčíslenie trov konania, teda v právnej veci sťažovateľky, nebolo aplikovateľné a závery krajského súdu sú v tejto časti nesprávne.

17. Vo veci sťažovateľky však bolo plne aplikovateľné okresným súdom použité ustanovenie § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého pri vyhradení si rozhodnutia o trovách konania na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej plynie lehota   troch   pracovných   dní   na   vyčíslenie   trov   konania   od   právoplatnosti   rozhodnutia. Účinná   zákonná   úprava   pritom   nerozlišuje,   v   dôsledku   akej   skutočnosti   nadobudol rozsudok súdu   prvého   stupňa   právoplatnosť,   pričom   týchto   skutočností   môže   byť   viac, napr. (i) potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, (ii) márne uplynutie lehoty na podanie odvolania či (iii) späťvzatie podaného odvolania. Okrem situácie uvedenej v bode (i), kde účastník   má   doručený   potvrdzujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu,   a   teda   pri   jeho predpokladanom súčasnom doručení ostatným účastníkom konania má explicitnú vedomosť o jeho právoplatnosti, v situáciách už uvedených napr. v bode (ii) a (iii) takúto vedomosť nemá.   Platná   právna   úprava   má   však   objektívny   charakter   a   subjektívna   ne/vedomosť účastníka konania o právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej nie je právne významná.

18. Je teda na vlastnej procesnej zodpovednosti účastníka konania (sťažovateľky), a to   osobitne   v   prípadoch,   že   je   zastúpený/-á   advokátom,   ktorého   odmenu   a   náhradu hotových výdavkov si chce uplatniť v rámci požadovanej náhrady trov konania, aby tieto trovy   vyčíslil   v   lehote   ustanovenej   Občianskym   súdnym   poriadkom.   Takýto   prístup zodpovedá aj klasickej právnej zásade,,vigilantibus iuris“, teda bdelým patrí právo (alebo nech si každý stráži svoje práva), a to vrátane zachovania lehoty na vyčíslenie trov konania. Sťažovateľka   mala   vedomosť   o   svojom   úspechu   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa a žiadna prekážka jej nebránila vo vyčíslení trov konania kedykoľvek po jeho vyhlásení, avšak   tak,   aby   vyčíslenie   bolo   uskutočnené   najneskôr   do   troch   pracovných   dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Aj keď sa aplikácia § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho   poriadku   v   okolnostiach   právnej   veci   sťažovateľky   môže   javiť   ako   prísna (aj v dôsledku jej úspechu najskôr pred ESĽP a neskôr pred okresným súdom), nemožno ju považovať   ani   za   odporujúcu   zmyslu   a   významu   tohto   zákonného   ustanovenia   a   ani za ústavne neakceptovateľnú.

19. Nemožno totiž nevnímať ani tú skutočnosť, že ak by všeobecné súdy vyhoveli sťažovateľke a priznali jej náhradu trov konania aj v časti trov právneho zastúpenia, takýto postup   by   mohol   považovať za   porušenie   rovnakých   práv   žalobca   (neúspešný   účastník konania), keďže by ho súd zaviazal na náhradu týchto trov contra legem, keďže neboli vyčíslené v lehote ustanovenej zákonom. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzatvára, že aj keď odôvodnenie uznesenia krajského súdu je vnútorne čiastočne zmätočné, pretože nedostatočne   rozlišuje   medzi   postupom   podľa   §   151   ods.   1   a   podľa   §   151   ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku, dôvody uznesenia okresného súdu, ktoré krajský súd ako vecne   správne   potvrdil,   sú   ústavne   akceptovateľné   a   nevyžadujúce   korekciu   zo   strany ústavného súdu.

20. Ústavný súd takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky nezistil, že by   všeobecné   súdy   aplikovali   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku spôsobom, ktorý by bol popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s ich   názormi   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo   na súdnu   ochranu stotožňovať s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov   a   námietok.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).

21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   posudzovaným   uznesením   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím   na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia   (najmä odkazom   na dôvody uznesenia   okresného   súdu),   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22.   Závery   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   sú   v   plnej   miere   použiteľné, aj pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu. Ak totiž krajský súd aproboval záver okresného súdu o nepriznaní náhrady trov konania   v   časti   trov   právneho   zastúpenia,   a   takéto   rozhodnutie   považoval   ústavný   súd za ústavne   akceptovateľné,   sťažovateľke   jednoducho   nevznikol   majetkový   nárok   na náhradu trov   právneho zastúpenia, ktorý   by mohol byť týmito rozhodnutiami dotknutý. Sťažovateľka síce mohla mať legitímnu nádej na zhmotnenie jej majetkového očakávania vo vzťahu k náhrade trov právneho zastúpenia, v dôsledku jej pochybenia a nedodržania zákonnej   lehoty   na   ich   vyčíslenie   sa   však   sama   o  ,,majetkovú   nádej“   pripravila.   V napadnutom uznesení takto ústavný súd nevzhliadol ani možné porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

23. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014