znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 634/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., L., zastúpeného advokátskou kanceláriou A. s. r. o., so sídlom   K.,   za   ktorú   koná   konateľka   JUDr.   K.   A.,   vo   veci   namietaného   porušenia jeho základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného života podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať podľa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžd 31/2012 z 15. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2013 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžd 31/2012 z 15. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou podanou na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 2. apríla 2013 podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Ž., Krajského   dopravného   inšpektorátu   Ž.   (t.   č.   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky ako právneho   nástupcu,   pozn.)   sp.   zn.   KRPZ-ZA-KDI-SK-15/2012   z 21.   februára   2012, ktorým odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu o zadržaní vodičského preukazu zamietol a rozhodnutie   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v L.,   Okresného   dopravného inšpektorátu sp. zn. ORPZ-LM-ODI-13-242/2011 z 24. novembra 2011, ktorým rozhodol o zadržaní   vodičského   preukazu   sťažovateľa,   a to   z dôvodu   dôvodného   podozrenia zo spáchania priestupku na úseku cestnej dopravy, keď 20. novembra 2011 riadil motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, rozsudkom č. k. 20 S 25/2012-41 z 26. júna 2012 potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžd 31/2012 z 15. marca 2013, pričom dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Uvedený rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 25. apríla 2013.

3.   Sťažovateľ   považuje   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   za   porušujúce   jeho   práva a právom chránené záujmy, keďže podľa jeho názoru neobstojí tvrdenie, že „postačuje, aby boli   naplnené   formálne   znaky   špecifikované   zákonom,   aby   bol   odôvodnený   zásah do práv   a oprávnených   záujmov   sťažovateľa,   čím   teda   popiera   samotné   chápanie priestupkového   konania   ako   konania,   v ktorom   je   potrebné   dokazovať   nielen   naplnenie formálnych znakov priestupku uvedených v zákone o priestupkoch resp. v inom všeobecne záväznom   predpise,   ale   aj   znakov   materiálnych.   Materiálny   znak   je   vyjadrený charakteristikou, že konanie porušuje alebo ohrozuje spoločenský záujem. Ak konkrétny skutok nenapĺňa tento materiálny znak, nie je priestupkom, hoci formálne znaky priestupku sú splnené.“.

4. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd porušil jeho práva podľa čl. 19, čl. 35 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny, zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd 31/2012, vec mu vrátil na nové konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

8. Ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pre skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).

9.   Podstata   námietok   sťažovateľa   vo   vzťahu   k porušeniu   jeho   základného   práva na ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života   podľa čl. 19 ústavy, práva podnikať podľa čl. 35 ústavy, ako aj práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočívala v tvrdení, že najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu, pričom pre jeho rozhodnutie postačovalo naplnenie formálnych znakov špecifikovaných v ustanovení   §   70   (o zadržaní   vodičského   preukazu)   zákona   č.   8/2009   Z.   z.   o cestnej premávke v znení neskorších predpisov. Žiadnu ústavnoprávnu argumentáciu pre porušenie označených práv však sťažovateľ neuviedol.

10. Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd/31/2012 z 15. marca 2013   bol   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   20   S   25/2012   z 26.   júna   2012. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa ako odvolací súd zaoberal prieskumom napadnutého rozsudku a konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania, a dospel k záveru, že odvolaniu sťažovateľa nie je možné vyhovieť. Najvyšší súd sa prvotne vysporiadal s právnym nástupníctvom pôvodného správneho orgánu, skúmal, či sú splnené podmienky na súdny prieskum a po vyslovení záveru, že nejde o rozhodnutie správneho   orgánu   predbežnej   povahy,   podrobil   prieskumu   rozhodnutie   krajského riaditeľstva Policajného zboru a dospel k záveru, že k zadržaniu vodičského preukazu došlo na   základe   zákona   a v súlade   s ním,   a to   z dôvodu,   že   boli   dodržané   zákonné   dôvody i z hľadiska formálnych znakov i z hľadiska materiálneho, pretože vodičovi pod vplyvom alkoholu bolo nevyhnutné zamedziť v ďalšej jazde.

11.   Rozhodnutie najvyššieho súdu   (nadväzujúce   na právny   názor krajského súdu a vo veci konajúceho správneho orgánu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a nevyplýva   z nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 49/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu   ochranu   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z čoho   vyplýva,   že   všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

12.   Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

13. Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu   najvyšší   súd dospel   na základe vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

14.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   relevantnú   súvislosť   medzi   postupom najvyššieho   súdu   v danej   veci   a základným   právom   sťažovateľa   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ústavy, práva podnikať podľa čl. 35 ústavy, ako aj práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých namietal, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

15. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi (zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu, náhrada trov právneho zastúpenia) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013