znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 633/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   L.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Ivanom   Košťálom, Štúrova 11, Nitra, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   5   CoP   55/2013   zo   4. decembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. marca 2014   doručená   sťažnosť   M.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“),   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoP 55/2013 zo 4. decembra 2013 (ďalej aj,,uznesenie krajského súdu“).

2.   Zo   sťažovateľkou   podanej   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   na   základe návrhu jej   otca   ako   navrhovateľa   Okresný   súd   Nitra   v   konaní   o   zrušenie výživného na plnoleté dieťa rozsudkom sp. zn. 35 P 230/2012 z 27. júna 2013 (ďalej len,,okresný   súd“   a,,rozsudok   okresného   súdu“)   zmenil   skorší   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 24 P 241/2006   zo 6. februára   2007   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 6 CoP 14/2007 z 27. apríla 2007 tak, že naposledy určené výživné navrhovateľovi na sťažovateľku vo výške 66,40 € od 19. októbra 2010 vrátane   zrušil a navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Na odvolanie sťažovateľky, ako aj navrhovateľa o veci rozhodoval   krajský   súd,   ktorý   uznesením   napadnutým   touto   sťažnosťou   odvolanie sťažovateľky   odmietol   ako   oneskorene   podané   a   vo   výroku   o   nepriznaní   trov   konania navrhovateľovi rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

3.   Sťažnosť   sťažovateľky   (podľa   jej   obsahu)   smeruje   proti   výroku   o   odmietnutí odvolania. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla:

«Uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   krajský   súd   odmietol   odvolanie   podané sťažovateľkou   zasahuje   a   porušuje   ústavné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu a spravodlivý proces tým, že sťažovateľke v dôsledku nesprávneho postupu krajského súdu odníma možnosť konať pred súdom neprejednaním jej riadne podaného odvolania. Podľa krajského súdu odporkyňa nepreukázala, že odvolanie podala včas, pretože pripojená   obálka   nepreukazuje,   kto   je   odosielateľom   a   ani   to,   k   akému   podaniu   patrí. Súčasne však krajský súd uviedol, že odvolanie došlo na Okresný súd Nitra dňa 06.08.2013 o   9:59   hod.,   z   čoho   vyplýva,   že   odvolanie   bolo   (a   muselo   byť)   súdu   doručené prostredníctvom   Slovenskej   pošty,   a.s.,   lebo   inak   by   obsahovalo   odtlačok   pečiatky podateľne súdu, informujúci o osobnom doručení písomnosti; spravidla vyznačený slovami „osobne podané" (na ktorú skutočnosť by krajský súd v napadnutom uznesení nepochybne poukázal, avšak v súvislosti s údajmi vyznačenými na doručenom odvolaní, uvádza iba informáciu o tom, že odvolanie „došlo dňa 06.08.2013 o 9:59 hod“).

Podanie   bolo   teda   súdu   doručené   prostredníctvom   Slovenskej   pošty,   a.s.,   a   to v obálke,   ktorá   je   súčasťou súdneho spisu,   a   ktorá   obsahuje   zreteľne   vyznačený   dátum odoslania zásielky z pošty v Ludaniciach (a nie Lefantovce, ako nesprávne uviedol krajský súd)   dňa   11.07.2013.   A   na   tomto   fakte   nič   nemení   ani   to,   že   v   predkladacej   správe pre krajský súd sudca okresného súdu J. K., o. i. uviedol, že odporkyňa podala odvolanie osobne dňa 06.08.2013 cestou právneho zástupcu, nakoľko sa celkom zrejme jedná o omyl... Podľa   krajského   súdu,   obálka   pripojená   k   odvolaniu   vôbec   nepreukazuje,   kto   je odosielateľom a nepreukazuje ani to, k akému podaniu patrí...

Podľa poštového poriadku je dokladom o tom, že zapísaná zásielka bola podaná na poštovú dopravu, podacia potvrdenka, na ktorej je odtlačok podacej pečiatky a podpis prijímajúceho úradníka. Pri posudzovaní, či bola zachovaná lehota na odvolanie, treba teda   pri   zapísaných   zásielkach   vychádzať   z   dátumu   poštovej   pečiatky   na   podacej potvrdenke a nie z dátumu na obálke zásielky (Sborník stanovisiek, správ a rozhodovaní soudu a soudních rozhodnutí NS ČSSR, ČSR a SSR 1970 - 1983, sv. IV: Praha, ŠEVT 1986, s.51). Občiansky súdny poriadok teda účastníkom konania neukladá povinnosť označovať obálku   obsahujúcu   (akékoľvek)   podanie   uvedením   odosielateľa   (resp.   zasielať   ju   ako doporučenú zásielku) a/alebo opatriť ju vyznačením podania, ktoré sa v obálke nachádza. Podmieňovanie riadne podaného odvolania splnením niektorej z týchto podmienok je preto neakceptovateľné a je neprípustným rozširovaním podmienok a náležitostí odvolania, ktoré vykazuje   znaky   svojvôle   a   krajného   vybočenia   z   postupu   upraveného   zákonom pre rozhodovanie o odvolaní.

Právo na súdnu ochranu si v materiálnom zmysle vyžaduje takú aplikáciu zákonných ustanovení   o   procesnom   postupe   všeobecného   súdu,   ktorá   zabezpečí   reálny   prístup účastníka konania k súdu, a to vrátane odvolacieho súdu. A fortiori to platí v prípade, ak všeobecný súd postupoval chybne. Z ústavného hľadiska sa javí ako popretie samej podstaty práva   na   prístup   k   súdu,   ak   účastník   konania   prišiel   o   prístup   k   odvolaciemu   súdu (o meritórne   konanie   a   rozhodnutie   o   odvolaní)   v   dôsledku   pochybenia   samotného všeobecného   súdu   (Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   z   11.   októbra   2012, sp. zn. II. US 400/2011).

Skutkové a právne závery uvedené v namietanom uznesení krajského súdu v časti týkajúcej   sa   odmietnutia   podaného   odvolania   z   dôvodov   jeho   oneskoreného   podania porušujú   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie. Dôvody,   na   ktorých   krajský   súd   založil   svoje   rozhodnutie   nemajú   oporu   v   právnom poriadku Slovenskej republiky, v dôsledku čoho ich nemožno považovať za ústavne súladné. V danom prípade nie je v možnostiach sťažovateľky vyčerpať všetky (iné) prostriedky ochrany, ako to ukladá ust. § 53 z. č. 38/1993 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a konaní pred ním, nakoľko ust. § 238 ods. 4 OSP vylučuje podanie dovolania vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení   alebo   pozbavení   rodičovských   práv   a   povinností,   alebo   o   pozastavení   ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva   o   zapretí   rodičovstva   alebo   o   osvojení.   Sťažovateľka   nemá   inú   možnosť domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   ako   touto   sťažnosťou   na   Ústavnom   súde   Slovenskej republiky.»

4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej označených práv, zároveň žiadala, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu, vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľky a vecne sa zaoberať jej sťažnosťou iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,   že   ochrany   tohto   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

9.   Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   (vo   vzťahu   k   výroku o odmietnutí odvolania sťažovateľky) vyplývajú dôvody, pre ktoré krajský súd považoval odvolanie sťažovateľky za oneskorene podané, v dôsledku čoho ho odmietol:

,,Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa   §   218   ods.   1   písm.   a/   OSP   odvolací   súd   odmietne   odvolanie,   ktoré   bolo podané oneskorene.

Z obsahu spisu v predmetnej veci, a to z doručenky o prevzatí napadnutého rozsudku vyplýva, že právny zástupca odporkyne prevzal rozsudok súdu prvého stupňa do vlastných rúk dňa 27. júna 2013, preto v zmysle § 57 ods. 1 OSP (do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty) pätnásťdňová lehota na podanie odvolania začala pre odporkyňu plynúť dňa 28. júna 2013 a končila dňom 12. júla 2013 (piatok).

Odvolanie   s   dátumom   jeho   vyhotovenia   11.   07.   2013,   spísané   v   Nitre   právnym zástupcom odporkyne, bolo doručené na okresný súd dňa 6. augusta 2013, pričom je k nemu priložená obálka, na ktorej je adresa okresného súdu, bez uvedenia odosielateľa, pričom ide o obyčajnú zásielku podanú na pošte Lefantovce dňa 11. 07. 2013, takže sa vôbec nedá zistiť, či vôbec patrí k podanému odvolaniu, tobôž, ak deň predtým, t. j. 05. 08. 2013   právny   zástupca   odporkyne   podal   osobne   na   okresný   súd   písomné   vyjadrenie   k odvolaniu, ktorého dátum vyhotovenia je 02. 08. 2013 a v ňom navrhol, aby krajský súd napadnutý výrok rozsudku okresného súdu potvrdil, pričom práve dňa 06. 08. 2013, kedy došlo   na   okresný   súd   odvolanie   odporkyne   o   9:59   hod.,   právny   zástupca   odporkyne splnomocnil   a   poveril   zamestnanca   svojej   advokátskej   kancelárie   K.   V.,   advokátsku koncipientku, na nahliadnutie do spisu dňa 06. 08. 2013 o 11:00 hod. a podľa úradného záznamu zo dňa 06. 08. 2013 táto advokátska koncipientka nahliadla do spisu od 11:00 hod. do 11:10 hod. Odporkyňa teda nepreukázala, že podala odvolanie proti napadnutému rozsudku   včas,   pretože   obálka,   pripojená   k   jej   odvolaniu   vôbec   nepreukazuje,   kto   je odosielateľom   a   nepreukazuje   ani   k   akému   podaniu   patrí.   V   predkladacej   správe   pre krajský   súd   sudca   okresného   súdu   J.   K.,   o. i.   uviedol,   že   odporkyňa   podala   odvolanie osobne dňa 06. 08. 2013 cestou právneho zástupcu.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd dospel k záveru, že odporkyňa podala   svoje   odvolanie   na   okresný   súd   6.   augusta   2013,   teda   oneskorene,   preto   jej odvolanie odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. a/ OSP odmietol a nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku vo veci samej.“

10. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že proti uzneseniu krajského súdu nemá iné právne prostriedky nápravy, keďže podanie dovolania vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“) vylučuje ustanovenie   §   238   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Keďže predmetom konania v právnej veci sťažovateľky bolo zrušenie výživného na plnoleté dieťa, teda vec upravená zákonom o rodine, sťažovateľka dospela k záveru, že dovolanie nie je prípustné.

11.   Tento   názor   sťažovateľky   však   ústavný   súd   nezdieľa.   Podstata   sťažnostných námietok   sťažovateľky   je   totiž   sústredená   na   tvrdené   odňatie   možnosti   konať pred odvolacím súdom   v dôsledku odmietnutia jej odvolania ako oneskorene podaného, aj keď na takýto postup a rozhodnutie krajského súdu neboli splnené zákonné podmienky, keďže sťažovateľka podala (podľa jej názoru) odvolanie včas. Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký postup súdu, ktorým bolo účastníkovi konania znemožnené uplatňovať v súdnom konaní tie procesné práva, ktoré účastníkovi patria podľa jednotlivých   ustanovení   OSP.   Za   odňatie   možnosti   konať pred   odvolacím   súdom   preto možno považovať aj odmietnutie odvolania ako oneskorene podaného bez toho, aby boli splnené   zákonné   podmienky   na   takéto   rozhodnutie.   Ak   by   totiž   odvolací   súd   odmietol riadne, včasné a procesne prípustné odvolanie účastníka konania, odňal by mu tým možnosť konať   pred   odvolacím   súdom   a   uplatniť   pred   ním   skutkovú   a   právnu   argumentáciu smerujúcu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

12. Prípadné zistenie sťažovateľkou tvrdených a namietaných nedostatkov uznesenia odvolacieho   súdu   je   takto   subsumovateľné   pod   §   237   písm.   f)   OSP,   podľa   ktorého   je dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Prípustnosť dovolania nie je však   založená   len   tvrdením   účastníka   o   existencii   procesných   vád   spôsobujúcich   tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré sú taxatívne uvedené v § 237 písm. a) až g) OSP, ale až tým, že napadnuté rozhodnutie niektorou z týchto vád skutočne trpí. Ak odvolací   súd   nesprávne   odmietol   odvolanie   ako   oneskorené,   odňal   tým   účastníkovi konania možnosť konať pred súdom (porovnaj R 23/1994).

13.   Občiansky   súdny   poriadok   v   ustanovení   §   238   ods.   4   vylučuje   prípustnosť dovolania vo veciach upravených zákonom o rodine s výnimkou rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva   alebo   o   osvojení.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   k   otázke   prípustnosti dovolania (IV. ÚS 283/07, III. ÚS 171/06, II. ÚS 1/08) vyslovil, že prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa   v   ňom   namieta   niektorá   z   procesných   vád   konania   uvedených   v   tomto   ustanovení; v týchto   prípadoch   možno   napadnúť   aj   rozhodnutia   vo veciach,   pri   ktorých   je   inak dovolanie vylúčené.

14. Taký je aj prípad sťažovateľky, keď na jednej strane ide z hľadiska predmetu konania   (návrhu   na   zrušenie   výživného)   o   vec   upravenú   zákonom   o   rodine,   dovolanie v ktorej   nie   je   podľa   §   238   ods.   4   OSP prípustné,   na strane   druhej   však   sťažovateľka namieta, že jej krajský súd svojím nezákonným a neústavným uznesením znemožnil prístup k odvolaciemu súdu, čím jej odňal možnosť konať pred odvolacím súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

15. V týchto veciach je však prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v konaní, ktoré je postihnuté procesnou vadou uvedenou v § 237 OSP, daná aj vtedy, ak je inak dovolanie podľa § 238 ods. 4 OSP vylúčené. Takýto prístup k otázke prípustnosti   dovolania   vo veciach   upravených   zákonom   o   rodine   napokon   vyplýva   aj z rozhodovacej   praxe Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (sp.   zn.   5   Cdo   147/01 z 30. januára 2002, sp. zn. 3 Cdo 262/2008 zo 4. februára 2009, sp. zn. 6 Cdo 104/2012 zo 14. februára 2013).

16. Sťažovateľka netvrdila a ani nepreukázala, že by uplatnila na ochranu svojich práv   dovolanie,   ktorým   by   založila   právomoc   dovolacieho   súdu   preskúmať   uznesenie odvolacieho   súdu   z   pohľadu,   či   jej   ním   bola   alebo   nebola   odňatá   možnosť   konať pred súdom   v   dôsledku   odmietnutia   jej   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka nevyužila svoje zákonné právo, nie je dôvodom, aby ústavný súd   reparoval   jej   pochybenie   (II.   ÚS   359/2012).   Právomoc   ústavného   súdu   na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je daná iba vtedy, ak rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd nepatrí do právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd nie je alternatívou   ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Sťažovateľka   sa   mala preto skôr,   ako   sa   sťažnosťou   obrátila na ústavný súd,   domáhať ochrany svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   podaním   mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 236 a nasl. OSP, ktorý bol na ten účel prípustný.

17. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a   slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému rozsudku krajského súdu   ako   súdu   odvolacieho   je   možné   zo   sťažovateľkou   tvrdených   pochybení   podať dovolanie, právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľky má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky,   ktoré   sú   viazané na   to,   že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014