znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky  

  I. ÚS 632/2013-9

  Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   ŠBK   V.,   K.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou JUDr. D. B. s. r. o., konajúcou advokátom JUDr. D. B., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Cbi 316/2004 z 22. augusta 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 80/2012, a sp. zn. 4 Obo 81/2012 z 28. decembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

  Sťažnosť ŠBK V.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2013 doručená sťažnosť ŠBK V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“), práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 5   Cbi   316/2004   z   22.   augusta   2012   (ďalej   len  ,,uznesenie   krajského   súdu“) a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 4 Obo   80/2012,   4   Obo   81/2012   z   28.   decembra   2012   (ďalej   len  ,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že pred krajským súdom ako súdom prvého stupňa prebiehalo konanie, v ktorom sa žalobca (spoločnosť E., a. s.) domáhala, aby súd zaviazal troch dlžníkov, aby jej spoločne a nerozdielne zaplatili sumu 215 233,78 € s prísl. Uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Cbi 316/2004 z 13. augusta 2012 krajský súd konanie zastavil, keďže žalobca   spoločnosť E., a. s., bola vymazaná z obchodného registra̶ 2.   júna   2012,   čím   zanikla   bez   právneho   nástupcu   (toto   uznesenie   však   sťažovateľ sťažnosťou na ústavnom súde nenapadol, pozn.). Následne sťažovateľ 15. augusta 2012 doručil   krajskému súdu podanie nazvané ,,Návrh na vstup účastníka do konania podľa ust. § 92   ods.   2   O.s.p.“,   kde   uviedol,   že   ešte   30.   marca   2012   nadobudol   zmluvou o postúpení pohľadávok pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania, a zároveň uviedol, že   ,,navrhuje   a   súhlasí   s   tým,   aby   do   konania   na   miesto   doterajšieho   navrhovateľa spoločnosti   E.,   a.   s.   –   vstúpil   nový   účastník   –   ŠBK   V.“.   Uznesením   krajského   súdu z 22. augusta   2012   tento   nepripustil   zámenu   účastníkov   konania   na   strane   žalobcu a na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením z 28. decembra 2012 toto uznesenie krajského súdu potvrdil.

3. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol: «Ohľadom sťažovateľom nadobudnutej pohľadávky prebiehal od roku 2004 súdny spor   vedený   Krajským   súdom   v   Košiciach   pod   sp.   zn.   5Cbi/316/2004.   Vzhľadom na hospodárnosť súdneho konania ako aj vzhľadom na plynutie času od vzniku pohľadávky sťažovateľ   návrhom   zo   dňa   14.8.2012   požiadal   prvostupňový   Krajský   súd   v   Košiciach podľa § 92 ods. 2, 3 O.s.p. o zmenu účastníka konania tak. aby namiesto doterajšieho žalobcu v spore (postupcu) do konania vstúpil ako sťažovateľ (postupník), pretože po začatí konania, resp. v jeho priebehu došlo ku zmene aktívnej vecnej legitimácie v spore z dôvodu postúpenia pohľadávky...

Napriek tomu, že sťažovateľ splnil všetky formálne kritériá predpísané O.s.p. v § 92 ods.   2.   3   O.s.p.   súd   Uznesením   Krajského   súdu   sp.   zn.   5Cbi/316/2004-467   zo   dňa 22.08.2012 rozhodol, že „Nepripúšťa zámenu účastníkov na strane žalobcu“. Tento svoj postoj   súd   odôvodnil   tým,   že   na   povolenie   zámeny   je   potrebný   súhlas   pôvodného navrhovateľa a nie toho, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa. Takýto postup súdu je svojvoľný, zjavne arbitrárny, pretože nemá oporu v § 92 ods. 2. 3 O.s.p.. Prvostupňový súd sťažovateľovi uprel právo na prístup k súdu, ako aj právo na súdnu ochranu jeho práva na uplatnenie postúpenej pohľadávky. Súd tým sťažovateľa aj materiálne poškodil, pretože od vzniku pohľadávky už uplynuli všetky premlčacie lehoty a teda sťažovateľ v dôsledku nesprávneho postupu súdu už postúpenú pohľadávku nemusí nikdy vymôcť.

O   odvolaní   sťažovateľa   zo   dňa   6.9.2012   rozhodol   Najvyšší   súd   SR   Uznesením sp. zn. 4   Obo   80/2012,   4   Obo   81/2012   zo   dňa   28.12.2012   tak,   že   dotknuté   uznesenie Krajského súdu v Košiciach potvrdil, pričom sa priklonil k záveru, že súhlas so zmenou účastníka mal udeliť pôvodný žalobca.

Najvyšší súd neodôvodnil, prečo sa § 92 ods. 3 O.s.p. má vykladať v rozpore s jeho znením tak, že pre zmenu účastníka konania je potrebný aj súhlas pôvodného žalobcu, a nie iba toho, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa" (§ 92 ods. 3 O.s.p.). Ani najvyšší súd teda sťažovateľovi neposkytol ochranu jeho ústavného práva na prístup k súdu, resp. na súdnu ochranu, ktorých upretie vyústilo do porušenia práva sťažovateľ vlastniť majetok.

Podľa   názoru   sťažovateľa   iba   formálne   správny   postup   je   predpokladom spravodlivého procesu. V okolnostiach prípadu formálne správny postup súdu konkretizuje Občiansky súdny poriadok,   osobitne § 92 ods.   2,   3 O.s.p.   o zmene účastníka konania. Ust. § 92   ods.   3   O.s.p.   požaduje   výlučne   súhlas   toho,   kto   má   vstúpiť   na   miesto navrhovateľa. Všeobecné súdy toto kogentné procesné ustanovenie neprípustne,,dotvorili“ ešte   o podmienku   súhlasu   pôvodného   žalobcu.   Tým,   že   všeobecné   súdy   racionálne, presvedčivo, v súlade so zákonom a logicky konkrétnymi úvahami neodôvodnili, prečo o návrhu žalobcu rozhodli v rozpore s § 92 ods. 2. 3 O.s.p.. konali arbitrárne a spôsobom nezlučiteľným   s ústavou.   Všeobecné   súdy   nepostupovali   formálne   správne,   pretože nedodržali § 92 ods. 3 O.s.p.. Konali svojvoľne a ústavne neudržateľne. Obe všeobecné súdy tak bezprecedentne pošliapali ust. § 92 ods. 3, 4 O.s.p., že ich rozhodnutia by nemali byť akceptovateľné a mali by byť zrušené. V dôsledku postupu súdu došlo k porušeniu ústavného   práva   sťažovateľa   na prístup   k   súdu,   ako   aj   k   porušeniu   práva   sťažovateľa vlastniť majetok. V danom prípade súdy svojím postupom neakceptovali súhlas sťažovateľa, ktorý bol zákonom vyžadovaný a ktorý bol písomne daný a preukázaný, na druhej strane vyžadujú súhlas, ktorý zákon nepožaduje (ale ktorý bol tiež daný už len tým, že pôvodný navrhovateľ   pohľadávku   postúpil   a   v   bode   3.2.   Zmluvy   o   postúpení   vyslovil   súhlas   so zmenami v účastníkoch konania).

Voči   ústavnej   sťažnosti   ako   krajnému   prostriedku   nápravy   nejestvuje   v   situácii sťažovateľa   žiadna   iná   účinná   a   efektívna   alternatíva,   pretože   podľa   §   239   O.s.p. a contrario je dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu tohto typu neprípustné a podanie mimoriadneho dovolania vylučuje § 243f ods. 2 písm. b) O.s.p.. Preto je sťažovateľ nútený obrátiť sa na ústavný súd touto sťažnosťou.»

4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že jeho označené práva boli porušené uznesením krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu.   Zároveň   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   obidve   napadnuté   uznesenia,   vrátil   vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah práva na súdnu ochranu upravuje aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,   že   ochrany   tohto   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže   (prípadne   mohol)   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

9. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa spočíva v tvrdenom porušení jeho práva na prístup k súdu, ktoré subsumoval pod práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ako aj najvyššieho   súdu   v   dôsledku   toho,   že   všeobecné   súdy   mu   v   rozpore   s   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   neumožnili   stať   sa   účastníkom   predmetného   konania na strane   žalobcu.   Zo   skutočnosti,   že   predmetom   konania   bolo   zaplatenie   peňažnej pohľadávky, sťažovateľ vyvodil aj porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

10.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   vo   vzťahu   k   namietanému   uzneseniu krajského súdu ústavný súd zistil, že proti tomuto sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom mal právomoc rozhodnúť, a tým aj poskytnúť ochranu označeným právam v prípade zistenia ich porušenia, najvyšší súd ako súd odvolací. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o prípadnom porušení označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu.

11. Ústavný súd však pri predbežnom prerokovaní dospel k rovnakému záveru, aj pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu. Ako zo samotnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ vidí porušenie označených práv v tom, že mu contra legem nebolo umožnené stať sa žalobcom v predmetnom spore, čím mu bolo podľa jeho slov upreté právo na prístup k súdu. Sťažovateľ je toho názoru, že v tejto veci s poukazom na § 239 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie prípustné nie je. Ústavný súd však tento názor nezdieľa, pretože naopak, procesná situácia, ktorá nastala v sťažovateľovej veci, môže byť subsumovateľná pod ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

12. Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Citované ustanovenie teda pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho formu (rozsudok alebo uznesenie), ktoré malo za následok odňatie možnosti konať pred súdom. V sťažovateľovej veci nie je sporné, že   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   rozhodoval   ako   odvolací   súd.   Podľa   názoru ústavného   súdu   situácia,   v   ktorej   sa   osoba,   ktorá   nie   je   účastníkom   konania,   procesne relevantným   spôsobom   svojho   účastníctva   domáha,   in   concreto   podá   návrh   na   vstup do konania podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a všeobecný súd v rozpore s procesnými   normami   a   ním   zisteným   skutkovým   a   právnym   stavom   (prevod   alebo prechod   práv   a   povinností,   o   ktorých   sa   koná)   takýto   vstup   do   konania   nepovolí (nepripustí),   je   tak   pri   gramatickom,   ako   aj   ratione   legis   výklade   subsumovateľná pod ustanovenie   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Dôsledkom   takéhoto negatívneho rozhodnutia je totiž popretie prístupu k súdu, s tým spojená nemožnosť stať sa účastníkom konania a v jeho rámci uplatňovať procesné práva a povinnosti, teda v súhrne odňatie možnosti konať pred súdom.    

13. Procesná situácia, v ktorej sa po potvrdzujúcom uznesení najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu ocitol sťažovateľ, teda zakladá prípustnosť dovolania, a tým aj právomoc iného senátu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu (§ 10a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) poskytnúť ochranu sťažovateľovi v prípade zistenia porušenia jeho práv. Táto skutočnosť   zároveň   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   vecne   a   meritórne   preskúmať a následne   rozhodnúť   o   sťažnosti   sťažovateľa   aj   v   tej   jej   časti,   ktorá   smeruje   proti napadnutému   potvrdzujúcemu   uzneseniu   najvyššieho   súdu.   K   sťažovateľovmu   odkazu na neprípustnosť dovolania podľa § 239 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd len stručne dodáva, že je síce pravdou, že podľa tohto zákonného ustanovenia dovolanie proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a contrario prípustné nie je, zároveň však treba doplniť, že § 239 Občianskeho súdneho poriadku nijako nevylučuje prípustnosť dovolania z dôvodov vád tzv. zmätočnosti uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku.  

14. Ústavný súd si je vedomý toho, že sám nemá právomoc na to, aby formoval doktrínu prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní, keďže táto právomoc patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 393/08). Tento je však v záujme ústavne konformného výkladu   (čl.   152   ods.   4   ústavy)   povinný   pri   posudzovaní   prípustnosti   dovolania v obdobných   veciach   zohľadniť   to,   čo   zákonodarca   sledoval   zakotvením   prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku vo väzbe na záruky, ktoré v rámci základného práva na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie) obsahuje čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a   slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy.   Keďže   proti   napadnutému   uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je možné zo sťažovateľom tvrdených pochybení podať dovolanie, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto   skutočnosť   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   to,   že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutých uznesení všeobecných súdov a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013