znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 631/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou JUDr. R. K., advokát, s. r. o., P., konajúcou advokátom JUDr. R. K., vo veci namietaného porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 176/2012 z 27. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2013 doručená sťažnosť S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len,,dohovor“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 176/2012 z 27. februára 2013 (ďalej len,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovaného   účastníkom   občianskeho   súdneho   konania   o   určenie   neplatnosti   výpovede zo zmluvy o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu S., a. s., vedeného na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len,,okresný súd“) pod sp. zn. 21 C 137/2009. Rozsudkom okresného súdu zo 16. júla 2010 tento rozhodol, že ,,výpoveď č. j. 0179/34/09 zo dňa 26. októbra 2009 zo Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S. a. s. je neplatná“, a zaviazal sťažovateľku nahradiť úspešnému žalobcovi trovy konania. Na odvolanie sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 Co 366/2010 z 15. novembra 2011 tento rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Na podklade dovolania sťažovateľky   vo   veci   rozhodoval   najvyšší   súd,   ktorý   uznesením   napadnutým   touto sťažnosťou jej dovolanie odmietol a zaviazal ju nahradiť ju úspešnému žalobcovi trovy dovolacieho konania.

3.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   práv,   ku   ktorému   malo   dôjsť uznesením   najvyššieho   súdu,   pričom   sťažnostná   argumentácia   je   založená   na   tvrdení, že najvyšší   súd   odmietol   jej   dovolanie   napriek   tomu,   že   podľa   jej   názoru   bola   daná prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“), a navyše najvyšší súd svoje uznesenie riadne neodôvodnil. Sťažovateľka v tejto súvislosti citovala judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“)   týkajúcu   sa   kvality   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   a   bližšie   takto argumentovala:

,,V dovolaní sme špecifikovali, že odňatie možnosti konať pred súdom spočíva v tom, že   odvolací   súd   svoje   rozhodnutie   neodôvodnil   v   súlade   s   ustanovením   §   157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku, keď sa síce vysporiadal s prevažnou časťou prednesenej právnej argumentácie, ale tvrdíme, že úmyselne ignoroval právnu argumentáciu s ktorou sa vysporiadať nevedel spôsobom umožňujúcim mu potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciou: a/   odôvodňujúcou   to,   že   výrok   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   je   neurčitý (článok I. doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania zo dňa 08. 03. 2011),

b/ odôvodňujúcou to, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože medzi účastníkmi konania je spornou i platnosť zmluvy, z ktorej bola dávaná výpoveď (článok II. odvolania).

Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu, toto je pomerne rozsiahle. Najvyšší súd v ňom podrobne teoreticky rozoberá, kedy prichádza k odňatiu práva konať pred súdom.   V odôvodnení sa výslovne zaoberá aj posudzovaným prípadom,   avšak len všeobecne. Nevenuje sa podstatným, konkrétnym dôvodom uvedeným v dovolaní... S   týmto   základným   dôvodom   dovolania   sa   dovolací   súd   vysporiadal   len konštatovaním, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle zákonných ustanovení. Dovolací súd už ale neuviedol, prečo sa odvolací súd s našou argumentáciou uvedenom v odvolaní nemusel zaoberať. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   pritom   uvádza,   že   odvolací   súd   musí   odpovedať   na právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Ak dovolací súd prišiel k právnemu záveru o dostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho   súdu,   mal   v súlade   s právom   na   spravodlivý   proces   odôvodniť,   s ktorými konkrétnymi dôvodmi uvedenými v odvolaní sa nemusel odvolací súd zaoberať, pretože neboli pre rozhodnutie významné a ako sa vysporiadal s argumentmi pre vec významnými. Otázka naliehavého právneho záujmu je pritom jednoznačne pre určovaciu žalobu podlá ustanovenia § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku podstatnou, čo vyplýva tak z uvedeného zákonného ustanovenia ako aj rozsiahlej a v zásade ustálenej judikatúry súdov. Dovolací   súd   však   takto   nekonal   a   napriek   rozsiahlemu   odôvodneniu   svojho rozhodnutia sa nezaoberal podstatnými právnymi argumentmi uvedenými v dovolaní, ktoré obchádza všeobecnými konštatovaniami.

Tým, že najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s podstatnými dôvodmi dovolania,   porušil naše   právo   na   spravodlivý proces   podlá   článku 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

4. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak, že uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva, ďalej žiadala, aby ústavný súd zrušil toto uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Požadovala priznať aj náhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený.   Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Predovšetkým   ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie a aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských právach   a   základných   slobodách   najmä   v   tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov sú dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne   s   priamym   dopadom   na   niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

9.   Ako   z uvedeného   vyplýva,   ústavnému   súdu   v   zásade   neprislúcha   hodnotiť správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý   v   konkrétnej   veci   aplikoval.   Sťažovateľka   však   túto   stabilizovanú   judikatúru ústavného súdu opomína, a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme   všeobecného   súdnictva.   Sťažnosť   v   podstate   iba   kopíruje   dôvody,   ktoré   už sťažovateľka uplatnila v dovolaní proti rozsudku krajského súdu, a tieto stručne dopĺňa všeobecnými tvrdeniami, z ktorých vyvodzuje porušenie jej práv. Účel sťažnosti je však v porovnaní   s   opravnými   prostriedkami   v   systéme   všeobecného   súdnictva   diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd.

10.   Vychádzajúc   z   možných   mantinelov   ústavno-súdnej   korekcie   rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   sa   ústavný   súd   oboznámil   s   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu. Predchádzajúce rozsudky okresného súdu a osobitne ani krajského súdu ústavný   súd   posudzovať   nemohol,   keďže   je   viazaný   sťažnosťou   (§   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde)   a   sťažovateľka   v   petite   sťažnosti   nenamietala porušenie   svojich   práv týmito rozhodnutiami nižších súdov. Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre návrh   výroku   rozhodnutia   ústavného   súdu,   teda   petit   sťažnosti,   kde   sťažovateľ formuluje výrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. III. ÚS 166/02). To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

11. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudku okresného   súdu   a   krajského   súdu,   dovolaciu   argumentáciu   sťažovateľky,   vyjadrenie žalobcu, aby následne na vlastné odôvodnenie uviedol:

,,Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces...

K odňatiu možnosti odporcu pred súdom konať a k porušeniu práva na spravodlivý proces malo podľa jeho názoru dôjsť nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že táto námietka odporcu nie je dôvodná.

To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;   Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť   svoje   rozhodnutie   aj   v   náleze   III.   ÚS   119/03-30.   Ústavný   súd   už   vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 O. s. p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce   skutočnosti,   ale   tiež   s   poukazom   na   ním   prijaté   právne   závery.   Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   odvolacieho   súdu   musí   byť   zároveň   aj   dostatočným   podkladom pre uskutočnenie   prieskumu   v   dovolacom   konaní.   Ak   rozsudok   odvolacieho   súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument   v opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam   pre rozhodnutie   o odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv.   skráteného   odôvodnenia   rozhodnutia.   Možnosť   vypracovania   takéhoto   odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne   nestotožní   s   týmito   závermi,   neprichádza   do   úvahy   vypracovanie   skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.   Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces,   ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery   primerane   vysvetlil.   Z   odôvodnenia   jeho   rozsudku   nevyplýva   jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých   dôvodov   vyhodnotil   výpoveď   zo   Zmluvy   o   poskytovaní   plnenia   z   Podporného dôchodkového fondu S. a. s., danú navrhovateľovi pod č. j. 0179/34/09 zo dňa 26. októbra 2009, za neplatnú. Taktiež primerane zdôvodnil preukázanie naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na určení neplatnosti predmetnej výpovede.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. skonštatoval   správnosť   skutkových   a   právnych   záverov   súdu   prvého   stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil, Taktiež v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata námietok odporcu a dostatočne sa s nimi skutkovo a právne vysporiadal. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,   pretože   odvolací   súd   sa   pri   výklade   a   aplikácii   zákonných   predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   že   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku odvolacieho   súdu   ako   celok   s   poukazom   na   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.“

12.   Ako   z uvedeného   vyplýva,   najvyšší   súd   dovolanie   odmietol   bez meritórneho posudzovania   vecnej   správnosti   rozsudku   odvolacieho   súdu   a   bez   skúmania   správnosti jeho právnych   záverov,   pretože   nezistil   existenciu   niektorej   z   vád,   ktoré   v   zmysle § 237 OSP zakladajú prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom sťažovateľke vysvetlil, že ňou formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť   dovolania,   a   z   pohľadu   podstaty   jej   dovolacej   argumentácie   nemožno považovať odôvodnenia rozsudkov nižších súdov za kolidujúce s požiadavkou na ich riadne odôvodnenie. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený, a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu   možno   považovať   za   jasné,   zrozumiteľné   a   ústavne   akceptovateľné,   a   preto   bolo namieste sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

13. V reakcii na dôvody sťažnosti ústavný súd len stručne dopĺňa, že najvyšší súd správne uviedol, že pri odôvodňovaní potvrdzujúceho rozsudku je odvolací súd oprávnený podľa § 219 ods. 2 OSP obmedziť sa na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku. Aj podľa názoru ústavného súdu je takýto postup in concreto ústavne konformný a nevyžadujúci korekciu zo strany ústavného súdu.

14. Vo vzťahu k sťažnostným námietkam však považuje ústavný súd za vhodné poukázať aj na tieto skutočnosti:

14.1 K námietke sťažovateľky, podľa ktorej ,,Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciou odôvodňujúcou to, že výrok rozsudku súdu prvého stupňa   je   neurčitý“,   ústavný   súd   uvádza,   že   odvolacie   konanie   v   civilných   sporoch je založené nielen na uplatňovaní tzv. neúplného apelačného systému v sporovom konaní (§ 205a OSP), ale aj na koncentrácii konania. Podľa § 205 ods. 3 OSP v rozhodnom znení, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že rozsudok okresného súdu bol sťažovateľke doručený 26. júla 2010, proti tomuto podala odvolanie 10. augusta 2010 a námietku týkajúcu sa údajnej neurčitosti výroku rozsudku okresného súdu uplatnila až v doplnení odvolania z 8. marca 2011. Z obsahu samotného odvolania z 10. augusta 2010 vyplýva, že táto námietka v rámci dôvodov odvolania uplatnená nebola, a nie je sporné ani to, že v čase jej uplatnenia 8. marca 2011 už uplynula lehota na podanie odvolania.   V   tejto   súvislosti   preto   ústavný   súd   konštatuje,   že   odvolací   súd   nebol pri preskúmaní rozsudku okresného súdu viazaný dôvodmi uplatnenými po uplynutí lehoty na podanie odvolania (§ 205 ods. 3 v spojení s § 212 ods. 1 OSP, a teda nebol povinný osobitne zaujať právny záver k takto neskoro uplatnenému dôvodu odvolania.

14.2 Bez ohľadu na už uvedené však ústavný súd zároveň ako obiter dictum dopĺňa, že táto námietka uplatnená ako dôvod odvolania, ktorej aplikácie sa sťažovateľka domáha, vykazuje   značne   účelový   charakter   a z pohľadu   judikatúry   ústavného   súdu   aj   ESĽP ju nemožno považovať za takú významnú, že by sa na ňu vyžadovala osobitná odpoveď zo strany odvolacieho či dovolacieho súdu. Sťažovateľka vidí neurčitosť výroku rozsudku okresného   súdu   v   tom,   že   z   neho   nie   je   možné   zistiť,   ktorý   právny   úkon   súd   určil za neplatný, keďže súd neuviedol, kto tento právny úkon učinil, ani proti komu, a v ktorý deň   bola   samotná   zmluva   o   poskytovaní   plnenia   z   podporného   dôchodkového   fondu S., a. s., uzavretá. Ústavný súd však tento sťažovateľkin názor nezdieľa, keďže označenie účastníkov, medzi ktorými sa konanie viedlo, je zreteľné zo záhlavia rozsudku, a právny úkon, ktorého neplatnosť súd výrokom   rozsudku   určil   (výpoveď zo zmluvy), bol jasne, zreteľne a zrozumiteľne identifikovaný   jeho číslom   a   dátumom   uskutočnenia.   Absencia uvedenia dátumu uzavretia samotnej zmluvy je v tejto súvislosti právne bezvýznamná a procesné správanie strán v priebehu konania nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, aký právny úkon bol súdom určený za neplatný.

14.3   K   ďalšej   námietke   sťažovateľky,   podľa   ktorej ,,Odvolací   súd   sa   v   rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciou odôvodňujúcou to, že žalobca nemá naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení,   pretože   medzi   účastníkmi   konania je spornou i platnosť zmluvy, z ktorej bola dávaná výpoveď“, ústavný súd uvádza, že táto nekorešponduje s prílohami pripojenými k sťažnosti. Z odôvodnenia pripojeného rozsudku krajského   súdu,   ktoré   v   podstatnej   časti   prevzal   do   vlastného   odôvodnenia   dovolanie odmietajúceho uznesenia najvyšší súd, totiž vyplýva, že krajský súd sa ako odvolací súd v tomto   smere   neobmedzil   na   odkaz   na   správnosť   záverov   rozsudku   okresného   súdu, ale sám   a   pomerne   rozsiahlo   zdôvodnil   opodstatnenosť   a   prípustnosť   určovacej   žaloby, keď uviedol:

«Za stavu, keď predmetom plnenia zo zmluvy nie je jednorazové plnenie, ktorého by sa   navrhovateľ   mohol   žalobou   na   plnenie   domáhať   a   usporiadať   tak   s   konečnou platnosťou svoj vzťah s odporcom, ale opakujúce sa peňažné plnenie na výplatu dôchodku na   doživotne   určenú   dobu,   kedy   by   žalobou   o   zaplatenie   doposiaľ   splatných   výplat dôchodku nedošlo   ku konečnému usporiadaniu práv   a povinností účastníkov   zo   zmluvy, ale musela by nasledovať žaloba o plnenia za ďalšie obdobie splatných splátok dôchodku, dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľovi za danej situácie nemožno odoprieť právo domáhať sa ochrany prostredníctvom určovacieho návrhu.

Vyslovením neplatnosti výpovede zmluvy sa vytvorí taký právny stav, že sa obnoví ďalšie trvanie zmluvného vzťahu medzi účastníkmi do budúcnosti, z ktorého navrhovateľovi vyplynie právo na mesačnú výplatu dohodnutého dôchodku. V posudzovanej veci totiž nie je sporným, v akej výške má odporca navrhovateľovi dôchodok vyplácať, ale či naďalej trvá právo navrhovateľa na výplatu dôchodku na dobu doživotne určenú, napriek danej výpovedi odporcom; spornou v celom právnom vzťahu je tak platnosť výpovede zmluvy o dôchodku, a nie výška plnenia zo zmluvy.

Za daných skutkových okolností a právneho stavu možno uzavrieť, že navrhovateľ v konaní   dostatočne   preukázal   opodstatnenosť   určovacej   žaloby   z hľadiska   naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti výpovede zmluvy o dôchodku, ktorým sa obnoví právne postavenie navrhovateľa ako poberateľa dôchodku z uzatvorenej zmluvy, a preto navrhovateľovi   nemožno   odoprieť   dosiahnutie   nápravy   týmto   ním   zvoleným   právnym prostriedkom. V danom prípade nejde o zbytočný, či samoúčelný určovací návrh, pretože je spôsobilý vyriešiť sporný vzťah v jeho základoch a predstavuje tak vhodný a účinný procesný   nástroj   ochrany   práva   navrhovateľa;   primárnym   cieľom   sledovaným navrhovateľom podaním určovacej žaloby je predovšetkým zabrániť právnym následkom spojeným   s   vypovedaním   zmluvy   o   dôchodku   a   obnoviť   do   budúcnosti   právne   vzťahy vzniknuté na jej základe, a teda navrhovateľovi v danom prípade postačuje,,danie istoty práva“.»

15. Ak za týchto okolností a takéhoto odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktoré je konzistentné, racionálne a zodpovedajúce zmyslu a účelu určovacích žalôb, sťažovateľka najvyššiemu   súdu   vytýka,   že   odmietol   jej   dovolanie   odôvodnené  ,,nedostatočným“ odôvodnením   rozsudku   odvolacieho   súdu,   táto   sťažnostná   argumentáciu   nemohla   viesť k úspechu sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom. Aj preto ústavný súd na tomto mieste už len zopakuje skôr vyslovený záver, podľa ktorého uznesenie najvyššieho súdu nemožno   zo   žiadneho   uhla   pohľadu   považovať   za   ústavne   nekonformné.   V   súvislosti so sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do   postupu   a rozhodnutí súdov,   a tak vyslovovať porušenia   základných   práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

16.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013