znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 630/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 2024/2014 a sp. zn. Rvp 2312/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 CoE 122/2012 z 19.   decembra   2012   (sp.   zn.   Rvp   2024/2014),   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu v Žiline   sp.   zn.   9   CoE   22/2013   z   28.   februára   2013   (sp.   zn.   Rvp   2312/2014),   ako   aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Oboer 145/2013 z 27.   novembra   2013   (sp.   zn.   Rvp   2024/2014)   a   sp.   zn.   2   Oboer   195/2013 z 15. októbra 2013 (sp. zn. Rvp 2312/2014) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 2024/2014 a sp. zn. Rvp 2312/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2024/2014.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 4. marca 2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2024/2014) a 11. marca 2014 (sťažnosť vedená   pod sp. zn.   Rvp   2312/2014)   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   sťažovateľka   namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   postupom   a uznesením Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 1   CoE   122/2012   z 19.   decembra   2012   (sp. zn.   Rvp   2024/2014),   postupom a uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn. 9 CoE 22/2013   z 28.   februára   2013 (sp. zn. Rvp 2312/2014) (ďalej len „krajské súdy“ a „uznesenia krajských súdov“), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Oboer 145/2013 z 27. novembra 2013   (sp.   zn.   Rvp   2024/2014)   a sp.   zn.   2   Oboer   195/2013 z 15. októbra 2013   (sp. zn.   Rvp   2312/2014)   (ďalej   len   „najvyšší   súd“   a   „uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžník dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojich záväzkov, jeho pohľadávka voči sťažovateľke sa stala splatnou a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverovej zmluve obsahujúcej tzv. rozhodcovskú   doložku   bolo   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské   konania   pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom (sp. zn. Rvp 2312/2014). Následne bolo na základe rozhodcovského rozsudku vydaného v tomto konaní začaté exekučné konanie.

V ďalšom   prípade   (sp.   zn.   Rvp   2024/2014)   bola   na   základe   splnomocnenia udeleného   dlžníkom   pri   podpise   úverovej   zmluvy   spísaná   splnomocnencom   dlžníka notárska zápisnica, ktorá sa taktiež stala exekučným titulom, na podklade ktorého bolo v prospech sťažovateľky začaté exekučné konanie.

V priebehu exekučných konaní bolo uzneseniami krajských súdov v sťažovateľkou napadnutých   konaniach   rozhodnuté   o potvrdení   rozhodnutí   okresných   súdov   o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Najvyšší súd po podaní dovolaní zo strany sťažovateľky svojimi uzneseniami zrušil napadnuté uznesenia krajských súdov a veci im vrátil na ďalšie konania.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej   činnosti   krajských   súdov   a   najvyššieho   súdu,   ktorým   vytýka   ich nesprávnosť   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných   právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec.   Za   relevantné   pochybenie v postupe a rozhodovaní krajských súdov, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým účastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a mali   možnosť   sa   k   nej   vyjadriť,   čím   bola   sťažovateľka   ukrátená   o   reálnu   možnosť domáhať sa, aby všeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s touto neprijateľnosťou podmienky. Uvedeným postupom krajských súdov a najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok   nápravy,   ako   aj   práva   na   spravodlivý   proces   vrátane   porušenia   zásady kontradiktórnosti konania.

Najvyšší súd sa podľa   sťažovateľky tiež dopustil   porušenia jej základného práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   pretože   sa „neobrátil   na   Súdny   dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   ex   offo   nekalú   povahu zmluvnej   podmienky,   nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto   konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval   v   rámci   preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej   únie   vo   veci   výkladu   čl.   3   ods.   1   smernice   93/13/ES   v   tom   zmysle,   či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne   dodávateľ,   v   rozhodcovskom   konaní,   je   podľa   §   53   ods.   1   a   ods.   4   písm.   r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí Spolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajských súdov a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší uznesenia   krajských   súdov   a   uznesenia   najvyššieho   súdu,   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   a   povaha   veci   to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 2024/2014 a sp. zn. Rvp 2312/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na totožnosť   v   osobe sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti   sťažovateľa a zisťuje, či   sťažnosť spĺňa zákonom   predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   so   zásadou   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   tak   krajských   súdov,   ako   aj   súdu najvyššieho došlo k porušeniu ňou označených základných práv [čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty].

III.A   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami krajských súdov

V nadväznosti na preskúmanie napadnutých uznesení krajských súdov ústavný súd v krátkosti konštatuje, že preskúmanie:

-   postupu   a uznesenia Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   1   CoE   122/2012 z 19. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 2024/2014),

-   ako   aj   postupu   a uznesenia   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn. 9 CoE 22/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 2312/2014) bolo v rámci dovolacieho konania v právomoci najvyššieho súdu, preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti smerujúcej proti zmieneným uzneseniam krajských súdov odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

III.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd poznamenáva, že tieto rovnako nie sú rozhodnutiami konečnými, dôsledkom ktorých by bolo právoplatné skončenie vecí. V dôsledku vydania napadnutých uznesení najvyššieho súdu boli uznesenia krajských súdov zrušené a veci vrátené krajským súdom na ďalšie konania.

Konania   vo   veci   samej   teda   budú   pokračovať   na   krajských   súdoch.   Až   po   ich ukončení a vydaní rozhodnutí krajskými súdmi vo veci samej (ako aj po prípadnom využití možnosti podať mimoriadne opravné prostriedky) bude mať sťažovateľka možnosť uplatniť ochranu svojich práv podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľka teda má a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred krajskými súdmi (resp. následne prípadne i v dovolacom konaní pred najvyšším súdom) možnosť uplatniť ochranu   označených   práv,   ako   aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej   a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iné právne prostriedky ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojich sťažnostiach.

Napokon, sťažovateľke nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťami podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutia, ktoré budú v jej právnych veciach vydané, t. j. rozhodnutia o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje,   a to   v prípade,   ak   dospeje   k záveru,   že   v dôsledku   týchto   rozhodnutí   boli porušené   jej   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantované   práva alebo   slobody.   Najskôr   teda   musia   prebehnúť   celé   konania   až   do   štádia   meritórnych právoplatných   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a až   potom   sa   sťažovateľke   naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažností ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   v danej   veci od pokračujúceho   konania   a rozhodnutia   všeobecných   súdov   (III.   ÚS   33/04, IV. ÚS 163/05). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne   ako   z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   nezistil   žiadne   dôvody   na   pripustenie   výnimky   zo   zásady,   že spravodlivosť   konania   pred   všeobecnými   súdmi   možno   posudzovať   len   vo   vzťahu k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým častiam, ako sa sťažovateľka zjavne nesprávne domnievala. Pokiaľ by ústavný súd vecne preskúmal sťažnosti predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by   zasiahnuť   do   rozhodovania   všeobecných   súdov   a nedodržal   by   princíp   subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuté pre nedostatok svojej právomoci. Keďže boli sťažnosti sťažovateľky ako celok odmietnuté,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky   v   nich   uplatnených nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností   založených   na   tých   istých   skutkových   a   právnych   okolnostiach   ústavný   súd rozhodne   bez odôvodnenia   iba   s   poukazom   na   svoje   v   týchto   okolnostiach   identické rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014