znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 630/2013-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. Č., M., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. J, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 P/43/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. Č. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 9. apríla 2013 doručená sťažnosť MUDr. M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 P/43/2011 (ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 7. februára 2011 na okresnom súde návrh vo veci starostlivosti o maloleté dieťa, ktorým sa domáhal zrušenia zákazu styku a následnej úpravy styku s jeho maloletou dcérou. Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opísal priebeh konania a osobitne poukázal na to, že napadnuté konanie pred okresným súdom patrí medzi tzv. privilegované konania, no napriek tomu trvá viac ako dva roky, pričom zatiaľ nebolo meritórne rozhodnuté a je zrejmé, že k tomu ani v blízkej dobe nedôjde. Podľa jeho názoru okresný súd síce vykonal pojednávania a iné procesné úkony, avšak konanie sa vyznačovalo i obdobiami nečinnosti a navyše, postup okresného súdu   je neefektívny. Sťažovateľ ďalej   dopĺňa,   že   stav právnej   neistoty   sa   zásadne odstráni   až právoplatným rozhodnutím   súdu,   k   čomu   zatiaľ   nedošlo,   keďže   vo   veci   samej   nebolo   rozhodnuté ani súdom prvého stupňa.

3.   Keďže   sťažovateľ   nebol   spokojný   s   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom konaní,   6.   decembra   2011   podal   predsedníčke   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní.   Na   jeho   podanie   reagovala   podpredsedníčka   okresného   súdu   listom sp. zn. Spr/2026/11   z   3.   januára   2012,   ktorým   čiastočne   uznala   dôvodnosť   sťažnosti a konštatovala, že predmetné konanie v období od 30. mája 2011 do 10. októbra 2011 bolo poznačené prieťahmi.

4.   Sťažovateľ   vyjadruje   presvedčenie,   že   napriek   podanej   sťažnosti   na   prieťahy predsedníčke   okresného   súdu   konajúci   súd   v   napadnutom   konaní   nezabezpečil   taký procesný postup, ktorý by odstránil jeho stav právnej neistoty, čo má za následok porušenie jeho označených práv.

5.   V   petite   sťažnosti   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základné právo   na prejednanie veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru v napadnutom   konaní   porušené   bolo,   okresnému   súdu   prikázal   konať   bez   zbytočných prieťahov, zaplatiť mu finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov konania k rukám jeho advokátky.

6. Požadované finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil tým, že neprimeranou dĺžkou konania a zbytočnými prieťahmi spôsobenými neefektívnou činnosťou okresného súdu   stráca   reálnu   možnosť   právnymi   prostriedkami   a   v   primeranej   lehote   dosiahnuť rozhodnutie vo veci týkajúcej sa výkonu jeho rodičovských práv tak, aby mohol realizovať svoje základné rodičovské   právo podieľať sa na výchove a starostlivosti   o svoju   dcéru a aby boli   rešpektované   a   zachované   aj   práva   maloletej   dcéry   na   osobný   kontakt a zachovanie vzťahu k obidvom rodičom a na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov. Súčasne sťažovateľ finančné zadosťučinenie považuje za kompenzáciu nákladov spojených   dĺžkou   konania,   ktoré   sa   počtom   úkonov   len   zvyšujú,   a za   sankciu   pre   súd za jeho nečinnosť a neefektívny postup.

7. K ústavnej sťažnosti sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila predsedníčka   okresného   súdu   listom   sp.   zn.   Spr/462/2013   zo   14.   júna   2013,   v   ktorom zhrnula doterajší priebeh konania a zdôraznila, že neskončenie predmetnej veci v lehote vyplývajúcej z § 176 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku spôsobili objektívne okolnosti, ktoré   vplývali   na   dĺžku   tohto   súdneho   konania.   Predsedníčka   okresného   súdu   taktiež uviedla, že prieťahy v konaní spôsobili i samotní účastníci konania, a to nielen matka, resp. jej právny zástupca, ktorí opakovane žiadali o odročenie pojednávania, ale aj samotný sťažovateľ. Vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti ďalej poukázala na mimoriadnu vyťaženosť a vysoký nápad vecí na okresnom súde a v neposlednom rade aj na skutkovú zložitosť danej veci vyžadujúcu si rozsiahle dokazovanie. Vzhľadom na naznačené preto podľa vyjadrenia predsedníčky   okresného   súdu   nemožno   hovoriť   o zbytočných   prieťahoch   a   sťažnosť považuje za   zjavne neopodstatnenú.   Naostatok predsedníčka   okresného   súdu   doplnením k vyjadreniu zo 4. júla 2013 uviedla, že vec bola meritórne skončená vyhlásením rozsudku na pojednávaní konanom 3. júla 2013.

8. Ústavný súd zaslal podanie predsedníčky okresného súdu k ústavnej sťažnosti zo 14.   júna   2013   na   vyjadrenie   právnej   zástupkyni   sťažovateľa,   ktorá   k   nemu   zaujala stanovisko listom z 19. júla 2013. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne trvá   na   tom,   že   v   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom   a   rozhodne   sa   nestotožňuje s argumentáciou predsedníčky okresného súdu, že by prieťahy bolo možné pričítať na jeho ťarchu. Súčasne poukazuje na to, že v zmysle stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nemožno   nadmernou   zaťaženosťou   všeobecného   súdu   ospravedlniť   vzniknuté   prieťahy v konaní.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak   o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná.   Vo   vzťahu k základnému právu podľa ústavy a práva podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (porovnaj I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08, I. ÚS 455/2010).

11.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom či rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z   iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

14.   Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavná neopodstatnenosť sťažnosti môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 434/08), prípadne ak argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia   označeného   základného   práva,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

15.   Ústavný   súd   v   súlade   s už   uvedeným   vzal   do   úvahy   niekoľko   skutočností, v prvom   rade   sa   zameral   na   správanie   samotného   sťažovateľa   a   jeho   vplyv   na   dĺžku konania.   Reagujúc   na   argumentáciu   predsedníčky   okresného   súdu   k   ústavnej   sťažnosti, podľa   ktorej   sťažovateľ   prispel   k   prieťahom   v   konaní,   pretože   podal   zmenu   návrhu, a to až na pojednávaní, ktoré muselo byť z tohto dôvodu odročené, ďalej i preto, že namietal ustanoveného znalca a žiadal doplnenie znaleckej úlohy, ústavný súd uvádza, že označené úkony sú realizáciou procesných práv účastníka v konaní a nemôžu byť pričítané na jeho ťarchu.   Taktiež   je   ústavnému   súdu   známe,   že   sťažovateľ,   resp.   jeho   právny   zástupca sa nedostavili   na   nariadené   pojednávanie   17.   júna   2013,   svoju   neúčasť   však   náležite ospravedlnili   a   s   prihliadnutím   na   celkový   priebeh   konania   nemožno   túto   skutočnosť považovať za zásadnú pre vplyv na celkovú dĺžku konania. Správanie sťažovateľa možno hodnotiť ako aktívne a súčinné. Počet ním uskutočnených procesných úkonov vyplýval predovšetkým   z   potreby   širšieho   dokazovania.   Taktiež   nemožno   akceptovať   dôvody ako vyťaženosť zákonného sudcu či vysoký počet nevybavených vecí alebo nedostatočné personálne obsadenie súdu ako relevantný dôvod na odmietnutie sťažnosti.

16. Za rozhodujúcu skutočnosť však ústavný súd považoval skutkovú zložitosť veci, ktorej   predmetom   bola   úprava   styku   otca   s maloletým   dieťaťom   potom,   ako   jeho styk s dieťaťom bol zakázaný. Vec si vyžiadala vykonanie dôkazu znalcom, ale aj opakované konzultácie s rodičmi, prípadne aj s dieťaťom, v záujme obnovenia vzťahu otca s dieťaťom, na   referáte   poradensko-psychologických   služieb,   ktoré   navrhol   aj   kolízny   opatrovník maloletého dieťaťa. Znalecké dokazovanie pritom možno hodnotiť ako široké a náročné (znalec odpovedal celkovo na 19 otázok, navyše mu konajúci súd uznesením doplnil úlohy). V   tomto   smere   treba   prisvedčiť   predsedníčke   okresného   súdu,   že   konania,   ktorých predmetom je obnovenie zakázané styku rodiča s maloletým dieťaťom, bývajú v každom prípade   skutkovo   náročné,   vyžadujú   si   podstatne   dlhší   čas   na   rozhodnutie   vo   veci, ako je čas potrebný v bežných súdnych konaniach týkajúcich sa maloletých detí. Tak tomu bolo i vo veci sťažovateľa.

17.   K   namietanej   neefektívnej   a   nesústredenej   činnosti   okresného   súdu   ústavný súd uvádza,   že   priebeh   napadnutého   konania   pred   okresným   súdom   nebol   síce   celkom bez prieťahov   (predovšetkým   pred   podaním   sťažnosti   predsedníčke   okresného   súdu, v období od 30. mája 2011 do 10. októbra 2011), v zásade však s prihliadnutím na okolnosti prípadu   nesignalizuje reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov   v   konaní v   takom   rozsahu a intenzite,   ktoré   by   si   vyžadovali   zásah   ústavného   súdu.   Okresný   súd   vo   veci   konal plynulo, medzi jednotlivými úkonmi sa nevyskytli obdobia dlhšej nečinnosti a nadmernú početnosť   pojednávaní   aj   ďalších   procesných   úkonov   súdu   treba   posudzovať   najmä vo vzťahu k uvedenej skutkovej zložitosti veci. Neprichádza preto podľa názoru ústavného súdu do úvahy, aby doterajší namietaný postup okresného súdu reálne znamenal možnosť kvalifikovať   ho   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   ako   porušenie   označených   práv sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že z jeho stabilizovanej judikatúry vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (III.   ÚS   199/02,   I.   ÚS   38/04, I. ÚS 375/08). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie sťažovateľom označeného základného práva (I. ÚS 42/01, III. ÚS   59/05).   Na kratšie   obdobia   nečinnosti   ústavný   súd   spravidla   prihliada   vtedy, keď sa vyskytli   opakovane   a   zároveň   významným   spôsobom   ovplyvnili   dĺžku   súdneho konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013