znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 63/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť S. S., zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Advokátska   kancelária,   Podbrezovská 34,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a čl. 1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 So/110/2012 a jeho rozsudkom z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2013 doručená sťažnosť S. S. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 v spojení čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 So/110/2012 a jeho rozsudkom z 26. júna 2013 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   je v procesnom   postavení   navrhovateľa   v súdnom   spore   o výšku   predčasného   starobného dôchodku proti odporkyni Sociálnej poisťovni, ústrediu, Bratislava (ďalej len „odporkyňa“), vedenom   Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 21 Sd 49/2012.   Krajský   súd   rozsudkom   z 9.   mája 2012   potvrdil   rozhodnutia   odporkyne z 13.   januára   2012   a zo   14.   februára   2012,   ktorými   priznala   sťažovateľovi   predčasný starobný   dôchodok   v sume   (po   zvýšení)   304,50   €   mesačne.   O odvolaní   sťažovateľa rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom z 26. júna 2013, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľa   namietané   rozhodnutie   z 26.   júna   2013 „treba považovať... za arbitrárne, priečiace sa... spravodlivosti, zakotvenej v čl. 46 ods. 1, 2 OSP, či v čl. 6 ods. 1 Dohovoru“, lebo v odôvodnení napadnutého rozsudku „absentujú dôvody, na základe ktorých najvyšší súd zaujal stanovisko k jednotlivým námietkam sťažovateľa“.

4. Sťažovateľ ďalej namietal „striktne formalistický... výklad dotknutých právnych noriem...   rozdielne   zaobchádzanie   medzi   dvomi   kategóriami   zamestnancov   pokiaľ   išlo o nároky vyplývajúce zo zradenia zamestnaní I. PK (pracovnej kategórie, pozn.)... rozdiely medzi dvomi skupinami dôchodcov... starobných... aj predčasných... uvedené rozlišovanie je založené na rozdielnom veku...“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo... podľa čl. 46 ods. 1, 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1,   čl.   14   v spojení   s čl.   1   ods.   1   Protokolu   č.   1   k Dohovoru, rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 26. 6. 2013, sp. zn. 9 So 110/2012, porušené bolo. Rozsudok NS SR sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

NS SR je povinný uhradiť... trovy právneho zastúpenia v sume 331,12 EUR...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8.   Predmetom   sťažovateľovej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených základných práv zaručených ústavou, ako aj práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom k nemu postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 9 So/110/2012 z 26. júna 2013 (body 1 a 5).

9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky.   Podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia...   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom... Podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo   právnická   osoba   má   právo   užívať   svoj majetok...   Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a slobôd...   sa   musí   zabezpečiť   bez diskriminácie... Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny   štát...   Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti i v právach...

10. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   ústavou   a práv   zaručených   dohovorom a dodatkovým protokolom postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní, v ktorom sa stotožnil s faktickými a aj právnymi závermi krajského súdu v jeho dôchodkovej veci.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a aj práva na spravodlivý proces je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.   II.   ÚS   88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní.   Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   odporkyne   rozsudkom   sp.   zn. 9 So/110/2012 z 26. júna 2013 sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

13. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil   prvostupňové rozhodnutie, náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca   z   v   konaní (administratívnom a aj súdnom) zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych   záverov.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   v   úvode   oboznámil skutkové   a   právne   závery   prvostupňového   súdu   a podstatu   odvolacej   argumentácie sťažovateľa:

„... Namietol jeho znevýhodnenie ako poberateľa predčasného starobného dôchodku v porovnaní s dôchodcami, ktorí požiadali o starobný dôchodok. Prístup odporkyne, ktorý krajský   súd   aproboval,   považuje   za   diskriminačný   vo   vzťahu   k predčasným   starobným dôchodcom a v rozpore s ústavným princípom rovnosti...“

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   a   rozhodnutie   odporkyne   v   rozsahu   návrhu a v medziach odvolania bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu, a konštatoval jeho správnosť (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa: Zamestnania boli zaraďované do I., resp. II. pracovnej kategórie do 31. decembra 1999   podľa   §   14   zákona   č.   100/1988   Zb.   o   sociálnom   zabezpečení   v   znení   účinnom do 31. decembra 2003 (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“)

Podľa   §   274   ods.   1   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   nároky   vyplývajúce   zo   zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa priznávajú do 31. decembra 2023.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že dôchodkový vek navrhovateľa je 55 rokov [§ 21 ods. 1 písm. b) v spojení s § 12 ods.3 písm. e) zákona č. 100/1988 Zb. a § 274 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. (zrejme zákona č. 461/2003 Z. z., pozn.)]. Na tom základe odporkyňa navrhovateľovi   priznala   predčasný   starobný   dôchodok   podľa   §   67   ods.   1   zákona č. 461/2003   Z.   z.   od   20.   decembra   2011,   keďže   k   tomuto   dňu   splnil   podmienku,   že do dovŕšenia   dôchodkového   veku   mu   chýbajú   najviac   dva   roky.   Výšku   tohto   dôchodku v súlade s § 68 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. znížila o 0,5 % za každých začatých 30 dní odo dňa vzniku nároku na predčasný starobný dôchodok do dovŕšenia dôchodkového veku; uvedené zníženie medzi účastníkmi sporné nebolo.

Výkon   zamestnania   v   I.   pracovnej   kategórii   bol   navrhovateľovi   zohľadnený   pri určení dôchodkového veku 55 rokov, keďže dôchodkový vek bol zákonom č. 100/1988 Zb. všeobecne určený dňom dovŕšenia 60. roku veku a zákonom č. 461/2003 Z. z. dovŕšením 62. roku veku. Nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., preto navrhovateľovi zohľadnené boli. Navrhovateľ žiadal, aby samotná výška predčasného starobného dôchodku, ktorá tvorí   základ   pre   zníženie   podľa   §   68   ods.   1   zákona   č.   461/2003   Z.   z.,   bola   určená so zohľadnením výkonu zamestnania v I. pracovnej kategórii., teda domáhal sa určenia výšky predčasného starobného dôchodku v súlade s § 274 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. Je potrebné zdôrazniť že predčasný starobný dôchodok je podľa § 13 ods. 2 písm. a) bod   2.   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   osobitným   druhom   dávky   dôchodkového   poistenia zo starobného poistenia, odlišnej od starobného dôchodku, uvedeného v § 13 ods. 2 písm. a) bod 1. tohto zákona. Zákon č. 461/2003 Z. z. upravuje odlišne aj spôsob výpočtu starobného dôchodku a spôsob výpočtu predčasného starobného dôchodku.

Podľa § 274 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. suma starobného dôchodku, pomerného starobného dôchodku a invalidného dôchodku, na ktorý vznikne nárok podľa odseku 1, nesmie byť nižšia ako suma určená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to vrátane úpravy dôchodku a zvýšenia dôchodkov prislúchajúcich podľa osobitného predpisu. Predpisom účinným do 31. decembra 2003 bol zákon č. 100/1988 Zb. Tento zákon upravoval len nároky na dávky uvedené v § 7 písm. a) bod 1. až 9, medzi ktorými predčasný starobný dôchodok nie je uvedený. Vzhľadom na to, že v zmysle zákona č. 100/1988 Zb. predčasný   starobný   dôchodok   ako   dávka   dôchodkového   zabezpečenia   neexistoval, do 31. decembra   2003   nebol   upravený   ani   spôsob   určenia   sumy   (výšky)   predčasného starobného   dôchodku.   V   prípade   predčasného   starobného   dôchodku   teda   vôbec neprichádza do úvahy určenie jeho výšky v nižšej sume ako podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, vzhľadom na neexistenciu nároku na takú dávku pred 1. januárom 2004. Nie je preto dôvodná námietka navrhovateľa, že došlo k zásahu do jeho legitímneho očakávania.

Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd považoval rozhodnutie odporkyne za súladné so zákonom a preto rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.»

14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 9 So/110/2012   z 26.   júna   2013   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   právne   závery,   konštatuje   dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18.   Sťažovateľ   súčasne   namietal   aj   porušenie   základného práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu už uvedeným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu.

19.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08,   I.   ÚS   369/2011)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru   (ku   ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení týchto (uvedených) práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy   (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   resp.   v   spojení   s   ich   porušením.   Keďže   namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo porušené právo základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 a 2   ústavy   a ani   právo   zaručené   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (bod   17),   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 1 dodatkového protokolu.

20. Vzhľadom na to, že v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (bod 17), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva upraveného čl. 14 dohovoru (zákaz diskriminácie).

21.   Ustanovenie   čl.   1   ods.   1   ústavy   patrí   medzi   základné   interpretačné   pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho štátu a princíp právnej istoty.

Ustanovenie čl. 12 ods. 1 ústavy je všeobecným ustanovením k základným právam upraveným ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou) adresovaným predovšetkým orgánom štátu   pôsobiacim   v normotvornej   činnosti   a významným   aplikačným   pravidlom   ochrany základných práv a slobôd. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou).

Keďže v posudzovanej   veci   nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces označeným rozhodnutím najvyššieho súdu (bod 17), nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   týchto   základných   interpretačných,   resp.   aplikačných pravidiel.

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti (bod 19 a 20) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

23.   Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pokiaľ   sťažovateľ v podanej sťažnosti napáda aj neústavnosť na vec sa vzťahujúcej zákonnej úpravy (jej časti), touto jeho námietkou sa ústavný súd nemohol zaoberať. Rozhodovanie o súlade/nesúlade všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 125 ústavy) prebieha v samostatnom konaní upravenom v prvom oddiele druhej hlavy (§ 37 a nasl.) zákona o ústavnom súde, ktoré (konanie) nie je osoba sťažovateľa oprávnená vyvolať.

24. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 5. februára 2014