znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 63/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. G., Kanada, zastúpenej advokátkou JUDr. M. S., B., vo veci   namietaného porušenia jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trenčín   a   Krajského   súdu   v   Trenčíne   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom   Trenčín pod sp. zn. 21 C 42/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2012 doručená sťažnosť M. G., Kanada (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 21 C 42/2006.

Z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh   a   zo   spisu   okresného   súdu   (ktorý   bol   vyžiadaný ústavným súdom) vyplýva, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 21 C 42/2006 sa začalo 16. marca 2006 doručením návrhu sťažovateľky ako navrhovateľky smerujúceho proti jej bývalému manželovi ako odporcovi, ktorým sťažovateľka navrhovala vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po zániku manželstva (ďalej len „BSM“).

Okresný   súd   vo   veci   prvýkrát   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   21   C   42/2006-391 z 30. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok z 30. decembra 2009“) v spojení s opravným uznesením z 12. mája 2010 tak, že návrh sťažovateľky zamietol.

Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   uznesením   č.   k.   5   Co   169/2010-429 z 21. decembra   2010   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   z 30.   decembra   2009“)   v   spojení s opravným uznesením z 12. mája 2010 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis sa nachádzal na krajskom súde od 1. júna 2010 do 11. januára 2011.

Okresný   súd   vo   veci   druhýkrát   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   21   C   42/2006-562 z 18. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok z 18. novembra 2011“) tak, že určil okruh vecí patriacich do BSM a BSM vyporiadal.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľky aj odporcu rozsudkom č. k. 17 Co 136/2012-585 z 12. decembra 2012 potvrdil. Spis sa nachádzal na krajskom súde od 19. apríla 2012, po   písomnom   vyhotovení   rozsudku   z   12.   decembra   2012   bol   doručovaný   účastníkom konania priamo krajským súdom a následne bol spis predložený ústavnému súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 14. novembra 2012 namietala nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu aj krajského súdu v označenom konaní a uviedla:

„Dňa   16.   3.   2006   bol   Okresnému   súdu   Trenčín   doručený   návrh   sťažovateľky na začatie konania v občianskoprávnej veci, ktorá je vedená na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.   21C   42/2006.   Návrhom   sa   sťažovateľka   domáha   vyporiadania   zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov...

Napriek tomu, že od podania žaloby uplynulo 6 a pol roka, vec nie je doposiaľ právoplatne ukončená.   Okresný súd Trenčín rozhodol o žalobnom návrhu prvý krát až rozsudkom doručeným dňa 10. 3. 2010, t. j. po 4 rokoch od podania návrhu, v rámci tohto konania neboli zo strany súdu vykonávané žiadne úkony niekoľko mesiacov. Následne bol tento rozsudok zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa, a to uznesením doručeným dňa 17. 1. 2011. Následne Okresný súd Trenčín vôbec nekonal ďalších 6 mesiacov. Druhý krát rozhodol Okresný súd Trenčín až dňa 18. 11. 2011, pričom tento rozsudok bol vyhotovený a doručený sťažovateľke až dňa 7. 3. 2012, t. j. skoro po 4 mesiacoch od jeho vyhlásenia a po viac ako roku od zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Trenčíne. Následne bolo opätovne   podané   odvolanie   ako   sťažovateľkou   tak   aj   odporcom.   Sťažovateľka   podala odvolanie v mesiaci marec 2012. O odvolaniach Krajský súd v Trenčíne zatiaľ nerozhodol... Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Ide o právo na spravodlivý a rýchly proces, ktoré   je   právom   každého   občana.   Okresný   súd   Trenčín   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 21C 42/2006 svojou nečinnosťou toto ústavné právo sťažovateľky porušil...

Sťažovateľka opakovane podávala sťažnosti pre porušenie jej práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   predsedovi   Okresného   súdu   Trenčín,   dňa   1.   3.   2010, posledne dňa 4. 5. 2011. Tieto sťažnosti a ich vybavenie zo strany predsedu súdu však nevedú k náprave...

Navrhovateľka ešte v roku 2007 podala aj ústavnú sťažnosť doručenú Ústavnému súdu SR dňa 3. 10. 2007. V tom čase Ústavný súd SR rozhodol tak, že sťažnosť M. G. odmietol ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 229/07-8 ).

Zákonná sudkyňa v danej veci opakovane nekoná, vykonáva úkony raz za pol roka, vec nie je po 6 a pol roku ukončená... Navrhovateľka má 65 rokov, žije v Kanade a odporca má   75   rokov.   Keďže   práva   sťažovateľa   na   rýchly   a   spravodlivý   proces   boli   porušené, vznikla   jej   touto   nečinnosťou   Okresného súdu   Trenčín nemajetková   ujma.   Sťažovateľka požaduje   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   vo   výške   20.000   Eur...   Sťažovateľka   túto   požiadavku   odôvodňuje   tým,   že   ide o konanie, ktorého predmetom je uplatnenie jej práva na finančné vyporiadanie po rozvode manželov.   Tým,   že   súd   vo   veci   bezdôvodne   nekoná,   boli   práva   sťažovateľky   významne poškodené...“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne v konaní sp. zn. 21C 42/2006 porušil právo M. G., aby sa jej vec prerokovalo bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému   súdu   Trenčín   a   Krajskému   súdu   Trenčín   v   konaní   pod   sp.   zn. 21C 42/2006 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. M. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000 Eur..., ktoré je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresnému súdu Trenčín ukladá zaplatiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia na účet advokátky JUDr. M. S. do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   namietala porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu, ako aj postupom   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   v   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 21 Cb 42/2006.

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 14. novembra 2012 okresný súd vo veci už meritórne rozhodol a na základe odvolania sťažovateľky i odporcu bolo už vedené odvolacie konanie krajským súdom (vec bola predložená krajskému súdu na odvolacie konanie 19. apríla 2012).

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   objektívne   nemohlo   dochádzať   k   porušovaniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v namietanom konaní, keďže okresný súd už vo veci nekonal, čím je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v časti smerujúcej proti okresnému súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ sťažovateľka   namietala porušenie svojho označeného základného práva aj postupom krajského súdu, je namieste konštatovať, že krajský súd ako odvolací súd vo veci konal počnúc od 19. apríla 2012 a odvolacie konanie v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 14. novembra 2012 trvalo necelých sedem mesiacov.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľka nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu pred doručením jej sťažnosti ústavnému súdu 14. novembra 2012 [sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)].

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   podmienka   podľa   odseku   1,   ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods.   1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, vyžaduje, aby sťažovatelia preukázali, že ešte pred podaním sťažnosti ústavnému   súdu   podali   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov adresovanú predsedovi príslušného všeobecného súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   podanie   sťažnosti   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch považuje v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde za účinný právny prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 8 ods. 2 ústavy (napr. IV. ÚS 53/03, IV. ÚS 278/04).

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   nepodala   predsedovi   okresného   súdu sťažnosť na prieťahy v konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu a z obsahu sťažnosti nevyplývajú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by ústavný súd mohol upustiť od splnenia podmienky prípustnosti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   (podanie   sťažnosti   na prieťahy   podľa   § 62 a nasl.   zákona o   súdoch). Za takýto dôvod hodný osobitného zreteľa v tomto prípade nemožno považovať ani celkovú dobu trvania označeného súdneho konania a jeho doterajší priebeh.

Na základe uvedeného a v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (IV. ÚS 44/03, IV. ÚS 152/03, III. ÚS 304/04, I. ÚS 71/08) dospel ústavný súd k záveru, že je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v časti smerujúcej proti krajskému súdu podľa §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej   neprípustnosť   z   dôvodu   nevyčerpania dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany jej základného práva.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00) alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Zo   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 21 C 42/2006 vo veci konal okresný súd od 16. marca 2006 do 1. júna 2010 (v trvaní štyroch rokov a necelých troch mesiacov), krajský súd ako súd odvolací od 1. júna 2010 do 11. januára 2011 (v trvaní necelých osem mesiacov), po zrušení prvého rozsudku okresného súdu a vrátení veci opätovne vo veci konal okresný súd od 11. januára 2011 do 19. apríla 2012 (v trvaní jedného roka a troch mesiacov) a následne konal krajský súd v odvolacom   konaní   od   19.   apríla   2012   do   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu 14. novembra 2012 a následne do 12. decembra 2012 (v trvaní necelých osem mesiacov), keď vo veci rozhodol tak, že potvrdil druhý rozsudok okresného súdu a zároveň pristúpil k doručovaniu svojho rozhodnutia účastníkom konania, resp. ich zástupcom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   posudzovaní   konania   ako   celku   (teda   postupu okresného   súdu   v   spojení   s   postupom   krajského   súdu)   je   namieste   hodnotiť   postup okresného súdu v čase od 16. marca 2006 do 11. januára 2011 (vrátane prvého odvolacieho konania vedeného krajských súdom) ako neefektívne, uvedené však vzhľadom na celkovú dĺžku konania a najmä vzhľadom na to, že ďalší postup okresného súdu ani krajského súdu sa   nevyznačuje   nečinnosťou   či   neefektívnou   činnosťou,   nie   je   možné   ustáliť v posudzovanom konaní ako celku takú nečinnosť či neefektívnu činnosť, ktorá by mohla dosahovať   ústavnoprávny   rozmer.   Preto   je   daný   aj   ďalší   dôvod   na   odmietnutie   tejto sťažnosti   proti   okresnému   súdu,   ako   aj   krajskému   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky v celom rozsahu odmietol a ďalšími jej nárokmi sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013