znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 63/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. N., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa   čl.   16   ods.   1   a základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 263/2007 z 23. júna 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 220/2010 z 29. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. decembra   2011   doručená   sťažnosť   Ing.   A.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľka)   vo veci namietaného porušenia jej základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 263/2007 z 23. júna 2010 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 8 Sžo 220/2010 z 29. septembra 2011.

2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Právoplatným rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 2 S/263/2007 zo 23. 06. 2010 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 8 Sžo 220/2010 zo 29. 09. 2011 bola zamietnutá žaloba, ktorou sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia bývalého   Krajského   úradu   v   Bratislave   č.   OVVS/540/2007/CRS/AP4   zo   28.   02.   2007, ktorým   bolo   zamietnuté   jej   odvolanie   proti   rozhodnutiu   bývalého   Obvodného   úradu v Bratislave č. OVVS-Pr-3050/4-311-06-L.K./V31 zo 15. 12. 2006 o uznaní za vinnú zo spáchania   priestupku   proti   majetku   podľa   §   50   ods.   1   zákona   č.   372/1990   Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého sa sťažovateľka mala dopustiť tým, že dňa 04. 06. 2006 v čase o 11.10 hod. v B. v hypermarkete T. mala ukradnúť 1 ks ústnej vody zn. ELMEX, 1 ks Gillette Gel Series, 1 ks balenia vitamínu C a 1 ks sviečku čím mala spôsobiť celkovú majetkovú ujmu 524,60 Sk za čo jej bola podľa § 11 ods. 1 písm. b/ a § 50 ods.   2   ZOP   uložená   pokuta   vo   výške   800.-   Sk...   Na   Krajskom   súde...   sa   sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti správneho rozhodnutia, nakoľko sa necítila vinnou zo spáchania priestupku argumentujúc tým, že vykonaným dokazovaním v správnom konaní nebola jej vina preukázaná a to tým, že nebol náležíte zistený skutkový stav pre rozporné tvrdenia svedkov, chýbajúci kamerový záznam a najmä na vykonanie osobnej prehliadky, ktorej uskutočnenie je právne nepreskúmateľné, nakoľko podľa výpovedí svedkov sa títo rozchádzajú   v   tom,   kedy   a   kým   malo   dôjsť   k   odňatiu   vecí,   ktoré   som   mala   u seba... Sťažovateľka jednoznačne namietala pred oboma súdmi, že v správnom konaní absentuje záznam   z   kamerového   systému,   na   ktorý   sa   svedkovia   odvolávajú,   a   taktiež   namietala zákonnosť vydania vecí - a teda vykonanie osobnej prehliadky.“

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky „S   týmito   tvrdeniami   sťažovateľky   sa   dôsledne nezaoberal ani Krajský súd... a ani Najvyšší súd..., keď sťažovateľka uviedla tieto tvrdenia vo   svojom   odvolaní   zo   10.   08.   2010...   Prvostupňový   súd   sa   nevyporiadal   s   tvrdeniami sťažovateľky a odvolací súd sa stotožnil s jeho závermi a preto aj jeho rozhodnutie má tie isté nedostatky... Najvyšší súd... a ani Krajský súd..., na ktorý sa obrátila jej neposkytli dostatočnú právnu ochranu.“.

4. Sťažovateľka na základe uvedených skutočností žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva „na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1, podľa článku 16 Ústavy...   a   jej   právo   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 S 263/2007 zo 23 06. 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 2202010 zo 29. 09. 2011“. Súčasne sa domáha zrušenia rozsudku najvyššieho súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

9. Sťažovateľka   namieta porušenie svojho „základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 16 ústavy“ a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 S 263/2007 z 23. júna 2010 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 220/2010 z 29. septembra 2011.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (právo na spravodlivé súdne konanie).

11. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

12. Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je prvotným východiskom pre zákonom   upravené   konanie   súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

II.A

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 263/2007 a aj jeho rozsudok z 23. júna 2010. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila, a o odvolaní rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 220/2010 z 29. septembra 2011. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

14.   V prípade   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžo   220/2010 z 29. septembra   2011   zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto súdu,   na   základe   ktorých   však   podľa   názoru   sťažovateľky   nebol   dostatočne   zistený skutkový stav veci a nadväzne na to neboli prijaté správne právne závery. Sťažovateľka v jej veci konajúcim všeobecným súdom vytýkala najmä nesprávne právne posúdenie veci a neposkytnutie jej dostatočnej právnej ochrany (pozri body 2 a 3).

15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, keď je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

16. Pri sťažovateľkou namietanom porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní sťažovateľky a rozsudkom sp.   zn. 8 Sžo 220/2010 z 29. septembra 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

17. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd   dospel   k   záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie   ako   vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia vychádzajúca   z   v   konaní   zisteného   skutkového   stavu   a   na   tomto   základe   vyvodených právnych záverov. Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   oboznámil   rozhodnutie krajského súdu v merite veci, podstatné časti krajským súdom zisteného skutkového stavu (nadväzujúce na postup a rozhodnutia vo veci konajúcich správnych orgánov), odvolaciu argumentáciu   sťažovateľky   a   svoje   právne   názory   a   závery   vychádzajúce   z   výsledkov prvostupňového   konania.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.),   preskúmal napadnutý rozsudok a konanie,   ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. 9. 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.)... Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom preskúmania je rozhodnutie právneho predchodcu žalovaného, Krajského úradu v Bratislave č. OVVS/540/2007/CRS/AP4 zo dňa 28.   2.   2007,   ktorým   bolo   zamietnuté   odvolanie   žalobkyne   a   potvrdené   rozhodnutie Obvodného úradu v B. č. OVVS-Pr-3050/4-311-06-L.K./V31 zo dňa 15. 12. 2006, ktorým bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 zák. o priestupkoch, skutkovú podstatu ktorého naplnila tým, že dňa 4. 6. 2006 v čase asi o 11.10 hod. ukradla v B. 1 ks ústnu vodu zn. ELMEX, 1 ks GILLETTE GEL SERIES, 1 ks balenie vitamínu C a 1 ks sviečku, čím spôsobila H. celkovú majetkovú škodu vo výške 524,60 Sk, za spáchanie   ktorého   jej   bola   uložená   pokuta   vo   výške   800   Sk   a povinnosť   uhradiť   trovy konania vo výške 500 Sk.“ Po citovaní § 50 ods. 1 a 2 a § 51 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a citovaní ustanovení § 32 ods. 1 a 2 a § 34 ods. 1 až 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov   najvyšší   súd   konštatoval,   že „sa   nestotožnil   s tvrdením   žalobkyne   ohľadne existencie rozporov vo výpovediach svedkov“, čo odôvodnil takto:

„Zo zápisnice o výpovedi svedka p. K. zo dňa 5. 12. 2006 vyplýva, že tento žalobkyňu vyzval, aby ho nasledovala do služobnej miestnosti, čo ona urobila a v služobnej miestnosti z vreciek bundy vyložila ukradnutý tovar - 1 ks balenie ústnej vody ELMEX, 1 ks balenie GILLETTE   GEL   SERIES,   1   ks   balenie   vitamínu   C   a   jednu   sviečku,   zabalený v nepoškodenom   originálnom   obale.   Následne   si   na   monitore   pozrel   kamerový   záznam a jasne videl ako žalobkyňa na predajnej ploche postupne vyberá z košíka tovar a schováva ho do vreciek na bunde.

V   zázname   o   podaní   vysvetlenia   zo   dňa   4.   6.   2006   v   zmysle   §   60   ods.   2   zák. priestupkoch p. K. uviedol, že v služobnej miestnosti žalobkyňa vyložila z vnútorného vrecka na bunde tovar, a to 1 ks ústnej vody ELMEX, 1 ks GILLETTE GEL SERIES, 1 ks balenie vitamínu C a z ruksaku vybrala jednu sviečku.

Zo zápisnice o výpovedi svedka nprap. M. zo dňa 5. 12. 2006 vyplýva, že po príchode do   služobnej   miestnosti   H.   vyzvali   (členovia   privolanej   motohliadky)   žalobkyňu,   aby   z bundy vyložila ukradnutý tovar. Žalobkyňa z vreciek bundy vyložila 1 ks balenie ústnej vody ELMEX, 1 ks balenie GILLETTE GEL SERIES, 1 ks balenie vitamínu C a jednu sviečku, tieto veci boli nepoužité. Následne si svedok celý priebeh krádeže pozrel na videu, videl ako žalobkyňa na predajnej ploche vyberá z nákupného košíka veci a schováva ich do vreciek bundy. Z úradného záznamu spísaného nprap. M. dňa 4. 6. 2006 vyplýva, že po príchode do služobnej miestnosti H. im (členom motohliadky) p. K. ukázal odcudzené veci a to 1 ks ústnej vody ELMEX, 1 ks GILLETTE GEL SERIES, 1 ks balenie vitamínu C. Následne žalobkyňu vyzvali, aby z batohu, ktorý mala položený v košíku, vyložila veci, pričom medzi vecami ktoré vyložila bola aj jedna sviečka, ktorú na následne premietnutom kamerovom zázname videli ako berie z regálov a vkladá do košíka.

Na základe uvedeného odvolací súd nezistil vo výpovediach svedkov také rozpory, ktoré by mohli spochybniť otázku zodpovednosti žalobkyne za spáchaný priestupok, keď jasne vyplýva priebeh skutku, teda to, že žalobkyňa bez zaplatenia tovaru (pri pokladni zaplatila len tovar, ktorý mala práve v košíku, a to 10 ks jogurtov a 1 ks mlieka Vitalinea), ktorý si predtým vložila do vreciek bundy a batohu, prešla cez pokladňu v H.

Tiež je zrejmé, že uvedený tovar nebol jej vlastný, keďže svedkovia vypovedali, že videli ako žalobkyňa vkladá tovar z nákupného košíka do vreciek bundy resp. ako z batohu v služobnej miestnosti vykladá sviečku, ktorú predtým mala v košíku. Namietané rozpory neboli takého charakteru, že by mohli mať vplyv na zákonnosť preskumavaného správneho rozhodnutia,   pričom   je   potrebné   dodať   že   žalobkyňa   namietala   najmä   opis   priebehu udalostí, ktoré nastali po spáchaní priestupku.“. Najvyšší súd ďalej uviedol:

„Pokiaľ žalobkyňa namietala nedostatočné zistenie skutkového stavu, túto námietku považoval odvolací súd za nedôvodnú, keď z vykonaného dokazovania dostatočne jasne vyplýva   priebeh   skutku   a   pre   doplnenie   zistenia   skutkového   stavu   v   priebehu   konania o priestupku žalobkyňa ani neoznačila ďalšie dôkazy, ktoré by mal správny orgán vykonať. V súvislosti s námietkou, že kamerový záznam nebol k dispozícii správnym orgánom pri prejednávaní priestupku, odvolací súd uvádza, že pre objasnenie veci možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Správny orgán kamerový záznam k dispozícii nemal, pretože tento v čase konania priestupku už neexistoval, preto bol povinný pre objasnenie veci použiť iné dostupné dôkazné prostriedky, a to najmä výpovede svedkov, z týchto výpovedí svedkov aj správny orgán vychádzal.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa stotožnil so závermi krajského súdu, ktorý mal za preukázané, že priestupok kladený za vinu žalobkyni   sa   stal   tak,   ako   to   vyplýva   z   výroku   rozhodnutia   prvostupňového   správneho orgánu,   preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a v podrobnostiach naň poukazuje podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O. s. p.“

18. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vyrovnal s námietkami sťažovateľky   uvedenými   v jej   odvolaní,   ktoré   sú   v zásade   totožné   s tými, ktorými argumentovala v ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval   a   aplikoval   ústavne   konformným   spôsobom,   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd preto považuje rozsudok najvyššieho súdu (vrátane jeho interpretácie na vec aplikovaných   zákonných   ustanovení)   za   legitímny   a   vylučujúci   možnosť   porušenia základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

19.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   ústavou   zaručené   základné   právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred   všeobecným   súdom   a   nemožno   ho   ani účelovo   chápať tak,   že   jeho   naplnením   je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. I. ÚS 8/96). Rovnako do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   252/04,   I.   ÚS   131/05, IV. ÚS 219/05). Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade rozsudok krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

20. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu neexistuje taká súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu, ako aj právom na spravodlivý proces podľa označeného článku ústavy a dohovoru, ktorá by umožnila vysloviť záver o ich porušení. Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať,   ústavný   súd   návrh   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   II.   ÚS   70/99, III. ÚS 45/03).

21. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala,   že   po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   by   ústavný   súd   mohol   reálne   dospieť k záveru, že sťažovateľkou označené práva boli v danom prípade porušené. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

22.   Sťažovateľka   súčasne   namietala   aj   porušenie   základného   práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že porušenie tohto práva namietala v súvislosti s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu („základné právo... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1, podľa čl. 16 Ústavy... a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“; pozri tiež bod 4) a mali sa ho dopustiť (mali ho spôsobiť) v jej priestupkovej veci konajúce správne orgány a následne (v rámci prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutí správneho orgánu) aj vo veci konajúce všeobecné   súdy   tým,   že „nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   pre   rozporné   tvrdenia svedkov,   chýbajúci   kamerový   záznam   a najmä   na   vykonanie   osobnej   prehliadky,   ktorej uskutočnenie   je   právne   nepreskúmateľné,   nakoľko...“ (bližšie   pozri   bod   2).   Z obsahu odôvodnení   k sťažnosti   priložených   rozhodnutí   všeobecných   súdov   vyplýva,   že   v tejto priestupkovej   veci   konajúci   pracovníci   poškodenej   organizácie   (operátorka   kamerového systému, pracovník ochrany hypermarketu) a ani privolaní členovia policajnej hliadky pri objasňovaní predmetného   priestupku   neprekročili   vo   vzťahu   k ochrane   nedotknuteľnosti sťažovateľky a jej súkromia svoje právnymi normami im dané právomoci. Vo vzťahu na uvedené   ústavný   súd   poznamenáva,   že   zo   spisového   materiálu   vyplýva   skutočnosť,   že „žalobkyňa... dobrovoľne vyložila opísaný odcudzený tovar“.

23. Vychádzajúc z uvedeného (argumentácie sťažovateľky) ústavný súd nepovažoval za   dôvodné   samostatne   posudzovať námietku   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   16 ods. 1   ústavy,   ale   ju   ponímal   len   ako   súčasť   argumentácie   sťažovateľky   v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces. Ústavný súd poznamenáva, že v prípade nezákonného postupu jej priestupkovú vec prešetrujúcich subjektov (pracovníkov, policajtov) mala sťažovateľka možnosť domáhať sa účinnej   nápravy   právne   relevantnými   prostriedkami   upravenými   všeobecne   záväznými predpismi správneho, občianskeho, prípadne aj trestného práva.

24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako celok a ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012