znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 63/09-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   februára   2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej Ing. Dušanom Činčárom – riaditeľom, právne zastúpenej advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 NcC 39/2008-137 zo 17. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”) bola 15. decembra 2008 doručená sťažnosť spoločnosti D., a. s., M. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 NcC 39/2008-137 zo 17. októbra 2008 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2.1 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v konaní vedenom   na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C 107/2006 v postavení žalobkyne proti   odporcovi   A.   –   S.   p.,   a.   s.,   B.,   o náhradu   škody   s príslušenstvom,   uplatnila prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   námietku   zaujatosti   voči   konajúcemu zákonnému sudcovi JUDr. M. K. Krajský súd napadnutým uznesením o podanej námietke rozhodol tak, že sudca okresného súdu nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci. Sťažovateľka   namieta, že krajský   súd   pri rozhodovaní   o odvolaní o vznesenej   námietke zaujatosti   neposúdil   dôsledne   všetky   ňou   uvádzané   skutočnosti,   ktoré   podľa   jej   názoru predstavovali   pochybnosti   o nestrannosti   a nezávislosti   zákonného   sudcu,   a to predovšetkým,   že   v rozhodnutí   nezohľadnil   uvádzanú   judikatúru   ústavného   súdu, odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   je   nedostatočné,   a preto   sa   s ním   nemôže   stotožniť. Uvedeným   rozhodnutím   tak podľa   tvrdení   sťažovateľky   došlo   k porušeniu   jej   práva   na súdnu ochranu.

2.2 Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„1. Základné práva spoločnosti D., a. s. podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 na spravodlivé súdne konanie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením KS K. sp. zn. 6NcC/39/2008 zo dňa 17. X. 2008 porušené.

2. Zrušuje uznesenie KS K. sp. zn. 6NcC/39/2008 zo dňa 17. X. 2008 a vracia vec na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania JUDr. M. K. v celkovej sume 7.938,- Sk (sedemtisícdeväťstotridsaťosem slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

3. Zo sťažnosti sťažovateľky zo 4. júna 2008 a 21. júna 2008 adresovanej okresnému súdu vyplýva, že sťažovateľka v nich namietala predovšetkým nečinnosť okresného súdu a zaujatosť konajúceho sudcu JUDr. M. K. v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 107/2006. Zaujatosť konajúceho sudcu odôvodnila tým, že sa „taký aj objektívne javí v očiach strán“, dopúšťa   sa   porušovania   právnych   predpisov   (Občianskeho   súdneho   poriadku   a zákona o sudcoch), ktorých odstránenie si vyžaduje zásah nadriadeného súdu. Podľa sťažovateľky predmetom sťažnosti „nie je hodnotenie správnosti procesných postupov, výrokov, ale len to, či sami osobe predstavujú zdroj objektívnych pochybností o nestrannosti, nezávislosti zákonného sudcu čo predstavuje dôležitý prvok právnej ochrany zaručenej čl. 46 ods. (1) a k nemu patrí právo na rozhodnutie veci nestranným sudcom čl. 144 Ústavy SR, a ktoré je implikované v záruke nestrannosti súdu čl. 141 Ústavy SR“. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že „... Dotknutý zákonný sudca vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu inak povedané, ide o obchádzanie zákona a naviac prekročil svoju právomoc, čo sa rozumie konanie dotknutej osoby, ktorá vykonáva činnosť, ktorá patrí do právomoci iného verejného činiteľa (nadriadeného, prípadne aj podriadeného, pokiaľ dotknutý subjekt nemá právomoc vec vybaviť sám).“.

4. Krajský súd ako súd nadriadený okresnému súdu preskúmal vznesenú námietku, vyjadrenie   konajúceho   sudcu,   oboznámil   sa   s obsahom   spisu   a v napadnutom   uznesení dospel k záveru, že nie sú splnené zákonom ustanovené dôvody na vylúčenie zákonného sudcu   z prerokúvania   a rozhodovania   predmetnej   veci   z dôvodu,   že   sťažovateľka nepreukázala   žiadny   kvalifikovaný   dôvod   na   vylúčenie   sudcu   z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci a námietku zaujatosti odôvodnila iba svojimi subjektívnymi názormi.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a   o   postavení   jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 NcC 39/2008 zo 17. októbra 2008.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým krajský súd rozhodol o tom, že sudca okresného súdu   JUDr.   M.   K.   nie   je   vylúčený   z prerokúvania   a   rozhodovania   veci,   je   zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodu, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

7. V napadnutom uznesení krajský súd okrem iného uviedol:„Pre pomer k veci bude sudca vylúčený vtedy, ak má na výsledku konania priamy alebo nepriamy záujem alebo keď má o veci dopredu také poznatky, ktoré by mal získať až počas konania a ktoré môžu jeho nestrannosť ovplyvniť.

Dôvodom pre vylúčenie sudcu pre pomer k účastníkovi, bude predovšetkým to, že niektorý z účastníkov je sudcovi blízkou osobou (§ 116 Občianskeho zákonníka), alebo jeho priateľom, alebo sudca má k niektorému z účastníkov záporný vzťah a pod.

Zákonné ustanovenie (§14 ods. 1 O. s. p.) o vylúčení sudcu predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom alebo k ich zástupcom, že aj pri všetkej snahe sudcu o nezaujatosť v konaní a pri rozhodovaní, by to mohlo ovplyvňovať jeho postoj vo veci, ktorú prejednáva. Postačí, ak vzhľadom na takýto pomer sudcu, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti, ktorá nemusí byť preukázaná. Na základe toho, čo uviedol zástupca žalobcu, nemožno urobiť záver, že sudca JUDr. M. K. je voči žalobcovi, resp. právnemu zástupcovi žalobcu zajatý. Vo vznesenej námietke zaujatosti nebol uvedený žiaden zákonom uznaný dôvod zaujatosti, na základe ktorého by sa mohla spochybniť nezaujatosť namietaného sudcu.

Subjektívny   pocit   účastníka   konania,   resp.   jeho   právneho   zástupcu,   nepodložený objektívne existujúcimi skutočnosťami významnými z hľadiska ust. § 14 ods. 1 O. s. p. je na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nepostačujúci.

Na vylúčenie sudcu JUDr. M. K. je tiež nepostačujúca tá skutočnosť, že zástupca žalobcu   nesúhlasí   s procesným   postupom   sudcu   v konaní,   s protokoláciou   zápisnice   na pojednávaniach a pod.

V zmysle   ust.   §   117   ods.   1   O.   s.   p.   pojednávanie   vedie   predseda   senátu   alebo samosudca, a to tak, aby prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný účel a aby prebiehalo dôstojne a nerušene.

Predseda   senátu,   resp.   samosudca   zodpovedá   aj   za   protokoláciu   zápisnice z pojednávania.   Do   zápisnice   o pojednávaní   sa   opíše   priebeh   dokazovania   a uvedie   sa obsah prednesov účastníkov konania, ktoré súvisia s vecou samou. Ak účastník konania nesúhlasí s protokoláciou zápisnice o pojednávaní, môže namietať jej protokoláciu (môže namietať   jej   znenie)   a môže   uviesť   návrh   na   doplnenie   zápisnice,   o ktorom   rozhoduje predseda senátu alebo samosudca podľa § 40 ods. 3 O. s. p.

Z obsahu spisu nadriadený súd zistil, že zákonný sudca na žiadosť právneho zástupcu žalobcu dovolil právnemu zástupcovi žalobcu nadiktovať jeho prednes priamo do diktafónu. Pri opisovaní záznamu súd zistil, že zástupca svoj prednes nadiktoval tak, že niektoré časti sú nezrozumiteľné. To, že niektoré časti záznamu boli nadiktované nezrozumiteľne, resp. nenáležitým spôsobom, nie je chybou súdu, resp. sudcu.

Nadriadený súd pre úplnosť poznamenáva, že meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu   nemôže   byť   subjektívne   hodnotenie   úkonov   sudcu,   resp.   že   nepostupuje   podľa predstáv žalobcu alebo jeho právneho zástupcu.

Z ust. § 120 O. s. p. a § 132 O. s. p. upravujúcich dokazovanie vyplýva, že o tom, či sa dôkaz navrhnutý účastníkom vykoná alebo nevykoná, rozhoduje výlučne súd, ktorý je povinný v odôvodnení rozsudku, ktorým rozhodne vo veci samej uviesť (okrem iného) prečo nevykonal aj dôkaz navrhnutý účastníkom konania.

Ak by súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil, a nedostatočne zistil skutkový stav, je táto skutočnosť dôvodom, pre ktorú môže odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. v znení od 15. októbra 2008 zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa a podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Táto skutočnosť ale môže bez ďalšieho (ak nie sú tu iné relevantné dôvody) viesť k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania konkrétnej veci.

Na adresu žalobcu, resp. jeho zástupcu krajský súd poznamenáva, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (viď § 14 ods. 3 O. s. p. ).“

8.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd   jasným,   zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   nevylúčil   namietaného   sudcu z konania   a rozhodovania   v označenej   veci.   Odôvodnenie   rozhodnutia   krajským   súdom nemožno považovať za neodôvodnené ani arbitrárne, ako to tvrdí sťažovateľka vo svojej sťažnosti.

Ústavný   súd   konštatoval,   že   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   týkajúce   sa nevylúčenia   sudcu   z prerokúvania   a rozhodovania   veci   treba   považovať   za   dostatočné, pretože bez akejkoľvek pochybnosti z neho vyplýva, prečo rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku uznesenia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2009