znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 63/07-13Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   B.,   A.   B.   a D.   B.,   všetci   bytom   Ň.,   zastúpených advokátom JUDr. Ľ. B., H., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1343/2000 a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť A. B., A. B. a D. B. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2007 doručená sťažnosť A. B., A. B. a D. B. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1343/2000.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   odporcami   v spore „o vypratanie rodinného domu“, ktorý sa začal podaním návrhu Obce Ň. 9. novembra 2000 okresnému súdu.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že: „... Prvé pojednávanie súd vytýčil až 9. 2. 2001 a následne   boli   pojednávania   v predmetnej   veci   vytyčované   takto:   (t.   j.   od   prvého pojednávania uplynulo 9 mesiacov) 1. 10 2001, 12. 11. 2001, 3. 1. 2002, 23. 1. 2002, 19. 3. 2003, 2. 6. 2004, 23. 9. 2004, 18. 11. 2004, 31. 1. 2005, 24. 3. 2005, 19. 5. 2005, 12. 9. 2005 (4 mesiace) 21. 11. 2005, 25. 5. 2006, (6 mesiacov) 18. 9. 2006, 16. 11. 2006, 1. 2. 2007. Napriek   vyššie   uvedenému   predmetu   v žalobe   počas   celej   doby   v podstate   až   do takmer posledného pojednávania sa súd nezaoberal predmetom uvedeným v návrhu, ale celý čas bolo predmetom to, že navrhovateľ i súd žiadali, aby sme na nehnuteľnosť, ktorú sme mali vypratať uzavreli kúpnu zmluvu za kúpnu cenu vnucovanú navrhovateľom. Osobne i prostredníctvom právneho zástupcu sme túto skutočnosť odmietali a žiadali sme žalobu zamietnuť pre jej nedôvodnosť.

Neustále   na   každom   pojednávaní   sme   žiadali   súd   aby   konal   o predmete   žaloby t. j. o tom, či návrh o vypratanie rodinného domu je dôvodný a či tento má oporu v zákone a v dôkazoch, ktoré predkladal navrhovateľ.

Ako z uvedeného vyplýva, Okresný súd v Humennom bol v konaní nečinný pokiaľ ide o predmet uvedený v žalobe a tak konanie neúmerne predlžoval, čím porušil naše základné právo na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   upravené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky. (...)“

Sťažovatelia ďalej uviedli, že: „Sme si vedomí, že nie je splnená podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu SR, ale sme presvedčení, že naša sťažnosť významom podstatne presahuje naše osobné záujmy. Je totiž nemysliteľné, nepochopiteľné   a nelegálne   aby prieťahy   v konaní   vznikli tým,   že   súd   sa zaoberal iným predmetom   než   bol   predmet   uvedený   v návrhu,   pričom   rozhodol   na   základe   odvolania sa na ustanovenie zákona a táto skutočnosť bola jasná už pri prvom pojednávaní.“Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   žiadali   vysloviť   porušenie   označeného základného práva, priznať im primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume 100 000 Sk a náhradu trov ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Podľa   ods.   2   citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa   ods.   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie pred ním.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky,   ktoré   má k dispozícii   podľa   zákona č.   757/2004 Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   (§   62   a nasl.),   alebo ak sa preukáže,   že   sťažovateľ   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných   osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody ústavný súd v danej veci nezistil.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaného   zákona   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní (...)“.   V zmysle prvej   vety   druhého odseku   citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   sú   oprávnení   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do úvahy prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva, že „povinnosť   vyčerpania   dostupných   a účinných   prostriedkov   ochrany   základných   práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ   konal   v súlade   s pravidlami,   ktoré   s uplatnením   daného   prostriedku   súvisia. Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba   pri vyžadovanom   postupe   má   za   následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Na základe týchto zistení ústavný súd   dospel   k záveru, že v zmysle § 53 ods.   1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

Poučenie Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007