znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 63/05-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Štefana Krištofa, bytom P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 3 Nt 152/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Štefana Krištofa   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2005 doručená sťažnosť Štefana Krištofa, bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) v súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súde Trenčín (ďalej aj „okresný súd“) pod sp. zn. 3 Nt 152/2001.

Z obsahu sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu   sp.   zn. 5 T   639/87   v spojení s uznesením   Krajského súdu   v Bratislave sp. zn. 7 To 856/87 odsúdený pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 a 4 Trestného zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní piatich rokov. Dňa   6.   decembra   2000   sťažovateľ   podal   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky   (ďalej len „ministerstvo“)   podnet na podanie sťažnosti   pre porušenie zákona, v ktorom   namietal,   že   znalecký   posudok   o vykonanej   súdnej   pitve   bol   v konaní sp.   zn. 5 T 639/87   vypracovaný   MUDr.   P.   S.,   ktorý   nebol   v tom   čase   zapísaný   do   zoznamu znalcov.   Uvedený   podnet   ministerstvo   odstúpilo   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).

Generálna prokuratúra prípisom   č.   k. IV Pz 17/01–24 z 1. marca   2001 oznámila sťažovateľovi,   že na základe jeho podnetu   zo 6. decembra 2000 doplneného podnetom z 20. februára 2001 bol preskúmaný spis okresného súdu sp. zn. 5 T 639/87, pričom bolo zistené, že nielen MUDr. P. S., ale ani MUDr. M. G., ktorí podávali v predmetnej veci znalecký   posudok,   neboli   v čase   prerokovania   veci   zapísaní   do   zoznamu znalcov.   Túto skutočnosť hodnotila generálna prokuratúra ako skutočnosť nie právnu, ale skutkovú, ktorá v čase   rozhodovania   nebola príslušným   súdom   známa a ako   taká zakladá skôr   zákonný podklad na podanie návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 277 a nasl. Trestného poriadku, pričom podľa názoru generálnej prokuratúry obnova konania má pred sťažnosťou pre   porušenie   zákona   prednosť,   pretože   v jej   rámci   možno   a aj   treba   vykonať   nové dokazovanie.

Dňa 8. marca 2001 sťažovateľ podal okresnému súdu návrh na povolenie obnovy konania   z dôvodu,   že   znalci   z odboru   patológie,   ktorí   v jeho   trestnej   veci   vypracovali znalecký posudok, v čase vypracovania znaleckého posudku neboli legitímnymi znalcami, a preto nebola zákonným postupom určená príčina smrti v jeho trestnej veci a okresný súd rozhodol   na základe   chybného postupu   konania. O tomto   návrhu   rozhodol   okresný   súd uznesením sp. zn. 3 Nt 152/2001 z 26. marca 2003, ktorým návrh na povolenie obnovy konania   zamietol   z dôvodu,   že   napriek   tomu,   že   znalecký   posudok   z odboru   patológie vypracovali znalci, ktorí neboli zapísaní v zozname súdnych znalcov, títo znalci zložili pred vypracovaním   znaleckého   posudku   sľub   podľa   §   6   zákona   č.   36/1967   Zb.   o znalcoch a tlmočníkoch v znení neskorších predpisov, a preto nemožno túto okolnosť považovať za takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na správnosť posudku a na jeho účinnosť.   Ďalej okresný   súd   vyslovil   názor,   že   skutočnosti   tvrdené   sťažovateľom   nie   sú   nové,   pretože v zmysle § 278 ods. 1 Trestného poriadku nemožno považovať za nové skutočnosti alebo dôkazy tie, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal   alebo   ich   dokonca   prehliadol,   resp.   sa   mýlil   pri   hodnotení   vykonaných dôkazov, príp.   ich   nevyhodnotil správne. Napokon okresný   súd v uvedenom   rozhodnutí poukázal   na   to,   že   v prípade   skutočností,   ktoré   uviedol   sťažovateľ,   nejde   ani   o takú skutočnosť,   ktorá   by   mohla   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o jeho   vine,   pretože   vina   bola odsúdenému   preukázaná   na   základe   aj   ďalších   dôkazov   zabezpečených   v spisovom materiáli.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 28. marca 2003 sťažnosť, v ktorej jednak opätovne poukázal na skutočnosť, že znalecký posudok nevypracovali znalci zapísaní do zoznamu   znalcov,   a   jednak že   okresný   súd   na verejnom   zasadnutí   v konaní o povolení obnovy   konania   neprihliadol   na   tú   časť   sťažovateľovho   návrhu   na   povolenie   obnovy konania, v ktorom sťažovateľ napádal použitie „poznámok“ vedených pod č. 131/a ako dôkazu v konaní.

O tejto   sťažnosti   krajský   súd   do   dňa   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti   (dva   roky) dosiaľ nerozhodol. Túto nečinnosť krajského súdu považuje sťažovateľ za „neodôvodnený a účelový prieťah a poškodenie môjho ústavného práva“.

Z týchto dôvodov sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada odstránenie neodôvodnených prieťahov   v konaní   o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   3   Nt   152/2001 a priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk za porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne v súvislosti s konaním o obnovu konania, ktoré je vedené na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 3 Nt 152/2001 dochádza k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra   ústavného   súdu   sa   ustálila   v tom,   že   účelom   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 100/03).

V konaní o návrhu na obnovu konania - v štádiu do rozhodovania o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania - nie je aplikovateľný čl. 48   ods.   2   ústavy   v   časti   týkajúcej   sa   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, pretože nejde o rozhodovanie o hmotnom práve a o odstránenie stavu právnej neistoty   v   primeranej   lehote   právoplatným   rozhodnutím   vo veci   (mutatis   mutandis III. ÚS 187/02). Takéto rozhodnutie týkajúce sa práva sťažovateľa bolo totiž už vydané v pôvodnom   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   5   T   856/87   v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 To 856/87 a v zmysle § 277 Trestného poriadku predstavuje dôvod, pre ktorý nemožno   v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý   skutok   pokračovať,   pokiaľ   nebola   povolená   obnova   konania.   Právna   neistota sťažovateľa bola odstránená právoplatným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 856/87 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 To 856/87 zo 16. decembra 1987.   Dôvod,   pre   ktorý   nemožno   v trestnom   stíhaní   pokračovať,   odpadne   len   za predpokladu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, keď by okresný súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prejednal. V tomto štádiu by už preto išlo o rozhodovanie o hmotnom práve a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. III. ÚS 191/02, I. ÚS 24/03, IV. 185/04).

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavného   súdu   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   krajského   súdu v predmetnom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2005