znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 63/04-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. D. D., bytom N. M. n. V., zastúpeného advokátkou JUDr. M. C., N. M. n. V., ktorou namietal porušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj z čl. 13 ods. 1, 2 a 3 a čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky hlasovaním poslancov Mestského zastupiteľstva v Novom Meste nad Váhom 16. decembra 2003 a uznesením Mestského zastupiteľstva v Novom Meste nad Váhom č. 27/2003 z 25. februára 2003 o schválení rokovacieho poriadku, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. D. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   z 12.   februára   2004   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) 13. februára 2004, označeným ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“ RNDr. D. D., bytom N. M. n. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátkou JUDr. M. C., N. M. n. V., namieta   porušenie   základných   práv   vyplývajúcich   z čl.   26   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj z čl. 13 ods. 1, 2 a 3 a čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 26 ústavy hlasovaním poslancov Mestského zastupiteľstva v Novom Meste nad Váhom (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) 16. decembra 2003 a uznesením mestského zastupiteľstva č. 27/2003 z 25. februára 2003 o schválení rokovacieho poriadku.

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 26 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 13 ods. 1, 2 a 3 a čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 26 ústavy jednak hlasovaním   poslancov   mestského   zastupiteľstva   16.   decembra   2003   o neudelení   slova sťažovateľovi a jednak uznesením mestského zastupiteľstva č. 27/2003 z 25. februára 2003 o schválení   rokovacieho   poriadku   mestského   zastupiteľstva.   Požaduje   tiež   zrušenie uznesenia mestského zastupiteľstva č. 27/2003 z 25. februára 2003 a náhradu trov právneho zastúpenia.

Z podania a z doplňujúceho podania z 11. marca 2004 vyplýva, že sťažovateľ bol osobne prítomný 16. decembra 2003 na riadnom zasadnutí mestského zastupiteľstva, keďže toto   nebolo   vyhlásené   za   neverejné   a pri   prejednávaní   bodu   týkajúceho   sa   poplatku   za odvoz odpadu pre domácnosti prihlásil sa do diskusie, lebo chcel poslancov informovať o niektorých   podstatných   skutočnostiach   a zároveň   ponúknuť   aj   pomoc   mimovládnej organizácie Brečtan, ktorej je sťažovateľ členom. V zmysle platného rokovacieho poriadku mestského zastupiteľstva dal primátor hlasovať o tom, či bude alebo nebude sťažovateľovi udelené   slovo,   pričom   poslanci   rozhodli   tak,   že   mu   slovo   udelené   nebude.   Sťažovateľ v minulosti už niekoľkokrát kritizoval prácu mestského zastupiteľstva, čo mnohí poslanci niesli s veľkou nevôľou. Na zasadnutí mestského zastupiteľstva konanom 16. decembra 2003 poslanci hlasovaním inému občanovi, a to Ing. P. N., slovo udelili, a to aj priamo v predmetnom bode rokovania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   hlasovaním   poslancov   16.   decembra   2003,   ako   aj ustanovením § 7 ods. 11 rokovacieho poriadku mestského zastupiteľstva došlo k porušeniu označených základných práv. Sťažovateľ bol totiž ako občan obmedzený v slobode prejavu na verejnom rokovaní mestského zastupiteľstva. Pritom mal snahu uplatniť svoje právo na slobodné   šírenie   informácií   vyjadrením   svojho   názoru   na   prerokúvanú   problematiku a uplatniť tak svoje ústavné právo vyplývajúce z čl. 26 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené“.

Podľa   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   „Ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti i v právach“.

Podľa čl. 13 ods. 1 „Povinnosti možno ukladaťa) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, aleboc) nariadením vlády podľa č. 120 ods. 2“.

Podľa   čl.   13   ods.   2 ústavy   „Medze   základných   práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom“.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy „Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky“.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého bolo porušené jeho právo na „slobodu prejavu na verejnom rokovaní obecného zastupiteľstva“ v zmysle čl. 26 ústavy tým, že hlasovaním poslancov mestského zastupiteľstva mu nebolo umožnené vystúpiť na verejnom   rokovaní   mestského   zastupiteľstva   a slobodne   tam   vyjadriť   svoj   názor   na prerokovávanú problematiku.

Podľa názoru ústavného súdu nie je súčasťou slobody prejavu a práva na šírenie informácií   podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy   právo   na   to,   aby   mohol   sťažovateľ   vystúpiť   na konkrétnom   zasadnutí   mestského   zastupiteľstva.   To   zároveň   znamená, že sťažovateľom popísaná situácia nie je ratione materiae súčasťou ústavného práva vyplývajúceho z čl. 26 ods.   1   ústavy.   Okrem   toho,   pokiaľ   mal   sťažovateľ   v úmysle   poskytnúť   poslancom k určitému bodu rokovania informácie, ktoré považoval za podstatné, nič mu nebránilo, aby ich   poskytol   iným spôsobom   ako v rámci   osobného vystúpenia   na rokovaní mestského zastupiteľstva. Svoje názory mohol   predostrieť   napríklad písomne a doručiť   ich   členom mestského zastupiteľstva.

Vzhľadom na to, že vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1, 2 a 3 ústavy domáhal   sa   sťažovateľ   v súvislosti   s porušením   čl.   26   ústavy,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu týchto ďalších ustanovení.

Z uvedených dôvodov sčasti pre nedostatok právomoci ústavného súdu a sčasti pre zjavnú neopodstatnenosť ústavný súd rozhodol   tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2004