znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 628/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. Š., B., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. B., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 20 CoE 121/2011 a jeho uznesením z 21. júla 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 69/2012 a jeho uznesením z 12. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2013   doručená   sťažnosť   Mgr.   V.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“,   v   citáciách   aj „povinný“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 121/2011 a jeho uznesením z 21. júla 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 69/2012 a jeho uznesením z 12. septembra 2012.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ je v procesnom postavení povinného v exekučnej veci oprávnenej V., a. s., B. (ďalej len „oprávnený“), o vymoženie 38,13 € s príslušenstvom vedenej Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 Er 768/2010. Okresný súd uznesením z 23. marca 2011 č. k. 8 Er 768/2010-65 vyhovel námietkam povinného proti exekúcii, keď konštatoval, že tieto sú dôvodné, a preto „je exekúcia neprípustná“. O odvolaní oprávneného rozhodol krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   20 CoE   121/2011   z 21.   júla   2011   tak,   že „uznesenie Okresného   súdu...   zo   dňa   23. 03. 2011   mení   tak,   že   námietky   povinného   proti   exekúcii zamieta“. Dovolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 69/2012 z 12. septembra 2012 zamietol.

3. Podstatou   sťažovateľových   námietok   je   tvrdenie,   že   bolo «začaté   exekučné konanie v prospech oprávneného označeného v upovedomení o začatí exekúcie ako „V. kraj. pob. B...“». Uvedené označenie je podľa názoru sťažovateľa «úplne zmätočné, keďže žiadna právnická osoba s názvom (obchodným menom) „V. kraj. pob. B.“ neexistuje. Ide zrejme o označenie bývalej verejnoprávnej zdravotnej poisťovne...». Exekútor teda „vedie exekúciu v prospech subjektu, ktorému exekučným titulom nie je žiadne právo priznané...“. Postupom   a uznesením   krajského   súdu,   ktorý   zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu o neprípustnosti   exekúcie   a jeho   námietky   proti   exekúcii   zamietol,   ako   aj   rozhodnutím najvyššieho súdu o zamietnutí jeho dovolania bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Krajský súd... uznesením zo dňa 21. 07. 2011, sp. zn. 20 CoE/121/2011 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy...

2. Uznesenie   Krajského   súdu...   zo   dňa   21.   07.   2011,   sp.   zn.   20   CoE/121/2011 sa zrušuje.

3. Najvyšší súd... uznesením zo dňa 12.   09.   2012,   sp. zn. 6 Cdo/69/2012 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy...

4. Uznesenie   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   12.   09.   2012,   sp.   zn.   6   Cdo/69/2012 sa zrušuje.

5. Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania...“

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   sťažnosťou napadnutými rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov.

7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

9. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu (vrátane práva na spravodlivé konanie) je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy [ako aj právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)]   podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného súdu všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

10.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom   úspešný   vrátane   odvolacieho   konania   či   konania   o   dovolaní.   Z   toho   vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia   civilného procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

11.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

12. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru)   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

13. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

14.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie) sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

15. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 13 a 14) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 69/2012 z 12. septembra 2012, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu nemajúci   oporu   v   zákone.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   po   uvedení priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľa:

«Proti uzneseniu   odvolacieho súdu   povinný podal dovolanie.   Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie tvrdiac, že jeho právne závery majú znaky svojvôle a arbitrárnosti, úplne vybočili z právneho rámca vymedzeného príslušnou právnou úpravou a odchýlili sa od konštantnej judikatúry, ktoré pochybenie malo za následok porušenie jeho práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zakladajúce vadu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p., a tiež vadu v právnom posúdení veci. Podľa povinného je predmetná exekúcia postihnutá vadou spočívajúcou v nedostatku aktívnej legitimácie, keďže je vedená v prospech neexistujúceho oprávneného.   Žiadna   právnická   osoba   označená   ako   „V.,   krajská   pobočka   B.“   totiž neexistuje. IČO uvedené v exekučnom titule patri inému subjektu s odlišným obchodným menom, V., a. s., ktorá nemá sídlo v..., ale na... Súdnym exekútorom označený oprávnený je zameniteľný s iným, už zaniknutým subjektom, „verejnoprávnou“ V., ktorá sa členila na pobočky a mal dokonca sídlo v... Povinný tiež tvrdí, že i exekučný titul, rozhodnutie Ú., má nedostatky, ktoré ho robia nespôsobilým byť riadnym, materiálne vykonateľným exekučným titulom.   Nielenže   neobsahuje   presnú   individualizáciu   oprávneného,   ale   dokonca   ho neoznačuje vôbec.»

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «Dovolací súd konajúci o dovolaní povinného, po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.) a proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 239 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže dovolanie smeruje proti uzneseniu (§243a ods. 3 O. s. p.), a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

V   zmysle   §   241   ods.   2   O.   s.   p.   môže   byť   dovolanie   podané   iba   z   dôvodov,   že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   a   d   rozhodnutie   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O. s. p.) viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ustanovenú v § 242 ods. 1 druhá veta   O.   s.   p.   skúmať   vždy,   či   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nebolo   vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., dovolací súd sa predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných V § 237 písm. a) až g) O. s. p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci   súdu,   nedostatku   spôsobilosti   účastníka   byť   účastníkom   konania,   nedostatku riadneho   zastúpenia   procesne   nespôsobilého   účastníka,   o   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred   súdom   konať,   alebo   prípad   rozhodovania   vylúčeným   sudcom   či   súdom   nesprávne obsadeným). V dovolacom konaní žiadna z týchto vád nevyšla najavo.

Pokiaľ   povinný   v   dovolaní   vytýka   odvolaciemu   súdu,   že   svojím   postupom a rozhodnutím sa dopustil vady podľa § 237 písm. f) O. s. p., pričom túto vadu vidí v tom, že odvolací súd sa odchýlil od konštantnej judikatúry, úplne vybočili z právneho rámca vymedzeného príslušnou právnou úpravou a poprel zmysel a účel relevantných právnych noriem, robí tak neopodstatnene.

O odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. ide v prípade procesného   postupu,   ktorým   súd   znemožnil   účastníkovi   konania   realizáciu   procesných oprávnení   (napríklad   oprávnenia   byt'   prítomný   na   pojednávaní,   vyjadrovať   sa   k   veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.) priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany a uplatnenia   jeho   práv.   Procesná   vada   konania   v zmysle   §   237   O.   s.   p.   sa   nezakladá právnym posúdením veci.

V danom prípade povinný procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f) O. s. p. nevyvodzuje z toho,   že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať v zmysle vyššie uvedeného. Vyčíta mu spôsob, ako na vec aplikoval právne predpisy („Odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, ktorý je v príkrom rozpore s dlhoročnou konštantnou judikatúrou, pričom úplne poprel zmysel a účel relevantných právnych noriem.“). Povinný tu   teda   namieta,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočíva   na   nesprávnej   aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.   s.   p.)   nejde   zo   strany   povinného   o   námietku   vady   podľa   §   237   písm.   f)   O.   s.   p., ale o námietku inú, ktorú povinný uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov odvolacieho súdu (jeho právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založil svoje rozhodnutia (k tomu viď nižšie).

Pokiaľ povinný vadu podľa § 237 písm. f) O. s. p. vyvodzuje i z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na záveroch, ktoré javia znaky svojvôle a arbitrárnosti a nie je ani dostatočne odôvodnené (ktoré vady by za určitých podmienok mohli mať skutočne za následok porušenie zásad spravodlivého súdneho konania), robí tak tiež neopodstatnene. Právne závery odvolacieho súdu totiž nie sú svojvoľné a arbitrárne a sú náležité a správne odôvodnené.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Účastníkmi   exekučného   konania   sú   teda   predovšetkým   oprávnený   a   povinný. Vymedzenie ich postavenia v exekučnom konaní je len procesné; rozhodujúce je to, kto sa v návrhu   na   vykonanie   exekúcie   označí   za   oprávneného   a   koho   uvedie   ako   povinného, bez ohľadu na to, či tomu zodpovedá právny a skutkový stav (aktívna alebo pasívna vecná legitimácia). Vykonanie exekúcie ale prichádza do úvahy len v prospech toho, kto má podľa exekučného titulu právo na plnenie (aktívna exekučná legitimácia), a len proti tomu, kto je označený ako povinný v exekučnom titule (pasívna exekučná legitimácia).

V   preskúmavanej   veci   návrh   na   vykonanie   exekúcie   podala   dňa   24.   júna   2010 súdnemu exekútorovi V., a. s., so sídlom..., B., IČO:... [za ktorú konal jej Štatutárnym zástupcom právne účinne poverený zamestnanec (§ 21 ods. 1 písm. b/ O. s. p.), riaditeľ krajskej pobočky v B.,]. Urobením tohto procesného úkonu sa V., a. s., stala účastníčkou exekučného konania v procesnom postavení oprávnenej, ktoré jej procesné postavenie sa účinne (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku) dosiaľ nezmenilo. K takej zmene v jej procesnom postavení rozhodne nedošlo tým, že súdom poverený súdny exekútor v upovedomení o začatí exekúcie (ale aj v iných svojich procesných úkonoch) za oprávnenú mylne označuje [zaiste nesprávne   vychádzajúc   z označenia   osoby   konajúcej   za   oprávnenú   (riaditeľ   krajskej pobočky)] „V., kraj. pob. B.“. Odvolací súd, na rozdiel od exekučného súdu, preto správne uzavrel,   že   vada   v   označení   oprávnenej   v   písomných   procesných   úkonoch   súdneho exekútora nezakladá dôvodnosť námietky povinného proti exekúcii.

Dovolací súd k dôvodom odvolacieho súdu uvedeným v jeho napadnutom rozhodnutí, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje, ešte poznamenáva, že podľa jeho názoru je identita oprávnenej plne zachovaná dokonca aj v procesných úkonoch súdneho exekútora aj napriek jeho pochybeniu v označení oprávnenej. Pri (mylnom) označení oprávnenej súdny exekútor totiž uviedol aj „IČO:..“, ktorá patrí (ako to správne uvádza aj povinný) len V., a. s., so sídlom..., B.), a nie jej pobočke v B... (porovnaj ustanovenia § 27 zákona č. 540/2001 Z. z. o Štátnej štatistike).

Povinný v dovolaní tiež tvrdí, že exekučný titul, rozhodnutie Ú. zo 14. augusta 2009, č.   DK   91/000001/2009/R,   má   nedostatky,   ktoré   ho   robia   nespôsobilým   byť   riadnym, materiálne vykonateľným exekučným titulom. Tvrdí, že oprávnenou predložený exekučný titul nielenže neobsahuje presnú individualizáciu oprávneného, ale dokonca ho neoznačuje vôbec. Toto tvrdenie povinného nemá oporu v exekučnom titule. Z rozhodnutia Ú. zo 14. augusta 2009, č. DK 91/000001/2009/R (originál ktorého je založený v spise exekučného súdu na č. l. 4-9) vyplýva, že ním bolo rozhodnuté o odvolaní platiteľa poistného Mgr. V. Š. proti platobnému výmeru č. 2504-1/2003 z 9. januára 2004 vydanému V. so sídlom v B., ktorým bola platiteľovi poistného uložená povinnosť zaplatiť dlžné poistné a poplatok z omeškania na účty V. (č. l. 10-13 spisu exekučného súdu).V rozhodnutí Ú. za prvým označením V., t. j. toho, v prospech ktorého subjektu má platiteľ poistného plniť, je uvedené, že v ďalšom texte rozhodnutia bude pre tento subjekt používaná skratka   „zdravotná   poisťovňa“.   Z výrokovej   časti   rozhodnutia   Ú.   v   znení:   „Platiteľ poistného je povinný zaplatiť do 8 dní po doručení tohto rozhodnutia, na účet zdravotnej poisťovne,   vedený   v   Štátnej   pokladnici...“   preto   nepochybne   vyplýva,   kto je oprávnený z toho   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Kto   je   právnym   nástupcom   bývalej „verejnej“ V., vyplýva priamo zo zákona (§ 74 zákona č. 581/2004 Z. z.).

Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že uznesenie odvolacieho súdu je   správne   a   preto   dovolanie   povinného   proti   nemu   treba   uznesením   zamietnuť   podľa § 243b ods. 1 a 4 O. s. p.»

16.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak zamietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.   Rozhodnutie najvyššieho súdu   sp. zn. 6 Cdo   69/2012 z 12. septembra 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

17. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu   a možnosťou   porušenia základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy nie je taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie po jej predbežnom   prerokovaní.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18.   Sťažovateľ   ďalej   namietal   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   postupom   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 20 CoE 121/2011   a   jeho   uznesením   z   21.   júla   2011,   ktorým   na   odvolanie oprávneného   uznesenie   okresného   súdu   z   23.   marca   2011   zmenil   tak,   že   námietky povinného   (sťažovateľa,   pozn.)   zamietol   (pozri   bod   2).   Ústavný   súd   sa   preto   v   rámci predbežného   prerokovania   sťažnosti   zaoberal   aj   tvrdením   sťažovateľa   o   porušení označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

19. Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

20. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne   konanie   stotožňovať s procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

21. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

22.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle a je dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

23. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

24. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

25.   Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať   sa   jeho   ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   zrušenie   označených   rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznaním mu náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. októbra 2013