znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 627/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti BPT LEASING, a. s., Drieňová 34, Bratislava, zastúpenej   advokátom   Mgr.   Vladimírom   Šárnikom,   Západný   rad 39,   Bratislava,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 16/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti BPT LEASING, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. septembra   2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   BPT   LEASING,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 31 Cb 16/2011.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 17. januára 2011 doručila okresnému súdu návrh   na   určenie   vlastníctva   motorového   vozidla   voči   spoločnosti   Komunálna poisťovňa a. s., Vienna Insurance Group ako odporcovi v 1. rade a J. F. ako odporcovi v 2. rade.

3. Sťažovateľka v sťažnosti opísala ďalší priebeh napadnutého konania takto: „Dňa 09. 05. 2012 (nečinnosť 1 rok a 4 mesiace) súd vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k návrhu.

Dňa 25. 06. 2012 doručil súdu odporca v 2. rade vyjadrenie. Dňa 30. 07. 2012 doručil súdu vyjadrenie odporca v 1. rade, v ktorom uviedol, že so sťažovateľom   uzavrel   dohodu   o mimosúdnom   urovnaní.   Táto   dohoda   však   naliehavý právny záujem sťažovateľa na určení vlastníckeho práva neodstránila.

Dňa 23. 08. 2012 súd vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k vyjadreniam odporcov. Dňa   21.   09.   2012   sťažovateľ   podal   vyjadrenie,   v ktorom   uviedol,   že   vzhľadom na body   8.5   a 8.6   Dohody   o urovnaní,   ktorú   uzatvoril   s odporcom   v 1.   rade,   by   bolo späťvzatie návrhu predčasným. Ohľadom vyjadrenia odporcu v 2. rade sťažovateľ uviedol, že tento vlastnícke právo sťažovateľa vo svojom vyjadrení neuznal.

Dňa 01. 10. 2012 Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR (ďalej len   „MDVaRR   SR“)   rozhodnutím   č.   13756/2012/ŠDÚ/z.   55067   prerušilo   konanie o pridelenie   náhradného   VIN   čísla   vozidlu,   určenia   vlastníctva   ktorého   sa   sťažovateľ domáha v predmetnom súdnom konaní. Konanie bolo MDVaRR SR prerušené do skončenia predmetného súdneho konania, nakoľko otázka vlastníctva vozidla je v konaní o pridelenie náhradného VIN čísla otázkou predbežnou, ktorá je sporná, a to aj vzhľadom na postoj odporcu v 2. rade, ktorý vlastnícke právo navrhovateľa rozporuje. Odporca v 2.rade má s KOMUNÁLNOU poisťovňou, a. s. spor o výšku poistného plnenia a zrejme z tohto dôvodu sa snaží   spôsobovať   maximálne ťažkosti tak odporcovi   v 1.   rade,   ako   aj   sťažovateľovi, zrejme vo viere, že si tým vynúti doplatenie poistného plnenia. V komunikácii s MDVaRR SR sa tak odporca v 2. rade domáha svojich domnelých práv k vozidlu, súdne konanie sa snaží mariť žiadosťami o odročenie.

Dňa 18. 03. 2013 (nečinnosť súdu ½ roka) sa malo uskutočniť pojednávanie, ktoré však bolo súdom odročené z dôvodu ospravedlnenia zo strany odporcu v 2. rade.

Faxovým podaním zo dňa 15. 03. 2013 odporca požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu   zdravotného   stavu.   Žiadosť   o odročenie   však   nespĺňala   zákonné   náležitosti v zmysle   ust.   §   119   ods.   3   OSP,   keďže   k nej   nebolo   pripojené   vyjadrenie   ošetrujúceho lekára, že odporca v 2. rade sa nie je schopný zúčastniť pojednávania bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu. Súd preto postupoval v rozpore so zákonom, keď pojednávanie odročil (nesprávna činnosť súdu).

Dňa   26.   3.   2013   sťažovateľ   požiadal   o priznanie   peňažnej   náhrady   za   odročené pojednávanie podľa ust. § 147a ods. 2 OSP.

Uznesením zo dňa 15. 05. 2013 súd žiadosť sťažovateľa zamietol. Ďalšie   pojednávanie   sa   malo   uskutočniť   dňa   23.   05.   2013   (prieťahy   v dôsledku nezákonného postupu súdu v trvaní 8 mesiacov).

Tesne   pred   pojednávaním   odporca   v 2.   rade   opäť   požiadal   o odročenie pojednávania, tentoraz z dôvodu ochorenia svojej advokátky.

Súd žiadosti o odročenie vyhovel a ďalšie pojednávanie nariadil na 16. 09. 2013. Dňa 04. 06. 2013 podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu o nepriznaní peňažnej náhrady.

Dňa 17. 06. 2013 súd odvolanie sťažovateľa postúpil odvolaciemu súdu (nečinnosť 2 týždne ).

Pojednávanie   nariadené   na   16.   09.   2013   súd   tesne   pred   pojednávaním   odročil z dôvodu, že spis sa ešte stále nachádza na odvolacom súde. Predloženie spisu odvolaciemu súdu bolo neefektívnym postupom súdu, pretože odvolanie proti podružnému procesnému rozhodnutiu mohol súd predložiť odvolaciemu súdu na rozhodnutie až spolu s odvolaním vo veci samej, ako to bežne sudcovia robia, aby nespôsobovali prieťahy v konaní.“

Podľa tvrdení sťažovateľky ide o vec právne aj skutkovo jednoduchú a je možné ju rozhodnúť   na   prvom   pojednávaní.   Napriek   tomu,   že   od   podania   návrhu   (do   podania sťažnosti ústavnému súdu) uplynuli 2 roky a 8 mesiacov, vo veci sa neuskutočnilo ani jedno pojednávanie.   Sťažovateľka   zároveň   napáda   bezdôvodné,   resp.   nezákonné   odročenie nariadených   pojednávaní,   čo   malo   za   následok   prieťahy   v konaní   okresného   súdu. Sťažovateľka tiež uviedla, že svojím správaním konanie okresného súdu nemarila a nijakým spôsobom neprispela k prieťahom v konaní.

4.   Sťažovateľka   doručila   7.   januára   2013   predsedníčke   okresného   súdu   sťažnosť na prieťahy   v konaní podľa   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a   doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov.   V odpovedi   sp.   zn.   Spr.   2001/13 z 25. januára 2013 podpredsedníčka   okresného   súdu   sťažovateľke oznámila, že   sťažnosť vyhodnotila   ako   dôvodnú   a pre   účely   zabránenia   vzniku   ďalších   zbytočných   prieťahov v konaní   pristúpila   k priebežnému   sledovaniu   veci   až   do   jej   právoplatného   skončenia, vyzvala   tiež   zákonnú   sudkyňu   i jej   vyššieho   súdneho   úradníka,   aby   vo   veci   konali bez prieťahov.

5. Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 16/2011 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne navrhla, aby jej ústavný súd priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume   3 000   €,   prikázal   okresnému   súdu   konať bez prieťahov a nahradil jej trovy právneho zastúpenia.

6.   Sťažnosť   sťažovateľky   bola   pôvodne   pridelená   sudcovi   spravodajcovi Jurajovi Horváthovi, ktorý bol členom II. senátu ústavného súdu. V zmysle Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) veci pôvodne pridelené bývalým sudcom ústavného súdu   Jánovi   Auxtovi,   Jurajovi   Horváthovi   a Jánovi   Lubymu   (ktorým   skončilo   funkčné obdobie)   ako   sudcom   spravodajcom,   ktoré   neboli   do   4.   júla   2014   skončené   prijatím konečného rozhodnutia   pléna ústavného   súdu   alebo príslušného   senátu   ústavného súdu, prípadne   odložením   podania   podľa   §   23a   zákona o ústavnom   súde,   boli   s účinnosťou od 14. júla   2014   pridelené   ostatným   sudcom   ústavného   súdu.   Predmetná   sťažnosť   bola pridelená   sudcovi   ústavného   súdu   Milanovi   Ľalíkovi,   ktorý   je   v súlade   s dodatkom k rozvrhu   práce   členom   I.   senátu,   a z tohto   dôvodu   túto   vec   prerokoval   a   rozhodol I. senát ústavného súdu.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe   žalobca   a žalovaný   a   kde   sa   v   celom   rozsahu   uplatňuje   kontradiktórnosť   konania [porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].

9.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok   sťažovateľky   na   ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa nej spôsobené zbytočné prieťahy a bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou,   jej   prílohami   a vyjadrením predsedníčky   okresného   súdu   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z analýzy   doterajšieho   priebehu   konania   pred   prvostupňovým   súdom,   ktoré   začalo 17. januára 2011, teda doručením návrhu okresnému súdu. Ústavný súd zohľadnil priebeh konania   a úkony   vykonané   okresným   súdom   tak,   ako   ich   v sťažnosti   uviedla   samotná sťažovateľka (pozri bod 3 tohto rozhodnutia).

Ďalší   priebeh   konania   vyplynul   z   vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu sp. zn. Spr. 3637/2014 z 13. októbra 2014, v ktorom uviedla:

„... Dňa 23. 12. 2013 bol spis z krajského súdu vrátený späť na tunajší súd s tým, že uznesenie zo dňa 15. 05. 2013 bolo potvrdené.

Súd vytýčil termín pojednávania na deň 09. 06. 2014. Výzvou zo dňa 09. 05. 2014 súd vyzval odporcu v II. rade aby sa písomne vyjadril k návrhu a to v lehote 15 dní

Dňa 29. 05. 2014 bolo súdu doručené späťvzatie návrhu v celom rozsahu. Súd   výzvou   zo   dňa   02.   06.   2014   vyzval   odporcov   aby   oznámili,   či   si   v konaní uplatňujú náhradu trov konania, ak áno aby túto v lehote 3 dní vyčíslili.

Na pojednávaní dňa 09. 06. 2014 súd konanie zastavil.

Dňa   25.   08.   2014   navrhovateľ   podal   na   tunajší   súd   odvolanie   voči   uzneseniu o zastavení konania v časti výroku o trovách konania.

Dňa 09. 09. 2014 bola vec spolu so spisovým materiálom veci predložená na Krajský súd v Bratislave....

V súčasnosti je konanie namietanej veci sp. zn. 31 Cb 16/2011 zastavené na základe uznesenia súdu zo dňa 09. 06. 2014... Vec nie je doposiaľ v celom rozsahu právoplatne skončená z dôvodu odvolania navrhovateľa podaného voči predmetnému uzneseniu v časti výroku o náhrade trov konania. Spisový materiál veci sa odo dňa 09. 09. 2014 nachádza na Krajskom súde v Bratislave ako odvolacom súde.“

10. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto   základného   práva   sa   namieta   v takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktoré z hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať   o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Z tohto   právneho   názoru   vychádzal   ústavný   súd   aj   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti.   Na   základe   toho   ústavný   súd   zistil,   že   konanie   na   okresnom   súde   prebieha od 17. januára 2011, pričom sťažnosť pre porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru bola ústavnému súdu doručená 23. septembra 2013. Ústavný súd je toho názoru, že dĺžka predmetného súdneho sporu v okolnostiach prípadu nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti už okresný súd vo veci rozhodol a spis sa t. č. nachádza na krajskom súde.

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými prieťahmi,   ktoré   by   bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00)   alebo   ho   odmietol   ako zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

11.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   okresný   súd   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 31 Cb 16/2011   nebol   nečinný,   vo   veci   konal   plynulo   a vykonával   potrebné procesné úkony s výnimkou obdobia od podania návrhu 17. januára 2011 do jeho odoslania odporcom na vyjadrenie 9. mája 2012. Aj napriek tomuto viac než 16 mesiacov trvajúcemu obdobiu pasivity okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd s poukazom na dosiaľ uvedené zastáva názor, že prieťahy v jeho postupe nedosahujú takú intenzitu, že by ich bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   nadväznosti   na   uvedené   sa   ústavný   súd   odvoláva   aj   na   svoje   predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   nemusí   ešte   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Na   kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu   ústavný   súd   spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nepovažoval   postup   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 16/2011 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ako   porušenie   základného   práva   na   konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

12. Ústavný súd v závere poznamenáva, že sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu 23. septembra 2013, pričom už 2. októbra 2013 po dohode s odporcom uskutočnila predaj motorového vozidla, vlastníctvo ku ktorému malo byť určené v napadnutom konaní a výnos z predaja si rozdelila s odporcom v 1. rade v pomere 1:1. Následne 29. mája 2014 zobrala sťažovateľka svoj návrh v celom rozsahu späť, pričom ani o jednej z uvedených skutočností ústavný súd neinformovala.

13.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014