znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 627/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. L. – M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. V. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/174/2012 z 29. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. – M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013 doručená   sťažnosť   M.   L.   –   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“,   v citáciách   aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co/174/2012 z 29. apríla 2013

2.   Zo   sťažnosti   a   z   k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   je v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore o zaplatenie 1 659, 70 € s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 75/2011. Okresný súd rozsudkom   z 23. novembra 2011 žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. O odvolaní sťažovateľa z 10. januára 2012 rozhodol krajský súd rozsudkom sp.   zn. 3 Co/174/2012 z 29. apríla 2013, ktorým potvrdil   prvostupňový rozsudok.

3. Podľa   názoru   sťažovateľa „Rozsudok   krajského   súdu...   nie   je   v súlade s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny proces a predstavuje protiústavný zásah do práva sťažovateľa na súdnu ochranu...

... rozhodnutie krajského súdu neobsahuje dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie, v dôsledku čoho je toto rozhodnutie nepreskúmateľným, arbitrárnym a svojvoľným súdnym rozhodnutím...“

Rozsudok považuje sťažovateľ „za zmätočný a obsahujúci protichodné tvrdenia... poprel právny záver súdu prvého stupňa, svoj záver o odstúpení žalovaného od zmluvy však logicky, presvedčivo ani zrozumiteľne nevysvetlil“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... č. k. 3 Co/174/2012-132 z 29. 4. 2013 porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu... č. k. 3 Co/174/2012-132 z 29. 4. 2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4.   Krajský   súd...   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   vo   výške 275,94 EUR...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co/174/2012 z 29. apríla 2013.

8. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

9. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

10.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovaných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   bolo   posúdiť,   či   medzi   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia krajského súdu týkajúceho sa námietok uvedených v bode 3 a sťažovateľom označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   iba   posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní rozsudkom sp. zn. 3 Co/174/2012 z 29. apríla 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

13.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd   [v   podstatnom   vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľa   (pozri   tiež   bod   3)]   oboznámil prvostupňové rozhodnutie,   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľa   a vyjadrenie žalovaného k nej. Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

„Krajský   súd...   ako   súd   odvolací   prejednal   vec   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Súd prvého stupňa dospel správne k skutkovému záveru, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bolo osobné motorové vozidlo značky... Súd   prvého   stupňa   tiež   správne   uzavrel,   že   v   súvislosti   s kúpnou   zmluvou   nedošlo   k platnému uzavretiu vedľajšieho dojednania o výhrade vlastníctva podľa § 601 Občianskeho zákonníka, pretože takéto dojednanie musí byť uzavreté v písomnej forme. Z uvedeného vyplýva, že k prechodu vlastníckeho práva na žalovaného došlo odovzdaním motorového vozidla.

Rozhodnutie   o   tom,   že   žalovaný   nie   je   povinný   zaplatiť   doplatok   kúpnej   ceny odôvodnil súd prvého stupňa tým, že došlo k účinnému odstúpeniu od kúpnej zmluvy. Odvolací súd uvádza, že nie je správny právny záver súdu prvého stupňa o tom, že platným   dôvodom   pre   odstúpenie   od   kúpnej   zmluvy   mohlo   byť   omeškanie   žalobcu   pri poskytnutí   súčinnosti   pri   zápise   zmeny   vlastníka   motorového   vozidla   na   dopravnom inšpektoráte. Odvolací súd konštatuje, že zákon č. 315/96 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách   je   predpisom   verejného   práva,   ktorý   okrem   iného   upravuje   práva a povinnosti fyzických osôb, fyzických osôb oprávnených na podnikanie i právnických osôb ako   aj   pôsobnosť   orgánov   štátnej   správy   a   obcí   na   úseku   cestnej   premávky   (§   1   zák. č. 315/1996 Z. z.). Povinnosť držiteľa vozidla vyplývajúca z ust. § 90 ods. 1 a písm. a/ citovaného   zákona,   teda   povinnosť   oznámiť   prevod   držby   vozidla   na   inú   osobu   je povinnosťou vyplývajúcou z tohto predpisu verejného práva a jej porušenie nemôže mať v zásade vplyv na obsah práv a povinností zo súkromnoprávneho vzťahu vyplývajúceho z uzavretej kúpnej zmluvy. Porušenie tejto povinnosti by mohlo byť dôvodom na odstúpenie od zmluvy jedine v prípade, ak by došlo k uzavretiu výslovnej dohody medzi účastníkmi kúpnej zmluvy o tom, že nesplnenie tejto povinnosti je dôvodom pre odstúpenie od zmluvy. Odvolací súd však poukazuje na tú časť odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorej   prvostupňový   súd   konštatuje   jednoznačne   prejavenú   vôľu   žalovaného   ukončiť zmluvný vzťah, čo zrealizoval odstavením motorového vozidla v mieste bydliska a sídla žalobcu, o čom bol žalobca preukázateľne upovedomený.

Odvolací   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   sám   žalovaný   žiadnym   spôsobom bližšie nešpecifikoval dôvod odstúpenia od zmluvy, došlo iba k faktickému prejavu vôle smerujúceho   k   vráteniu   motorového   vozidla,   o   čom   bol   upovedomený   žalobca   i   jeho manželka.“

Po citovaní ustanovení § 35 ods. 3 a § 48 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov krajský súd ďalej uviedol:

„Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o tom, že žalovaný od zmluvy odstúpil. K odstúpeniu od zmluvy došlo v máji 2010, keď žalovaný vrátil motorové vozidlo žalobcovi. Ako už bolo konštatované, žalovaný sám neuviedol žiaden dôvod pre odstúpenie   od   zmluvy,   na   druhej   strane   však   z   konania   pred   súdom   prvého   stupňa vyplynulo, že žalobca tento úkon žalovaného akceptoval. O tejto skutočnosti svedčí ďalší postoj   žalobcu   vo   vzťahu   k   motorovému   vozidlu,   keď   sa   nepochybne   správal   ako   jeho vlastník.

Žalobca vedel o tom, že najneskôr od 13. 7. 2010 boli vykonané exekučné blokácie motorového vozidla a následne dňa 21. 11. 2011 na exekučnej dražbe došlo k predaju motorového vozidla,   kedy sa vlastníkom vozidla stala dokonca matka žalobcu.   Žalobca nevykonal žiadne úkony na zabránenie predaja motorového vozidla v exekučnej dražbe, v jej   priebehu   netvrdil,   že   vlastníkom   vozidla   je   žalovaný   a   ani   neumožnil   žalovanému využiť právo namietať vlastníctvo k motorovému vozidlu. Z týchto konaní žalobcu je možné jednoznačne   vyvodiť,   že   akceptoval   navrátenie   vlastníckeho   práva   motorového   vozidla v prospech svojej osoby.

Za uvedenej situácie je odvolací súd toho názoru,   že aj keď žalovaný neuviedol dôvod pre odstúpenie od zmluvy, žalobca svojím postojom prejavil vôľu akceptovať takéto odstúpenie od zmluvy a preto došlo k zrušeniu kúpnej zmluvy. Je preto správny záver súdu prvého   stupňa   o   tom,   že   z   neexistujúcej   zmluvy   sa   žalobca   nemôže   domáhať   ďalšieho plnenia podanou žalobou.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

15.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   krajský   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I. ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co/174/2012   z 29.   apríla   2013   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). S prihliadnutím na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013