znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 626/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. D., Š., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd v spojení   s čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   13/2009   a jeho rozsudkom   z 18. mája   2010,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 405/2010 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2013 faxom a 7. augusta 2013 poštou doručená sťažnosť Ing. P. D. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách   aj „odporca“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu   Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 13/2009 a jeho rozsudkom z 18. mája 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 405/2010 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013.

2.   Z   obsahu sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva, že sťažovateľ   bol v procesnom   podstavení   odporcu   v súdnom   spore   o zaplatenie   19 032,38   eur s príslušenstvom   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   11   C   13/2009.   Okresný   súd rozsudkom z 18. mája 2010 uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi (I) žalovanú sumu spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 %, (II) dohodnutý úrok vo výške 2 503,49 € (vo zvyšku návrh zamietol) a trovy konania. Krajský súd o odvolaniach účastníkov rozhodol rozsudkom sp. zn. 14 Co 405/2010 z 23. apríla 2013 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok „v priznávajúcej časti a vo výroku o trovách konania“. Súčasne zmenil zamietajúcu časť II. výroku rozsudku.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľa „napadnutý   Rozsudok   Krajského   súdu   v   spojení s Rozsudkom   Okresného   súdu   odporuje čl.   46   ods.   1   Ústavy SR,   čl.   36   ods.   1   Listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že:

a) sa   ním   potvrdilo   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   sa   vyhovelo   žalobe navrhovateľa   v   celom   rozsahu,   za   situácie,   kedy   odvolací   súd   jasne   a   zrozumiteľne neodôvodnil, z akého dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sťažovateľ namietal voči viacerým nedostatkom tohto rozhodnutia...

b) napadnuté   rozhodnutia   súdov   sú   arbitrárne,   nakoľko   súdy   v   nich   neskúmali a nedávali   ústavne   konformné   odpovede   na   právne   a   skutkovo   relevantné   námietky sťažovateľa vznesené v súdnom konaní, a v Odvolaní, pričom v odôvodnení napadnutých rozhodnutiach   ani   neuviedli,   prečo   tak   neurobili,   čo   tiež   znamená,   že   súdy   jasne a zrozumiteľne neodôvodnili svoje rozhodnutia...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces Ing. P. D... garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy... čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy... rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 23. 04. 2013, sp. zn. 14 Co/405/2010-483, v spojení s rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 18. 05. 2010, sp. zn. 11 C/13/2009-377, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu...   zo dňa 23.   04.   2013...   a rozsudok Okresného súdu... zo dňa 18. 05. 2010... sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie. Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní nahradiť... sťažovateľovi trovy konania vo výške 867,24 EUR...“

Súčasne požiadal o odloženie vykonateľnosti predmetných rozsudkov.

5. Ako   dôkazový   materiál   sťažovateľ   k sťažnosti   pripojil   rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 14 Co 405/2010 z 23. apríla 2013.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého sa namietalo,   ale aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

10.   V   súlade   s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

11.   Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu   k   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a   ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

12. O ochrane práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal vo vzťahu k postupu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd (pozri bod 2). Vzhľadom   na uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 13/2009.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   v   časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základného   a   iného   práva   postupom okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu

14.   Sťažovateľ   ďalej   namietal   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivý   proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

15.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že   „Predpokladom   uplatnenia   práva   na   spravodlivý proces,   ktoré   sa   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť   a   nestrannosť   súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru.“   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

17.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v   zmysle   ktorého   ústavný   súd   o   namietaných zásahoch   rozhoduje len   v prípade,   že   je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (listiny), resp. dohovoru.

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu konštatuje, že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia vychádzajúca   z   v   konaní   zisteného   skutkového   stavu   a   na   tom   základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení podstaty skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie sťažovateľa, ako aj stanoviska navrhovateľa k nemu svoje rozhodnutie takto odôvodnil:

«Krajský súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., postupom podľa § 156 ods. 3 O. s. p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj   konania,   ktoré   mu   predchádzalo,   dospel   k   záveru,   že   odvolanie   navrhovateľa je dôvodné a odvolanie odporcu nedôvodné.

Súd   prvého   stupňa   dostatočne   zistil   skutkový   stav   veci   potrebný   na   rozhodnutie (§ 120 O. s. p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O. s. p.). S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie prvostupňového súdu dáva odpovede na všetky otázky dôležité pre rozhodnutie, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné. Námietky odporcu uvedené v jeho odvolaní neobstoja. Je možné konštatovať, že s ich prevažnou väčšinou sa už dostatočne vysporiadal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. Odvolací   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   v   sporovom   konaní   musia   účastníci v zmysle § 120 O. s. p. pre úspech v spore predovšetkým tvrdiť relevantné a konkrétne skutočnosti   a   dostatočne   ich   preukázať.   Navrhovateľ,   ktorého   v   prvom   rade   zaťažuje dôkazné   bremeno,   v   konaní   dostatočne   preukázal   rozhodujúce   skutočnosti. Teda, že v januári a februári 2001 požičal odporcovi čiastky 300 000,- Kč a 10 000,- DM, a že   sa   dňa   24.   2.   2001   písomne   dohodli   na   ročnom   úroku   vo   výške   60,000,-   Kč, ako aj na termíne   vrátenia   pôžičky   dňa   24.   2.   2003.   Zo   všetkých   dôkazov   vyplynulo, že peniaze   boli   poskytnuté   ako   pôžička.   Obaja   účastníci   podpísali   listinu   nazvanú ako zmluva o pôžičke, pričom je v nej odkaz na § 657 Občianskeho zákonníka. Z toho zároveň vyplýva, že požičané peniaze treba aj vrátiť.

Termín vrátenia pôžičky bol v čl. III. zmluvy dohodnutý platne. Deň 24. 3. 2003 bol aj podľa odvolacieho súdu nepochybne dohodnutý ako termín vrátenia. Prvostupňový súd teda   správne   vyložil   toto   znenie   zmluvy.   Článok   III.   zmluvy   navyše   logicky   nadväzuje na predchádzajúci text zmluvy o povinnosti vrátiť požičanú sumu. Zjavne preto nemohlo ísť o termín poskytnutia pôžičky, lebo tá bola poskytnutá už v januári a februári 2001. K   argumentácii   a   námietkam   odporcu   o   dvoch   samostatných   pôžičkách, o nesprávnom právnom posúdení písomnosti označenej ako Zmluva o pôžičke II, odvolací súd dopĺňa, že odporca neuviedol, aké dôsledky by mali z týchto jeho tvrdení vyplynúť. Aj podľa   názoru   odvolacieho   súdu   ide   len   o   účelové   tvrdenia   odporcu.   Odvolací   súd má rovnako   za   to,   že   v   danom   prípade   došlo   k   reálnemu   odovzdaniu   konkrétnej   sumy peňazí, k dohode o úroku, a k dohode o termíne vrátenia pôžičky. Boli tak preukázané a splnené   všetky   podstatné   náležitosti   zmluvy   o   pôžičke   v   zmysle   §   657   Občianskeho zákonníka.

Odvolací   súd   nemohol   súhlasiť   ani   s   argumentáciou   odporcu   v   odvolaní, že preukázal,   že   pôžička   bola   simulovaným   úkonom.   Všetky   dôkazy   svedčili   o   opaku. Odporca nepredložil, ani nenavrhol súdu žiadny presvedčivý dôkaz o simulácii. Odporca sa nezúčastnil ani jedného pojednávania, hoci jeho právny zástupca opakovanie navrhol jeho výsluch ako účastníka konania, keďže si bol zrejme vedomý významu tohto dôkazu. Odporca sa tak vlastnou vinou sám zbavil možnosti ponúknuť súdu aspoň jeden priamy dôkaz o tvrdenej simulácii. Dôvody, pre ktoré sa odporca nezúčastnil pojednávaní, zjavne neboli   vážne.   Odporca   súdu   nepredložil   žiadne   potvrdenie   o   práceneschopnosti, a ambulantná liečba nemôže byť prekážkou zúčastniť sa pojednávania, najmä ak sa konanie začalo už v roku 2004. Pre mnohých účastníkov je konanie v ich veci a výsluch pred súdom stresujúce a zaťažujúce, ale napriek tomu aspoň raz na pojednávanie pred súdom prídu. Ani z predloženej písomnej výpovede účastníka konania – odporcu vôbec nevyplýva, že v danom prípade išlo o simuláciu. Odporca v nej len inak než navrhovateľ interpretuje ich podnikanie, a kladie si otázky o výhodnosti uzatvorených zmlúv. Pritom chýba jeho jasné a priame stanovisko, skutkový popis,   a najmä chýba uvedenie podstatného faktu, aký úkon sa zakrýval. Odporca len uviedol; že suma mu bola poskytnutá ako súkromná, a že nebolo   predmetom   ich   dohody   jej   použitie   ani   na   jeho   vtedajšie   podnikanie, ani ako investícia.   Tieto   všetky   skutočnosti   potvrdzujú   správnosť   záverov   súdu   prvého stupňa, že nešlo o simuláciu. Ostatnými nepriamymi listinnými dôkazmi odporca simuláciu nepreukázal, a k opačnému záveru sa nedalo dospieť ani v ich vzájomnej súvislosti. Úmysel spoločne   podnikať,   resp.   zúčastniť   sa   na   podnikaní   inej   osoby,   nevylučuje   sám   o   sebe poskytnutie pôžičky.

Ak by nešlo o pôžičku, odporca by túto skutočnosť určite namietol vo vzájomnej korešpondencii s navrhovateľom, napr. v spomínanom v liste zo dňa 31. 3. 2004. V tomto liste odporca urobil prejav smerujúci k započítaniu vzájomných pohľadávok. Započítaním vzájomné pohľadávky zanikajú, len ak sú splnené zákonné predpoklady uvedené v § 580 Občianskeho zákonníka. Ak sú vzájomné pohľadávky sporné, je potrebné ich existenciu preukázať.   V   danom   prípade   súd   prvého   stupňa   správne   konštatoval,   že   odporca nepreukázal   splatnú   pohľadávku   voči   navrhovateľovi.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd poukazuje aj na to, že odporca vo svojom odvolaní nenapadol závery prvostupňového súdu týkajúce sa započítania.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   súd   prvého   stupňa   správne   posúdil   aj   námietku premlčania. Ako bolo vyššie uvedené, splatnosť pôžičky si účastníci platne dohodli na deň 24. 3. 2003,   pričom   žaloba   bola   súdu   doručená   dňa   21. 5. 2004.   Právo   navrhovateľa sa teda nepremlčalo. Správne súd postupoval aj v tom, keď nepripustil ďalšie dokazovanie zamerané   na   pracovné   vzťahy   medzi   navrhovateľom   a   českou   spoločnosťou   G.   Tieto skutočností   nemajú   so   sporným   vzťahom   priamy   súvis,   a   nemohli   preukázať   simuláciu právneho úkonu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v priznávajúcej časti podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Čo sa týka návrhu navrhovateľa na opravu II. výroku rozsudku postupom podľa § 164 O. s. p., a to doplnením slova „ročne“ zo sumy 2.503,49 eur, odvolací súd uvádza, že oprava   výroku   tak,   ako   žiadal   navrhovateľ,   neprichádzala   do   úvahy   z   dôvodu, že za zrejmú nesprávnosť nemožno v tejto veci považovať rozpor medzi znením vyhláseného rozsudku   a   jeho   odôvodnením.   Uvedený   výrok   rozsudku   v   jeho   písomnom   vyhotovení zodpovedal výroku v zápisnici, teda zjavne bol v tomto znení podľa zápisnice aj vyhlásený, a tak je ním súd v zmysle § 156 ods. 4 O. s. p. viazaný.

Odvolací súd tak rozhodoval aj o odvolaní navrhovateľa proti zamietajúcej časti výroku II. rozsudku, týkajúcej sa dohodnutého úroku. Pretože z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa bolo preukázané, a odvolací súd sa s tým stotožňuje, že účastníci zmluvy si v zmluve o pôžičke dohodli aj úrok podľa § 658 Občianskeho zákonníka vo výške

60.000 Kč ročne od 24. 2. 2001 do 24. 2. 2003, pričom navrhovateľovi bol tento úrok súdom priznaný len za jeden rok, dospel odvolací súd k záveru, že je dôvod na to, aby bol rozsudok v tejto časti zmenený. Z uvedených dôvodov rozhodol o odvolaní navrhovateľa proti zamietajúcej časti výroku II. odvolací súd tak, že rozsudok v napadnutej časti zmenil v zmysle § 220 O. s. p. navrhovateľovi priznal dohodnutý úrok aj za druhý rok. To znamená, že   odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   dohodnutý   úrok   z   pôžičky   za dva   roky v celkovej výške 5.006,98 eura (2 x po 2.503,49 eura).

Súd prvého stupňa správne rozhodol o trovách konania, keď aplikoval ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p. Navrhovateľ nebol úspešný len v časti príslušenstva pohľadávky, čo je pomerne nepatrná časť z celkovo žalovanej pohľadávky. Preto odvolací súd rozsudok aj vo výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 7 O. s. p.»

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej   právomoci,   keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci   interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného   súdu   za   legitímny   s   ústavne   korešpondujúcou   mierou   interpretácie   na   vec použitých   zákonných   ustanovení a vylučujúci porušenie   základného práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), resp. právo podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

22. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s postupom krajského súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a nearbitrárne.   V takom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu   a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením označených práv, sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24. Keďže nebolo zistené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36   ods.   1   listiny),   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť ani k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013