znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 625/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. S. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 6 CoPr/1/2013 z 18. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   K.,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2013 doručená sťažnosť spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“, resp. „žalovaný“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 CoPr/1/2013-167 z 18. apríla 2013.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v procesnom   postavení žalovaného   v súdnom   spore „o neplatnosť   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru s príslušenstvom“ vedenom   Okresným   súdom   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn.   1   C   27/2009.   Okresný   súd   rozsudkom   z 8.   marca   2011   určil, že   „okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného so žalobcom... je neplatné“. V prevyšujúcej časti žalobný   nárok   na   určenie   náhrady   mzdy   vylúčil   na   samostatné   konanie.   Krajský   súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 17 Co 51/2011 zo 7. júla 2011 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   1   C   155/2011-140   zo   7.   novembra   2012   uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi „sumu 646,22 eur s úrokom...“. V prevyšujúcej časti   žalobu   zamietol.   O odvolaní   žalobcu   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 6 CoPr/1/2013 z 18. apríla 2013 tak, že zrušil „rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie“.

3. Podľa názoru sťažovateľky je rozhodnutie krajského súdu arbitrárne, lebo krajský súd   nedostatočne   zistil   skutkový   stav   a   v   odôvodnení   rozhodnutia   zvolil   zmätočnú a nepresnú   argumentáciu   a   výklad „hmotnoprávnych   ustanovení   Zákonníka   práce... v neprospech (na ťarchu žalovaného) sťažovateľa“, čím porušil jeho v bode 1 označené práva.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy...   a na spravodlivé prejednanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... veci v konaní 6CoPr/1/2013 porušené bolo.

2. Zrušuje rozhodnutie č. k. 6CoPr/1/2013.

3. Krajský súd... je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 331,12 €...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

8.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 6 CoPr/1/2013 z 18. apríla 2013 (pozri body 1 a 4), ktorému vytýka nedostatky uvedené v bode 3.

9. Ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy (pozri   bod   5)   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

10. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11. Z výroku uznesenia krajského súdu z 18. apríla 2013 vyplýva, že sťažnosťou napadnutým rozhodnutím krajského súdu sa konanie o nároku žalobcu (bod 2) neskončilo: „Zrušuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu   zrušenia   vracia   vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie.“ Ústavný   súd   pripomína,   že   predmetom   odvolania   (iba)   žalobcu   proti   prvostupňovému rozsudku okresného súdu bol jeho nesúhlas iba s časťou výroku prvostupňového rozsudku „v prevyšujúcej   časti“,   t.   j.   ostatná   časť   jeho   výroku   nadobudla   právoplatnosť   (keďže nebolo proti nej podané odvolanie ani žalobcom, ani žalovanou (sťažovateľkou).

12.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietanie   nesprávnosti   a   nezákonnosti rozhodnutia krajského súdu (pozri bod 3) ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na sťažovateľkou tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Navyše, sťažovateľka ani nepodala odvolanie   proti   prvostupňovému   rozsudku,   vyjadrila   sa   iba   v rámci   ňou   podaného stanoviska   k odvolaniu   podanom   žalobcom.   Sťažovateľka   bude   mať možnosť   v ďalšom štádiu   konania   pred   okresným   súdom   uplatniť   ochranu   označených   práv   aj   svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má   ešte   k   dispozícii   iný   prostriedok   ochrany   tohto   práva,   ktorého   porušenie   namieta vo svojej   sťažnosti.   V   danej   veci   sa   súdne   konanie   nachádza   v   štádiu   prvostupňového konania na okresnom súde, ktorý bude vo veci opätovne konať a vo veci rozhodne.

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu na preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu z 18. apríla 2013. Sťažovateľka bude mať/má možnosť uplatniť ochranu svojich práv v konaní pred okresným súdom.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný súd podľa   §   25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

14.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   dôvody   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 6 CoPr/1/2013   z   18.   apríla   2013   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery a konštatuje, že „odvolanie žalobcu proti výroku o zamietnutí časti žaloby je dôvodné“.

15.   Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   sťažnosť neobsahovala všetky náležitostí predpísané zákonom (§ 25 ods. 2 v spojení s § 20 ods. 1 a 3 a   §   50   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde).   Sťažovateľka   v navrhovanom   petite   sťažnosti v bode   1 neuviedla,   kto   porušil   označené práva, a v bode   2   petitu   neoznačila   napádané rozhodnutie, keď neuviedla dátum jeho vydania (pozri tiež bod 4 sťažnosti).

16.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013