znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 624/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 20174/2013, sp. zn.   Rvp   20181/2013,   sp.   zn.   Rvp   2271/2014,   sp.   zn.   Rvp   2274/2014,   sp.   zn. Rvp 2276/2014 – Rvp 2277/2014, sp. zn. Rvp 2279/2014, sp. zn. Rvp 2281/2014, sp. zn. Rvp 2283/2014, sp. zn. Rvp 2285/2014, sp. zn. Rvp 2289/2014 - Rvp 2290/2014, sp. zn. Rvp 2298/2014, sp. zn. Rvp 2300/2014, sp. zn. Rvp 2652/2014 - Rvp 2653/2014, sp. zn. Rvp   2655/2014,   sp.   zn.   Rvp   2657/2014   –   Rvp   2659/2014,   sp.   zn.   Rvp   2706/2014   – Rvp 2709/2014,   sp.   zn.   Rvp   2712/2014   a   sp.   zn.   Rvp   2716/2014   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   postupom   a   uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoE 318/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 1 CoE 411/2012 z 30. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 369/2012 z 26. septembra 2012, sp. zn. 14 CoE 305/2012 z 27. novembra 2012, sp. zn. 14 CoE 377/2012 z 12. decembra 2012, sp. zn. 13 CoE 206/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 459/2012 z 28. novembra 2012, sp. zn. 1 CoE 456/2012 z 19. decembra 2012, sp. zn. 15 CoE 27/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn.   16   CoE   296/2012   z   22.   novembra   2012,   sp.   zn.   1   CoE   579/2012 z 19. decembra 2012,   sp.   zn.   13   CoE   247/2012   z   20.   novembra   2012,   sp.   zn. 2 CoE 472/2012 z 28. septembra 2012, sp. zn. 14 CoE 104/2013 z 30. mája 2013, sp. zn. 1 CoE   575/2012   z   29.   januára   2013,   sp.   zn.   1   CoE   611/2012   z   29.   januára   2013, sp. zn. 15 CoE   34/2013   z   30.   apríla   2013,   sp.   zn.   14   CoE   45/2013   z   26.   marca   2013, sp. zn. 14 CoE 64/2013 z 23. apríla 2013, sp. zn. 15 CoE 180/2012 z 29. novembra 2012, sp.   zn.   14   CoE   323/2012   z   15.   novembra   2012,   sp.   zn.   13   CoE   246/2012 z 5. novembra 2012, sp. zn. 1 CoE 577/2012 z 29. januára 2013, sp. zn. 15 CoE 227/2012 zo 4. decembra 2012, sp. zn. 14 CoE 287/2012 z 8. októbra 2012 a sp. zn. 13 CoE 273/2012 z 8. januára 2013, ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 23/2013 z 22. mája 2013, sp. zn. 7 ECdo 26/2013 z 12. júna 2013, sp. zn. 7 ECdo 53/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 2 ECdo 100/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo 129/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 130/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 51/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 3 ECdo 72/2013 z 18. novembra 2013, sp. zn. 1 Oboer 259/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 3 ECdo 102/2013 z 18. novembra 2013, sp. zn. 3 ECdo 230/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 57/2013 z 8. novembra 2013, sp.   zn.   7   ECdo   110/2013   z   25.   novembra   2013,   sp.   zn.   1   Oboer   301/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 4 ECdo 130/2013 z 20. novembra 2013, sp. zn. 3 ECdo 120/2013 z   5.   decembra   2013,   sp.   zn.   4   ECdo   240/2013   z   20.   novembra   2013,   sp.   zn. 3 ECdo 202/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 3 ECdo 275/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 2 ECdo 61/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 27/2013 z 19. novembra 2013, sp. zn. 2 ECdo 99/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 2 ECdo 129/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 1 Oboer 89/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 27/2013 z 8. novembra 2013 a sp. zn. 1 Oboer 90/2013 z 11. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 20174/2013,   sp.   zn.   Rvp   20181/2013,   sp.   zn.   Rvp   2271/2014,   sp.   zn. Rvp 2274/2014, sp. zn. Rvp 2276/2014 – Rvp 2277/2014, sp. zn. Rvp 2279/2014, sp. zn. Rvp 2281/2014, sp. zn. Rvp 2283/2014, sp. zn. Rvp 2285/2014, sp. zn. Rvp 2289/2014 - Rvp 2290/2014, sp. zn. Rvp 2298/2014, sp. zn. Rvp 2300/2014, sp. zn. Rvp 2652/2014 - Rvp   2653/2014,   sp.   zn.   Rvp   2655/2014,   sp.   zn.   Rvp   2657/2014   –   Rvp   2659/2014, sp. zn. Rvp 2706/2014 – Rvp 2709/2014, sp. zn. Rvp 2712/2014 a sp. zn. Rvp 2716/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 20174/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 6. augusta 2013, 11. marca 2014, 18. marca 2014 a 21. marca 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici   sp.   zn.   14 CoE 318/2012   z 24.   októbra   2012,   sp.   zn.   1   CoE   411/2012 z 30. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 369/2012 z 26. septembra 2012, sp. zn. 14 CoE 305/2012 z 27.   novembra   2012,   sp. zn.   14   CoE   377/2012   z 12.   decembra   2012,   sp.   zn. 13 CoE 206/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 459/2012 z 28. novembra 2012, sp. zn. 1 CoE 456/2012 z 19. decembra 2012, sp. zn. 15 CoE 27/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 16 CoE 296/2012 z 22. novembra 2012, sp.   zn. 1 CoE 579/2012 z 19. decembra 2012, sp. zn.   13   CoE   247/2012   z 20. novembra 2012,   sp.   zn.   2   CoE   472/2012 z 28. septembra 2012, sp. zn. 14 CoE 104/2013 z 30. mája 2013, sp. zn. 1 CoE 575/2012 z 29. januára 2013, sp. zn. 1 CoE 611/2012 z 29. januára 2013, sp. zn. 15 CoE 34/2013 z 30. apríla   2013,   sp.   zn.   14 CoE   45/2013   z 26.   marca   2013,   sp.   zn.   14   CoE   64/2013 z 23. apríla 2013, sp. zn. 15 CoE 180/2012 z 29. novembra 2012, sp. zn. 14 CoE 323/2012 z 15. novembra 2012, sp. zn. 13 CoE 246/2012 z 5. novembra 2012, sp. zn. 1 CoE 577/2012 z 29. januára 2013, sp. zn. 15 CoE 227/2012 zo 4. decembra 2012, sp. zn. 14 CoE 287/2012 z 8. októbra 2012 a sp. zn. 13 CoE 273/2012 z 8. januára 2013 (ďalej len „krajský súd“ a „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 ECdo 23/2013 z 22. mája 2013, sp. zn.   7 ECdo 26/2013   z 12.   júna   2013,   sp.   zn.   7   ECdo   53/2013   z 8.   novembra   2013, sp. zn. 2 ECdo 100/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo 129/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 130/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 51/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 3 ECdo 72/2013 z 18. novembra 2013, sp. zn. 1 Oboer 259/2013 z 29. októbra 2013, sp.   zn.   3   ECdo   102/2013   z 18.   novembra   2013,   sp.   zn.   3   ECdo   230/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 57/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 110/2013 z 25.   novembra   2013,   sp.   zn.   1   Oboer   301/2013   z 29.   októbra   2013,   sp.   zn. 4 ECdo 130/2013   z 20. novembra 2013,   sp.   zn.   3   ECdo   120/2013   z 5.   decembra   2013, sp. zn.   4 ECdo 240/2013   z 20.   novembra   2013,   sp.   zn.   3   ECdo   202/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 3 ECdo 275/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 2 ECdo 61/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 27/2013 z 19. novembra 2013, sp. zn. 2 ECdo 99/2013 z 28. novembra 2013,   sp.   zn.   2   ECdo   129/2013   z 28.   novembra   2013,   sp.   zn. 1 Oboer 89/2013   z 11.   decembra   2013,   sp.   zn.   7   ECdo   27/2013   z 8.   novembra   2013 a sp. zn. 1 Oboer 90/2013 z 11. decembra 2013 (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce tzv.   rozhodcovskú   doložku   boli   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské   konania   pred   ňou zvoleným rozhodcovským   súdom.   Následne boli   na základe rozhodcovských   rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.

V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresných súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd následne po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté   uznesenia   okresných   súdov   ako   vecne   správne   a   zároveň   zamietol   návrhy sťažovateľky na prerušenie konania. Najvyšší súd dovolania sťažovateľky ako procesne neprípustné   odmietol,   súčasne   zamietol   jej   procesné   návrhy   na   prerušenie   dovolacích konaní a zároveň zastavil konania o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniam krajského súdu v časti týkajúcej sa zamietnutia jej návrhu na prerušenie konania.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec.   Za   relevantné   pochybenie   v   postupe a rozhodovaní   krajského   súdu,   ako   aj   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez   toho,   aby   boli   predtým   účastníci   exekučných   konaní   upozornení   na   neprijateľnú podmienku   konania a   mali možnosť   sa   k   nej vyjadriť,   čím   bola sťažovateľka   ukrátená o reálnu   možnosť   domáhať   sa,   aby   všeobecné   súdy   konajúce   v   jej   právnych   veciach zohľadnili jej nesúhlas s touto neprijateľnosťou podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu   a   najvyššieho   súdu   došlo   podľa   sťažovateľky   k   porušeniu   čl.   47   charty,   teda k porušeniu   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy,   ako   aj   práva   na   spravodlivý   proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti konania.

Najvyšší súd sa podľa   sťažovateľky tiež dopustil   porušenia jej základného práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   pretože   sa „neobrátil   na   Súdny   dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   ex   offo   nekalú   povahu zmluvnej   podmienky,   nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto   konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval   v   rámci   preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej   únie   vo   veci   výkladu   čl.   3   ods.   1   smernice   93/13/ES   v   tom   zmysle,   či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne   dodávateľ,   v   rozhodcovskom   konaní,   je   podľa   §   53   ods.   1   a   ods.   4   písm.   r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí Spolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší uznesenia   krajského   súdu   a   uznesenia   najvyššieho   súdu,   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

V zmysle dikcie ustanovenia § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 20174/2013,   sp.   zn.   Rvp   20181/2013,   sp.   zn.   Rvp   2271/2014,   sp.   zn. Rvp 2274/2014, sp. zn. Rvp 2276/2014 – Rvp 2277/2014, sp. zn. Rvp 2279/2014, sp. zn. Rvp 2281/2014, sp. zn. Rvp 2283/2014, sp. zn. Rvp 2285/2014, sp. zn. Rvp 2289/2014 - Rvp 2290/2014, sp. zn. Rvp 2298/2014, sp. zn. Rvp 2300/2014, sp. zn. Rvp 2652/2014 - Rvp   2653/2014,   sp.   zn.   Rvp   2655/2014,   sp.   zn.   Rvp   2657/2014   –   Rvp   2659/2014, sp. zn. Rvp 2706/2014 – Rvp 2709/2014, sp. zn. Rvp 2712/2014 a sp. zn. Rvp 2716/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť uvedených   sťažností,   ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu, ako i najvyššieho súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovým   rozhodnutiam,   ktorými   bola   exekúcia   zastavená, mal   právomoc skúmať prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   relevantnosti   exekučných   titulov,   ktorými   boli rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, obsahujúce právny záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd   tak,   že   ich   vo   vzťahu   k   uzneseniam   krajských   súdov   potvrdzujúcim   rozhodnutia okresných   súdov   o   zastavení   exekúcie   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnené.   Zo   skoro totožnej   argumentácie   sťažovateľky   uvedenej   v   jej   sťažnostiach   možno   vyvodiť,   že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky,   v   ktorých   vyslovil,   že   okresný   súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu   už   začatého   exekučného   konania,   a   nielen   v   súvislosti   s   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto   súvislosti   na   podporu   svojej   argumentácie   poukázal   na   ustálenú   judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných   právnych   veciach   (napr.   R   56/1995,   R   58/1997,   R 70/1998   a   R   72/1998 publikované   v   Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu   SR   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   napr.   uzneseniach sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn.   III.   ÚS   7/2013   z   15.   januára   2013,   sp. zn.   II.   ÚS   377/2013   z   26.   júna   2013 a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím   rovnakých   a   opakujúcich   sa   sťažností   sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov   rozhodnutí   všeobecných   súdov o vyhlásení   exekúcií   za   neprípustné   a   jej   zastavení   v stovkách   prípadov,   pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v   časti   smerujúcej   proti   postupu   krajského   súdu odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

II.C   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami najvyššieho súdu

Sťažovateľka   v   sťažnosti   tiež   namietala   porušenie   základného   práva   zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami   najvyššieho   súdu,   ktorými   boli   ňou   podané   dovolania   odmietnuté   ako neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu, pričom nezistil   žiadnu skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo. V odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a to jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.

Otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ňou   podaných   dovolaní   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 237 OSP.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi   napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a namietaným   porušením   označených   práv.   Napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   pochybenie   v   postupe najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby sa obrátil na Súdny dvor, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktorom   ústavný   súd   sťažovateľke   podrobne   vysvetlil,   že   „nie   každé   nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel   aj   o   uznesenie   Spolkového   ústavného   súdu   Nemecka,   sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája   2008   a   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo veci   Ullens de Schooten   a Rezabek   proti   Belgicku   z   20.   septembra   2011   (sťažnosti   č. 3989/07 a č. 38353/07).

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor vo   veci   vykladania smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný   súd   nepovažoval   za   spôsobilú   vyvrátiť   záver   o   ústavnej   konformnosti   postupu najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.

Záver,   ku   ktorému   najvyšší   súd   dospel, nie   je   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľný ani neudržateľný a nemá za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva podľa   čl.   47   charty.   V   zmysle   svojej   judikatúry   ústavný   súd   považuje   za   protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutých uznesení najvyššieho súdu v závere poznamenáva,   že   najvyšší   súd   svoj   záver   o neodstrániteľnom   nedostatku   podmienok konania   o   odvolaní   sťažovateľky   (ktorý   ho   viedol   k zastaveniu konania   o   odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu v časti týkajúcej sa zamietnutia jej návrhu na prerušenie   konania) odôvodnil   ústavne   akceptovateľným   spôsobom.   Žiada   sa   však zároveň   zdôrazniť,   že   sťažovateľka   v sťažnosti   argumentáciu   vyvracajúcu   správnosť a zákonnosť tohto postupu najvyššieho súdu nepredkladala.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, pričom o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených už ústavný súd vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností   založených   na   tých   istých   skutkových   a   právnych   okolnostiach   ústavný   súd rozhodne   bez odôvodnenia   iba   s   poukazom   na   svoje   v   týchto   okolnostiach   identické rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014