znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 624/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   5   Co   107/2011 z 30. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 31. júla 2013 doručená   sťažnosť   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“, resp. „porušovateľ“) sp. zn. 5 Co 107/2011 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“),   ktorým   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 108/2004-159 z 18. apríla 2011.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka je na základe okresným súdom pripustenej zámeny účastníkov na strane žalobcu (uznesením z 18.   augusta   2010)   účastníkom   konania   o zaplatenie   sumy   5 215 019,70   Sk s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 108/2004. Právny predchodca sťažovateľky   (Ing.   J.   K.,   P.)   žaloval   Slovenskú   republiku,   zastúpenú   Okresným   súdom Prievidza,   o náhradu   škody,   ktorá   mu   mala   vzniknúť   rozhodnutím   Okresného   súdu Prievidza o neudelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie na majetok M.,   a.   s.,   P.   Okresný   súd   rozsudkom   z 29.   júna   2005   žalobu   zamietol.   Krajský   súd uznesením sp. zn. 5 Co 264/2005 z 21. februára 2007 zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   z dôvodu   nesprávneho   označenia   žalovaného subjektu – Slovenskej republiky, ktorá mala byť zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Okresný súd ďalším rozsudkom (č. k. 14 C 108/2004-159 z 18. apríla 2011)   opätovne   žalobu   zamietol.   O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd napadnutým rozsudkom z 30. apríla 2013 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky   v   konaní   vedenom   na krajskom   súde   pod   sp.   zn. 5 Co 107/2011 „boli porušené jeho práva postupom súdu, nakoľko Krajský súd potvrdením prvoinštančného   rozhodnutia   poprel   zmysel   zákonných   ustanovení   exekučného   poriadku upravujúcich nútený výkon splnenia povinnosti na podklade exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej pred účinnosťou novely ust. § 41 ods. 2 ods. 3 Exekučného poriadku účinné   od   09.   11.   1999,   pretože   sa nedostatočne   zaoberal   odvolacími   dôvodmi,   ktoré sťažovateľ   uvádzal   vo   svojom   odvolaní   proti   rozsudku   Okresného   sudu   Trenčín   č.   k. 14 C 108/04-159 zo dňa 18. 04. 2011 a o nesplnení predpokladov na vznik zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. rozhodol arbitrárne.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   porušovateľ   vydaním   napadnutého   rozhodnutia   priznal správnosť a právne účinky nezákonnému rozhodnutiu a postupu Okresného súdu v Prievidzi pri   vydaní   rozhodnutia   Er 1783-00-12   zo   dňa   17.   08.   2000   a   v   konaní   vedenom na Okresnom   súde   Prievidza   pod   sp.   zn.   Er   183/00-12   napriek   skutočnosti,   že   toto rozhodnutie a postup súdu sú nezákonné, nakoľko v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza   pod   sp.   zn.   Er 1783-00-12   došlo   k   porušeniu   zákazu   retroaktivity   právnych noriem...

Záver   porušovateľa   o   tom,   že   rozhodnutie   Okresného   súdu   v   Prievidzi Er   1783/2000-12   zo   dňa   17.   08.   2000   nebolo   zrušené   kvôli   procesnej   chybe   alebo nezákonnému   postupu   nie   je   správny.   Sťažovateľ   namieta,   že   porušovateľ   nedôsledne aplikoval   príslušné   právne   normy   na   posudzovaný   prípad   a   bez   náležitého   rozboru relevantných noriem (vrátane predmetného nálezu Ústavného súdu SR č. 415/2000 Z. z.) dospel k nesprávnemu právnemu záveru...

Nález   Ústavného   súdu   SR   č. 415/2000   Z.   z.,   ktorý   vyhlásil   predmetnú   novelu Exekučného poriadku za nesúladnú s čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR aj s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie, je už len potvrdením toho, že konanie súdu prvého stupňa bolo nielenže v rozpore so zákonom, ale aj v rozpore s Ústavou SR.

Nesprávny   je   teda   záver   súdu   porušovateľa   a   súdu   prvého   stupňa   o   tom, že nie je splnená   podmienka   existencie   nezákonného   rozhodnutia   zrušeného   na   základe opravného prostriedku (§ 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.)...“.

4. Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   si   uplatnila „svoje   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že sa v pozícii žalobcu prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu   a   nesprávnym   úradným   postupom   v   zmysle   zákona   č.   58/1969   Zb.   spôsobenej v exekučnom konaní Okresným súdom v Prievidzi v rámci roku 2000.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací svojim rozhodnutím sp. zn. 5 Co/107/2011 zo dňa 30. 04. 2013 o odvolaní žalobcu v časti, v ktorej potvrdil výrok rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 14 C 108/2004-159 o zamietnutí žaloby sťažovateľa v celom rozsahu porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv v nesprávnom závere Krajského súdu v   Trenčíne   o   tom,   že   nie   je   daná   zodpovednosť   štátu   za   škodu   vzniknutú   nezákonným rozhodnutím podľa vtedy platnej právnej úpravy v ust. § 2, 3 zák. č. 58/1969 Zb...“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. č. k. 5 Co/107/2011-222 zo dňa 30. apríla 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy..., spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy..., spočívajúce v zákaze diskriminácie pri používaní základných práv a slobôd, ktoré sú obsiahnuté v druhej hlave Ústavy... a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2.   Ústavný   súd...   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu...   č.   k.   5   Co/107/2011-222 zo dňa 30. apríla 2013 a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.“

Súčasne žiadala priznať „náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.871,08 €...“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8.   Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 107/2011 z 30. apríla 2013. Jej podstatná argumentácia spočívala (body 3 a 4) v tvrdení, že krajský súd „sa nedostatočne zaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré sťažovateľ uvádzal vo svojom odvolaní..., že... nedôsledne aplikoval príslušné právne normy..., a bez náležitého rozboru relevantných noriem... dospel k nesprávnemu právnemu záveru“.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, I. ÚS 350/2011).

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru) sa možno   podľa   čl.   51   ods.   1   domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených vykonávacími zákonmi. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   a   nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05, I. ÚS 245/2012).

11. Krajský súd pri odôvodňovaní rozsudku sp. zn. 5 Co 107/2011 z 30. apríla 2013 vychádzal   z   odôvodnenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   považoval   za „vecne správny... vychádza zo správneho skutkového a právneho záveru... je správny a presvedčivý, preto sa odvolací súd plne identifikuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu podľa § 219 ods. 2 O. s. p.“. Z uvedeného dôvodu a tiež pre pomerne strohú argumentáciu dôvodov krajského súdu vychádzal ústavný súd pri posudzovaní tohto odvolacieho rozhodnutia aj z odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu,   ktorého   k predmetu   veci   relevantné   časti považoval za potrebné oboznámiť.

12. Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   14   C   108/2004-159   z 18.   apríla   2011   žalobu sťažovateľky zamietol (pozri tiež bod 2). V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Žalobca požičal ako fyzická osoba M. a. s. P. sumu 5.215.019,70 Sk. Notárskou zápisnicou č. N 260/99, Nz 258/99 zo dňa 06. 10. 1999 notárka... osvedčila vyhlásenie M. a. s... o uznaní dlhu v tejto výške a súhlas dlžníka s exekúciou, pokiaľ dlh nezaplatí do 10. 03. 2000. M. a. s... ako dlžník súhlasil s tým, aby sa v prípade neplnenia svojho záväzku za podmienok   dohodnutých   s osobami   oprávnenými   stala   táto   notárska   zápisnica vykonateľným titulom pre výkon rozhodnutia podľa ust. § 274 písm. e) O. s. p. resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. (exekučný poriadok) a to na celý jeho majetok, ako osoby povinnej. M., a. s... pohľadávku žalobcu v lehote splatnosti neuhradil, preto žalobca viedol na Exekútorskom úrade v Ž. u JUDr. J. K. pod sp. zn. Ex 10258/2000 exekúciu   na   majetok   dlžníka.   Súdny   exekútor   JUDr.   J.   K.   požiadal   dňa   21. 06. 2000 Okresný súd v Prievidzi v tejto veci o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe exekučného titulu, notárskej zápisnice č. N 260/99, Nz 258/99 zo dňa 06. 10. 1999. Okresný súd   Prievidza   uznesením   č.   k.   Er   178/00-12   zo   dňa   17. 08. 2000   žiadosť   o   udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietol   s   odôvodnením,   že   notárska   zápisnica,   kde oprávnenou osobou je fyzická osoba je neúčinný titul, a preto treba už i začaté exekučné konanie   podľa   ust.   §   57   ods.   1   písm.   b)   Exekučného   poriadku   zastaviť.   Poukázal   na novelizované ustanovenia § 41 ods. 2, 3 Exekučného poriadku účinné od 09. 11. 1999, na základe ktorých bol zúžený okruh osôb, oprávnených v exekučnom konaní viesť exekúciu na podklade notárskych zápisníc. V zmysle tejto novely mohla takouto oprávnenou osobou byť iba   banka,   z   týchto   dôvodov   nebolo   možné   účinne   začať   ani pokračovať   v   exekučnom konaní, keďže notárska zápisnica už v čase začatia konania nemala náležitosti spôsobilého exekučného titulu, ktorý by mohol slúžiť ako podklad na vykonanie exekúcie.

Žalobca   sa   proti   tomuto   rozhodnutiu   dňa   04.   09.   2000   odvolal   a   Krajský   súd v Trenčíne uznesením č. k. 189 Co 341/00-18 zo dňa 28. 03. 2001 rozhodnutie Okresného súdu... č. k. Er 1783/00-12 zo dňa 17. 08. 2000 zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na nález Ústavného súdu SR účinný od 06. 12. 2000   publikovaný   v   Zbierke   zákonov   pod   č.   415/2000   Z.   z.,   ktorým   bolo   rozhodnuté, že ust. § 41 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti nie je v súlade s č1. 12 ods. 2 a č1. 46 ods. 1 Ústavy SR. Nález Ústavného súdu SR, ktorým bol vyslovený   nesúlad   právnych   predpisov,   má   významné   právny účinky,   pretože nesúladný právny predpis stráca dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov SR účinnosť. Ust. § 41 ods. 3 Exekučného poriadku, ktoré ustanovilo, že exekúcie na podklade notárskych zápisníc možno vykonať zexekvovaním majetku len ak je oprávnenou osobou banka,   stratilo vzhľadom na nález Ústavného súdu účinnosť,   a preto rozhodnutie súdu I. stupňa,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie nebolo vecne správne.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 K 5/01 bol na úpadcu M. a. s... vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený Ing. M. K. so sídlom v B... Na základe oznámenia Ing. M. K. zo dňa 27. 06. 2005 mal súd zistené, že žalobca si uplatnil v konkurznom konaní proti úpadcovi M. a. s... pohľadávku vo výške 5.215.019,70 Sk, na základe notárskej zápisnice N 260/99, Nz 258/99 zo dňa 06. 10. 1999 a je vedený ako konkurzný   veriteľ   pod č. zv.   180   s   pohľadávkou   I.   triedy   bez   nároku   na   oddelené uspokojenie. Pohľadávka žalobcu bola právoplatne dňom 06. 07. 2004 uznaná rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 43 Cbi 59/02-53 zo dňa 19. 04. 2004 za pravú...“ Po citovaní na vec sa vzťahujúcich právnych noriem okresný súd ďalej uviedol: „V danom prípade žalobca videl nesprávny úradný postup žalovaného v tom, že Okresný súd Prievidza vydal dňa 17. 08. 2000 uznesenie č. k. Er 1783/00-12, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie JUDr. J. K. Tým priamo znemožnil žalobcovi vymôcť splatnú   pohľadávku   v   žalovanej   istine,   tým,   že   neuznal   notársku   zápisnicu   N   260/99, Nz 258/99 zo dňa 06. 10. 1999 za spôsobilý exekučný titul a dlžník žalobcu sa medzitým dostal   do   úpadku.   Retroaktívne   zbavenie   možnosti   veriteľa   vymôcť   svoju   pohľadávku na základe   notárskej   zápisnice   spísanej   v   čase,   keď   táto   bola   exekučným   titulom   bola závažným   narušením   právnej   istoty   veriteľa,   lebo   ho   spätne   zbavila   možnosti   vymôcť pohľadávku spôsobom, ktorý dovtedy zákon umožňoval. Na základe odvolania Krajský súd v Trenčíne uznesením 19 Co 341/2000-18 zo dňa 28. 03. 2001 napadnuté uznesenie zrušil. Svoje rozhodnutie odôvodnil nálezom Ústavného súdu. SR publikovaného v Zbierke zákonov č. 415/2000, ktorým bolo rozhodnuté, že ustanovenia § 41 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti nie sú v súlade s ust. čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Súd   dospel   k   záveru   že,   Okresný   súd   v   Prievidzi   v   čase   vydania   sporného rozhodnutia Er 1783/00-12 zo dňa 17. 08. 2000 aplikoval ustanovenia zák. č. 280/1999 Z. z. účinného od 09. 11. 1999. Týmto ustanovením bol novelizovaný § 41 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok) v znení nesk. predpisov a táto novelizácia značne zúžila okruh subjektov,   ktoré   mohli   viesť   exekúciu   na   podklade   notárskych   zápisníc.   V   zmysle ustanovenia § 41 ods. 2, 3 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení nov. č. 280/1999 Z. z. bolo možné vykonať exekúciu na podklade notárskych zápisníc zexekvovaním majetku len vtedy, ak bola oprávnenou   osobou   banka.   Uznesenie   Okresného   súdu   Prievidza,   č.   k.   Er   1783/00-12 zo dňa   17.   08.   2000   nebolo   zrušené   odvolacím   súdom   kvôli   procesnej   chybe   alebo nezákonnému   postupu.   Dôvodom   zrušenia   rozhodnutia   súdu   I.   stupňa   Krajským   súdom v Trenčíne v konaní 19 Co/341/2000-18 zo dňa 28. 03. 2001 bola zmena platnej právnej úpravy a vyvolaná nálezom Ústavného súdu SR č. 415/2000, vyhláseným dňa 06. 12. 2000. Ústavný súd SR vtedy konštatoval, že ust. § 41 ods. 3 Zák. č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti nie je v súlade s ust. čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.   Nález   Ústavného   súdu   SR,   ktorým   bol   vyslovený   nesúlad   právnych   predpisov   mal za následok, že nesúladný právny predpis stratil dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov účinnosť   Zák.   č.   58/1969   Zb.   bližšie   nedefinuje   ani   pojem   škoda   a   neupravuje   rozsah jej náhrady. Preto v danom prípade súd vychádzal z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 420) a škodu chápal ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej, sfére poškodeného a je vyjadriteľná v peniazoch. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že v tomto prípade nebol splnený žiaden z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu. Okresný súd Prievidza v čase vydania sporného rozhodnutia, aplikoval procesný predpis, ktorým bol súčasťou platného právneho poriadku a účinnosť stratil až dňa 06. 12. 2000, čiže nekonal nezákonne.

V   danom   prípade   sa   súd   zaoberal   otázkou,   či   bolo   v   možnostiach   žalobcu reálne sa domôcť v rámci exekúcie pohľadávky v sume 5.215.019,70,- Sk za predpokladu, ak by Okresný   súd   Prievidza   č. k.   Er 1783/2000-12   zo   dňa   17. 08. 2000   namiesto rozhodnutia   o   zamietnutí   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   výkon   exekúcie,   poveril exekútora výkonom exekúcie. V takomto prípade by exekútor musel byť schopný v období od doručenia poverenia od 28. 08. 2000 (vtedy OS Prievidza doručil exekútorovi rozhodnutie o zamietnutí udelenia poverenia) po vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka do 22. 5. 2001 exekúciu ukončiť a pohľadávku vymôcť. Ak by to nestihol, dňom vyhlásenia konkurzu by sa stal žalobca len jedným z mnohých veriteľov, nakoľko exekučné konania sa podľa § 14 ods. 1 písm. d) zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení nesk. predpisov po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka priamo zo zákona prerušovali. Súd dospel k záveru, že ani pri normálnom behu vecí (ak by vôbec nebol vydaný zák. č. 280/1999 Z. z.) a dňa 28. 08. 2000 by exekútor prevzal poverenie na   výkon exekúcie,   nebol   by   sa   žalobca   domohol svojej pohľadávky.

Z pripojeného spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 K 5/01 vyplýva, že návrh na vyhlásenie konkurzu na M. a. s... bol podaný na súd dňa 09. 01. 2001 veriteľmi... V návrhu je uvedené, že okrem vyššie uvedených pohľadávok dlhoval M. a. s... na zákonnom sociálnom   poistení   12.036.985,50,-   Sk...   a   v   návrhu   je odkaz   na   ďalších   viac   ako   250 veriteľov. K návrhu na vyhlásenie konkurzu sa pripojil aj najväčší veriteľ M. a. s., P. a. s. so sídlom v B. (pohľadávka 25.000.000,- Sk.) Zo zoznamu prihlášok konkurzných pohľadávok úpadcu M. a. s... ku dňu 2. 8. 2001 vyplýva, že do konkurzu prihlásilo pohľadávky celkove 212 veriteľov, s celkovou výškou uplatnených pohľadávok v sume 226.357.978,08,-Sk. Z týchto   pohľadávok   boli   už   niektoré   v   štádiu   prebiehajúcich   exekučných   konaní... Pohľadávka P. a. s. bola zabezpečená záložnou zmluvou na nehnuteľný majetok... a medzi dlžníkov úpadcu patrili aj osoby s tzv. prednostnými pohľadávkami ako sú neuhradené mzdy a   odstupné   pre   zamestnancov,   dlžné   poistné   V.   (veriteľ   č.   155   pohľadávka   v   sume 5.730.229,- Sk) dlžné poistné Sociálnej poisťovni v sume 15.071363,- Sk (veriteľ č. 186) nedoplatky na poistnom Národnému Úradu práce B. v sume 3.929.201,- Sk (veriteľ č. 195), nedoplatky na daniach v sume viac ako 7.   mil Sk (veriteľ č. 206).   Z vyššie uvedeného vyplýva,   že   v   čase   zamietnutia   návrhu   na vydanie   poverenia   mal   síce   M.   a. s...   nejaký majetok, ale naň už v tom čase pripadal aj úctyhodný počet neuspokojených veriteľov so splatnými a aj vymáhanými pohľadávkami. Za obdobie od 28. 8. 2000 do podania návrhu na vyhlásenie konkurzu dňa 22. 5. 2001 by súdny exekútor bol možno schopný zistiť rozsah majetku a už prebiehajúcich exekúcií, ale nedokázal by zrealizovať predaj majetku, ktorý nepokrývali záložné práva iných veriteľov, vzhľadom na lehoty a postup pri výkone exekúcie stanoveného v Exekučnom poriadku (doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, lehoty na podanie   námietok,   doručenie   príkazu   na   vykonanie   exekúcie   konkrétnym   spôsobom, zrealizovania dražby vecí, rozvrhu výťažku a zistení postupnosti uspokojenia jednotlivých pohľadávok).   Dňom   22.   5.   2001   ak   by   exekúcia   k   tomuto   dátumu   nebola   ukončená, by sa žalobca   dostal   do   rovnakého   procesného   postavenia,   v   akom   sa   nachádza   dnes, exekučné konanie by bolo prerušené pre vyhlásenie konkurzu.

Vzhľadom na vyššie uvedené nie je daná zodpovednosť štátu za prípadnú škodu, lebo nebola preukázaná protiprávna udalosť, ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom žalovaného a ani vznik škody. Konkurz úpadcu dodnes nie je ukončený, pohľadávka žalobcu uplatnená v žalobe bola v konkurze riadne prihlásená a   právoplatne   dňom   06.   07.   2004   uznaná   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 43 Cbi   59/02-53   zo   dňa   19.   4.   2004   za   pravú.   Preto   súd   žalobu   ako   nedôvodnú zamietol.“

13. Krajský   súd   po   oboznámení   prvostupňového   rozhodnutia   a   podstaty jeho odôvodnenia   uviedol   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľky   (v   zásade   totožnú s argumentáciou   produkovanou   v sťažnosti,   pozn.),   ktorej   podstatou   je   tvrdenie, že „... V posudzovanom   prípade   je   nepochybné,   že   vydané   nezákonné   rozhodnutie   – uznesenie Okresného súdu Prievidza Er 1783/2000-12 je hlavnou príčinou vzniku škody, z dôvodu   existencie   tohto   rozhodnutia   nebolo   možné   čo   i len   začať   a pokúsiť sa o uspokojenie   pohľadávky   oprávneného.   Výška   škody   je   determinovaná   stratou spôsobenou zánikom možnosti vykonávať určité majetkové právo – pohľadávku. Majetková škoda   nastala   tým,   že oprávnený   stratil   možnosť   disponovať   svojím   právom   v dôsledku zmarenia možnosti uspokojiť pohľadávku z majetku dlžníka. Charakter majetkovej škody nepochybne   predstavuje   aj   ujma   reprezentovaná   stratou   majetkového   prínosu,   ktorý by poškodený   žalobca   ako   aj   veriteľ   mohol   od   svojho   dlžníka   –   povinného   očakávať pri obvyklom chode udalostí, nebyť nezákonného rozhodnutia. Poškodenému žalobcovi bola spôsobená škoda v hodnote uplatnenej pohľadávky...“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto: «Krajský   súd   preskúmal   vec   v   intenciách   ust.   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   a   zistil, že rozsudok   okresného   súdu   je   vecne   správny,   a   preto   je   potrebné   ho   potvrdiť   podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. O odvolaní navrhovateľa rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu vychádza zo správneho skutkového a právneho záveru, je odôvodnený podľa kritérií v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., je správny a presvedčivý, preto sa odvolací súd plne identifikuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu podľa § 219 ods. 2 O. s. p. Súčasne považuje za potrebné k dôvodom odvolania navrhovateľa uviesť nasledovné:

Ustanovenie   §   205   ods.   2   O.   s.   p.   taxatívne   ustanovuje   dôvody,   ktorými   možno odôvodniť   odvolanie   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu,   ktorým   rozhodol   vo   veci samej. Spôsobilým odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. – nesprávny skutkový záver prvostupňového súdu, je taký postup súdu, ktorý je v rozpore s ustanovením § 132 O. s. p.

V zmysle uvedeného ustanovenia súd hodnotí každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom   starostlivo   prihliada   na   všetko,   čo   vyšlo   za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Platí teda procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov súdom, a to z aspektu ich významu z hľadiska právnej kvalifikácie uplatneného nároku, ako aj z hľadiska ich pravdivosti a logických súvislostí.

Nesprávne právne posúdenie veci - odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak prvostupňový súd aplikoval nesprávny právny   predpis,   prípadne   ak   síce   aplikoval   správny   právny   predpis,   prípadne   ak síce aplikoval správny právny predpis, avšak ho nesprávne interpretoval.

V prejednávanej   veci   uvedené   odvolacie   dôvody   uplatnil   navrhovateľ neopodstatnene.

Okresný   súd   zo   svojich   zistení,   že   rozhodnutie   Okresného   súdu   v   Prievidzi o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe notárskej zápisnice, uznesenie zo dňa 17. 08. 2000, č. k. Er/1783/00-12 bolo vydané na základe vtedy platnej   a   účinnej   právnej   úpravy   v   Exekučnom   poriadku   –   novely   vykonanej zák. č. 280/1999 Z. z. účinnej od 09. 11. 1999, ktorým sa novelizovalo ustanovenie § 41 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. (ďalej len „Exekučný poriadok“). Uvedenou novelou sa zúžil okruh   subjektov,   ktorí   mohli   viesť   exekúciu   na   podklade   notárskych   zápisníc.   Pokiaľ navrhovateľ   poukazuje na   „retroaktivitu“   v   postupe Okresného súdu v Prievidzi,   treba uviesť,   že   Exekučný   poriadok   je   špeciálnym   procesným   predpisom   a   pri   procesných predpisoch zásadne platí (pokiaľ zákonná úprava neurčuje inak), že sa aplikuje aktuálne znenie,   teda   v   čase,   keď   okresný   súd   posudzoval   a   rozhodoval   o   žiadosti   na   udelenie poverenia na vykonane exekúcie na podklade notárskej zápisnice, bol povinný vychádzať z platnej a účinnej právnej úpravy, na základe ktorej exekučný titul, na základe ktorého žiadal právny predchodca navrhovateľa vykonanie exekúcie, nebol spôsobilým exekučným titulom. Zo skutočností že neskôr, v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR bola konštatovaná neústavnosť právnej úpravy v zák. č. 280/1999 Z. z., keď v dôsledku tohto nálezu, účinného od 06. 12. 2000 (v deň jeho publikácie v Zbierke zákonov – č. 415/2000 Z. z.) a odvolací súd zrušil uvedené uznanie Okresného súdu v Prievidzi, nemožno preto vyvodiť právny záver, že okresný súd vydal nezákonné rozhodnutie, a preto je daná zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú   nezákonným   rozhodnutím   podľa   vtedy   platnej   právnej   úpravy   v ust.   §   2,   3 zák. č. 58/1969 Zb.

Dôvodom   zrušenia   rozhodnutia   okresného   súdu   nebola   totiž   nezákonnosť   v   čase vydania   rozhodnutia,   ale   až   následné   konštatovanie   neústavnosti   aplikovanej   právnej normy, ktorá bola účinná a platná v čase rozhodnutia okresného súdu.

Okresný   súd   teda   v   prejednávanej   veci   správne   zistil   skutkový   stav   a   správe na zistený skutkový stav aplikoval právny predpis, preto odvolacie dôvody navrhovateľa boli uplatnené neopodstatnene.»

14.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v   zmysle   ktorého   ústavný   súd   o   namietaných zásahoch   rozhoduje len   v prípade,   že   je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

15.   Podstata   argumentácie   sťažovateľky   sa   koncentrovala   (body   3   a   4) na nedostatočne vykonané dokazovanie a z toho vyplývajúci nedostatočne zistený skutkový stav („nedôsledná aplikácia príslušných právnych noriem“) a v dôsledku toho vyvodené nesprávne právne závery. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 107/2011 z 30. apríla 2013 (v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 14 C 108/2004-159 z 18. apríla 2011) bol svojvoľný a že by tak zasahoval do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že všeobecné súdy sa nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba   uviesť,   že   z   pohľadu   ústavného   súdu nemožno   skutkové   a právne   závery   krajského   súdu   ani   okresného   súdu   považovať za arbitrárne   alebo   zjavne   neopodstatnené.   Závery,   ktoré   v   napadnutých   rozhodnutiach v merite veci vyslovil okresný súd a ktoré boli potvrdené krajským súdom, vychádzajú z podrobnej   analýzy   skutkového   stavu   právnej   veci   sťažovateľky   a   nachádzajú   oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa názoru ústavného súdu vo veci konajúce všeobecné súdy sa   v   dostatočnej   miere   (ako výsledku   v   konaní   vykonaného   dokazovania)   vysporiadali s podstatou predmetného sporu.

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu v jeho spojitosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

17. Ústavný   súd   v   súvislosti   so   sťažovateľkou   prejavenou   nespokojnosťou s namietaným   rozhodnutím   krajského   súdu   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (obdobne napr. I.   ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a   sťažovateľkou   označenými   právami   (čl.   46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

18. Sťažovateľka namietala aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy „spočívajúce v zákaze diskriminácie pri používaní základných práv“. Ústavný súd v nadväznosti na to konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy vyjadrujú podstatu základných práv   ako   prirodzených   práv   a zároveň   majú   univerzálny   charakter.   Treba   ich   chápať ako ústavné   direktívy   adresované   predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v normotvornej činnosti   všetkých   stupňov.   Vzhľadom   na   tieto   znaky   nemôžu   plniť   poslanie   priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach (napr. I. ÚS 8/97, I. ÚS 59/97, I. ÚS 120/2011). Z týchto dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, keďže sťažovateľka namietala porušenie tohto článku ústavy ako samostatné základné právo (pozri bod 5).

19. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013