znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 624/2012-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. decembra 2012 predbežne prerokoval návrh Ing. I. Ch., Ž., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/55/12-K z 18. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. I. Ch. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 8. novembra 2012 doručený   návrh   Ing.   I.   Ch.,   Ž.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   na preskúmanie   rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/55/12-K z 18. novembra 2012 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).

Z   návrhu   vyplýva,   že   výbor   začal   proti   navrhovateľovi   konanie   pre   nesplnenie povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z.   (ďalej   aj   „ústavný   zákon   o   ochrane   verejného   záujmu“,   alebo   „ústavný   zákon“), v ktorom mu namietaným rozhodnutím uložil pokutu v sume 3 635,27 €.

V   predmetnom   konaní   podal   navrhovateľ   svoje   vyjadrenie   podaním zo 6. augusta 2012 a dodatočne si uvedenú povinnosť splnil bez toho, aby skúmal, či sa na neho uvedená povinnosť skutočne vzťahuje. Po doručení namietaného rozhodnutia zistil, že «povinnosť   podať   oznámenie   sa   výslovne   vzťahuje   na   verejného   funkcionára   podľa odseku 1 (čl. 8). Ten na rozdiel od verejného funkcionára podľa čl. 2 ods. 1 písm. a), c), d), f), h), j) až m), o), q), t) až zk) musí spĺňať ešte ďalšiu „podmienku“, aby spadal pod predmetné ustanovenie a síce musí to byť verejný funkcionár, ktorý v období dvoch rokov pred   skončením   výkonu   verejnej   funkcie   rozhodol   o   poskytnutí   štátnej   pomoci   alebo o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia povinnosti vyplývajúcich zo   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   alebo   z   individuálnych   právnych   aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám.

V opačnom prípade by zákonodarca v čl. 8 ods. 5 odkázal na verejného funkcionára podľa ust. čl. 2 ods.1.

Nakoľko   som   v   období   dvoch   rokov   pred   skončením   výkonu   verejnej   funkcie nerozhodol o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod   alebo   odpustenia   povinností   vyplývajúcich   zo   všeobecne   záväzných   právnych predpisov   alebo   z   individuálnych   právnych   aktov   fyzickým   osobám   alebo   právnickým osobám, predmetná povinnosť sa na mňa nevzťahovala, a teda som ju ani neporušil... Takéto rozhodnutie (podľa čl. 8 ods. 1) v období dvoch rokov pred skončením môjho výkonu verejnej funkcie (t. j. 23. 5. 2009 – 23. 5. 2011) neučinila ani samotná regulačná rada, ktorá práve naopak, rozhodovala o ukladaní pokút. Ak aj rozhodnutie alebo súhlas, ktorý   by   bol   nevyhnutnou   podmienkou   na   vydanie   takého   rozhodnutia   takého   druhu regulačná rada vydala, nikdy som za také rozhodnutie ani súhlas nehlasoval.».

Podľa navrhovateľa je zrejmé, že čl. 8 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa na neho nevzťahuje, preto nemôže byť ani nositeľom povinnosti vyplývajúcej z čl. 8 ods. 5 tohto ústavného zákona, a preto je „irelevantné uložiť mi pokutu za povinnosť, ktorú som nemal, a teda ani neporušil“.

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ ústavný súd požiadal, aby konanie v predmetnej veci bolo zastavené a rozhodnutie o uložení pokuty bolo zrušené.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa § 73b ods. 1 zákona o ústavnom súde je účastníkom konania navrhovateľ a výbor.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľa konštatoval, že jeho právomoc   preskúmavať   rozhodnutia   výboru   vo   veciach   ochrany   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov je založená čl. 10 ods.   2 ústavného zákona, pričom navrhovateľ ako bývalý člen regulačnej rady je verejným funkcionárom podľa čl. 2 ods.   1   písm.   y)   ústavného   zákona,   a   teda   osobou   oprávnenou   podať   návrh   na   začatie konania o preskúmanie rozhodnutí výboru.

Z   návrhu   navrhovateľa   a   jeho   príloh   vyplýva,   že   napadnuté   rozhodnutie   bolo navrhovateľovi   doručené   29.   októbra   2012,   pričom   svoj   návrh   doručil   ústavnému   súdu

7. novembra   2012   (na   poštovú   prepravu   podaný   6.   novembra   2012),   t.   j.   v   lehote ustanovenej   v   čl.   10   ods.   2   ústavného   zákona.   Z   toho   vyplýva,   že   návrh   bol   podaný v zákonom ustanovenej lehote.

Po uvedených zisteniach sa ústavný súd sústredil na skúmanie, či návrh navrhovateľa nie je zjavne neopodstatnený.

Z   ustanovenia   §   73b   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   čl.   10   ods.   2 ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   vyplýva,   že   predmetom   konania o preskúmanie rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, v rámci ktorého ústavný súd plní funkciu   orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku   proti   rozhodnutiu   výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára z hľadiska   jeho konformnosti   s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona   o   ochrane verejného   záujmu.   Tomu   zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu v tomto konaní; ak senát ústavného súdu po preskúmaní napadnutého rozhodnutia výboru zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s uvedeným ústavným zákonom, tak ho zruší, a naopak, ak po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ním, tak ho potvrdí.

Z právnej povahy inštitútu predbežného prerokovania návrhu podľa § 25 zákona o ústavnom   súde   vyplýva,   že   obdobné   právne   dôsledky   ako   potvrdenie   napadnutého rozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody, pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru, sú zjavne neopodstatnené.

Vo svojom návrhu navrhovateľ okrem iného uviedol: „Aj keď som sa k uzneseniu o začatí konania   vyjadril listom   zo dňa 6. 8. 2012 a dodatočne som uvedenú povinnosť splnil, pre rýchlosť podania som neskúmal, či sa na mňa predmetná povinnosť skutočne vzťahuje. Po doručení rozhodnutia, v ktorom mi Výbor uložil predmetnú pokutu, som sa bližšie oboznámil s predmetným ustanovením, ktoré som mal porušiť...“ Následne v rámci svojej argumentácie namietal, že sa na neho povinnosť ustanovená v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona nevzťahovala.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   navrhovateľ   v   odôvodnení   svojho   návrhu   uplatnil námietky, ktoré v konaní pred výborom nepredložil.

Postup   výboru   smerujúci   k   vydaniu   napadnutého   rozhodnutia   bol   v   súlade s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže vyzval navrhovateľa, aby sa vyjadril k začatiu konania (čl. 9 ods. 4), pričom na všetky námietky navrhovateľa (aj keď stručne) v odôvodnení napadnutého uznesenia reagoval.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v prvom rade výbor je orgánom povinným poskytnúť ochranu základným právam a slobodám navrhovateľa. Úlohou navrhovateľa je postupovať v záujme ochrany svojich práv čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým treba bez   pochýb   rozumieť   aj aktívny   prístup   k   ich   ochrane,   t.   j.   predloženie   argumentácie na rozhodnutie príslušnému orgánu včas a v náležitej   kvalite, aby mohli byť objasnené skutočnosti, ktoré jeho zodpovednosť za porušenie povinnosti vyvracajú.

Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že navrhovateľ mal možnosť v predmetnom konaní pred   výborom   predložiť   svoju   argumentáciu   a   túto   možnosť   aj   využil   (vyjadrenie zo 6. augusta 2012). Z uvedeného vyplýva, že mohol svojím aktívnym prístupom v záujme ochrany   svojich   práv   zabezpečiť   včasné   preskúmanie   námietok,   ním   predložených   len v konaní pred ústavným súdom, výborom.

Ústavný súd konštatuje, že navrhovateľ predmetnú námietku v pôvodnom konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, hoci mu bola (mala byť) známa od začiatku tohto konania, neuplatnil. Podľa názoru ústavného súdu právny rámec prieskumného konania podľa   čl.   10 ods.   2 poslednej vety   ústavného zákona o ochrane verejného záujmu („rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je konečné“), ako aj jedenásteho oddielu zákona o ústavnom súde (ústavný súd môže rozhodnutie orgánu iba potvrdiť alebo zrušiť) neumožňuje v tomto konaní úspešne uplatniť námietku, ktorá nebola uplatnená v pôvodnom konaní. Výnimku predstavujú napr. námietky rozporujúce výšku uloženej pokuty či iné podstatné okolnosti, ktoré vyplynú až zo samotného rozhodnutia výboru a dotknutému verejnému funkcionárovi predtým neboli známe (m. m. I. ÚS 91/07).

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd uvedenou námietkou navrhovateľa nezaoberal.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   námietky   navrhovateľa   voči napadnutému   rozhodnutiu   sú   zjavne   neopodstatnené   a   nezakladajú   také   dôvody na spochybňovanie   napadnutého   rozhodnutia   výboru,   ktoré   by   bolo   potrebné   posúdiť po prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   návrh   navrhovateľa   ako   celok odmietol   už   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej už odobril v obdobnom prípade vedenom pod sp. zn. II. ÚS 100/07 postup výboru, v   ktorom   vydal   uznesenie   podľa   označeného   ústavného   zákona   a   jeho   príslušných ustanovení proti osobe, ktorú je potrebné považovať za verejného funkcionára podľa čl. 8 ústavného zákona, a teda za osobu, ktorá bola povinná podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, v ktorom by buď deklarovala absenciu podmienky uvedenej v čl. 8 ods. 1 až 3 ústavného zákona (t.   j. že v období   dvoch   rokov   nerozhodovala o skutočnostiach taxatívne   vymedzených   v   tomto   odseku),   alebo   by   podľa   čl.   8   ods.   5   písm.   a)   až   d) deklarovala   úroveň   dodržiavania   zákazov   uložených   čl.   8   ods.   1   písm.   a)   až   e)   spolu s prípadnou žiadosťou o udelenie výnimky z týchto zákazov vzhľadom na neprimeranosť zákazu so zreteľom na povahu konania podľa čl. 8 ods. 1 až 3 ústavného zákona.

V   závere   ústavný   súd   konštatuje,   že   návrh   navrhovateľa   nespĺňal   ani   všetky náležitosti   návrhu   podľa   §   73a   zákona   o   ústavnom   súde   (predovšetkým   nesplnenie požiadavky   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom),   avšak vzhľadom na jeho obsah ústavný súd nepovažoval v tomto prípade za potrebné vyzývať navrhovateľa na odstránenie jeho nedostatkov.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd návrh navrhovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012