znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 623/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P., s. r. o., L., zastúpenej advokátom Mgr. P. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 Re 384/2013 a jeho uznesením zo 6. marca 2013, ako aj postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 58/2013 a jeho uznesením z 29. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2013 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v   citáciách aj „sťažovateľ“, resp. „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Re 384/2013 a jeho uznesením zo 6. marca 2013, ako aj postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 58/2013 a jeho uznesením z 29. apríla 2013.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 27. februára 2013 „prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   na   registrový   súd   Okresný   súd   Nitra   návrh   na   zápis   zmeny zapísaných údajov do obchodného registra, ktorý bol podaný elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom právneho zástupcu.

Okresný súd... v danej veci vydal uznesenie, č. k. 4 Re/384/2013-53 zo dňa 06. 03. 2013   tak,   že   navrhovateľovi   uložil   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   vo   výške   6,50   €, za vyhotovenie   rovnopisu   podaní   a   ich   príloh,   ktoré   boli   podané   elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom a ktoré vytvorili súdny spis, podľa položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.“.

O odvolaní sťažovateľky z 12. marca 2013 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 15 Cob 58/2013 z 29. apríla 2013 tak, že uznesenie okresného súdu zo 6. marca 2013 potvrdil.

3. Sťažovateľka považuje „Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o osobitnú formu podávania návrhu na zápis zmien v spoločnosti do obchodného registra... vyrubenie tohto poplatku za neopodstatnené a v rozpore s platnou právnou úpravou.“. Na podporu tohto tvrdenia sťažovateľka argumentovala citovaním „ust. § 200aa ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku... ust. § 5a ods. 1 zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri... ust. § 42 ods. 1 druhá   veta   Občianskeho   súdneho   poriadku...“,   ako   aj   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 M Cdo 7/2011 z 23. júna 2011.

4. Podľa   názoru   sťažovateľky „došlo   na   strane   Okresného   súdu...   a   Krajského súdu...   k   svojvoľnej   a...   k   nesprávnej   interpretácii   právnej   normy,   ktorá   je   v   rozpore s princípom spravodlivosti a prišlo k nesprávnej aplikácii právnej normy a týmto konaním Okresného   súdu...   a   Krajského   súdu...   boli   zasiahnuté   základné   práva   sťažovateľa garantované Ústavou a medzinárodnými zmluvami...

...   konaním   Okresného   súdu...   a   Krajského   súdu...   bolo   porušené   jeho   právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle Dohovoru..., nakoľko považuje za nespravodlivé uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za niečo, čo nevyplýva z platných právnych predpisov Slovenskej republiky.“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Okresného súdu..., č. k. 4 Re/384/2013-53 z 06. 03. 2013 a uznesením Krajského súdu..., č. k. 15 Cob/58/2013-60 z 29. 04. 2013 boli porušené.

2. Uznesenie Okresného súdu..., č, k. 4 Re/384/2013-53 z 06. 03. 2013 a uznesenie Krajského súdu..., č. k. 15 Cob/58/2013-60 z 29. 04. 2013 sa zrušujú.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 142,26 €.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 €.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého sa namietalo,   ale aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

10.   V   súlade   s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

11.   Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 36/96).

12. O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k postupu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Re 384/2013.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   v   časti   namietajúcej   porušenie   jej   základného   a   iného   práva   postupom okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

14.   Sťažovateľka   ďalej   namietala   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivý   proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu.Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

15.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že   „Predpokladom   uplatnenia   práva   na   spravodlivý proces,   ktoré   sa   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť   a   nestrannosť   súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru.“   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46   ods.   1   ústavy   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym)   súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

17.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v   zmysle   ktorého   ústavný   súd   o   namietaných zásahoch   rozhoduje len   v prípade,   že   je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

18.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie jej základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky uznesením sp. zn. 15 Cob 58/2013 z 29. apríla 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

19.   Ústavný   súd   po   oboznámení sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia vychádzajúca z výsledkov vykonaného dokazovania a z neho vychádzajúcich právnych   záverov.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   oboznámil   podstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie sťažovateľky:„Napadnutým   uznesením   súd   prvého   stupňa...   navrhovateľovi   uložil   povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 6,50 eura... za vyhotovenie rovnopisu podaní a prílohy ktoré boli podané elektronickými prostriedkami...

V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že dňa 27. 02. 2013 bol na Okresný súd... doručený návrh navrhovateľa na zápis zmeny zapísaných údajov spoločnosti

P., s. r. o... do obchodného registra, ktorý bol podaný elektronickými prostriedkami podpísaný zaručeným elektronickým podpisom splnomocneného zástupcu navrhovateľa... S odkazom na položku č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov pri vyhotovení rovnopisu podaní a   ich   príloh,   ktoré   tvoria   súdny   spis   a   rovnopisu   podaní   a   ich   príloh   doručovaných účastníkom, ak podanie bolo urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom sa platí súdny poplatok za každú stranu 0,06 eura, najmenej 6,50 eura za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami najmenej 1,50 eura za ostatné podania s prílohami. Vzhľadom na uvedené preto súd zaviazal navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku 6,50 eura.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie... V odôvodnení uviedol, že súd vo veci dostatočne neodôvodnil rozhodnutie vo veci, pretože   neuviedol   na   základe   akého   právneho   predpisu   bol   povinný   vyrubiť   poplatok, t. j. na základe, ktorého hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho ustanovenia bol povinný vyrubiť poplatok. Z odôvodnenia nie je zrejmé, prečo musel súd vyhotoviť rovnopis podania a jeho príloh na náklady navrhovateľa. To, že sa vytvorili rovnopisy pre interné účely registrového   súdu predsa nezakladá právny nárok na vyrubenie   poplatku.   Zákon   nikde navrhovateľovi neukladá, aby podal návrh aj v listinnej podobe. Občiansky súdny poriadok a   ani   zákon   o   obchodnom   registri   neukladá   povinnosť   podať   návrh   na   zápis   zmien v spoločnosti v listinnej podobe, ak už bol raz podaný v elektronickej podobe. Navrhovateľ je   dokonca   povinný   podať   návrh   na   predpísanom   elektronickom   tlačive   zverejnenom na stránke   ústredného   portálu   verejnej   správy,   čiže   nie   je   povinný   doručovať   listiny v tlačenej verzii, a teda nie je možné žiadať zaplatenie poplatku v súvislosti s vyhotovením dokumentom   do   listinnej   podoby   zakladaných   do   súdneho   spisu.   Žiadať   poplatok   v súvislosti s vyhotovením rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré tvoria súdny spis považujeme za šikanózne a v rozpore s filozofiou podávania návrhov v elektronickej podobe. Podkladom pre rozhodovanie sú dokumenty podané v elektronickej podobe a súčasťou spisu by mali byť dokumenty v elektronickej podobe, pričom nie je nutné z pohľadu zákonných povinností ich vyobrazenie zakladať v rovnopise do súdneho spisu v tlačenej verzii. Pokiaľ by sa tak malo diať, tak by bolo nevyhnutné podávať všetky dokumenty nie len v elektronickej podobe, ale   aj   listinnej   podobe,   čo   považoval   aj   s   ohľadom   na   doterajšiu   prax   iných   súdov za absurdné. Na základe vyššie uvedeného žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie a nežiadal zaplatenie   poplatku   za   vyhotovenie   rovnopisu   podaní   a   ich   príloh.   Rovnako   navrhol, aby súd v budúcnosti nežiadal v súvislosti s podanými návrhmi na registrový súd zaplatenie poplatku za vyhotovenie rovnopisu podaní a príloh.“

Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto:„Odvolací súd prejednal podané odvolanie navrhovateľa podľa ustanovenia § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Vychádzajúc   z   položky   20a   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   je   nepochybné, že za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré tvoria súdny spis a rovnopisu podaní a   ich   príloh   doručovaných   účastníkom,   ak   bolo   podanie   urobené   elektronickými prostriedkami   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa   osobitného   zákona, je súdny poplatok za každú stranu 0,06 eura, najmenej 6,50 eura. Poznámka k tejto položke poukazuje na to, že v prípade podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísaných zaručeným elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez   toho,   aby   žiadal   náhradu   vecných   nákladov   podľa   §   42   ods.   3   OSP.   Z   uvedenej poznámky je zjavné, že v prípade vyhotovenia potrebných počtov rovnopisov súdom, súd od účastníka   nežiada   náhradu   vecných   nákladov,   pričom   vecné   náklady   nie   je   možné stotožňovať   so   súdnym   poplatkom.   V   danom   prípade   sa   teda   zamedzuje   duplicitnému spoplatneniu vyhotovenia potrebného počtu rovnopisov, pokiaľ účastníkom konania neboli zaslané v požadovanom počte.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že navrhovateľovi vznikla poplatková povinnosť v zmysle   ustanovenia   §   5   zákona   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch,   na   ktorú   bol dôvodne zaviazaný napadnutým uznesením súdu prvého stupňa.

Odvolací súd preto podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v spojení s uznesením okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej   právomoci,   keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci   interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (Občianskeho   súdneho   poriadku   a   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb. o súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za výpis   z   registra   trestov   v   znení   aktuálnom   v   čase rozhodovania), ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu   aj   náležite   odôvodnené.   Ústavný   súd   k argumentácii   sťažovateľky   obsiahnutej v podanej sťažnosti dodáva, že pri svojom rozhodovaní musel rešpektovať predovšetkým pohľad „de lege lata“, pričom úvahy o tom, či je táto úprava ústavne súladná, by bolo možné posúdiť iba v rámci konania podľa čl. 125 ústavy, ktoré touto sťažnosťou nie je možné   vyvolať.   V podobnom   duchu   možno   vyhodnotiť   vhodnosť   a rozumnosť sťažovateľkou   namietanej   úpravy   (ako   pohľad „de   lege   ferenda“,   pozn.).   Ústavný   súd považuje   preto   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   okresného   súdu za legitímny s ústavne – v nevyhnutnom rozsahu – korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

22. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s postupom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu a sťažovateľkou   namietaným   porušením   označených   práv,   sťažnosť   v   tejto   jej   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24.   Po   odmietnutí   sťažovateľkinej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať   sa   jej   ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   zrušenie   namietaných   rozhodnutí priznaním jej finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania (pozri bod 5).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013