znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 622/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. R., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 59/2010 a jeho uznesením z 20. decembra 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 190/2013 a jeho uznesením z 30. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   10.   júla 2013 doručená sťažnosť J. R. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C   59/2010   a   jeho   uznesením   z 20. decembra   2012,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 190/2013 a jeho uznesením z 30. apríla 2013.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v   procesnom   postavení navrhovateľky   v   súdnom   spore „o   náhradu   škody   vo   výške   300.000   EUR“ vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 59/2010. V merite veci rozhodol okresný súd rozsudkom z 25.   apríla   2012   tak,   že „návrh   navrhovateľky   v   celom   rozsahu   zamietol“ z dôvodu, že „navrhovateľka nie je aktívne legitimovanou pre podanie návrhu na náhradu škody“ za svojho maloletého syna A. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 233/2012 z 21. novembra 2012 tak, že „rozsudok okresného súdu potvrdzuje“. O náhrade trov konania mal rozhodnúť okresný súd. Podnet sťažovateľky z 29. novembra 2012 na podanie mimoriadneho dovolania Krajská prokuratúra v Žiline listom č. k. Kc 1/13-7   z 22.   februára   2013   odložila   z dôvodu,   že „V preskúmavanej   veci   je zrejmé,   že navrhovateľka,   zastúpená   advokátom...   podala   na   Okresnom   súde   Martin   nesprávnu žalobu.   Snaha   zameniť   navrhovateľku   za   aktívne   vecne   legitimovaného   syna   A.,   bola neúspešná vzhľadom na neudelenie súhlasu zo strany odporcu. Nie je dovolené obchádzať chýbajúci súhlas protistrany postupom podľa § 92 ods. 1 OSP, t. j. pripustením aktívne vecne   legitimovaného   subjektu   do   konania   a následným   späťvzatím   návrhu   pôvodným, nesprávne žalujúcim účastníkom.

Z uvedených   dôvodov   som   dospel   k záveru,   že   podanie   mimoriadneho   dovolania proti Vami   napádaným   rozhodnutiam   z dôvodu   odňatia   možnosti   navrhovateľky   konať pred súdom v dôsledku   znemožňovania   podať   odvolanie   proti   uzneseniu   z 25.   04.   2012, nie je   prípustné.   I prípadné   zrušenie   napádaných   rozhodnutí   a právny   procesný   postup pri rozhodovaní   o nepripustení   mal.   A.   do   konania,   by   totiž   v konečnom   dôsledku nič nemohlo zmeniť na situácii, že by súd musel v konečnom dôsledku rozhodovať o návrhu J. R., ktorej však nesvedčí aktívna vecná legitimácia a návrh by musel byť bez ďalšieho zamietnutý.“.

3. O trovách konania rozhodol okresný súd uznesením z 20. decembra 2012, ktorým uložil   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   odporcovi   (Univerzitnej   nemocnici   M.) „trovy konania   vo   výške   4.990,15   €“.   O odvolaní   sťažovateľky   zo   14.   januára   2013   rozhodol krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Co   190/2013   z   30.   apríla   2013,   ktorým „uznesenie okresného súdu potvrdzuje“. Sťažovateľka namieta neústavnosť týchto rozhodnutí.

4. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Okresný   súd   Martin   ani   Krajský   súd   v   Žiline   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov konania   vôbec   nepostupovali   v súlade   s...   ustanovením   §   150   ods.   1   O.   s.   p.   a   vôbec nezohľadnili dôvody hodné osobitného zreteľa na strane mňa, sťažovateľky. Krajský súd... v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ťaživá sociálna situácia účastníka, ktorému sa ukladá povinnosť nahradiť trovy konania, nemôže sama o sebe odôvodniť postup podľa § 150 ods. 1 O. s. p. S takýmto konštatovaním sa v žiadnom prípade nemožno stotožniť. Ako   som   už   uviedla   vo   svojom   odvolaní   proti   uzneseniu   prvostupňového   súdu, dôvodmi hodnými osobitného zreteľa na mojej strane sú ťažká životná a finančná situácia, v dôsledku ktorej nie je v mojich silách a reálnych možnostiach nahradiť odporcovi trovy konania   v   súdom   určenej   výške.   Svoje   náklady   spojené   so   zabezpečením   základných životných potrieb mojej rodiny som v odvolaní presne špecifikovala.

Už len zo základného ľudského a morálneho hľadiska nepovažujem za spravodlivé, aby   som   bola   ja,   sťažovateľka,   povinná   nahradiť   trovy   konania   odporcovi,   ktorý zanedbaním   prevenčnej   povinnosti   spôsobil   môjmu   maloletému   synovi   A.   závažné poškodenie zdravia, v dôsledku čoho je do dnešného dňa v stave bdelej kómy, nevládny a odkázaný na moju a manželovu denno-dennú 24 hodinovú starostlivosť. Mám za to, že môj maloletý syn v takomto zúboženom stave je tiež dôvodom hodným osobitného zreteľa.“

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: 1/ Základné právo sťažovateľky na spravodlivé, zákonné a objektívne súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 46 ods.1 Ústavy... uznesením Okresného súdu... zo dňa 20. 12. 2012, sp. zn. 9 C/59/2010-240 a uznesením Krajského súdu... zo dňa 30. 4. 2013, sp. zn. 6 Co/190/2013-285... porušené bolo.

2/   Uznesenie   Krajského   súdu...   zo   dňa   30.   4.   2013,   sp.   zn.   6   Co/190/2013-285 a uznesenie Okresného súdu... zo dňa 20. 12. 2012, sp. zn. 9 C/59/2010-240 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

3/   Krajský   súd...   a   Okresný   súd...   sú   povinný   uhradiť   spoločne   a   nerozdielne sťažovateľke trovy konania v sume 256,08 Eur...“

Súčasne požiadala „o odloženie vykonateľnosti uznesenia krajského súdu... zo dňa 30. 4. 2013...“.

6. Ako dôkazový materiál sťažovateľka predložila namietané uznesenia okresného súdu z 20. decembra 2012, odvolanie zo 14. januára 2013 proti nemu a uznesenie krajského súdu   z 30.   apríla   2013.   Písomnosti   uvedené   v bode   2   (rozsudky   v merite   veci   a   list z Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky)   pripojila   k inej   sťažnosti   podanej ústavnému súdu pod sp. zn. Rvp 14672/2013).

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. l ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením okresného súdu   sp.   zn.   9 C   59/2010 z 20.   decembra   2012 a uznesením   krajského   súdu sp. zn. 6 Co 190/2013 z 30. apríla 2013.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

9.   Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých namieta a ktorý jej umožňuje vo vzťahu k základnému právu alebo slobode odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

10. O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k postupu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 59/2010.

11. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   v   časti   namietajúcej   porušenie   jej   základného   a   iného   práva   postupom okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

12.   Sťažovateľka   ďalej   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu a tiež práva na spravodlivý proces zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

13.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že   „Predpokladom   uplatnenia   práva   na   spravodlivý proces,   ktoré   sa   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť   a   nestrannosť   súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru.“   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

14. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46   ods.   1   ústavy   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym)   súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

15. Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v   zmysle   ktorého   ústavný   súd   o   namietaných zásahoch   rozhoduje len   v prípade,   že   je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

16.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky uznesením sp. zn. 6 Co 190/2013 z 30. apríla 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

17. Predmetom tejto časti sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie označených práv tým, že vo veci konajúci krajský súd (a ani okresný súd) nerozhodol v súlade s jej právnym názorom o trovách konania (namietala nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a naň   nadväzujúcu   interpretáciu   a   aplikáciu   relevantnej   právnej   normy;   pozri   bod   4), v dôsledku čoho mal aj krajský súd nesprávne rozhodnúť o trovách konania.

18. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu   je dôvodom   na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

19. Ústavný   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom   súdu   dostať   (napr.   III.   ÚS   124/08).   Úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať, či všeobecné   súdy   v   namietaných   rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané rozhodnutia   sú   odôvodnené   a   či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z daného pohľadu možno pokladať za udržateľné [obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08, I. ÚS 373/2012 (pozri tiež bod 15)].

20. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd   pri   poskytovaní súdnej   ochrany   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   môže   postupom,   ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

21.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   248/2008,   III.   ÚS   125/2010)   vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

22.   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   229/07, III. ÚS 315/08) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

23. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov   konania, t.   j.   problematiky   vo vzťahu k predmetu   konania pred všeobecnými súdmi   vedľajšej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   ku   zrušeniu   napadaného   výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym   spôsobom   alebo že   bolo zasiahnuté aj iné základné právo.

24. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,   ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto   súdu   nemajúci oporu v zákone,   a   dospel   tiež   k   záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil prvostupňové uznesenie, aj náležite odôvodnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd   po   uvedení   rozhodnutia   okresného   súdu   oboznámil   odvolaciu   argumentáciu sťažovateľky:

„Proti uzneseniu okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá   žiadala   napadnuté   rozhodnutie   zrušiť   a   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie   alebo   toto rozhodnutie zmeniť tak, že sa odporcovi náhrada trov konania nepriznáva. Podľa jej názoru okresný súd nesprávne vyhodnotil podmienky pre aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p. Zdôraznila, že spolu so svojím manželom sa nachádza v ťažkej životnej situácii, takmer na hranici biedy.   Obaja   sú   invalidní   dôchodcovia,   ich   jediným   zdrojom   príjmu   je   jej   invalidný dôchodok v sume 284,- Eur mesačne a invalidný dôchodok jej manžela v sume 154,30 Eur mesačne. Spláca úver poskytnutý S., a. s., ktorého zostatok ku dňu 9. 1. 2013 predstavuje sumu 1.507,59 Eur. Okrem toho spláca ďalšie tri úvery poskytnuté P., ktorých zostatok ku dňu 31. 1. 2013 predstavuje 926,21 Eur, 28,33 Eur a 325,51 Eur. Všetky úvery si zobrala na to, aby mohla uhradiť náklady na starostlivosť o maloletého syna A. R. Spoločnosti B. ďalej dlhuje nájomné v sume približne 3.000,- Eur. Z jej príjmu sú v rámci exekúcie vykonávané zrážky. Mesačné výdavky na domácnosť predstavujú sumu 400,- Eur mesačne, výdavky na syna dosahujú rovnakú výšku. Okresný súd mal tiež vyhodnotiť príčinu podania návrhu na náhradu škody, ktorá spočívala v nesprávnom lekárskom postupe pri operácii jej syna A. R. Zo   zisteného   skutkového   stavu   vyplýva,   že   zo   strany   ošetrujúcich   lekárov,   pracovníkov odporcu došlo k hrubému porušeniu pracovných povinností. Za porušenie práv A. R. musí plne zodpovedať odporca. Z uvedeného vyplýva aj výnimočnosť uplatneného nároku na náhradu škody voči odporcovi, na ktorú mal prvostupňový súd prihliadať pri rozhodovaní o trovách konania.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:„Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal uznesenie okresného súdu   v   rozsahu   vyplývajúcom   z   ustanovenia   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   a   bez   nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský   súd   podrobne   preskúmal   všetky   rozhodujúce   otázky,   ktoré   boli   vo   veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci,   pre   rozhodnutie   o   trovách   konania,   vecne   správne   rozhodol   a   svoje   rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje   aj   krajský   súd.   Z   uvedených   dôvodov   sa   krajský   súd   v   odvolacom   konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Na doplnenie krajský súd zdôrazňuje, že v sporovom konaní (ako je tomu v danom prípade)   sa   povinnosť   nahradiť   trovy   konania   spravuje   predovšetkým   zásadou   úspechu vo veci (§ 142 ods. 1 O. s. p.). Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä   na   okolnosti,   či   účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Zo   slovného   znenia   uvedeného   zákonného   ustanovenia   vyplýva,   že   ide   o   ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri   skúmaní   existencie   podmienok   hodných   osobitného   zreteľa   možno   prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom účastníkov konania. Je ale potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Ťaživá sociálna situácia účastníka, ktorému sa ukladá povinnosť nahradiť trovy konania, nemôže sama osebe odôvodniť postup podľa § 150 ods. 1 O. s. p. Významnými z hľadiska aplikácie uvedeného ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania, charakter sporu a pod.

Posudzujúc   všetky   podstatné   okolnosti,   ktoré   boli   rozhodujúce   pre   uloženie povinnosti   na   náhradu   trov   konania   navrhovateľke,   krajský   súd   nezistil   dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. Navrhovateľka využila svoje právo na súdnu ochranu   za   účelom   odstránenia   právnej   neistoty   v   jej   postavení   a   s   cieľom   dosiahnuť úhradu vzniknutej škody. Vo veci bolo rozhodnuté v prospech odporcu, navrhovateľka bola teda neúspešná, z ktorého dôvodu jej v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. vznikla povinnosť nahradiť   trovy   konania   úspešnému   účastníkovi   –   odporcovi.   Sociálna   situácia navrhovateľky nemohla byť bez ďalšieho pre posúdenie náhrady trov konania podstatná. Odporca využil procesné prostriedky na svoju obranu, s čím mu vznikli náklady, na ktorých úhradu má v zmysle Občianskeho súdneho poriadku nárok.

Pri   posudzovaní   podmienok   pre   aplikáciu   §   150   ods.   1   O.   s.   p.   nebolo   možné hodnotiť   dôvodnosť   podaného   návrhu   spôsobom   ako   na   to   poukazovala   odvolateľka. Vo veci   samej   bolo   právoplatne   rozhodnuté   s   tým,   že   súdy   konštatovali   nedôvodnosť podaného návrhu. Krajskému súdu následne neprináležalo právo v rámci rozhodovania o trovách konania revidovať skôr vyslovený názor o tom, že žaloba nie je opodstatnená (a to bez ohľadu na dôvody, pre ktoré bol takýto záver konštatovaný).

Na základe uvedených úvah preto odvolací súd uzavrel, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne; ťaživá sociálna situácia účastníčky nemohla sama o sebe založiť postup podľa § 150 ods. 1 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. (v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.), podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp., mu žiadne trovy nevznikli, preto bolo rozhodnuté spôsobom vyjadreným vo výroku tohto uznesenia.“

25.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   po   preskúmaní   obsahu   a   spôsobu   odôvodnenia napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   predmetné   rozhodnutie   obsahuje   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu. Vychádzajúc zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami sťažovateľky a napadnutým uznesením krajského súdu z hľadiska možného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1   dohovoru)   ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   sa odvolací súd pridŕžal ustanovení § 212 ods. 1, § 219 ods. 1 a 2, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňovalo zvoliť daný postup. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

26. Ústavný súd sa   z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú   oporu v dokazovaní vykonanom vo veci rozhodujúcimi všeobecnými súdmi. Pretože namietané rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené na základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

27. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania musí   byť   z   odôvodnenia   konkrétneho   rozhodnutia   zrejmé,   na   základe   akých   právnych predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane odvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu, teda   Občianskeho   súdneho   poriadku   použije.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne správne, pričom trovy odvolacieho konania úspešnému odporcovi, ktorý si ich neuplatnil, nepriznal. Závery krajského súdu nemožno považovať za jednostranné či obmedzené a vzhľadom na ich odôvodnenosť ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.

28. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces, m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 415/2013).

29. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom   prípade   sú   zlučiteľné   so   sťažovateľkou   označenými   právami,   sťažnosť   v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

30. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že v rámci posudzovanej veci   nemohol   preskúmať ústavnosť   meritórnych   rozhodnutí   okresného   súdu   a krajského súdu o zamietnutí žaloby (bod 2), pretože neboli predmetom konania, keďže sťažovateľka o ich   prieskum   v tomto   konaní nežiadala   (pozri   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde). Ústavného   prieskumu   týchto   rozhodnutí   sa   sťažovateľka   domáhala   v iných   konaniach pred ústavným súdom (II. ÚS 416/2013, resp. Rvp 12582/2013), ktoré skončili odmietnutím sťažnosti (II. ÚS 416/2013), resp. odložením veci (Rvp 12582/2013).

31. Z hľadiska vecne nastoleného problému v konaní pred všeobecnými súdmi (t. j. sporu   v dôsledku   závažného poškodenia   zdravia   maloletého syna A.)   si   je ústavný   súd vedomý   značnej   citlivosti   nastoleného   ústavného   prieskumu,   avšak   tento   sa   mal/mohol riešiť   riadne   podanou   žalobou,   resp.   zákonom   predvídaným   súdnym   prieskumom meritórnych   súdnych   rozhodnutí   (či   už   v rámci   dovolacieho   konania,   resp.   ústavného prieskumu,   pozri   bod   30 in   fine,   pozn.),   k čomu   nedošlo,   resp.   síce   došlo,   ale   právne nečistým   spôsobom.   Nie   bez   právneho   významu   – pro   futuro –   v tomto   ohľade   bolo pôsobenie advokáta sťažovateľky v pôvodnom konaní pred všeobecnými súdmi, ktorý je podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   povinný   dôsledne   využívať   všetky   právne   prostriedky,   a takto   chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval nekvalifikovanú právnu službu, ktorú je povinný vykonať advokát tak, aby ním uskutočnené úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj podanie kvalifikovanej   súdnej   žaloby,   resp.   zákonom   predpokladané   stanovenie   aktívne legitimovanej osoby žalobcu v súdnom konaní.

32. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013