znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 620/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., N., zastúpeného advokátom JUDr. S. P., N., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 186/2012 z 23. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2012 doručená sťažnosť Ing. J. K., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. P., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 186/2012 z 23. augusta 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:„Návrhom... podaným na Okresný súd Nitra... 28. 1. 2011 sa navrhovateľ Ing. J. D. domáhal odo mňa, ako odporcu zaplatenia sumy 6.149,19- € s 9 % úrokom z omeškania od 1. 4. 2010 do zaplatenia...

návrh... odôvodnil tým, že so mnou uzavrel... Zmluvu o združení... 2. 11. 2009 prišlo k zániku   združenia,   pričom   v   zmysle   jeho   tvrdení   za   záväzky   združenia   zodpovedajú účastníci predmetnej Zmluvy o združení tretím osobám aj po zániku združenia. Celkové záväzky združenia predstavovali podľa navrhovateľa ku dňu zániku združenia 26.694,91- €. Zo záväzkov združenia navrhovateľ uhradil sumu 13.850,31- €. Navrhovateľ   uhradil   z vlastných zdrojov   za   záväzky   združenia sumu   1.331,94-   € a sumu 220,- €.

V priebehu konania zobral navrhovateľ svoj návrh v časti 66,39- € späť.“

Okresný   súd   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   14   C   184/2011 z 30. apríla   2012   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť navrhovateľovi 6 082,80 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 1. apríla 2010 a v časti o zaplatenie 66,39 € s 9 % ročným úrokom   z omeškania   okresný súd konanie zastavil a zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi trovy konania.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   kde   poukázal „na nutnosť vzájomného započítania tak všetkých výdavkov združenia, ako aj jeho príjmov a ďalej na skutočnosť, že Okresný súd Nitra sa vo svojom rozhodnutí nesprávne vysporiadal s námietkou odporcu ohľadom spôsobu výpočtu dlžnej sumy navrhovateľom, keď mal tento pri stanovení výšky nároku postupovať tak, že spočíta čiastku zaplatenú navrhovateľom spolu so sumou zaplatenou odporcom (suma zodpovedajúca všetkým výdavkom združenia), výslednú   sumu   vydelí   dvoma   (suma,   ktorou   sa   má   každý   z   bývalých   podnikateľom združených v združení podieľať na výdavkoch združenia) a následne u odporcu odpočíta výšku   finančných   prostriedkov,   ktoré   na   úhradu   výdavkov   združenia   použil,   t.   j.   sumy

1.331,94- € a 220,- €. Odporca samostatne uhradil za združenie sumu 1.331,94- € a sumu 220,- €,   preto bolo tieto potrebné odpočítať od jeho 50% -neho podielu na záväzkoch združenia.“.

Podľa   sťažovateľa „Krajský   súd   si   mylne   vyložil   tvrdenie   právneho   zástupcu navrhovateľa,   keď   predpokladal,   že   suma   1.331,94-   €   bola   zaplatená   nad   rámec celkových výdavkov   združenia   v   sume   13.850,31-   €,   napriek   tomu,   že   sám   navrhovateľ vo svojom Návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 20. 1. 2011 uvádzal, že ja ako odporca som prispel okrem iného aj sumou 1.331,94- € na úhradu výdavkov združenia v sume 13.850,31- €.

Na tomto základe rozhodol tak, že ako odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti, ako aj v časti náhrady trov konania potvrdil...“.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Právo na spravodlivé súdne konanie bolo... Krajským súdom... porušené, keď tento prepožičal ochranu nesprávnemu výpočtu záväzku voči mne, ako odporcovi,   na   škodu   mojich   práv,   nakoľko presná   výška   žalovanej sumy   mala byť Krajským súdom v Nitre určená v nasledovných krokoch:

1. Porušovateľ   základného   práva   a   slobody   mal   spočítať   čiastku   zaplatenú navrhovateľom spolu s čiastkami zaplatenými odporcom, pričom výslednou sumou bude suma zodpovedajúca všetkým výdavkom združenia,

2. Predmetnú sumu mal následne porušovateľ základného práva a slobody vydeliť dvoma, pričom výslednou sumou bude suma, ktorou sa má každý z bývalých podnikateľov združených v združení podieľať na výdavkoch združenia.

3. Až následne mal porušovateľ základného práva a slobody z tejto sumy odpočítať finančné prostriedky vo výške, v ktorej som ich ja ako odporca použil na úhradu výdavkov združenia, t. j. sumu 1.331,94- € a sumu 220,- €.

Zdôrazňujem, že som... uhradil za združenie sumu 1.331.94- € a sumu 220,- €, preto je tieto sumy nutné odpočítať od môjho 50 %-ného podielu na záväzkoch združenia. Pri   spôsobe   výpočtu   prezentovaného   navrhovateľom   a   následne,   ako   správneho potvrdeného tak Okresným súdom v Nitre, ako aj Krajským súdom v Nitre by som bol ja, ako odporca ukrátený o 50 % svojich výdavkov, ktoré som použil na úhradu záväzkov združenia,   keďže   navrhovateľ   nesprávne   najprv   odpočítal   zo   sumy,   ktorú   uhradil   on výdavky odporcu a až následne výslednú sumu vydelil dvoma.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa Ing. J. K... podľa Článku 6 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa Článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach Rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/186/2012 zo dňa 23. 8. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/186/2012 zo dňa 23. 8. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ing.   J.   K...   priznáva   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   presne   vyčísleného   v rozhodnutí Ústavného súdu na účet advokáta JUDr. S. P...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, pričom k porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť tým,   že   krajský   súd   poskytol   ochranu   nesprávnemu   výpočtu   výšky   záväzku,   ktorý   má sťažovateľ voči navrhovateľovi.

Ústavný   súd   po   oboznámení   s   obsahom   namietaného   rozsudku   krajského   súdu nezistil   sťažovateľom   namietané   porušenie   označeného   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. Ku porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II.   ÚS   8/01)   alebo   v   prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   základných   práv,   ale   o   prípad,   keď   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jeho subjektívnych názorov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   uvádza: „Po objasnení platieb odporcu na odvolacom pojednávaní (právny zástupca navrhovateľa uviedol,   že   suma   1.331,94   nie   je   zahrnutá   v   sume   13.850,31   eura,   ako   to   vyplývalo z návrhu)   odvolací   súd   k   výpočtu   žalovanej   sumy   uvádza,   že   vzhľadom   k   tomu,   že navrhovateľ   zaplatil   pohľadávky   združenia   v   sume   13.850,31   eura   a   odporca   zaplatil pohľadávky   združenia   v   sume   1.331,94   eura   a   220   eur,   teda   spolu   1.551,94   eura, navrhovateľ   spolu   s   odporcom   zaplatili   pohľadávky   združenia   v   sume   15.402,25   eura (13.850,31 eura + 1.551,94 eura), pričom každý z nich mal zaplatiť z týchto pohľadávok len polovicu,   teda   sumu   7.701,13   eura   (15.402,25:2).   Keďže   navrhovateľ   zaplatil   sumu 13.850,33   eura,   pričom   mal   zaplatiť   sumu   7.701,13   eura,   titulom   vyrovnania   mu   má odporca vrátiť sumu 6.149,18 eura (13.850,31 – 7.701,13), z ktorej však treba odpočítať polovicu   sumy   132,78   eura,   teda   66,39   eura,   ktorú   si   navrhovateľ   ponechal   za   predaj unimobunky (6.149,18 – 66,39 eura) a odporca je potom povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 6.082,80 eura. Rovnako pre odporcu platí, že mal zaplatiť polovicu z pohľadávok združenia,   teda sumu 7.701,13 eura,   pričom doposiaľ zaplatil len sumu 1.551,94 eura. Zostáva mu preto zaplatiť 6.149,19 eura (7.701,13 – 1.551,94). Od tejto sumy je potrebné ešte odrátať polovicu za predaj unimobunky (6.149,18 eura – 66,39 eura, v ktorej časti vzal navrhovateľ   návrh   späť),   a   preto   odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   titulom vyrovnania sumu 6.082,80 eura. Keďže aj súd prvého stupňa dospel výpočtom k tejto sume, odvolací súd dospel k záveru, že námietka odporcu ohľadne spôsobu výpočtu žalovanej sumy je nedôvodná a výpočet súdu prvého stupňa je správny.“

Ako z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu a zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, dôvody sťažnosti sú zhodné s dôvodmi, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojom odvolaní proti rozsudku prvého stupňa.

Ústavný súd konštatuje, že s dôvodmi odvolania proti rozsudku okresného súdu sa krajský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal. Sťažovateľ tým, že v sťažnosti namieta rovnaké skutočnosti, aké uvádzal v odvolaní proti rozsudku okresného súdu napriek tomu, že krajský súd sa s nimi v napadnutom rozsudku vysporiadal, stavia ústavný súd do úlohy ďalšej prieskumnej inštancie v systéme všeobecného súdnictva. Vo vzťahu k všeobecným súdom však ústavný súd nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05). Ústavný súd nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, akým spôsobom dospel k výpočtu sumy, ktorú je sťažovateľ navrhovateľovi zaviazaný zaplatiť. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd použil pri výpočte rovnaký postup, ktorý v sťažnosti navrhuje sťažovateľ.   Rozdiel   medzi   výpočtami   krajského   súdu   a   sťažovateľa   je   spôsobený   tým, že krajský súd vychádzal z toho, že suma 1 331,94 € nie je zahrnutá v sume 13 850,31 €, pričom   toto   svoje   tvrdenie   náležite   odôvodnil,   a   to   vyjadrením   právneho   zástupcu navrhovateľa na odvolacom pojednávaní. Ústavný súd preto konštatuje, že závery krajského súdu, ku ktorým dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. V súvislosti s argumentom sťažovateľa, že k porušeniu jeho označených práv malo dôjsť   tým,   že „krajský   súd   si   mylne   vyložil   tvrdenie   právneho   zástupcu   navrhovateľa, keď predpokladal,   že   suma   1.331,94-   €   bola   zaplatená   nad   rámec   celkových   výdavkov združenia v sume 13.850,31- €“, ústavný súd uvádza, že z rozhodnutia krajského súdu jednoznačne vyplýva, ako sa právny zástupca navrhovateľa vyjadril, pričom sťažovateľ toto vyjadrenie ani nespochybňuje. Navyše je potrebné zdôrazniť, že úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01, IV. ÚS 111/09).

Vzhľadom na to, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, s poukazom na úlohu a postavenie ústavného súdu   a argumentáciu   sťažovateľa   uvedenú   v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že nedošlo k sťažovateľom namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012