znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 62/2016-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom Mgr. Michalom Zemanom,Advokátska kancelária Zárecký Zeman, Medená 18, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republikya na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávanýmdôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinokv konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 339/2009 a jeho rozsudkom z 28. mája 2013a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob 195/2013a jeho rozsudkom z 3. septembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola17. decembra 2015 faxom a 21. decembra 2015 poštou doručená sťažnosť

a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietaliporušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavya na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávanýmdôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súduPezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 339/2009 a jehorozsudkom z 28. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupomKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.8 Cob 195/2013 a jeho rozsudkom z 3. septembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudokkrajského súdu“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľov doručeným ústavnémusúdu 28. decembra 2015.

2. Sťažovatelia svoju sťažnosť odôvodnili tým, že boli účastníkmi konania vo veci„náhrady škody“o zaplatenie sumy 166,14 €. Okresný súd napadnutým rozsudkom ichžalobu zamietol a následne po podaní odvolania krajský súd rozsudok okresného súdupotvrdil, pričom sa len stotožnil, resp. zopakoval dôvody prvostupňového rozhodnutia.Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí okresného súdu, ktoré v sťažnosti podrobne opisujú,považujú sťažovatelia za nedostatočné, vyslovujú svoj právny názor na danú veca nesúhlasia s právnymi a skutkovými závermi všeobecných súdov, keďže ich považujú zaformalistické. Krajský súd im taktiež nedal odpovede na všetky ich námietky uvedenév odvolaní. Okrem toho v konaní nebol zistený riadne skutkový stav veci, pretože prisvojom rozhodovaní všeobecné súdy„v rozpore so zásadou rovného postavenia účastníkov konania vychádzali z pravdivosti tvrdení odporcu, pričom odmietli vykonať sťažovateľmi navrhnuté dôkazy na spochybnenie týchto tvrdení“.Tvrdia, že štátny príspevok pre mladýchim bol vyplatený v nižšej ako zákonom ustanovenej výške, a nesúhlasia so závermivšeobecných súdov, že výpočet príspevku odporcom bol správny v zmysle podmienokurčených v dohode medzi Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskejrepubliky a odporcom. Všeobecné súdy sa taktiež nezaoberali správnosťou výpočtu, resp.ich prednesenými podrobnými výpočtami uvedenými v odvolaní, ktoré prinajmenšomspochybňovali spôsob výpočtu štátneho príspevku odporcu, a v tejto veci v„podstate rezignovali na svoju zákonnú povinnosť aplikovať právo“.

3. Žalobu o náhradu škody podali na okresnom súde v decembri 2009 a rozsudok bolvyhlásený 28. mája 2013. Krajský súd ako odvolací súd rozhodol 3. septembra 2015, tedacelková doba konania signalizuje aj porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,pričom nevyužili podať v tejto veci sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresnéhosúdu a predsedovi krajského súdu.

4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:

„... Konaním Okresného súdu Pezinok sp. zn. 26Cb 339/2009 a jeho rozsudkom v tomto konaní zo dňa 28.5.2013 a konaním Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Cob 195/2013 a jeho rozsudkom v tomto konaní zo dňa 3.9.2015. boli porušené základné práva a slobody Sťažovateľov a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na konanie bez zbytočných prieťahov a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé súdne konanie a právo, aby bola ich vec v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom podľa článku 6 ods. 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Okresného súdu Pezinok. sp. zn. 26Cb 339/2009 zo dňa 28.5.2013 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Cob 195/2013 zo dňa 3.9.2015 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie 5.000 €.

Ústavný súd priznáva Sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia k rukám jeho právneho zástupcu...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktorémôžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávnyrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

8. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranuzákladných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcichz príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systémtejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomociústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomocivšeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárnezodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práva slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôdvtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že postupom okresného súdua krajského súdu, ako aj ich napadnutými rozsudkami okresného súd a krajského súdu došlok porušeniu ich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na rovnosťúčastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, akoaj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu, rovnosť účastníkov konania a práva na spravodlivé súde konanie napadnutým rozsudkom okresného súdu

10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právona právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnejsprávy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 3ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovorukaždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jehoobčianskych právach alebo záväzkoch.

11. Sťažovatelia namietali najprv porušenie označených práv napadnutýmrozsudkom okresného súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí ich žaloby o zaplatenie peňažnejsumy s prísl. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateliaproti predmetnému rozsudku okresného súdu podali riadny opravný prostriedok −odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 8 Cob 195/2013z 3. septembra 2015. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarityzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutéhouznesenia okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania (pozri časť I bod 2) topatrilo do právomoci krajského súdu. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princípsubsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení právsťažovateľov a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžudomáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu, rovnosť účastníkov konania a práva na spravodlivé súde konanie napadnutým rozsudkom krajského súdu

12. K sťažnostným námietkam sťažovateľov týkajúcim sa porušenia ich označenýchpráv ústavný súd uvádza, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutýmrozhodnutím (odvolacieho) krajského súdu a námietkami sťažovateľov a nestotožňuje sas ich názorom, že ide o neodôvodnený rozsudok. Samotné dôvody ich námietok (pozribližšie bod 2), ktoré mali vyústiť do porušenia jej označených práv, nepovažoval ústavnýsúd za opodstatnené. Napadnutý rozsudok krajského súdu (na 12 s.), ktorý nadväzoval nariadne odôvodnený napadnutý rozsudok okresného súdu (na 13 s.) a s ktorým sa odvolacísúd stotožnil (umožňovalo mu ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku),nemožno v žiadnom prípade považovať za svojvoľný, a teda ústavný súd v danej veci nemážiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych a skutkových záverov tohtosúdu k potvrdeniu správnosti názoru okresného súdu o tom, že„Dohoda uzavretá medzi Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja SR a Dexiou bankou Slovensko, a. s. o postupe a technickom zabezpečení poskytovania príspevku z prostriedkov štátneho rozpočtu SR...“je v časti výpočtu štátneho príspevku zákonná a platná (s. 11). Obdobneústavný súd nepovažuje za svojvoľné alebo celkom zjavne neopodstatnené ani ďalšie záverykrajského súdu o nezistení porušenia ich označených práv na súdnu ochranu a rovnépostavenie v spore (na s. 10), resp. iné úvahy krajského súdu (s. 12), ktoré ho napokonviedli k rozhodnutiu vo veci samej v neprospech sťažovateľov (ústavný súd z tohtorozhodnutia nemal potrebu bližšie citovať jeho skutkové a právne závery, pretože obsah jesťažovateľom dobre známy, keďže napadnutý rozsudok pripojili aj k svojej sťažnosti,pozn.). Iba námietky sťažovateľov v sťažnosti (uvedené v bode 2) a nedanie priamycha vyčerpávajúcich odpovedí na ich všetky argumenty prednesené v odvolaní ešte samyosebe v kontexte ostatných súvisiacich okolností prípadu nepostačujú na prijatie záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a ústavný súd nemáv tejto situácii žiadny relevantný dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu,pretože nie je ani štvrtou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

13. Ústavný súd v neposlednom rade uvádza aj svoj právny názor, podľa ktorého akObčiansky súdny poriadok v § 238 ods. 5 upravuje, že dovolanie ako mimoriadny opravnýprostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutieneprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, táto skutočnosť predstavuje vo sférevšeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnostivzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 aleboIV. ÚS 717/2013), ktorá vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydanýchvšeobecnými súdmi, potom by bolo proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automatickyposunutý aj do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súdv prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom idezjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkomvýnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných právaleboslobôdvmimoriadnezávažnomrozsahu[intenzite(IV. ÚS 414/2010,IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Vo veci sťažovateľov o takýto výnimočný prípadpodľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.

14. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajúústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je aj zjavne bagateľná (pozri bod 2), ústavný súddospel k záveru, že v ich veci nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky naposkytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 804/2015).

II.C

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupmi okresného súdu a krajského súdu

15. Sťažovatelia v tejto časti sťažnosti (pozri bod 3) namietajú porušenie svojichoznačených práv, pretože všeobecné súdy o ich žalobe podanej v decembri 2009 rozhodliprávoplatne až po šiestich rokoch (v roku 2015).

16. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach, ktorými sťažovatelia namietajúzbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranuzákladnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy,ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo aleboporušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, II. ÚS 55/02,IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nedochádzak namietanému porušovaniu označeného základného práva/práv, ústavný súd sťažnosťzásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

17. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v rovnakomrozsahu sa vzťahuje aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže preto vyplývať aj z toho,že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktoromuž okresný súd meritórne rozhodol (m. m. II. ÚS 184/06).

18. Sťažovatelia sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17., resp. 21. decembra 2015namietali porušenie svojich práv (bod 15) postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu(bez bližšej špecifikácie období nečinnosti), pričom ako sami uvádzajú v podanej sťažnosti,rozsudok krajského súdu z 3. septembra 2015 im bol doručený ešte 17. októbra 2015, tedakonanie už bolo právoplatne skončené. Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď sťažovateliadoručili ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namietali porušenie svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo už konanie v merite naoznačených orgánoch súdnej moci právoplatne skončené, z čoho vyplýva logický záver, žev tomto čase už k žiadnym prieťahom v napadnutých konaniach nedochádzalo.

19. Zistený faktický stav bol vo vzťahu k obsahu sťažnosti, v ktorej sťažovatelianamietali porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru v právoplatne skončenom konaní, s prihliadnutím na zmysel a účel ochrany týchtopráv relevantný pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľov je v tejto súvislostineopodstatnená, čo v zmysle § 25 ods. 2 zákona ústavnom súde zakladá dôvod na jejodmietnutie z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Okrem toho sťažovatelia v súvislosti s údajnými prieťahmi v namietanýchkonaniach ústavnému súdu uviedli, že nepodali sťažnosti predsedom okresného súdua krajského súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, preto by sťažnosť v tejto časti bola okremzjavnej neopodstatnenosti ešte aj neprípustná (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

21. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Vzhľadomna odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súdrozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2016