znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 62/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1, čl. 35, čl. 36, čl. 46ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8ods. 1, čl. 14, čl. 17 a čl. 46 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 Co 135/95 zo 6. marca 1996 v spojenís rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 C 194/1992 z 10. januára 1995, uznesenímKrajského súdu v Prešove č. k. 5 Co 243/2009-92 zo 6. októbra 2009 v spojení s uznesenímOkresného súdu Bardejov č. k. 1 C 11/2006-80 z 9. júla 2009, rozsudkom Krajského súduv Prešove č. k. 11 Co 7/2011-199 z 28. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súduBardejov č. k. 3 C 171/2005-169 z 20. októbra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Prešoveč.   k.   14   Co   60/2014-148   z   22.   októbra   2014   v   spojení   s   rozsudkom   Okresného   súduBardejov č. k. 6 C 218/2011-130 z 11. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1, čl. 35,čl. 36, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 14, čl. 17 a čl. 46 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súduv Košiciach sp. zn. 16 Co 135/95 zo 6. marca 1996 v spojení s rozsudkom Okresného súduBardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 194/1992 z 10. januára 1995, uznesenímKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 243/2009-92 zo 6. októbra2009 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 1 C 11/2006-80 z 9. júla 2009, rozsudkomkrajského súdu č. k. 11 Co 7/2011-199 z 28. apríla 2011 v spojení s rozsudkom okresnéhosúdu   č.   k.   3   C   171/2005-169   z   20.   októbra   2010   a   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.14 Co 60/2014-148   z   22.   októbra   2014   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.6 C 218/2011-130 z 11. decembra 2013.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.14 Co 60/2014-148   z   22.   októbra   2014   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.6 C 218/2011-130   z   11.   decembra   2013,   ktorým   okresný   súd   zastavil   konanie   v   časti,v ktorej sa sťažovateľ ako žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému (Slovenskejrepublike – Ministerstvu práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky) prideľovaťmu prácu, vo zvyšnej časti žalobu sťažovateľa zamietol a nepriznal žiadnemu z účastníkovnáhradu trov konania.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   nesprávne   skutkové   a   právne   záveryokresného   súdu,   krajského   súdu,   ako   aj   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   sťažovateľomoznačených konaniach a rozhodnutiach a svoj návrh na rozhodnutie ústavného súdu vo vecisamej formuluje takto:

„Prosím Ústavný súd SR, aby po prijatí tejto mojej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie jej vyhovel a aby svojím ústavným nálezom v zmysle ústavného čl. 127 rozhodol o nastolenej mu veci takto:

1./ Vyslovuje, že a./ základné a ľudské práva ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 2/2; 7/5; 12/1; 35 a 36; 46/1; 48/2 a 144/1 Ústavy SR v kontinuite s právami Dohovoru, obsiahnuté najmä v jeho čl. 3; 6/1; 8/1; čl. 14; čl. 17 a 46, v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove sp. zn. 14 Co/60/2014-148 z 22.X.2014, v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Bardejove č. k. 6 C 218/11 z 11.XII.13 a ďalej s rozhodnutiami tohto súdu, ktoré im predchádzali pod č. k. 3 C 171/05, 1 C 11/06, ale najmä 4 C 194/92 v spojení s odvolacími krajskými, porušené boli,

b./ písomná výpoveď z pracovného pomeru sp. zn. Sekr. 170/1991, zo dňa 27.VIII.91, daná sťažovateľovi nedôvodné a neoprávnene, je justičným omylom od samého začiatku jej vzniku, ktorým ho takým robí priamo zákon - ods. 2/ §-u 44 v tom čase aktuálny zákonník prace.

2./ Zrušuje a./ konečný rozsudok Krajského súdu   v   Prešove   sp.   zn.   14   Co/60/2014-148, zo dňa 22.X.2014,v   spojení   s   rozsudkom   prvostupňového   bardejovského   súdu   pod   č.   k. 6 C 218/11-130 z 11.XII.13;

b./ konečný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1100/7/2011-199 z 28.IV.11, v spojení s rozsudkom prvostupňového sudu č. k. 3C 171/05-169 z 21.X.2010;

c./   konečný   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   16   Co/136/95   zo   dňa 6.III.1996, v spojení s rozsudkom prvostupňového bardejovského sudu pod č. k. 4 C 194/92 z 10.1.1995, ktoré sú prejavom svojvôle súdov;

d./ konečné uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 243/09-92, zo dňa 6.X.09, v spojení s uznesením prvostupňového bardejovského sudu pod č. k. 1 C 11/06-80 z 9.VII.2009 pre blokádu k právam Dohovoru ;

e./   Písomnú   výpoveď   z   pracovného   pomeru   danú   sťažovateľovi   listom   prednostu Okresného úradu v Bardejove sp. zn. Sekr. č.: 170/91, zo dňa 27.VIII.1991 a doručenej mu dňa 2.IX.1991, ktorou sa mu znemožňuje výkon jeho zákonných a ústavných práv, najmä jeho právoplatne vysúdeného ústavného práva na prácu podľa ústavného čl. 35 a 36 a až doposiaľ v spojení s ods. l/, §-u 61 zákonníka práce, a to titulom vykonateľného rozsudku Okresného sudu v Bardejove pod č. k. 4C 184/89-191, zo dňa 16.I.1991.

3./ Prikazuje a./ Ministerstvu vnútra; SR v zastúpení štátu nanovo obnoviť stav sťažovateľových ústavných a zákonných práv, najmä práva na prácu, ktoré mu boli svojvoľne odňaté dňom 7.VIII.1991 a

b./ zakazuje mu pokračovať v porušovaní základných a ľudských práv sťažovateľa, ktoré   ho   robí   diskriminovaným   v   jeho   povolaní   a   zamestnaní   prinajmenšom   dňom 2.VIII.1991, a to vyradením ho na okraj tejto spoločnosti, ako štátneho zamestnanca;

4./ Priznáva sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ spravodlivé finančné zadosťučinenie za páchané bezprávie páchané na ňom po dobu viac ako 23 rokov /!/ vo výške 2 mil. Eur /slovom dvamilióny eur/ ktoré je mu povinná Slovenská republika uhradiť najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

5./ Ukladá Krajskému súdu v Prešove uhradiť vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6./ Vracia vec Okresnému súdu v Bardejove na ďalšie konanie a zákonné i ústavné rozhodnutie, a to v rámci súdneho výkonu rozhodnutia podľa §-u 365 OSP.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv rozhodnutiami okresného súdu

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochranyzákladných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričomprávomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný   súd   preto   vo   vzťahu   k   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   jeho   právoznačenými rozsudkami okresného súdu a uznesením okresného súdu konštatuje, že vočitýmto   prvostupňovým   rozhodnutiam   okresného   súdu   bol   prípustný   a   sťažovateľom   ajvyužitý riadny opravný prostriedok, na základe ktorého tieto rozhodnutia mohli byť a aj bolipreskúmané príslušným odvolacím súdom v inštančnom postupe všeobecných súdov.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanémuporušeniu práva sťažovateľa ním označenými rozhodnutiami okresných súdov nie je danájeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a pretosťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných a iných práv rozhodnutiami krajského súdu č. k. 5 Co 243/2009-92 zo 6. októbra 2009 a č. k. 11 Co 7/2011-199 z 28. apríla 2011 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 Co 135/95 zo 6. marca 1996

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom   zásahu.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanovenýmdôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).

Sťažnosťou napadnuté odvolacie rozhodnutia krajského súdu č. k. 5 Co 243/2009-92zo 6. októbra 2009 a č. k. 11 Co 7/2011-199 z 28. apríla 2011 a Krajského súdu v Košiciachsp. zn. 16 Co 135/95 zo 6. marca 1996 sa stali právoplatnými (vyplývajúc z času vydaniatýchto   rozhodnutí,   ako   aj   z   ostatného   obsahu   sťažnostnej   argumentácie)   v   čase   značnepresahujúcom dva mesiace pred doručením sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný súd preto popredbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto častisťažnosť odmietol ako oneskorene podanú.

K namietanému porušeniu základných a iných práv rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 60/2014-148 z 22. októbra 2014

Vzhľadom   na   to,   že   podstatou   sťažnostných   námietok   je   namietanie   skutkovýcha právnych záverov v rozhodnutiach všeobecných súdov označených sťažovateľom vrátanerozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 60/2014-148 z 22. októbra 2014 (ďalej aj „rozsudokkrajského súdu z 22. októbra 2014“), ústavný súd sa primárne zaoberal posúdením možnostiporušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru týmto rozsudkom.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu z 22. októbra 2014.

Po   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   z 22.   októbra   2014   ústavný   súdargumentáciu   sťažovateľa   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosťzáverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postupa jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudkuv súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, žeby   posudzovaný   rozsudok   krajského   súdu   bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnomrozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou,   činedostatočne odôvodnený. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkamisťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:«Prvej časti žaloby žalobcu, v ktorej sa tento domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť   poskytovať   mu   prácu,   jej   meritórnemu   prejednaniu   bránila   prekážka   veci rozsúdenej (res iudicata), pretože už rozsudkom zo dňa 21.10.2010, č. k. 3C 171/2005-169 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 lCo/7/2011-199 zo dňa 28.4.2011 rozsudok č. k. 3C 171/2005-169 dňa 31.5.2011 súd takúto totožnú žalobnú požiadavku žalobcu v celom rozsahu zamietol.... Právoplatný rozsudok vo veci 3C/171/2005 tvorí prekážku veci rozsúdenej pre opätovné prejednanie nároku žalobcu na prideľovanie mu práce, lebo konanie 3C/171/2005 malo tých istých účastníkov a prejednával sa tam ten istý nárok, ktorý sa opieral o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu (povinnosť žalovaného ako tvrdeného nástupcu zrušeného ONV prideľovať žalobcovi prácu s primeraným platom na základe neplatného skončenia pracovného pomeru konštatovaného v   konám   4C/184/89).   Vzhľadom   na   zistenú   prekážku   veci   rozsúdenej,   ktorá   je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, neostávalo súdu nič iné, než konanie o tej   časti   žaloby   žalobcu,   v   ktorej   sa   tento   domáhal   uloženia   povinnosti   žalovanému poskytovať mu prácu podľa § 104 ods.1 O.s.p. zastaviť.

Pokiaľ ide o ostatné nároky žalobcu, t.j. na uloženie povinnosti žalovanému uspokojiť nároky   žalobcu,   ktoré   konkretizoval   v   konaní   vedenom   na   tunajšom   súde   pod   sp.   zn. 4C 263/95 a zaplatiť mu odstupné všetko spolu vo výške 37.000,- eur, ďalej povinnosť vydať žalobcovi posudok o pracovnej činnosti, potvrdenie o zamestnaní a ďalšie náležitosti, ktoré vyplývajú   z   §   20   Zákonníka   práce,   ďalej   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   priame   hmotné finančné nároky, a to náhradu za ušlý plat vedúceho štátneho zamestnanca včítane 13-teho a   14-teho   platu,   pravidelných   i   mimoriadnych   odmien   s   príplatkami   za   nevyčerpanú dovolenku vo výške spolu 1.500.000,- eur, tiež povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu za znemožnenie mu výkonu jeho povolania, zamestnania a sebarealizácie a vytrpené psychické útrapy vo výške spolu 400.000,- eur a nahradiť mu škodu na zdraví vrátane straty na dôchodku od roku 2003 doposiaľ aj s úrokom, spolu vo výške 63.000,- eur, ani v tejto časti nebolo možné žalobe vyhovieť. Žalobca ako žalovaného, ktorý by mal uspokojiť tieto jeho nároky označil Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny argumentujúc nástupníctvom po zrušenom Okresnom národnom výbore a potom Okresnom   úrade.   Národné   výbory   boli   orgánmi   socialistickej   štátnej   moci   a   správy v krajoch, okresoch a v obciach, a to na základe zák. č. 69/1967 Zb. o národných výboroch, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.1968. Zákon o národných výboroch bol zrušený zákonom č.   369/1990   Zb.   o   obecnom   zriadení   (§   31   tohto   zákona).   Zákon   o   obecnom   zriadení nadobudol účinnosť dňom volieb do orgánov samosprávy obci (§ 32 tohto zákona), ktoré ako je všeobecne známe sa konali v dňoch 23. a 24. novembra 1990. Dňom vykonania volieb, t.j. 24. novembra 1990 nadobudol účinnosť zákon č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy (§ 17 tohto zákona), ktorým boli zriadené nové orgány miestnej štátnej   správy   a   to   okresné   a   obvodné   úrady.   V   zmysle   §   13   ods.   2   písm.   b/   zákona o organizácii   miestnej   štátnej   správy   plnili   úlohy   súvisiace   s   likvidáciou   a   prevodom majetku národných výborov a s pracovnoprávnymi vzťahmi pracovníkov národných výborov likvidátori   vymenovaní   ministrom   vnútra,   ktorí   mali   v   pracovnoprávnych   veciach postavenie vedúceho organizácie podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce v tom čase účinnom. Ako je vyššie spomenuté, všetky národné výbory dňom 23. a 24. novembra 1990 ukončili svoju   činnosť   a vstúpili   do   likvidácie,   ktorá   v   zmysle   uznesenia   vlády   SR   zo   dňa   24. novembra 1990 skončila dňa 31. júla 1991. Podľa § 251 Zákonníka práce účinného v čase likvidácie národných výborov, ak sa zrušuje organizácia, určí orgán, ktorý organizáciu zrušuje, ktorá organizácia je povinná uspokojiť nároky pracovníkov zrušenej organizácie, prípadne uplatňovať jej nároky. Ak sa však vykonáva pri zrušení organizácie jej likvidácia, má túto povinnosť orgán vykonávajúci likvidáciu, prípadne štát. V nadväznosti na likvidáciu národných   výborov   Ministerstvo   vnútra   SR   spolu   s   Ministerstvom   financií   SR   prijalo Zásady   postupu   riešenia   pracovnoprávnych   vzťahov   pracovníkov   aparátu   národných výborov v súvislosti s ich zrušením (ďalej   len „zásady“) a taktiež Postup likvidačných skupín národných výborov do ukončenia likvidácie (ďalej len „postup“). V zásadách a postupe v súlade s § 13 Zákona o organizácii miestnej štátnej správy sa konštatuje, že úlohy súvisiace s pracovnoprávnymi vzťahmi pracovníkov národných výborov plní v čase ich likvidácie likvidátor vymenovaný ministrom vnútra: SR, ktorému odporúča riešiť ukončenie pracovných pomerov zamestnancov národných výborov dohodami o rozviazaní pracovných pomerov alebo výpoveďami z dôvodu organizačných zmien. Z toho však nemožno vyvodiť záver o prechode zamestnávateľských práv a povinností bývalého okresného národného výboru na bývalý okresný úrad. Zásady, postup a uznesenie vlády SR z 24. novembra 1990 treba považovať za rozhodnutie vydané podľa § 251 Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer   žalobcu   likvidáciou bývalého okresného národného výboru   zanikol   a povinnosti zamestnávateľa neprešli na bývalý okresný úrad, a teda ani ďalšie orgány preberajúce jeho právomoci a kompetencie na základe reforiem miestnej štátnej správy (počnúc zákonom č. 472/1990   Zb.,   cez   zákon   č. 222/1996   Z.z.   a   zákon   č.   515/2003   Z.z.   v   znení   zákona č.254/2007 Z.z.), teda žalovaný nie je v tomto spore vecne pasívne legitimovaný, nakoľko na neho podľa   žiadneho   zákona   neprešli zamestnávateľské povinnosti   z bývalého   ONV, ktorý zanikol likvidáciou bez právneho nástupcu.

Súd ďalej uvádza, že žalobca viedol proti bývalému ONV spor o neplatnosť výpovede na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 4C 184/89 v spojení s konaním na Krajskom súde Košice sp. zn. 18 Co 25/91, kde bolo právoplatne rozhodnuté dňa 2.8.1991, že výpoveď je neplatná. To však bolo už v čase po ukončení činnosti likvidačných skupín, kedy bývalé národné výbory už neexistovali, nakoľko ako bolo vyššie spomenuté tie zanikli likvidáciou bez   právneho   nástupcu.   Na   Slovenskú   republiku   neprešli   povinnosti   „zamestnávateľa“ žalobcu ako sa tento mylne domnieva, preto Slovenská republika ani nemôže vystupovať ako nositeľ   povinností,   ktoré   sú   predmetom   tohto   konania.   Keďže   na   Slovenskú   republiku neprešli   zamestnávateľské   povinnosti   z   bývalého   ONV,   ktorý   zanikol   bez   právneho nástupcu, preto ani Slovenská republika zastúpená Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny nemôže byť v spore vecne pasívne legitimovaná na uspokojenie nárokov, ktoré majú súvis s pracovnoprávnym vzťahom žalobcu. Preto bolo potom potrebné žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť, lebo žalovaný nie je vecne pasívne legitimovaný na uspokojenie   uplatnených   nárokov   žalobcu.   Keďže   na   Slovenskú   republiku   zastúpenú Ministerstvom   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   neprešli   zamestnávateľské   povinnosti bývalého   zamestnávateľa   žalobcu,   potom   je   zrejmá   tiež   absencia   akejkoľvek   príčinnej súvislosti   a   jej   možnej   zodpovednosti   za   žalobcom   tvrdený   vznik   nemajetkovej   ujmy a poškodenia zdravia, ktoré mal žalobca utrpieť v súvislosti s ním uvádzaným znemožnením mu výkonu jeho zamestnania a povolania v štátnych službách. Preto odhliadnuc od toho, že žalobca na preukázanie vzniku, základu a výšky týchto svojich uplatňovaných peňažných nárokov   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   a   poškodenie   zdravia   neoznačil   a   nepredložil žiadne   dôkazy,   už   len   z   dôvodu   nedostatku   pasívnej   vecnej   legitimácie   označeného žalovaného ani v tejto časti žaloby nemohol byť úspešný. Záverom súd poukazuje na to, že právny názor podľa ktorého bývalý Okresný úrad Bardejov a jeho právni nástupcovia neboli   zamestnávateľmi   žalobcu   po   zániku   ONV   a   že   na   Slovenskú   republiku   neprešli povinnosti zamestnávateľa žalobcu musí byť žalobcovi dobre známy, lebo tento právny názor už bol opakovane konštatovaný aj v iných súdnych konaniach, v ktorých bol žalobca účastníkom, viď napr. rozsudok Okresného súdu Bardejov č.k. 3C 171/2005-169 zo dňa 21.10.2010 (strana jeho 6 odôvodnenia) potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k.   HCo   7/2011-199   zo   dňa   28.4.2011   alebo   rozsudok   Okresného   súdu   Bardejov   č.k. 4C/52/2003-131 zo dňa 18.3.2009 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.8.2009 č.k. 7Co/101/2009....

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca.... Krajský   súd   v Prešove, ako súd odvolací... napadnutý   rozsudok   okresného   súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správny....

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   dôvodmi   rozhodnutia   okresného   súdu   a   na   tieto v podrobnostiach   odkazuje.   Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia k najzásadnejším argumentom uvádzaným navrhovateľom v odvolaní odvolací súd dodáva nasledovné:

Podľa § 159 ods. 2 O.s.p. výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. V zmysle uvedeného ustanovenia záväznosť právoplatného rozsudku spočíva v tom, že právoplatný rozsudok je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. Len čo sa o veci právoplatne   rozhodlo,   nemôže   sa   prejednávať   znova,   zakladá   to   prekážku   právoplatne rozhodnutej veci, ktorá sa v odbornej verejnosti nazýva tiež prekážka res iudicatea a ktorá je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania.

Za tú istú vec v novom konaní treba považovať ten istý nárok, o ktorom sa už prv právoplatne   rozhodlo,   ak   sa   opiera   o   ten   istý   právny   dôvod   vyplývajúci   z   totožného skutkového stavu.

V predmetnej veci žalobca totožné ako vo veci 3C/171/05 sa okrem iného domáha proti štátu povinnosti prideľovať mu prácu v nadväznosti na predchádzajúce právoplatné rozhodnutie vo vecí 4C/184/89, ktoré nebolo naplnená ani v rámci exekučných konaní. Záväznosť právoplatného rozsudku pre účastníkov konania i pre súd znamená okrem iného aj   to,   že   nemožno   pripustiť   akékoľvek   výhrady   niektorého   z   účastníkov   proti   záverom vyplývajúcim z právoplatného rozsudku. Nemôže preto obstáť argumentácia žalobcu o tom, že finálny produkt vo veci 3C/171/05 je zo zákona neplatný. Za takéhoto stavu hodnotenie tejto prekážky súdneho konania v rámci skúmania podmienok civilného súdneho konania pri aplikácii ust. § 103 a § 104 ods.1 O.s.p. prvostupňovým súdom považuje odvolací súd za správne a uplatnené odvolacie dôvody nemôžu v tomto smere privodiť zmenu či zrušenie napadnutej časti rozsudku o zastavení konania.

Odvolateľ poukazuje v odvolaní na aplikáciu ust. § 174b O.s.p. i ust. § 365 O.s.p. Odvolateľovi v tomto smere unikajú podstatné skutočnosti, ktoré sú relevantné pre aplikáciu týchto   ustanovení.   Kým   ust.   §   365   O.s.p.   nadväzuje   na   realizáciu   už   právoplatne prisúdených   nárokov   v   rámci   exekučného   konania,   ust.   §   174b   O.s.p.   je   úpravou rozhodnutia súdu, ktoré má byť rozhodnutím vo veci samej, ktoré by bolo aj následne spôsobilým exekučným titulom. Každopádne aj pri úvahe pre rozhodnutie podľa § 174b O.s.p.   je   súd   povinný   skúmať   podmienky   konania   (§   103   O.s.p.)   a   z   neodstrániteľnej prekážky vyvodiť závery podľa § 104 ods. 1 O.s.p. To, že súd prvého stupňa v tejto veci neurobil pokus o zmier, nemožno tiež vyhodnotiť ako takú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ktorá by odôvodňovala zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa.

K námietkam žalobcu sa žiada uviesť i to, že s najväčšou pravdepodobnosťou žalobca už stráca prehľad v tom, čo urobil predmetom toho ktorého súdneho konania vyvolaného ním podanou žalobou. Neúspech v jednom konaní založený právoplatným rozhodnutím súdu sa snaží nahradiť ďalším súdnym konaním, pričom si neuvedomuje dôsledky záväznosti právoplatného   súdneho   rozhodnutia.   Namiesto   vecnej   a   objektívne   zdôvodnenej argumentácie   sa   obmedzuje   hrozbami   o   tom,   že   podania   adresuje   súčasne   rôznym európskym inštitúciám či ústredným orgánom štátnej správy v SR.

Po   preskúmaní   veci   v ostatnej   časti   podanej   žaloby   odvolací súd konštatuje,   že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a svoje rozhodnutie náležité a podrobne odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.

Závery prvostupňového rozhodnutia v zamietavej časti poukazujú okrem iného aj nato, že žalobca žiadnym spôsobom ním uplatňované fínančné nároky bližšie neobjasnil čo do základu i výšky. V tejto súvislosti treba uviesť aj to, že ani podané odvolanie v tomto smere   nieje   konkrétnejšie.   Odvolateľ   vytýka   súdu,   že   sa   nevyporiadal   s   výškou   týchto finančných nárokov aj vlastnou úvahou. Určenie výšky nároku voľnou úvahou v zmysle ust. §   136   O.s.p.   prichádza   do   úvahy   len   vtedy,   ak   je   nepochybne   preukázaný   nárok oprávneného účastníka, resp. jeho základ, avšak jeho výška sa nedá zistiť alebo sa dá zistiť s nepomernými ťažkosťami. Voľnú úvahu súdu podľa § 136 O.s.p. nie je však možné zamieňať so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 O.s.p.), preto označené ust. § 136 O.s.p. sa nevzťahuje na prípady, kedy ide o zistenie určitej právne relevantnej skutočnosti, kedy sa súd riadi ustanoveniami O.s.p. o dokazovaní.

Tak   ako   je   už   uvedené   vyššie,   žalobca   sa   proti   žalovanému   okrem   povinnosti prideľovať mu prácu (konanie o tejto časti žaloby zastavené pre prekážku res iudicatea) uplatňoval aj nároky ako zaplatiť mu odstupné vo výške 37.000,- eur, vydať mu posudok o pracovnej činnosti, potvrdenie o zamestnaní, zaplatiť mu priame hmotné finančné nároky, ako   aj   náhradu   za   ušlý   plat   vedúceho   štátneho   zamestnanca   včítane   13   a   14   platu, pravidelných mimoriadnych odmien s príplatkami za nevyčerpanú dovolenku vo výške spolu 1.500.000,- eur, povinnosť nahradiť mu nemajetkovú ujmu za znemožnenie vo výkone jeho povolania, zamestnania, sebarealizácie a vytrpené psychické útrapy vo výške 400.000,- eur i nahradiť mu škodu na zdraví vrátane straty na dôchodku od roku 2003 až doteraz vo výške 63.000,- eur. Tieto všetky nároky odvádza od súdneho rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o   neplatnosti   jeho   výpovede   danej   mu   ešte   bývalým   ONV   Bardejov.   V   konaní   neboli produkované také skutkové okolnosti, ktoré by svedčili o opodstatnenosti uplatnenia týchto nárokov.   Na   žalovaného   neprešli   zamestnávateľské   povinnosti   z   bývalého   Okresného národného výboru Bardejov. Už tento nedostatok vecnej pasívnej legitimácie postačuje na to,   aby   sa   súd   bližšie   nezaoberal   jednotlivými   vyššie   uvedenými   nárokmi   uplatnenými žalobcom v tomto konaní. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa aj v tom, že takéto závery boli žalobcovi dané na vedomie už aj v iných konaniach, v ktorých uplatňoval ďalšie nároky proti štátu tiež odvádzané od neplatnej výpovede z pracovného pomeru danej mu   ešte   v   roku   1988   na   bývalom   Okresnom   národnom   výbore   Bardejov.   Tieto   súdne konania správne v dôvodoch napadnutého rozhodnutia označil i súd prvého stupňa. Za takéhoto stavuje rozhodnutie súdu prvého stupňa správne. Uplatnené odvolacie dôvody nemohli preto privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.»

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených základnýcha iných práv rozsudkom krajského súdu z 22. októbra 2014, odmietol sťažnosť v tejto častiz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie ďalších svojich základných právpodľa   ústavy   a   práv   podľa   dohovoru,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   vo   svojejsťažnostnej argumentácii neuviedol a ani ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostinezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   možnosti   porušenia   týchto   právrozsudkom krajského súdu z 22. októbra 2014.

K namietanému porušeniu ostatných sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivýminárokmi sťažovateľa uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2015