znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 62/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Petit   Press,   a.   s.,   Lazaretská   12,   Bratislava, zastúpenej   advokátom   JUDr.   Štefanom   Dedákom,   konateľom   spoločnosti   DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 259/2012 z 26. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. septembra   2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Petit   Press,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 259/2012 z 26. júna 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľka   bola odporcom   v súdnom spore „o ochranu a nemajetkovú újmu vo výške 99.581,76 €“ vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 46 Coch 2/2013. Okresný súd rozsudkom z 28. mája 2012 uložil sťažovateľke povinnosť „ospravedlniť sa navrhovateľovi... v denníku Sme...“, zaplatiť mu „titulom nemajetkovej ujmy sumu 99.581,76 €“ a náhradu trov konania. O odvolaní sťažovateľky z 12. júla 2012 rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím z 26. júna 2013.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky „konečný   rozsudok   a zároveň   aj   prvostupňový rozsudok sú nespravodlivé, ich odôvodnenie je nedostatočné a zmätočné..., právne závery sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami, právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, odôvodnenie rozsudkov obsahuje len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené... Súdy tak odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a to z dôvodov, že súdy   svojím   postupom   porušili   zásady   spravodlivého   procesu.   Súdy   sa   v odôvodnení rozsudkov   dostatočne   nevysporiadali   s jeho   argumentáciou,   a z odôvodnenia   rozsudkov (prvostupňového   aj   odvolacieho   rozsudku)   nie   je   zrejmé   odôvodnenie   právneho   názoru súdu.   Odvolací   súd   nezobral   do   úvahy   argumenty   sťažovateľa   v odvolaní   proti prvostupňovému   rozsudku,   v ktorom   boli   nedostatky   prvostupňového   rozsudku   náležite definované a ani sa s nimi náležite nevysporiadal... Odvolací súd... chybným procesným postupom (nedošlo k oznámeniu miesta a času vyhlásenia rozsudku v zmysle § 214 a § 156 OSP)   nevytvoril   sťažovateľovi   zákonom   predpokladanú   procesnú   možnosť   účasti   na verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku. Vzhľadom na to, že uvedeným konaním bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, je daný dôvod na to, aby ústavný súd zrušil konečný rozsudok.“.

4.   Na   základe   svojej   argumentácie   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa čl. 46 ods. 1 a 26 ods. 1 a 2 Ústavy...   rozsudkom   Krajského   súdu...   zo   dňa   26.   6.   2013,   č.   k.   2   Co   259/2012-652 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 26. 6. 2013... zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd...   je   povinný...   zaplatiť   spoločnosti   Petit   Press,   a.   s.   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR.

4. Spoločnosti Petit Press, a. s., priznáva úhradu trov konania.“

5.   Ústavný   súd   v rámci   prípravy   veci   na   predbežné   prerokovanie   zistil,   že   proti napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   26.   augusta   2013 na okresnom súde súbežne aj dovolanie (doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky – ďalej len „najvyšší súd“ 19. septembra 2013), v ktorom ňou tvrdené výhrady k postupu krajského   súdu   v napadnutom   rozhodnutí   boli   v zásade   totožné   ako   v podanej   ústavnej sťažnosti.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9. Jadrom námietok sťažovateľky je ňou tvrdená skutočnosť, že vo veci konajúce všeobecné   súdy   jej   odňali „možnosť   konať   pred   súdom“ (pozri   bod   3).   Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom vo veci konajúcich všeobecných súdov (najmä však odvolacieho súdu) v zásade   z totožných   dôvodov   tak   v podanej   ústavnej   sťažnosti,   ktorá   bola   doručená ústavnému súdu   25. septembra 2013, ako aj v podanom dovolaní, ktoré bolo doručené okresnému súdu 26. septembra 2013 a o ktorom je príslušný rozhodnúť najvyšší súd.

10. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáha svojho práva jednak na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označeného práva, ktorého porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania opravného prostriedku (odvolania či dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   takomto   opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

12.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13.   Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   §   20   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   (k   návrhu   na   začatie   konania   sa   musí   pripojiť   splnomocnenie na zastupovanie   navrhovateľa   advokátom...),   z ktorého   znenia   nevyplýva   možnosť splnomocniť zastupovaním právnickú osobu, resp. viac právnických osôb.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014