znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 62/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., H., zastúpeného B., s. r. o., P., vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sžd 208/2011   z 27. marca 2012,   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sdo   19/2012   z   15. augusta 2012 v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 19/2012 z 27. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2012 faxom doručená a písomným podaním doručeným ústavnému súdu 29. októbra 2012 doplnená sťažnosť M. H., H.(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného B., s. r. o., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžd 208/2011 z 27. marca 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 19/2012 z 15. augusta 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) v spojení s opravným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 19/2012 z 27. septembra 2012 (ďalej len „opravné uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   NS)   v postavení odvolacieho   súdu v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vydal dna 27. 3. 2012 rozsudok, ktorého   vydaniu   predchádzalo   konanie,   ktoré   bolo   postihnuté   závažnými   procesnými pochybeniami. Závažné procesné pochybenia obsahoval aj samotný rozsudok...

uvedený   rozsudok   obsahoval   poučenie,   že   je   proti   nemu   prípustný   opravný prostriedok (dovolanie), sťažovateľ – spravujúc sa týmto poučením – napadol porušenia práva na súdnu ochranu na dovolacom súde.

Najvyšší súd v postavení dovolacieho súdu uznesením zo dňa 15. 8. 2012 konanie o dovolaní sťažovateľa zastavil s odôvodnením, že v správnom súdnictve nie je dovolanie prípustné. V predmetnom rozhodnutí dovolací súd nevenoval žiadnu pozornosť poučeniu, ktoré bolo uvedené v rozhodnutí odvolacieho súdu.

Po písomnej žiadosti sťažovateľa o vysvetlenie vydal dovolací súd dňa 27. 9. 2012 „opravné   uznesenie“,   ktorým   „opravil“   odôvodnenie   pôvodného   uznesenia   textom „na nedostatku   podmienok   konania   nemení   nič   skutočnosť,   že   Najvyšší   súd...   poskytol účastníkom nesprávne poučenie...“, ktorý mal z pôvodného textu uznesenia „vypadnúť“ v dôsledku zlyhania výpočtovej techniky.

Rozsudok odvolacieho súdu bol sťažovateľovi doručený dňa 20. 4. 2012. Uznesenie dovolacieho súdu bolo sťažovateľovi doručené dňa 27. 8. 2012. Opravné uznesenie dovolacieho súdu bolo sťažovateľovi doručené dňa 8. 10. 2012. Podľa   názoru   sťažovateľa   lehota   na   podanie   sťažnosti   pre   porušenie základných ľudských   práv   a   slobôd   plynie   od   právoplatnosti   opravného   uznesenia dovolacieho súdu, t. j. od 8. 10. 2012.

Civilný procesný poriadok túto situáciu nerieši, nakoľko v konaní pred všeobecnými súdmi   nemôže   účastníkovi   vzniknúť   ujma,   ak   v   dôsledku   nesprávneho   poučenia   podá odvolanie, ktoré nie je prípustné. Ujma by však účastníkovi nepochybne vznikla, ak by v dôsledku nesprávneho poučenia súdu o možnosti dovolania zmeškal lehotu na podanie ústavnej sťažnosti.

Konanie o sťažnosti pre porušenie základných ľudských práv a slobôd podľa ust. § 49 a nasl. zákona č. 38/1993 je výnimočným prostriedkom ochrany práva a v zásade nie je prípustné vtedy, ak sťažovateľ nevyčerpal dostupné opravné prostriedky v konaní pred súdmi alebo inými orgánmi verejnej moci.

Prípustnosť   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   v   konaní o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov v Občianskom súdnom poriadku explicitne vylúčená   nie   je.   Občiansky   súdny   poriadok   dokonca   v   ust.   §   250ja   ods.   5   nevylučuje dovolanie, keď pripúšťa možnosť opravných prostriedkov podľa IV. časti OSP, medzi ktoré dovolanie nepochybne patrí. (Hoci je toto ustanovenie v logickom rozpore s ust. § 246c tretia veta OSP.)

Právny názor, podľa ktorého nie je dovolanie v konaní podľa V. časti OSP prípustné bol presadený judikatúrou súdov výkladom ust. § 246c tretia veta OSP, okrem iného aj judikatúrou Ústavného súdu a to z dvoch dôvodov. Jedným dôvodom je právny názor (ktorý zaujíma aj Ústavný súd), že súdne konanie o preskúmavaní správnych rozhodnutí je samo osobe   preskúmavacím   konaním   a   preto   nie   je   potrebné   ho   preskúmavať   v   ďalšom (dovolacom) konaní. Druhým dôvodom je právny názor (ktorý v danom prípade zaujal aj dovolací   súd),   že   procesný   poriadok   v   ust.   §   246c   nedáva   Najvyššiemu   súdu   vecnú príslušnosť na prejednanie dovolaní.

V   danom   prípade   sťažovateľ   osobitne   zdôrazňuje,   že   v   prípade   poučenia nachádzajúceho sa v rozhodnutí odvolacieho súdu nejde o „chybu v písaní“ aj keď je toto rozhodnutie plné pochybných ustanovení, ktoré boli pravdepodobne skopírované z úplne iného   rozhodnutia   vydaného   v   odlišnej   právnej   veci.   Odvolací   súd   totiž   v   bode   52 odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   prípustnosť   dovolania   výslovne   zdôvodnil   ust.   §   250i ods. 2 v spojení s ust. § 250j ods. 5 a čl. 6 ods. 1 OSP Dohovoru o ochrane základných ľudských práv.

Sťažovateľ   sa   v   dôsledku   nesprávneho   postupu   súdu   dostal   do   neistej   procesnej situácia, ktorá je v právnom štáte neprípustná. Právny zástupca vykonávajúci zastúpenie mandanta   s   odbornou   starostlivosťou   podľa   zákona   o   advokácii   nemohol   ignorovať poučenie   Najvyššieho   súdu   a   nevyužiť   v   prospech   sťažovateľa   mimoriadny   opravný prostriedok, ktorý Najvyšší súd pripustil a výslovne zdôvodnil...

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ dovolanie podal, pričom dovolací súd konanie o ňom zastavil.   Podľa   názoru   sťažovateľa   až   právoplatnosťou   tohto   rozhodnutia   je   možné konštatovať vyčerpanie všetkých prostriedkov ochrany v konaní pred všeobecnými súdmi a až od právoplatnosti tohto rozhodnutia mohol sťažovať podať sťažnosť na Ústavný súd. Sťažovateľ   sa   preto   obracia   na   Ústavný   súd   so   žiadosťou,   aby   hore   uvedenú argumentáciu   uvážil   a   zaujal   výklad   plynutia   lehoty   na   podanie   sťažnosti,   ktorý   je v prospech   sťažovateľa,   ktorý   vzniknutú   procesnú   situáciu   nezavinil   a   konal   v   dôvere v správnosť právneho názoru Najvyššieho súdu.»

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy takto: «Zásada preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia vyjadrená v ust. § 157 ods. 2 OSP bola porušená nasledovným spôsobom:

Na str. 14 druhý odsek odôvodnenia rozhodnutia súdu, súd uvádza, že sťažovateľ sa „má   domnievať,   že   za   ten   istý   skutok   bol   už   sankcionovaný   rozhodnutím   Obvodného lesného úradu v Banskej Bystrici rozhodnutím č. A/2009/000370-32 z 12. 3. 2009 a to odňatím poľovného lístka...“ Takýto názor sťažovateľa ako ani žiadny takýto dôkaz nebol v správnom ani súdnom konaní nikdy vykonaný. Sťažovateľ nebol a nie je členom žiadneho poľovného združenia, nebol za výkon poľovného práva nikdy v správnom konaní postihnutý a   nikdy   na   akúkoľvek   sankciu   uloženú   Obvodným   lesným   úradom   nepoukazoval. Odôvodnenie rozhodnutia súdu sa v danom ohľade zakladá na nepreukázanom skutkovom stave, navyše je zmätočné a nepreskúmateľné.»

Zároveň   sťažovateľ   odôvodňuje porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy takto:

«Odvolací   súd   na   pojednávaní   dňa   27.   3.   2012   prejednal   vec   v   neprítomnosti sťažovateľa a ako aj jeho právneho zástupcu s nasledujúcim odôvodnením:

- účasť   advokátskeho   koncipienta   nepripustil   na   základe   Uznesenia   č.   14 Predsedníctva   SAK   zo   dňa   7.   11.   2006,   na   základe   ktorého   –   v   záujme   zabezpečenia poskytovania kvalifikovanej právnej pomoci – advokátsky koncipient nesmie zabezpečovať pred Najvyšším súdom SR;

- účasť advokátskeho koncipienta nepripustil aj z dôvodu podľa § 25 ods. 3 v spojení s   §   246c   ods.   1   OSP,   nakoľko   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   podmienka   povinného zastúpenia advokátom v konaní podľa V. časti OSP nie je splnená zastúpením advokátskym koncipientom

- z predloženého splnomocnenia nevyplýva jasný prejav vôle nechať sa zastupovať advokátskym koncipientom

- účasť sťažovateľa na pojednávaní odvolací súd odmietol z neznámych dôvodov, pričom toto svoje rozhodnutie nijako neodôvodnil...

1. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Sťažovateľ   sa   obracia   na   Ústavný   súd,   aby   v   rozsahu   svojej   právomoci   posúdil viazanosť súdu Slovenskej republiky uznesením orgánu záujmovej samosprávy, ktorým je SAK.   Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesenia   SAK   nie   sú   všeobecne   záväznými   právnymi predpismi, ktorými je súd v konaní viazaný.

2. Výslovným účelom predmetného rozhodnutia SAK je – zabezpečenie poskytovania kvalifikovanej právnej pomoci. Žiadny iný účel tohto uznesenia nie je sťažovateľovi známy. Sťažovateľ sa v tomto ohľade obracia na Ústavný súd, aby posúdil, či sa tento účel naplnil tým,   že   súd   vec   prejednal   bez   prítomnosti   advokátskeho   koncipienta   a   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa jediným subjektom, ktorý by mohol namietať porušenie predmetného   uznesenia   SAK   je   samotný   sťažovateľ.   Súd   týmto   rozhodnutím   záujmovej korporácie nemôže byť viazaný a najmä nemôže toto uznesenie – ktoré je výlučne v záujme zastúpeného účastníka konania – zneužiť na to, aby procesné postavenie tohto účastníka zhoršil...

Podľa   §   250a   OSP   sťažovateľ   nemusí   byť   zastúpený   advokátom   vo   veciach priestupkov.   Ide   o   výnimku   zo   všeobecného   pravidla   povinného   právneho   zastúpenia v konaní   o   preskúmanie   rozhodnutí   správnych   orgánov.   Ak   nie   je   dané   obligatórne zastúpenie advokátom,   nie je zrejmé,   na základe čoho súd aplikáciou ust.   § 25 ods.   3 v spojení   s   usta.   §   246c   ods.   1   OSP   dospel   k   názoru,   že   nie   je   možné   zastúpenie advokátskym koncipientom. V danej veci sťažovateľ nemusel mať žiadne právne zastúpenie – sťažovateľ preto Ústavný súd žiada, aby posúdil, či nepripustenie zastúpenia advokátom konajúcim prostredníctvom advokátskeho koncipienta bolo v súlade s právom účastníka na spravodlivé   súdne   konanie.   Súčasne,   ak   sťažovateľ   nemusel   mať   žiadne   právne zastúpenie, nie je zrejmé na základe čoho odvolací súd uprel sťažovateľovi právo konať pred súdom a nepripustil účasť na pojednávaní jeho samotného...

Ak mal odvolací súd pochybnosť o prejave vôle sťažovateľa nechať sa zastupovať advokátom a na základe poverenia aj advokátskym koncipientom, mal súd nepopierateľnú možnosť zistiť vôľu sťažovateľa priamo na pojednávaní, na ktoré sa sťažovateľ osobne dostavil. Súd však namiesto toho neumožnil sťažovateľovi účasť na pojednávaní a súčasne neumožnil účasť ani advokátskemu koncipientovi dôvodiac, že „prejav vôle sťažovateľa nie je dostatočne jasný“. Súd týmto postupom jednak odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom a súčasne porušil zásadu ústnosti konania, pričom obe zásady patria medzi základné zásady súdneho konania.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžd/28/2011 dňa 27. 3. 2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sdo/19/2012 zo dňa 15. 8. 2012 v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sdo/19/2012 zo dňa 27. 9. 2012 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR.

Ústavný   súd   predmetné   rozhodnutia   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   (sťažnosť)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v   rámci   predbežného prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom   najvyššieho   súdu.   Uviedol,   že   na   základe   poučenia   uvedeného   v   rozsudku, z ktorého vyplývalo, že proti rozsudku najvyššieho súdu je prípustné dovolanie, dovolanie podal a uznesením najvyššieho súdu v spojení s opravným uznesením najvyššieho súdu bolo konanie o dovolaní zastavené. Zastavenie dovolacieho konania najvyšší súd odôvodnil tým, že   v   správnom   súdnictve   dovolanie   nie   je   prípustné.   Sťažovateľ   uviedol,   že   lehotu na podanie sťažnosti považuje za zachovanú, pretože sa spravoval nesprávnym poučením najvyššieho súdu o možnosti podať dovolanie.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní.   Pritom   lehota   na podanie tejto sťažnosti   bude   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).

V súlade s uvedenou judikatúrou a vzhľadom na to, že najvyšší súd sa nezaoberal meritórnym preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu na základe sťažovateľom podaného dovolania   (konanie   o   ňom   bolo   zastavené   pre   nedostatok   právomoci   najvyššieho   súdu na rozhodnutie), bola zachovaná aj lehota na podanie sťažnosti proti rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ vidí porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu v tom, že rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa neho nepreskúmateľné, zmätočné a zakladá sa na nepreukázanom skutkovom stave z dôvodu, že najvyšší súd v ňom uvádza,   že   sťažovateľ   sa „má   domnievať,   že   za   ten   istý   skutok   bol   už   sankcionovaný rozhodnutím Obvodného lesného úradu v Banskej Bystrici rozhodnutím č. A/2009/000370- 32 z 12. 3. 2009 a to odňatím poľovného lístka...“, pričom sťažovateľ nie je a nebol členom poľovného združenia.

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že najvyšší súd v jeho odôvodnení   v   súvislosti   s   aplikáciou   zásady   „ne   bis   in   idem“   poukázal   na   svoj   skorší rozsudok   sp.   zn.   1   Sžr   56/2011   z   31.   januára   2012,   z   ktorého   časť   citoval,   pričom   aj veta o odňatí poľovného lístka, na ktorú sťažovateľ poukazuje, je súčasťou citátu z rozsudku sp. zn. 1 Sžr 56/2011. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku iba poukázal na iný rozsudok najvyššieho súdu, kde išlo obdobnú vec, ako bola sťažovateľova, kde bol však účastník konania sankcionovaný odňatím poľovného lístka.

Je   preto   potrebné   konštatovať,   že   tvrdenie   sťažovateľa   o   tom,   že   najvyšší   súd rozhodnutie založil na tom skutkovom stave, že sťažovateľ je členom poľovného združenia a   bol   mu   odňatý   poľovný   lístok,   je   mylné,   a   preto   je   sťažnosť   v   tejto   časti   zjavne neopodstatnená.

Podľa   sťažovateľa   došlo k porušeniu jeho základného práva   podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy tiež tým, že najvyšší súd nepripustil účasť advokátskeho koncipienta na pojednávaní konanom   na   najvyššom   súde   27.   marca   2012   a   účasť   sťažovateľa   odmietol   z   jemu neznámych dôvodov.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa postupu najvyššieho súdu, ktorý nepripustil účasť advokátskeho koncipienta na pojednávaní konanom na najvyššom súde 27. marca 2012, ústavný súd uvádza, že táto nemôže mať ústavno-právnu relevanciu.

Z požiadavky materiálneho právneho štátu vyplýva, že ústavný súd nemá právomoc vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa, ktorý sa so sťažnosťou obráti na ústavný súd výlučne v dôsledku formálneho nerešpektovania procesno-právnej normy. Právomoc ústavného   súdu   vysloviť,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa pred všeobecným súdom, je daná len v tom prípade, ak v dôsledku porušenia procesnej normy   všeobecným   súdom   nebolo   umožnené   účastníkovi   konania   ovplyvniť   výsledok konania o veci,   s ktorou   sa   sťažovateľ na všeobecný súd obrátil. O takýto prípad však vo veci sťažovateľa nejde.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   neuvádza   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   na   pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu, resp. jeho advokátskeho koncipienta predniesol v prípade, že by mu bolo umožnené sa ho zúčastniť. Doručenie listín do spisu krátkou cestou   najvyšší   súd advokátskemu   koncipientovi   na základe jeho žiadosti   umožnil. Ani žalovaný sa pojednávania na najvyššom súde nezúčastnil, a preto nebolo potrebné, aby sa sťažovateľ,   resp.   jeho   právny   zástupca   vyjadrili   k   jeho   prípadným   prednesom na pojednávaní.   Sťažovateľ   sa   k   odvolaniu   podanému   žalovaným   vyjadril   podaním zo 16. mája   2011,   pričom   listiny,   ktoré   advokátsky   koncipient   najvyššiemu   súdu na pojednávaní krátkou cestou doručil, musel mať sťažovateľ k dispozícii už v čase, keď koncipoval vyjadrenie k odvolaniu žalovaného, a mal tak možnosť uviesť, čo má byť týmito listinami   preukázané.   Zároveň   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   sťažovateľ   (s   výnimkou argumentácie   o   tom,   že   bol   najvyšším   súdom   označený   za   člena   poľovného   zväzu, a s ktorou   sa   ústavný   súd   vysporiadal)   ani   neuvádza   žiadne   skutočnosti,   ktorými   by spochybňoval samotný rozsudok najvyššieho súdu. Najvyššiemu súd je možné vytknúť, že sťažovateľovi   poskytol   nesprávne   poučenie   o   možnosti   podať   proti   jeho   rozsudku dovolanie,   avšak   takéto   pochybenie   nemá   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   ústavnú relevanciu.

Vzhľadom na uvedené nie je možné postup najvyššieho súdu, ktorým nepripustil účasť advokátskeho koncipienta na pojednávaní konanom na najvyššom súde 27. marca 2012, považovať za taký, ktorým by bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to ani v prípade, ak by postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu procesných noriem upravujúcich zastupovanie účastníka konania pred všeobecnými súdmi.

Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že   na   pojednávanie   sa   osobne   dostavil   a   najvyšší   súd   mu neumožnil účasť na pojednávaní ani nezistil, aká je jeho vôľa – či súhlasí s tým, aby bolo zastúpenie prenesené na advokátskeho koncipienta.

Podľa zápisnice sp. zn. 1 Sžd 28/2011 o pojednávaní konanom na najvyššom súde 27. marca 2012 (ďalej len „zápisnica“), ktorú si ústavný súd vyžiadal z najvyššieho súdu, sťažovateľ ako navrhovateľ nebol na začiatku pojednávania prítomný a zo zápisnice ani nevyplýva,   že   by   sa   sťažovateľ   do   pojednávacej   miestnosti   dostavil   v   priebehu pojednávania.

Pokiaľ sa sťažovateľ skutočne v pojednávacej miestnosti nachádzal a najvyšší súd odmietol jeho účasť na pojednávaní, mal možnosť ako účastník konania podľa § 40 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku navrhnúť doplnenie zápisnice, resp. namietať jej znenie. Ak by najvyšší súd odmietol jeho návrhy na doplnenie zápisnice, resp. jeho námietky proti zneniu   zápisnice   priamo   na   pojednávaní,   mohol   tak   urobiť   písomne   po   skončení pojednávania.   Ak   takýmto   spôsobom   sťažovateľ   ako   účastník   konania   nepostupoval, ústavný súd nemá dôvod znenie zápisnice, z ktorej vyplýva, že na pojednávaní sťažovateľ nebol prítomný, spochybňovať.

Z   uvedených   dôvodov   nemožno   na   základe   jednostranných   tvrdení   sťažovateľa o tom,   že   mu   najvyšší   súd   neumožnil   účasť   na   pojednávaní,   vysloviť   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 uznesením najvyššieho súdu v spojení s opravným uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tiež uznesením najvyššieho súdu v spojení s opravným uznesením najvyššieho súdu. Namietané porušenie základného práva však v samotnej sťažnosti ničím neodôvodňuje a ani netvrdí, že uznesením najvyššieho súdu bolo jeho základné právo porušené, keď v podstate iba   argumentuje,   prečo   mu   s   ohľadom   na   nesprávne   poučenie   uvedené   v rozsudku najvyššieho   súdu   o   možnosti   podať   proti   nemu   dovolanie   ostala   zachovaná   lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Ako už bolo uvedené, ústavný súd sťažovateľovu argumentáciu o zachovaní lehoty na podanie sťažnosti proti rozsudku najvyššieho súdu akceptoval a neodmietol ju ako oneskorene podanú, ale o nej meritórne rozhodol. Vzhľadom   na   uvedené   a   skutočnosť,   že   ústavný   súd   nemá   dôvod   odchýliť sa od svojej   ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorej   v   správnom   súdnictve   dovolanie   nie   je prípustné, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013