znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 62/2010-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   31.   marca   2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky   a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, porušenia ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza   Listina   základných   práv   a slobôd   ako ústavný zákon   Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE/44/2009   z 25. júna   2009   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Trenčín č. k. 62 Er 1560/2008-51 z 19. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný   zákon“),   základného   práva   zaručeného   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 CoE/44/2009 z 25. júna 2009 (ďalej aj „napadnuté   rozhodnutie“)   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len „okresný   súd“)   č. k. 62 Er 1560/2008-51   z 19.   januára   2009   (ďalej   aj   „prvostupňové rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým okresný súd vyhovel námietkam povinného   proti   exekúcii   vykonávanej   súdnou   exekútorkou   o   návrhu   oprávnenej   (t.   j. sťažovateľky,   pozn.)   zo 17. júla   2008   a poverenia   okresného   súdu   č.   5309*051740 z 25. augusta   2008.   Exekučným   titulom   je vykonateľné   rozhodnutie   –   platobný   výmer poisťovne P., a. s. v konkurze, B. (ďalej len „úpadca“), sp. zn. 676/2005 z 25. mája 2005 (vydaným správcom konkurznej podstaty úpadcu) proti povinnému E. D. z D. o vymoženie sumy   355,17   €   s príslušenstvom   ako   dlžnej   pohľadávky   zo zákonného   poistenia   na zdravotnom   poistení.   Túto   pohľadávku   proti   povinnému   spolu   s inými   pohľadávkami úpadcu   voči   platiteľom   a samoplatcom   poistného   zmluvne   nadobudla   sťažovateľka   na základe zmluvy o postúpení pohľadávok úpadcu uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty a sťažovateľkou zo 7. júla 2005.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „K   porušeniu   základných   práv   a   slobôd   došlo   v   konaní   pred   OS   TN   sp.   zn. 62 Er/1560/2008   a   následne   pred   KS   TN   sp.   zn.   19   CoE/44/2009   vedenom   vo   veci Sťažovateľa   voči   povinnému...   o   vymoženie   355,17   €   s   príslušenstvom   titulom nezaplateného poistného na zákonnom zdravotnom poistení a predpísanej časti zákonného poplatku   z omeškania.   V   predmetnom   konaní...   rozhodoval   OS   TN   Uznesením...   sp.   zn. 62 Er/1560/2008-5... zo dňa 19. 01. 2009... Následne KS TN rozhodoval Uznesením... sp. zn. 19 CoE/44/2009... zo dňa 25. 06. 2009... o Odvolaní Sťažovateľa...

Podľa   názoru   Sťažovateľa,   súdy   vyslovili   právne   závery,   na   ktoré   ich   právny poriadok neoprávňoval... Sťažovateľ má navyše za to, že súdy sa náležité nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné   pre   právne   posúdenie   veci...   a rozhodli   na   základe   nepodloženej   právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili.

Uvedeným postupom OS TN a KS TN bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a článku 36 ods. 1 Listiny..., čl. 6 ods. 1... dohovoru..., a taktiež právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy...

Podľa názoru Sťažovateľa napadnuté Uznesenie..., ktoré vydal OS TN a následne Uznesenie..., vydané KS TN nie sú v súlade s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny proces a predstavujú nezákonný zásah do vlastníckeho práva Sťažovateľa... Uznesenie 1 a následne Uznesenie 2 sú arbitrárne...“

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:„1. Uznesením Krajského súdu... sp. zn. 19 CoE/44/2009... zo dňa 25. 06. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 62 Er/1560/2008-51... zo dňa 19. 01. 2009 došlo   k   porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   ochranu,   k   porušeniu   práva Sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   ako   aj   k   porušeniu   vlastníckeho   práva Sťažovateľa garantovaných čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy..., ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny... a ust. čl. 6 ods. 1... dohovoru...

2.   Uznesenie   Krajského   súdu...   sp.   zn.   19   CoE/44/2009...   zo   dňa   25.   06.   2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 62 Er/1560/2008-51... zo dňa 19. 01. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka súčasne požiadala o priznanie náhrady trov konania.

5. Sťažovateľka pripojila k sťažnosti okrem iného uznesenie okresného súdu č. k. 62 Er 1560/2008-51 z 19. januára 2009 a napadnuté rozhodnutie krajského súdu   sp. zn. 19 CoE/44/2009   z 25.   júna   2009,   ktoré   podľa   na   nich   vyznačenej   doložky   nadobudli právoplatnosť (v časti týkajúcej sa námietok povinného proti exekúcii) 7. augusta 2009.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   návrh   na   začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený).

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

8. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky.   Podľa   čl.   46   ods.   4   ústavy   podmienky   a podrobnosti   o súdnej   a inej   právnej ochrane ustanoví   zákon.   Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť majetok. Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a ochranu...   Podľa ustanovenia   §   1   ods.   1   ústavného   zákona   ústavné   zákony,   iné   zákony   a ďalšie   právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo   prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

9. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla uznesenie okresného   súdu   č.   k.   62 Er   1560/2008-51 z 19.   januára 2009.   Vzhľadom   na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   (a   postup   v konaní   mu predchádzajúci),   keďže   proti   nemu   bol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý sťažovateľka   využila,   a o odvolaní   proti   nemu   rozhodol   krajský   súd   ako   súd   odvolací uznesením sp. zn. 19 CoE/44/2009 z 25. júna 2009. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   19   CoE/44/2009 z 25. júna 2009, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho uznesením, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto súdu,   ktoré   však   podľa   sťažovateľkinho   názoru   vyplývalo   z nedostatočne   zisteného skutkového stavu veci a následného nesprávneho posúdenia takto zisteného stavu (pozri bod 3).

11. Ústavný   súd   sa   zaoberal   najprv   tou   časťou   sťažnosti   sťažovateľky,   v   ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že vo veci konajúce súdy vyhoveli námietkam povinného proti exekúcii, hoci podľa jej názoru na takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.

12. Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 19 CoE/44/2009 z 25. júna 2009 najskôr citoval dôvody prvostupňového rozhodnutia a následne uviedol:

„Proti tomuto uzneseniu, v časti výroku o vyhovení námietkam proti exekúcii, podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a navrhol ho zmeniť tak, že odvolací súd námietky povinného   proti   exekúcii   zamietne...   Namietal   nesprávne   skutkové   zistenia   a   nesprávne právne posúdenia veci. Uviedol, že v čase vydania platobného výmeru bolo na majetok P., a.   s.,   v   konkurze   vedené   konkurzné   konanie...   Uznesenie   okresného   súdu   považoval   za nezákonné a nerešpektujúce ustanovenia zákona o konkurze. Tvrdil, že správca konkurznej podstaty bol oprávnený vydať platobný výmer a tento je exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Poukázal, že v zmysle § 81 zákona o zdravotnom poistení právne postavenie   doterajšej   poisťovne,   jej   vnútorné   právne   pomery   a   jej   práva,   povinnosti   a zodpovednosť v súvislosti s vykonávaním zdravotného poistenia sa do jej zániku spravujú doterajšími   predpismi,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Vyjadril,   že   toto   ustanovenie upravuje právne postavenie zdravotnej poisťovne do jej zániku, ku ktorému v prípade P., a. s., v konkurze došlo dňa 8. 8. 2007...“

Svoje skutkové zistenia prezentoval krajský súd takto:„Krajský   súd...   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   je   potrebné v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený podal súdnemu exekútorovi dňa 17. 7. 2008 návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je platobný výmer zo dňa 25. 5. 2005 č. 676/2005, vydaný P., a. s., právoplatný dňa 7. 7. 2005 a vykonateľný dňa 18.   7.   2005.   Z   uvedeného   platobného   výmeru   vyplýva   povinnosť   platiteľovi   poistného zaplatiť   dlžné   poistné   vo   výške   10.700,-   Sk   za   obdobie   3/1996   -   7/1998   a   poplatok   z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy poistného do dňa zaplatenia, do 8 dní odo dňa právoplatnosti platobného výmeru. K návrhu na vykonanie exekúcie pripojil Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 7. 2005 uzavretú medzi JUDr. T. K., správcom konkurznej podstaty úpadcu P., a. s., v konkurze a spoločnosťou Z., spol. s r. o. (oprávnený).

Súdny   exekútor   požiadal   dňa   31.   7.   2008   okresný   súd   o   vydanie   poverenia   na vykonanie exekúcie. Dňa 25. 8. 2008 okresný súd súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe exekučného titulu a poverenia na vykonanie exekúcie vydal dňa 17. 9. 2008 upovedomenie o začatí exekúcie, povinnému doručené dňa 23. 11. 2008.

Dňa   4.   11.   2008   podal   povinný   osobne   na   okresnom   súde   návrh   na   odklad exekúcie... namietal oprávnenosť správcu konkurznej podstaty vydať platobný výmer a oprávnenosť   oprávneného   podať   návrh   na   začatie   exekúcie,   nakoľko   mu   nikdy   nebolo oznámené   postúpenie   pohľadávky   na   oprávneného   v   exekučnom   konaní   z   pôvodného dlžníka P., a. s., v konkurze a o postúpení sa dozvedel až z upovedomenia o začatí exekúcie, pričom mu nebol zo strany exekútora doručený návrh na začatie exekúcie...

Okresný súd námietkam povinného proti exekúcii uznesením, č. k. 62 Er/1560/2008- 51   zo dňa 19.   1.   2009 vyhovel,   keď dospel k záveru,   že existujú dôvody,   pre   ktoré   je exekúcia neprípustná. Mal za to, že exekučný titul - platobný výmer zo dňa 25. 5. 2005 č. 676/2005 vydaný P., a. s., v konkurze, v konaní správcom konkurznej podstaty JUDr. T. K.,   ktorý má byť   podkladom pre   exekúciu,   je ničotný akt   bez právnej   sily   a účinnosti. Námietky povinného proti trovám exekúcie ako oneskorene podané a návrh povinného na odklad   exekúcie   ako   nadbytočný   a   nedôvodný   zároveň   vyššie   uvedeným   uznesením... zamietol.

Proti vyššie uvedenému uzneseniu, v časti výroku, ktorým okresný súd námietkam povinného proti exekúcii vyhovel, podal odvolanie oprávnený...

Krajský súd pre ďalší procesný postup považoval za určujúcu otázku, či exekučný titul, ktorým v danej veci má byť platobný výmer č. 676/2005 zo dňa 25. 5. 2005, vydaný JUDr. T. K., správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorého právnym dôvodom je predpis poistného, je exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia. O aké rozhodnutie sa musí jednať podrobnejšie upravuje § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok   (§   41   Exekučného   poriadku).   Ustanovenie   §   41   ods.   2   Exekučného   poriadku taxatívne vymenúva,   na podklade   akých   rozhodnutí   je   možné   exekúciu vykonať.   Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku).

Platobný výmer, ktorý má byť v posudzovanej veci exekučným titulom, bol vydaný správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu   P.   v   konkurze   B.   Preto   je   rozhodujúce   vyriešiť otázku,   či platobný výmer   vydaný   správcom konkurznej podstaty   je   exekučným titulom, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu konkurznej podstaty.

Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom   podstaty   a   prechádza   na   neho   aj   výkon   práv   a   povinností,   ktoré   súvisia s nakladaním s majetkom podstaty (§ 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a   vyrovnaní).   Z   ustanovení   uvedeného   zákona   však   nevyplýva   oprávnenie   vydávať individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Správca konkurznej podstaty má iba právo (a   povinnosť)   vykonať   všetky   procesné   úkony   (podať   žalobu,   podnet   orgánu,   ktorý   je oprávnený   vo   veci   rozhodnúť)   v   záujme   uspokojenia   pohľadávok   úpadcu.   Postavenie orgánu   verejnej   správy   by   mohlo   byť   správcovi   konkurznej   podstaty   dané   len   právnou úpravou,   ktorá   by   expressis   verbis   takéto   oprávnenie   správcovi   konkurznej   podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Predpokladom   pre vydanie   poverenia na   vykonanie   exekúcie a   následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné, zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré   možno   vykonať   podľa   Exekučného   poriadku,   a   či   rozhodnutie   je   vykonateľné   po formálnej ako aj materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej   povinnosti.   Súčasťou   týchto   predpokladov   je,   že   exekučný   titul   bol   vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať.   Nie   je   totiž   aktom   štátnej   správy,   resp.   verejnej   moci.   Nulitný   akt   nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval.

Na   vydanie   platobného   výmeru   správcom   konkurznej   podstaty   v   danej   veci   je vzhľadom na vyššie uvedené potrebné hľadieť ako na nulitný akt. V preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Krajský súd dáva do osobitnej pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí   a   stanovísk   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   vyslovilo   záver,   že   výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom. So zreteľom na uvedené právne dôsledky nulitného aktu, odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími skutočnosťami namietanými v odvolaní.

Z uvedených dôvodov krajský súd uznesenie okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

13. K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutí vo veci konajúcich   súdov   ústavný   súd   poznamenáva,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podľa čl. 36 ods. 1 listiny), resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

14.   Vychádzajúc   z   týchto   ústavne   významných   úvah   zaoberal   sa   ústavný   súd posúdením   obsahu   napadnutého   rozhodnutia   z   uvedených   hľadísk   a   dospel   k   záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa   so   všetkými   okolnosťami,   ktoré   majú pre   vec   podstatný   význam a ktoré   dostatočne objasňujú skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   a   do   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.

15. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom vo veci konajúcich   všeobecných   súdov   týkajúcim sa existencie podmienok na „dodatočné   preskúmavanie   rozhodnutia   správnych   orgánov   –   Platobného   výmeru“. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže   byť   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia sťažovateľovho   základného   práva   už   aj z toho   dôvodu,   že   ústavný   súd   nie je opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, II. ÚS 1/09).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecných   súdov, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody.

17. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom reaguje na všetky pre vec z hľadiska právneho i skutkového podstatné argumenty sťažovateľky   obsiahnuté   v   jej   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o vyhovení námietkam   povinného   proti   exekúcii.   Takéto   odôvodnenie   považuje   ústavný   súd   za dostatočné, ústavne konformné a spôsob aplikácie dotknutých noriem krajským súdom za zlučiteľný   s   ústavou   i medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách.   Zo   záverov   krajského   súdu   týkajúcich   sa   posudzovanej   právnej   otázky nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by bola popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Výklad dotknutých právnych noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov. Závery krajského súdu, pokiaľ ide o existenciu dôvodov na povolenie odkladu exekúcie, nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

18. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 36 ods. 1 listiny (keďže ide o obsahovo identickú právnu úpravu),   ako   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Ústavný   súd poznamenáva, že „formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu záverov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

19. Sťažovateľka   v   ďalšej   časti   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy („Každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu...“),   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   vyhovením   námietkam   povinného   proti exekúcii „bolo   bez   opory   v zákone   zasiahnuté   do   vlastníctva   sťažovateľa,   pokiaľ   ide o vymoženie pohľadávky prostredníctvom exekúcie, keď dlžník dobrovoľne nesplnil svoje zákonné povinnosti“.

20. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom   jeho   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov,   ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

21. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie   na   prehodnocovanie   záverov   tohto   súdu.   Tvrdenia   sťažovateľky   preto podľa   názoru   ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

22.   Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   označené   rozhodnutie   krajského   súdu, ako aj dôvody   uvádzané   sťažovateľkou   v   sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

23.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľky   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

24. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovení čl.   2 ods.   2   ústavy   a § 1 ods.   1 ústavného zákona. Uvedené právne normy predstavujú   všeobecné   interpretačné   pravidlá,   ktoré   je   možné   aplikovať len   v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedeného v ústave alebo v listine, v danom prípade v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu interpretačných pravidiel zakotvených v týchto právnych normách. Aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. (Uvedený právny záver sa vzťahuje aj na namietané porušenie čl. 46 ods. 4 ústavy.)

25. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznanie náhrady trov konania.

26. V závere ústavný súd poznamenáva (k argumentácii   sťažovateľky   v sťažnosti uvedenými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   s inými   právnymi   názormi,   ako   mali v predmetnej veci konajúci okresný súd a krajský súd), že mu súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   je   zverená   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   a tiež   ďalším v tomto   zákone   splnomocneným   súdnym   orgánom   v rámci   hierarchického   usporiadania súdnej sústavy (čl. 143 ods. 1 a 2 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010