znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 62/09-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   februára   2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej Ing. D. Č. – riaditeľom, právne zastúpenej advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, Námestie slobody 3, Michalovce, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Ncb/12/2008-279 z 18. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 6. novembra 2008 doručená sťažnosť spoločnosti D., a. s., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   15   Ncb/12/2008-279   z 18.   septembra   2008   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

2.1 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v konaní vedenom   na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 Cb/130/2006 v postavení žalobkyne proti odporcovi Ch. P., spol. s r. o. N., o zaplatenie istiny 593 836 Sk s príslušenstvom, uplatnila prostredníctvom   svojho právneho zástupcu   námietku   zaujatosti   voči   konajúcej   zákonnej sudkyni Mgr. B. C. Krajský súd napadnutým uznesením o podanej námietke rozhodol tak, že   sudkyňa   okresného   súdu   nie   je   vylúčená   z prerokúvania   a rozhodovania   veci. Sťažovateľka   namieta, že krajský   súd   pri rozhodovaní   o odvolaní o vznesenej   námietke zaujatosti   neposúdil   dôsledne   všetky   ňou   uvádzané   skutočnosti,   ktoré   podľa   jej   názoru predstavovali pochybnosti o nestrannosti a nezávislosti zákonnej sudkyne, nezohľadnil vo svojom rozhodnutí uvádzanú judikatúru ústavného súdu, namietané rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne, pretože nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej práva na súdnu ochranu.

2.2 Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol

„1. Základné právo D., a. s. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením KS N. sp. zn. 15 Ncb/12/2008 zo dňa 18. 9. 2008 porušené.

2. Zrušuje uznesenie KS N. sp. zn. 15 Ncb/12/2008 zo dňa 18. 9. 2008 a vracia vec na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v N. je povinný zaplatiť náhradu trov konania JUDr. M. K. v celkovej sume 7.938,- Sk (sedemtisícdeväťstodridsaťosem slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

3. Zo sťažnosti sťažovateľky z 28. júla 2008 adresovanej okresnému súdu vyplýva, že   sťažovateľka   v nej   namietala   predovšetkým   nečinnosť   okresného   súdu   a zaujatosť konajúcej sudkyne Mgr. B. C. v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 130/2006. Zaujatosť konajúcej sudkyne odôvodnila tým, že sa „taká aj objektívne javí v očiach strán“, dopúšťa sa porušovania právnych predpisov (Občianskeho súdneho poriadku a zákona o sudcoch), ktorých odstránenie si vyžaduje zásah nadriadeného súdu. Podľa sťažovateľky predmetom sťažnosti „nie je hodnotenie správnosti procesných postupov, výrokov, ale len to, či sami osebe predstavujú zdroj objektívnych pochybností o nestrannosti, nezávislosti zákonného sudcu čo predstavuje dôležitý prvok právnej ochrany zaručenej čl. 46 ods. (1)   a k nemu patrí   právo   na   rozhodnutie   veci   nestranným   sudcom   čl.   144   Ústavy   SR,   a ktoré   je implikované v záruke nestrannosti súdu čl. 141 Ústavy SR“. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že „...   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonných   predpisov   súdu   možno uvažovať, lebo sa natoľko odchýlili od znenia príslušných zákonných ustanovení, že sa tým zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Namietame   jednostrannosť,   ktorá   zakladá   svojvôľu a takú aplikáciu zákonných ustanovení,   ktorá je popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové a právne posudzovanie ad hoc doposiaľ možno kvalifikovať ako zjavne nedôvodné, arbitrárne   a sú   neúčelnými   s článkami:   č.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, a čl. 46 Ústavy SR na súdnu a inú ochranu.“.

4. Krajský súd ako súd nadriadený okresnému súdu preskúmal vznesenú námietku, vyjadrenia konajúcej sudkyne, oboznámil sa s obsahom spisu a   v napadnutom uznesení dospel k záveru, že nie sú   splnené zákonom ustanovené dôvody   na vylúčenie zákonnej sudkyne   z prerokúvania   a rozhodovania   predmetnej   veci   z dôvodu,   že   sťažovateľka nepreukázala   žiadny   kvalifikovaný   dôvod   na   vylúčenie   sudkyne   z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci a námietku zaujatosti odôvodnila iba svojimi subjektívnymi názormi.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a   o   postavení   jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Ncb/12/2008 z 18. septembra 2008.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru   napadnutým   uznesením,   ktorým   krajský   súd   rozhodol,   že   sudkyňa   okresného súdu   Mgr.   B.   C.   nie   je   vylúčená   z prerokúvania   a rozhodovania   veci,   je   zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodu, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

7. V napadnutom uznesení krajský súd okrem iného uviedol:„Krajský súd v N. ako súd nadriadený Okresnému súdu N. podľa § 16 ods. 1 vety prvej   O.   s.   p.   preskúmaním   vznesenej   námietky,   vyjadrenia   sudkyne   Mgr.   B.   C. a oboznámením sa s obsahom spisu dospel k záveru, že nie sú splnené zákonom stanovené dôvody pre vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Podľa § 14 ods. 1 O. s. p., sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Citované   zákonné   ustanovenie   predpokladá   taký   osobný   vzťah   vlastného   záujmu sudcu k prejednávanej veci, alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej snahe o správnosť rozhodovania mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.

Meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu pritom nemôže byť subjektívne hľadisko účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nekoná a nerozhoduje podľa jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania nepatrí účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu. V predloženej veci navrhovateľ nepreukázal žiaden kvalifikovaný dôvod na vylúčenie sudkyne Mgr. B. C. z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Takéto skutočnosti nadriadený   súd   nezistil   ani   z obsahu   spisu,   ani   z vyjadrenia   sudkyne.   Vyslovený   názor navrhovateľa, že zákonná sudkyňa vo veci nedodržiava príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, keď nevykonala navrhnutý dôkaz, na pojednávaní kládla otázky, na ktoré podľa jeho názoru nemala právo a vec odročila na neurčito, nie je zákonným dôvodom pre jej vylúčenie. Ide len o subjektívny názor navrhovateľa, ktorý vyplýva zo skutočnosti, že súd prvého stupňa nepostupoval podľa jeho predstavy, keď namietanie postupu sudcu v konaní nie   je   dôvodom   pre   jeho   vylúčenie.   Navrhovateľ   v podanej   námietke   neuviedol   žiadne konkrétne konanie alebo správanie zákonnej sudkyne, z ktorého by bolo možné nadobudnúť pochybnosť o jej nezaujatosti pre pomer k veci, účastníkom alebo ich zástupcom.“

8.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd   jasným,   zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   namietanú   sudkyňu   nevylúčil z konania   a rozhodovania   v označenej   veci.   Odôvodnenie   rozhodnutia   krajským   súdom nemožno považovať za neodôvodnené ani arbitrárne,   ako to tvrdí sťažovateľka vo svojej sťažnosti.

Ústavný   súd   konštatoval,   že   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   týkajúce   sa nevylúčenia sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci treba považovať za dostatočné, pretože bez akejkoľvek pochybnosti z neho vyplýva, prečo rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku uznesenia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2009