znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 62/07-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. P., S., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 199/2005 z 10. apríla 2006 a postupom a rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. 6 C 87/2002-130 z 3. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. P. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2007 doručená sťažnosť Ing.   D. P.   (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 199/2005 z 10. apríla 2006 a postupom a rozsudkom   Okresného   súdu   Senica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 6 C 87/2002-130 z 3. februára 2005.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   v konaní   pred   okresným   súdom   sa   domáhal náhrady škody, ktorá mu vznikla krádežou a následnou likvidáciou hnuteľnej veci (traktora americkej výroby M., rok výroby 1930), ktorého hodnota podľa znaleckého posudku bola 20   000   Sk.   Okresný   súd   napriek   tomu,   že   konštatoval   preukázané   a nespochybniteľné vlastníctvo predmetnej veci a jej odcudzenie žalovanými v časti zastavil konanie (späťvzatie žaloby)   a vo   zvyšku   žalobu   sťažovateľa   zamietol   a zaviazal   ho   zaplatiť   v prospech žalovaných trovy konania. V rozhodnutí uviedol, že žalovaní nie sú pasívne legitimovanými účastníkmi konania.

Krajský súd odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 11 Co 199/2005 z 10. apríla 2006   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   a zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   žalovaným   trovy odvolacieho   konania.   Uviedol,   že   krajský   súd   v   rozpore   so   zistením   a   dokazovaním vykonaným   pred   okresným   súdom   pokračoval   v   zjavne   nespravodlivom   posudzovaní predmetnej veci a následnom nespravodlivom rozhodovaní všeobecných súdov o náhrade vzniknutej škody sťažovateľa.

Následne   podaním   z   8.   augusta   2006   sťažovateľ   podal   dovolanie proti   rozsudku krajského   súdu   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“), ktoré odôvodnil   ustanovením   §   241   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho poriadku, t. j. nesprávnym   právnym   posúdením   veci.   Najvyšší   súd   rozhodnutím sp. zn. 4 Cdo   243/2006   z 27.   septembra   2006   dovolanie   sťažovateľa   zamietol   (pozn. ústavného súdu – správne malo byť uvedené odmietol).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že:„1. Základné právo Ing. D. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   10.   04.   2006   a   postupom,   ktorý   mu predchádzal vo veci vedenej pod. sp. zn. 11 Co 199/2005 bolo porušené.

2.   Krajskému   súdu   v   Trnave   prikazuje,   aby   v   konaní   sp.   zn.   11   Co   199/2005 opakovane rozhodol tak, aby ústavné práva sťažovateľa neboli porušené.“

V procesných otázkach sťažovateľ navrhol uložiť okresnému súdu a krajskému súdu v predmetnej veci dočasne odložiť vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   199/2005   z 10.   apríla   2006   a postupom   a rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 87/2002-130 z 3. februára 2005.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené   namietané porušenie základného práva. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon   na   ochranu   práva   poskytuje,   t.   j.   v danom   prípade   od   právoplatnosti   rozsudku krajského   súdu.   Predmetná   sťažnosť   bola   daná   na   poštovú   prepravu   26.   januára   2007 a ústavnému   súdu   doručená   30. januára   2007.   Už   len   z okolnosti,   že   Najvyšší   súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní rozhodol 27. septembra 2006 (dovolaním je podľa § 236 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku možné napadnúť iba právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   pozn.)   je   nad   akúkoľvek   pochybnosť, že sťažovateľ podal sťažnosť po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Dovolanie   sťažovateľa   bolo   v predmetnej   veci   odmietnuté   ako   neprípustné. Sťažovateľ   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   svojho   dovolania   touto   ústavnou sťažnosťou   nenapadol,   neoznačil   najvyšší   súd   za   porušovateľa   svojich   označených základných práv a neuviedol žiadne dôvody na vyslovenie porušenia svojich základných práv a slobôd rozhodnutím najvyššieho súdu (pozri najmä sťažnostný návrh, teda petit tejto sťažnosti).   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu o dovolaní sťažovateľa v danej veci nemohlo založiť plynutie predmetnej lehoty, pretože podanie   neprípustného   dovolania   nemožno   z hľadiska   čl.   127   ods.   1   ústavy   považovať za účinný   prostriedok   nápravy, ktorý   je   predpokladom   (podmienkou)   podania   sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03). Toto rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno preto považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. V takých prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (I. ÚS 31/05).

Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   smerujúcu   proti   rozsudku   krajského súdu sp. zn.   11   Co   199/2005   z 10.   apríla   2006   a postupu   a rozsudku   okresného   súdu č. k. 6 C 87/2002-130 z 3. februára 2005 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007