znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 62/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. J., P., zastúpenej advokátom Mgr. R. Š., T., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 36 písm. c), čl. 38 ods. 1, čl. 40 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nekonaním Súdnej rady Slovenskej republiky o žiadosti sťažovateľky o preloženie sudkyne z 23. mája 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2004 doručená sťažnosť JUDr. M. J., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   (nekonaním)   Súdnej   rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) o jej žiadosti o preloženie z 23. mája 2003, pričom   v dôsledku   namietaného   nekonania   súdnej   rady   malo   dôjsť   aj   k porušeniu   jej základného práva na ochranu zdravia garantovaného v čl. 40 ústavy, práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci podľa čl. 36 písm. c) ústavy a práva ženy na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky podľa čl. 38 ods. 1 ústavy.

Zo   sťažnosti   a   z pripojených   dokladov   vyplýva,   že: „Sťažovateľka   je   sudkyňou Okresného súdu v T. na základe zvolenia do funkcie Národnou radou SR č. 944/2001/17 zo dňa 27. 8. 2001. Od nástupu do funkcie do novembra 2003 pracovala ako predsedníčka senátu 21P a D na občiansko-právnom úseku a od novembra 2003 je predsedníčkou senátu 14 C. Z miesta bydliska v P. sťažovateľka denne dochádza do T.. Cesta meria 150 km a trvá rádovo 2 X 1 a 1/2 hodiny. Sťažovateľka teda denne strávi na ceste do práce minimálne 3 hodiny času, len cestovaním. Ako sudkyňa v dôsledku potreby cestovania vstáva ráno o 5.00 hod. a vracia sa domov o 18.00 hod. večer. (...)

Dňa 8. 6. 2002 utrpela sťažovateľka poškodenie krčnej chrbtice a bola prevezená do NSP   v Bojniciach   s diagnózou   funkčnej   poruchy   krčných   stavcov   C 5-6-7,   cervikálnou migrénou, prechodnou parézou končatín, a sklonom k vaskulámej hypotónii. (...)

V   dôsledku   poškodenia   krčnej   chrbtice   sťažovateľka   trpí   záchvatmi   cervikálnej migrény,   ktoré   sa   prejavujú   tŕpnutím   horných   končatín,   závratmi,   bolesťami   hlavy, sprevádzanými   stratou   zraku   a   zvracaním.   Ťažkosti   sa   znásobujú   pri   zmene   počasia, nesprávnom sedení, preťaženosti krku a vtedy sa pridávajú aj silné bolesti chrbtice. Lekári doporučili znížiť záťaž spôsobenú cestovaním do práce, denné cvičenie a plávanie. Pokiaľ sťažovateľka tieto rady dodržiavala, ťažkosti sa zmiernili, počet záchvatov bolesti hlavy a chrbtice poklesol, aj keď sa neodstránil.

Po skončení PN sa sťažovateľka obrátila dňa 25. 11. 2002 v súlade s § 41 zákona číslo 385/2000 Z. z. o súdoch a sudcoch na predsedníčku Okresného súdu v T. JUDr. M. T. so žiadosťou o povolenie výkonu práce v domácom prostredí, a žiadosť odôvodnila vyššie uvedenými zdravotnými problémami. Na súde v tom čase, keď sťažovateľka žiadala o výkon práce   v   domácom   prostredí,   prácu   v   domácom   prostredí   vykonávali   iné   sudkyne   bez zdravotných komplikácií Mgr. P. K. (5 dní v týždni), JUDr. A. G. (2 dni v týždni ) a JUDr. A. B. (1 deň v týždni.)

Napriek tomu, že Sudcovská rada pri Krajskom súde v T. sťažovateľke povolila 1 deň práce v domácom prostredí – piatok, predsedníčka Okresného súdu JUDr. M. T. zaslala sťažovateľke   dňa   30.   12.   2002   zamietavé   stanovisko   k jej   žiadosti   a to   bez   udania konkrétneho dôvodu.

Predsedníčka   súdu   v   ústnych   výhradách   uvádzala,   že   sťažovateľka   nemá bezpečnostne zabezpečený byt, auto a pod., hoci tieto kritériá nespĺňali ani vyššie uvedené sudkyne. Sťažovateľka kúpila počítač, auto, dala vybudovať bezpečnostné dvere do bytu, v ktorom   by   prácu   v   domácom   prostredí   vykonávala.   Napriek   tomu   jej   žiadosti   nebolo vyhovené. (...)

V danej situácii sťažovateľka nemala inú možnosť a dňa 23. 05. 2003 požiadala Súdnu radu SR o preloženie výkonu funkcie sudkyne na Okresný súd do P., teda do miesta jej trvalého bydliska a to zo zdravotných dôvodov. Súdna rada SR o sťažovateľkinej žiadosti rokovala od jej podania celkove 3 x a to dňa, 03. 11. 2003, 15. 12. 2003, 31. 05. 2004. (...)   Sťažovateľke je známe, že predseda Krajského súdu v T. JUDr. J. K. zaslal svoje stanovisko Súdnej rade SR ešte v novembri 2003 a vyjadril súhlas s preložením sťažovateľky na iný súd a na Okresnom súde v P. je voľné miesto po JUDr. S. M., ktorá bola preložená na výkon funkcie na Krajský súd v T.. Napriek týmto skutočnostiam sa o sťažovateľkinej žiadosti už viac ako rok vôbec nekoná. (...)   Sťažovateľka v snahe riešiť svoju situáciu reagovala na každé uznesenie Súdnej rady nesúhlasnými listami a domáhala sa urýchleného rozhodnutia o svojej žiadosti. (...) V danom prípade Súdna rada ako orgán štátu zriadený zákonom dlhodobo porušuje sťažovateľkine práva na prerokovanie žiadosti o preloženie bez zbytočných prieťahov. Dôsledkom stavu, kedy Súdna rada SR nie je schopná rozhodnúť po viac ako roku o žiadosti o preloženie je následný stav trvajúceho porušovania aj ďalších základných práv sťažovateľky a to:

-ústavného práva na ochranu zdravia zaručeného v článku 40 Ústavy SR,

-ústavného   práva   na   spravodlivé   a   uspokojujúce   pracovné   podmienky   a   ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci zaručeného v článku 36 písmeno c) Ústavy SR,

-ústavného   práva   ženy   na   zvýšenú   ochranu   zdravia   pri   práci   a   osobitné   pracovné podmienky zaručeného článku v 38 ods. 1 Ústavy SR.

Už viac ako rok sťažovateľka bezvýsledne čaká na rozhodnutie Súdnej rady SR a vyčerpala už všetky možnosti nápravy. Denne cestuje z P. do T. 150 km, po ceste s veľkým počtom   úsekov   častých   dopravných   nehôd,   viackrát   videla   obete   týchto   nehôd,   čo   jej spôsobuje psychickú traumu. (...)

Za posledného pol roka bola sťažovateľka opakovane PN kvô1i sínusitíde, čo je jasným dôkazom toho, že intervaly medzi jednotlivými záchvatmi choroby sa skracujú a jej zdravie sa zhoršuje.   Pritom na upravenie a výrazné zmiernenie bolesti postačuje už iba znížiť záťaž, cvičiť a prestať do práce dochádzať. Pokiaľ by bolo o sťažovateľkinej žiadosti o preloženie kladne rozhodnuté, jej stav by sa výrazne upravil. (...) Pritom vlastní 2-izbový byt nachádzajúci sa rovno za budovou Okresného súdu v P.. (...)

Kvôli neustálemu dochádzaniu, ktoré zhoršuje jej zdravotný stav nemôže podávať v práci optimálny výkon. (...) Neustále preťažovanie a nedostatok času spojený s cestovaním a   prideľovaním   nadmerného   množstva   vecí,   vyvoláva   chronický   stres,   dlhodobú neprimeranú záťaž krčnej chrbtice,   ktorá môže privodiť opakovanie bloku poškodených stavcov.   Pokiaľ sa to stane počas jazdy autom,   i spôsobenie vážnej dopravnej nehody, nakoľko blok chrbtice u sťažovateľky vyvoláva ochrnutie horných končatín a sťažovateľka šoféruje sama. Na tieto riziká recidívy bola sťažovateľka v nemocnici výslovne upozornená. Z dlhodobého hľadiska hrozí sťažovateľke napraviteľné poškodenie zdravia a možno aj trvalá invalidita.

Za   tento   stav   je   priamo   zodpovedná   Súdna   rada   SR,   pretože   jej   liknavý   prístup k rozhodnutiu o sťažovateľkinej žiadosti o preloženie, o ktorej nerozhodla po dobu dlhšiu ako   1   rok   zapríčiňuje,   že   musí   pracovať   v   neuspokojivých   a   zdraviu   poškodzujúcich podmienkach   na   extrémne   preťaženom   súde,   značne   vzdialenom   od   miesta   jej   trvalého bydliska.

Konanie Súdnej rady SR sťažovateľka považuje za diskriminačné a obštrukčné. Na Okresnom súde v P. sú personálne možnosti na jej preloženie a v dôsledku úspory čašu, ktorý strávi cestovaním a pri lekármi predpokladanom zlepšení jej zdravotného stavu, ak by prestala cestovať za prácou by mohla sťažovateľka ako sudkyňa podávať aj podstatne lepšie pracovné výkony.

Sťažovateľka   sa   domáha   aj   poskytnutia   adekvátneho   odškodnenia   za   dlhodobú preťaženosť, poškodzovanie zdravia tak psychického ako i fyzického charakteru. Ženy podľa článku 38 ods. 1 Ústavy SR majú požívať vyšší stupeň právnej ochrany a Súdna rada nie je ochotná vôbec rešpektovať sťažovateľkino právo na ochranu zdravia a preložiť ju na iný súd. U iných žiadateľov postupuje pri vybavovaní žiadostí o preloženie oveľa rýchlejšie, čím ich zvýhodňuje.

Preto sa domáha, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie (za porušovanie práva   na   ochranu   zdravia,   prerokovanie   veci   bez   prieťahov   a   uspokojivé   pracovné podmienky a diskrimináciu pri vybavovaní žiadosti o preloženie) v sume 300.000.- Sk. Túto sumu považuje za primeranú vzhľadom na dĺžku, rozsah a intenzitu trvania poškodzovania jej práv a vzhľadom na výšku nákladov, ktoré má za rok nečinnosti Súdnej rady SR už iba na cestovnom.

Výška odškodnenia je v očiach sťažovateľky adekvátna, sťažovateľka si svoje zdravie veľmi cení a táto hodnota je u nej na prvom mieste hodnotového rebríčka. A má veľmi veľa osobných skúseností, ako ťažko sa poškodené zdravie napráva. (...)

Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovateľka žiada, aby Ústavný súd vec po vykonanom dokazovaní rozhodol takto:

Ústavný   súd   vyslovuje,   že   nekonaním   Súdnej   rady   SR   o   žiadosti   o   preloženie sťažovateľky zo dňa 23. 5. 2003 došlo k porušeniu jej ústavného práva na prerokovanie jej veci   bez   prieťahov   zaručeného   v   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR,   došlo   k   porušeniu   jej ústavného práva na ochranu zdravia zaručeného v článku 40 Ústavy SR, došlo k porušeniu jej   ústavného   práva   na   spravodlivé   a   uspokojujúce   pracovné   podmienky   a   ochranu bezpečnosti   a   zdravia   pri   práci   zaručeného   článku   v   36   písm.   c)   Ústavy   SR,   došlo   k porušeniu   jej   ústavného   práva   ženy   na   zvýšenú   ochranu   zdravia   pri   práci   a   osobitné pracovné podmienky zaručeného v článku 38 ods. 1 Ústavy SR.

Sťažovateľke sa podľa ustanovenia § 127 ods. 3 Ústavy SR, priznáva primerané finančné zadosťučinenie 300.000,- Sk. Súdna rada Slovenskej republiky ako orgán, ktorý základné   právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinná   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu

Ústavný súd prikazuje podľa § 127 ods. 2 Ústavy SR Súdnej rade SR, aby vo veci žiadosti o preloženie zo dňa 23. 5. 2003 bez zbytočného odkladu konala a rozhodla v zmysle ustanovenia zákona číslo 385/2000 Z. z. o súdoch a sudcoch.

Súdna   rada   SR   je   povinná   zaplatiť   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   a   trov právneho zastúpenia, tak ako budú preukázané a vyčíslené v priebehu konania“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 36 písm. c) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä (...) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci.

Podľa čl. 38 ods. 1 ústavy ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky.

Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané nekonanie súdnej rady o žiadosti sťažovateľky o preloženie z 23. mája 2003, v dôsledku ktorého malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva   na   ochranu   zdravia   garantovaného   v čl.   40   ústavy, práva   na   spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci podľa čl. 36 písm. c) ústavy a práva ženy na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky podľa čl. 38 ods. 1 ústavy.

1. Pokiaľ sťažovateľka namietala nekonanie súdnej rady v súvislosti s jej žiadosťou o preloženie z 23. mája 2003, ústavný súd poukazuje predovšetkým na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v znení zákona   č.   424/2002   Z. z.)   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom   tým,   že   je   v konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil   povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy do pôsobnosti súdnej rady patrí rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sudcoch“) súdna rada môže preložiť sudcu na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu. Preložiť sudcu možno iba na voľné miesto sudcu určené ministrom podľa osobitného zákona.

Podľa   §   4   ods.   2   písm.   a)   zákona   č.   185/2002   Z.   z.   o Súdnej   rade   Slovenskej republiky   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   súdna rada   po   dohode   s   ministrom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   schvaľuje   zásady výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu (...).

Vychádzajúc z týchto ústavne a zákonne priznaných oprávnení súdnej rady možno konštatovať, že súdna rada ako samosprávny orgán sui generis v danom prípade vykonáva aj   pôsobnosť   orgánu   verejnej   správy,   pretože   sa   podieľa   na   riadení   a správe   súdov.   In concreto   podľa   čl.   141a   ods.   4   písm.   b)   ústavy   súdna   rada   rozhoduje   aj „o   preložení sudcov“. Záver o postavení súdnej rady aj ako orgánu štátnej správy súdnictva vyplýva aj z toho   (historický   argument),   že   oprávnenie   preložiť   sudcu   v dôsledku   jeho   funkčného postupu   na   súd   vyššieho   stupňa   patrilo   pred   vytvorením   súdnej   rady   ministrovi spravodlivosti, ktorý o tom rozhodoval ako orgán štátnej správy súdnictva (podľa zrušeného § 40 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov).Ústavný súd konštatuje, že konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktoré bolo do nášho právneho poriadku zavedené od 1. januára 2003, je súčasťou správneho súdnictva, v ktorom konajú všeobecné súdy (v danom prípade je to Najvyšší súd Slovenskej republiky). Sťažovateľka teda mala v správnom súdnictve podľa citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku na ochranu svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy účinné a dostupné právne prostriedky nápravy   proti   nečinnosti   súdnej   rady,   ktorá   vystupuje   v danej   veci   ako   orgán   verejnej správy,   pričom   táto   skutočnosť   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z čl.   127 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o jej námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

2. Sťažovateľka taktiež namietala, že v dôsledku nekonania správnej rady malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva na ochranu zdravia garantovaného v čl. 40 ústavy, práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci   podľa čl.   36   písm.   c)   ústavy   a   práva   ženy   na   zvýšenú   ochranu   zdravia   pri   práci a osobitné pracovné podmienky podľa čl. 38 ods. 1 ústavy.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti nevyplýva priama súvislosť medzi označeným   nekonaním   súdnej   rady   a základnými   právami   sťažovateľky   garantovanými v čl. 40, čl. 38 ods. 1 a čl. 36 písm. c) ústavy, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2006