znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 62/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. O. L., P., a maloletej N. L., P, zastúpených advokátom Mgr. V. Z., P., vo veci porušenia základných práv zaručených čl. 41 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 27 ods. 1, čl. 29 ods. 1 písm. a) a čl. 31 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach   dieťaťa   rozsudkami   Okresného   súdu   v Piešťanoch   č.   k.   7 P 234/98-145   zo 17. septembra 2001 a Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 15/02-171 z 31. januára 2002 v konaní o zvýšenie a zníženie výživného pre N. Š. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. O. L. a maloletej N. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2002 doručená sťažnosť Ing. O. L., P. (ďalej len „sťažovateľ“), a maloletej N. L., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpených advokátom Mgr. V. Z., P., vo veci porušenia základných práv zaručených čl. 41 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 27 ods. 1, čl. 29 ods. 1 písm. a) a čl. 31 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkami Okresného   súdu   v Piešťanoch   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   č.   k.   7 P   234/98-145   zo 17. septembra 2001 a Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 10 Co 15/02-171   z 31.   januára   2002   v konaní   o zvýšenie   a zníženie   výživného   pre   N.   Š.   Sťažnosť smeruje   proti   okresnému   súdu   a krajskému   súdu   ako   ďalším   účastníkom   konania. Sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:

1. Prejednaním veci krajským súdom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) boli porušené práva sťažovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 prvej vete ústavy a v čl. 6 ods. 1 prvej vete Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Právoplatným rozsudkom okresného súdu č. k. 7 P 234/98-145 zo 17. septembra 2001 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 15/02-171 z 31. januára 2002 boli porušené práva sťažovateľky zakotvené v čl. 27 ods. 1, čl. 29 ods. 1 písm. a) a v čl. 31 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa a v čl. 41 ods. 3 ústavy.

Ďalej žiadajú, aby boli oba citované rozsudky ústavným súdom zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Obaja sťažovatelia požadujú podľa čl. 127 ods. 3 ústavy finančné zadosťučinenie v sume 100 000,-- Sk pre každého z nich.

Uvádzajú,   že   N.   Š.,   nar.   1983,   je   dieťaťom   sťažovateľa.   Na   návrh   matky   tohto dieťaťa Ľ. Š. sa na okresnom súde viedlo konanie o zvýšenie výživného na maloleté dieťa, v rámci ktorého sa konalo aj o vzájomnom návrhu sťažovateľa na zníženie tohto výživného. Rozsudkom okresného súdu č. k. 7 P 234/98-145 zo 17. septembra 2001 bolo výživné na maloleté dieťa zvýšené zo sumy 1 400,-- Sk na sumu 1 600,-- Sk, pričom návrh sťažovateľa na zníženie výživného bol zamietnutý.

V odvolacom konaní postupoval krajský súd v zmysle § 214 ods. 2 písm. g) OSP a odvolania sťažovateľa a Ľ. Š. prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pričom rozsudkom č. k. 10 Co 15/02-171 z 31. januára 2002 rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozsudok nadobudol podľa zistenia ústavného súdu právoplatnosť 27. marca 2002.

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom krajského súdu, ktorý vec prejednal bez nariadenia pojednávania, došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je síce pravdou, že § 214 ods. 2 písm. g) OSP umožňuje prejednať odvolanie aj bez nariadenia pojednávania,   pokiaľ   smeruje   proti   rozsudku,   ktorý   rozhodol   len   o výžive   maloletého dieťaťa, avšak z ustanovenia § 120 ods. 4 OSP vyplýva, že vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, môžu účastníci konania predložiť alebo označiť dôkazy aj po tom, ako súd prvého stupňa vo veci vyhlási rozhodnutie. Krajský súd svojím postupom znemožnil sťažovateľovi predložiť súdu prípadné ďalšie dôkazy vo veci, ako aj vyjadriť sa k veci.   Odvoláva   sa   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   19/96.   Zdôrazňuje,   že rozhodnutie   krajského   súdu   je   konečné,   keďže   ani   dovolanie,   ale   ani   obnova   konania neprichádzajú do úvahy. Zmenu nemožno dosiahnuť ani postupom podľa § 163 ods. 1 OSP. Vyplýva z toho záver, že sťažovateľovi sa odňala akákoľvek právna možnosť nápravy stavu spôsobeného namietaným porušením jeho ústavných práv.

Sťažovateľ poukazuje na to, že uvedeným postupom krajského súdu bol porušený aj čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo právo na spravodlivé prejednanie veci priznané týmto ustanovením obsahuje v sebe povinnosť súdu rozhodnúť vo veci samej na pojednávaní.

Sťažovateľka,   ktorá   je   tiež   dcérou   sťažovateľa,   namieta   porušenie   svojich   práv vyplývajúcich z čl. 27 ods. 1, čl. 29 ods. 1 písm. a) a z čl. 31 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Podľa jej presvedčenia rešpektovali súdy tieto práva v plnej šírke len u N. Š., nie však u sťažovateľky, hoci ona má rovnaké práva. Pritom neprihliadli napríklad na to, že musela vzhľadom na zlú finančnú situáciu sťažovateľa ukončiť účinkovanie v tanečnom súbore.

Porušené bolo aj právo sťažovateľky zakotvené v čl. 41 ods. 3 ústavy, zaručujúce rovnoprávnosť detí narodených v manželstve a mimo manželstva. Súdy vytvorili stav, ktorý sťažovateľku diskriminuje a naopak N. Š. zvýhodňuje. Stalo sa tak vo viacerých ohľadoch. V ďalšom sťažovateľka konkrétnymi číselnými údajmi odôvodňuje svoje nerovnoprávne postavenie voči N. Š.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   (§ 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že odvolací súd   prejednal   podané   odvolania   bez   nariadenia   ústneho   pojednávania,   hoci   citované základné práva takýto postup krajskému súdu neumožňovali.

Ústavný súd konštatuje, že s názorom sťažovateľa nemožno súhlasiť.

Je pravdou, že tak z čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva právo účastníka súdneho konania, aby   súd   jeho   vec   prejednal   na   pojednávaní   za   jeho   prítomnosti,   ako   aj   za   prítomnosti ostatných účastníkov konania. Toto základné právo však nemožno chápať tak, že by bolo povinnosťou súdov takto postupovať na všetkých inštanciách, na ktorých súdne konanie prebieha, ale prihliada sa aj na povahu a predmet konania na tej ktorej súdnej inštancii (pozri napr. PL. ÚS 14/98, resp. Hakanson z roku 1986 A-99).

Sťažovateľ   nenamieta,   že   by   bol   okresný   súd   konal   v jeho   veci   bez   nariadenia pojednávania.   Takýto   postup   vytýka   iba   krajskému   súdu.   Krajský   súd   využil   možnosť prejednať odvolanie podľa § 214 ods. 2 písm. g) OSP bez nariadenia pojednávania, pritom nevykonal   nové   dokazovanie,   ale   rozhodol   len   na   základe   skutkového   stavu   zisteného súdom prvého stupňa. A navyše konanie o určenie výživného nie je takej povahy, aby si za tejto   situácie   vyžadovalo   v odvolacom   konaní   nariadenie   a uskutočnenie   ústneho pojednávania.

Ústavný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd mal s ohľadom na ustanovenie § 120 ods. 2 a 4 OSP postupovať odlišným spôsobom. Z rozhodnutia krajského súdu   č.   k.   10   Co   15/02-171   nevyplýva,   že   si   krajský   súd   nesprávne   vyložil   a uplatnil ustanovenie § 214 ods. 2 písm. g) OSP.

Za   daného   stavu   ústavný   súd   považoval   sťažnosť   sťažovateľa   za   zjavne neopodstatnenú.

Okrem toho ústavný súd poznamenáva, že námietky uvedené v sťažnosti z hľadiska označených článkov ústavy a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa svojou povahou týkajú dovolacieho dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP, ktorý možno uplatniť   voči   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu.   S ohľadom   na   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nie   je   možné   ospravedlniť   nevyužitie   tohto opravného prostriedku (napr. 4 Cdo 11/98). Aj z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť pre neprípustnosť odmietnuť (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   namietala,   že   rozsudkami   okresného   súdu   a krajského   súdu   boli porušené jednak jej práva zakotvené v čl. 27 ods. 1, čl. 29 ods. 1 písm. a) a v čl. 31 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa a jednak jej právo zakotvené v čl. 41 ods. 3 ústavy.

S názorom sťažovateľky nemožno súhlasiť.

Účastníkmi   konania   o zvýšenie,   resp.   zníženie   výživného   pre   N.   Š.   boli   jednak sťažovateľ ako otec tohto dieťaťa, ďalej Ľ. Š. ako matka dieťaťa a napokon samotná N. Š. Sťažovateľka účastníčkou tohto konania nebola.

Podľa § 159 ods. 2 OSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

Keďže sťažovateľka účastníčkou súdneho konania nebola, z právoplatného rozsudku nijaké práva a nijaké povinnosti pre ňu nevyplývajú. Jej právne postavenie nie je tým nijako dotknuté. Právoplatný rozsudok nie je pre ňu ani záväzný.

Vzhľadom   na   uvedené   treba   považovať   aj   sťažnosť   sťažovateľky   za   zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2002