znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 62/00-83

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval   prijatú   sťažnosť   Zbrojovky   Vsetín,   a.   s.,   so   sídlom   Jasenice   1254,   Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. E. V., B., vo veci porušenia jej práv podľa čl. 46 ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Katastrálneho   úradu v Trenčíne,   Správy   katastra   Ilava,   a Katastrálneho   úradu   v Trenčíne,   Správy   katastra Púchov, a takto

r o z h o d o l :

1. Katastrálny úrad v Trenčíne, Správa katastra Ilava, a Katastrálny úrad v Trenčíne, Správa katastra Púchov, tým, že nevykonali záznam do katastra nehnuteľností na základe právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 1999 sp. zn. 3 Cdo 28/96, p o r u š i l i základné právo obchodnej spoločnosti Zbrojovka Vsetín, a. s., na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Katastrálnemu   úradu   v Trenčíne,   Správe   katastra   Ilava,   a Katastrálnemu   úradu v Trenčíne,   Správe   katastra   Púchov,   z a k a z u j e   pokračovať   v porušovaní   práva obchodnej spoločnosti Zbrojovka Vsetín, a. s., na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vysloveného v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. I. ÚS 62/00 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie podnet Zbrojovky Vsetín, a. s. (ďalej aj „sťažovateľka, resp. podnecovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. E. V., B., ktorým namietala porušenie ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a práva   na   preskúmanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48 ods. 2 ústavy.

K porušeniu uvedených ústavných práv sťažovateľky malo dôjsť nečinnosťou Správy katastra Ilava a Správy katastra Púchov, pretože tieto správy katastra nevykonali záznam do katastra   nehnuteľností   na základe právoplatného rozsudku   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Cdo   28/96   z 30.   júna   1999   ohľadom vlastníckeho práva sťažovateľky k lesným pozemkom zapísaným na LV č. 600 v kat. území Červený Kameň, na LV č. 7 v kat. území Lysá pod Makytou, na LV č. 3 v kat. území Lednica a na LV č. 5 v kat. území Zubák.

Sťažovateľka uviedla, že predmetnému rozhodnutiu najvyššieho súdu predchádzalo súdne konanie, v ktorom žalobkyňa Slovenská republika, zastúpená okresným prokurátorom v Považskej   Bystrici,   podala   17.   decembra   1993   žalobu   proti   Zbrojovke   Vsetín,   a.   s., o určenie neplatnosti prevodu majetku štátu - lesov v katastri obcí Červený Kameň, Lysá pod Makytou, Lednica a Zubák do majetku sťažovateľky.

Okresný   súd   v   Považskej   Bystrici   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   rozsudkom   č.   k. 5 C 47/94-264 z 30. júna 1994 žalobe vyhovel. V konaní o odvolaní sťažovateľky Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) uznesením z 26. septembra 1994 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ďalším rozsudkom sp. zn. 5 C 47/94 z 3. februára 1995 okresný súd uvedenej žalobe opätovne vyhovel. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 10 Co 2517/95 z 11.   októbra   1995   krajský   súd   rozsudok   prvostupňového   súdu   potvrdil   a pripustil   voči nemu dovolanie.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd na základe tohto dovolania napadnutý rozsudok preskúmal a dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999 zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 10 Co 2517/95 z 11. októbra 1995 spolu s rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 5 C 47/94 z 3. februára 1995   a vec   vrátil   tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie.   Keďže   proti   uvedenému   rozsudku najvyššieho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, stal sa právoplatným dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Okresný súd zatiaľ o veci, ktorá mu najvyšším súdom bola vrátená na ďalšie konanie, právoplatne nerozhodol.   Na   základe   návrhu okresného   prokurátora   v Považskej   Bystrici z 11. novembra 1999, ktorý v konaní zastupuje Slovenskú republiku, okresný súd rozhodol uznesením č. k. 5 C 1078/99-483 zo 17. decembra 1999 o vydaní predbežného opatrenia, ktorým   zakázal   „Zbrojovke   Vsetín   a.   s.   so   sídlom   vo   Vsetíne“   akýmkoľvek   spôsobom nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že po vydaní rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 2517/95 z 11. októbra 1995 vtedajší katastrálny úrad - Správa katastra Považská Bystrica akceptoval   verejnú listinu, t.   j. citovaný   rozsudok   krajského súdu,   a zapísal   do   katastra nehnuteľností   vlastnícke   právo   ohľadom   predmetných   lesov   v prospech   žalobcu,   teda Slovenskej republiky.

Podľa názoru sťažovateľky aj po vydaní rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999, ktorým bol zrušený   rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 47/94 z 3. februára 1995 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 2517/95 z 11. októbra 1995, správy katastra, a to Správa katastra Ilava a Správa katastra Púchov – na ktoré medzičasom prešli právomoci Správy katastra Považská Bystrica – by mali akceptovať novovzniknutý právny stav, t. j. opätovnú zmenu vlastníckeho práva k predmetným lesným pozemkom (návrat do pôvodného stavu), a teda mali by na základe tohto rozsudku najvyššieho súdu vykonať záznam v prospech sťažovateľky, a to Správa katastra Ilava ohľadom LV č. 600 v kat. území Červený Kameň a Správa katastra Púchov ohľadom LV č. 7 v kat. území Lysá pod Makytou, LV č. 3 v kat. území Lednica a LV č. 5 v kat. území Zubák.

Vzhľadom na to, že označené správy katastra nevykonali ex offo záznam do katastra nehnuteľností na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999, sťažovateľka ich 27. októbra 1999 a 28. februára 2000 požiadala v zmysle § 34 a nasl. zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   162/1995   Z.   z.   o katastri   nehnuteľností a o zápise   vlastníckych   a iných   práv   k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) o vykonanie predmetných záznamov, ktoré však na jej návrhy pôvodne nereagovali.

Dňa   9.   augusta   2000   doplnila   sťažovateľka   svoje   podanie   a ústavnému   súdu predložila kópie sťažností podľa § 3 zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach, ktoré podala voči Správe katastra Ilava a Správe katastra Púchov 7. augusta 2000 vo veci neprevedenia predmetného záznamu do katastra nehnuteľností.

Dňa 14. septembra 2000 bol ústavnému súdu doručený ďalší dodatok k pôvodnému podaniu z 28. júna 2000, v ktorom sťažovateľka doplnila svoje podanie o informáciu, že rozhodnutím Krajského súdu v Ostrave sp. zn. K 32/96 z 21. apríla 1998 bol na majetok Zbrojovky Vsetín, a. s., vyhlásený konkurz. Sťažovateľka však v tejto súvislosti poukázala na to, že do konkurznej podstaty nepatria nehnuteľné veci nachádzajúce sa v cudzine – na území Slovenskej republiky, a teda predmetné nehnuteľnosti nie sú súčasťou konkurznej podstaty úpadcu – sťažovateľky.

Sťažovateľka doplnila svoje podanie tiež o informáciu, že obe správy katastra riešili jej sťažnosti, pričom Správa katastra Ilava v odpovedi na jej sťažnosť zaujala stanovisko, že nevykonaním zápisu do katastra nehnuteľností na základe rozsudku najvyššieho súdu   sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999 „nepostupoval v rozpore so zákonom“, pretože „uvedeným rozsudkom   nebolo   rozhodnuté   o predmete   konania,   t.   j.   o vlastníctve   nehnuteľností zapísaných v LV č. 600 pre kat. územie Červený Kameň. Dôvody rozhodnutia sú záväzné pre   súdy,   ktoré   budú   vo   veci   konať,   ako   aj   pre   každého   iného,   správne   orgány nevynímajúc“. Správa katastra Púchov považuje sťažnosť tiež za neopodstatnenú, pričom uviedla, že v katastri nehnuteľností ohľadom LV č. 7 v kat. území Lysá pod Makytou, LV č. 3   v kat.   území   Lednica   a LV   č.   5   v kat.   území   Zubák   bol   vykonaný   záznam   formou poznámky, „že právo k nehnuteľnostiam bude určené súdom“.

K uzneseniu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 62/00 sa písomne vyjadrili zástupcovia Správy   katastra   Ilava 22.   decembra   2000   a 19.   januára 2001 a   Správy   katastra   Púchov 4. januára 2001 a 22. januára 2001. Následne na ich vyjadrenie písomne zaujal stanovisko advokát sťažovateľky 30. januára 2001 a 22. apríla 2003.

Vyjadrenie Správy katastra Ilava z 22. decembra 2000 možno zhrnúť nasledovne:

Správa   katastra   je   orgán   štátnej   správy   katastra   nehnuteľností   a ako   taký   môže konať len to, čo mu zákon dovoľuje alebo ukladá. Sťažovateľka tvrdí, že správa katastra mala v prípade záznamu rozsudku najvyššieho súdu postupovať tak, ako postupoval pri zázname predmetného rozsudku krajského súdu. Podľa názoru správy katastra jej postup v jednej veci nemôže byť   prameňom práva v ďalších veciach.   Okrem toho sťažovateľka neberie   do   úvahy,   že   podkladom   pre   záznam,   na   ktorý   poukazuje,   nebolo   len   samotné rozhodnutie súdu, ale aj rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 42/1996-1000 z 2. februára 1996 o zverení správy predmetného lesného majetku štátu Slovenskej republike – Lesy Trenčín, š. p., odštepný lesný závod Považská Bystrica, IČO 3629915400. Právne dôsledky predmetného rozsudku krajského súdu tu neskúmala správa katastra, ale uvedené ministerstvo, čo je oproti zaznamenávaniu rozsudku najvyššieho súdu do katastra nehnuteľností podstatný rozdiel.

Zástupca Správy katastra Ilava ďalej uviedol, že nie je pravda, že správa katastra po predložení rozsudku najvyššieho súdu nekonala. Správa katastra rozsudok najvyššieho súdu posúdila   podľa   platného   a   účinného   katastrálneho   zákona   a usúdila,   že   rozsudok najvyššieho   súdu   v súvislosti   so   žiadosťou   Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici   z

2. novembra 1999 sp. zn. 5 C 1078/99 bol podkladom na vykonanie poznámky do katastra nehnuteľností o tom, že vlastnícke právo k predmetným pozemkom má byť určené súdom, a zapísanie poznámky oznámila sťažovateľke. To podľa názoru správy katastra nie je možné v žiadnom   prípade   považovať   za   nečinnosť,   ale   je   to   činnosť   v súlade   s ustanoveniami katastrálneho zákona.

Podľa   Správy   katastra   Ilava   na   základe   §   37   katastrálneho   zákona   je   rozsudok najvyššieho súdu ďalšou listinou predloženou na vykonanie záznamu do katastra a mal by teda   podľa   tohto   ustanovenia   obsahovať   rozhodnutie   súdu   o určení,   že   je   tu   právo k nehnuteľnosti. Pri skúmaní toho, čo sa má rozumieť pod rozhodnutím súdu o určení, že je tu   právo   k nehnuteľnosti,   vychádzala   správa   katastra   najmä   zo   znenia   §   42   ods.   2 katastrálneho zákona.

Správa katastra je pri zázname práv do katastra podľa § 5 ods. 2 katastrálneho zákona evidenčným orgánom a má údaje uvedené v § 42 ods. 2 len zaznamenať do katastra nehnuteľností tak, ako sú uvedené v listine. V tomto prípade je listinou rozsudok najvyššieho súdu. V jeho výrokovej časti je uvedené len to, že sa ruší napadnuté rozhodnutie súdu a vec sa vracia na nové konanie okresnému súdu. Nie je tam uvedené, že niekto z účastníkov má vlastnícke právo, a nie sú tam uvedené ani parcelné čísla a ďalšie katastrálnym zákonom stanovené   údaje   o pozemkoch,   ktoré   by   mali   byť   predmetom   vlastníckeho   práva a predmetom záznamu do katastra nehnuteľností. Preto nebolo a ani nie je možné záznam do   katastra   nehnuteľností   podľa   rozsudku   najvyššieho   súdu   vykonať,   tak   ako   to sťažovateľka žiada od správy katastra.

Ak   by   správa   katastra   postupovala   tak   ako   to   žiadala   sťažovateľka,   nebol   by evidenčným orgánom zaznamenávajúcim údaje uvedené v listine do katastra nehnuteľností, ale   bol   by   orgánom,   ktorý   skúma   obsah   listiny   a rozhoduje   o ňom.   Na   rozhodovanie o vlastníctve pri záznamovom konaní nemá správa katastra právomoci. Právomoc v týchto veciach je daná súdu.

Podľa Správy katastra Ilava v uvedených súvislostiach je významné i to, že rozsudok najvyššieho   súdu   nedoručil   na   zapísanie   tento   súd,   ale   sťažovateľka.   Podľa   §   21 katastrálneho zákona orgány a osoby tam uvedené, medzi ktoré patria aj súdy, sú povinné zasielať   správam   katastra   nimi   vyhotovené   listiny   o nehnuteľnostiach   a právach k nehnuteľnostiam. V prípadoch, ako je rozsudok najvyššieho súdu, je lehota na zaslanie do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti. Ak najvyšší súd doteraz, dávno po právoplatnosti, nezaslal katastrálnemu odboru predmetný rozsudok, svedčí to podľa správy katastra o tom, že   tento   rozsudok   ani   najvyšší   súd   nepovažoval   za   rozsudok,   podľa   ktorého   majú   byť zaznamenané práva do katastra,   ale   rozsudok najvyššieho súdu bol určený   účastníkom a súdom nižšieho stupňa, ktoré majú na jeho základe konať.

Správa   katastra   Ilava   sa   domnieva,   že   právomoc   rozhodnúť   v spore   medzi sťažovateľkou a správou katastra o tom, či postup správy katastra po predložení rozsudku najvyššieho   súdu   na   záznam   do   katastra   je   alebo   nie   je   v súlade   s ustanoveniami katastrálneho zákona, je daná súdu, v tomto prípade Okresnému súdu v Trenčíne. Otázka zákonnosti postupu správy katastra je rozhodujúca aj pre posúdenie údajného porušenia ústavných práv sťažovateľky. Ak je postup správy katastra zákonný, k porušeniu ústavných práv sťažovateľky by mohlo dôjsť len nesúladom príslušných častí katastrálneho zákona s ústavou a účastníkom takéhoto konania by mala byť Národná rada Slovenskej republiky, a nie   správa   katastra.   Postupom   podľa   sťažovateľky   by   bola   správe   katastra   odňatá možnosť obhájiť zákonnosť svojho postupu pri zaznamenávaní rozsudku najvyššieho súdu do   katastra   nehnuteľností   pred   nestranným   súdom.   Jediným   hodnoverným   spôsobom preukázania   postupu   správy   katastra   v rozpore   so   zákonom   by   bolo   predloženie právoplatného rozhodnutia súdu. To sťažovateľka neurobila a ani urobiť nemôže, pretože takéto rozhodnutie súdu neexistuje.

Tvrdenia právneho zástupcu sťažovateľky o tom, že správa katastra bola nečinná v súvislosti   s vybavením   návrhu   na   zápis   nehnuteľností   do   katastra,   sa   nezakladajú   na pravde, nakoľko tento podal sťažnosť Okresnému úradu v Ilave listom zo 7. augusta 2000, na ktorú dostal podľa ich názoru vyčerpávajúcu odpoveď.

Správa   katastra   Ilava   ďalej   poukázala   na   to,   že   pred   zápisom   sťažovateľkou požadovaných   údajov   do   katastra   nehnuteľností   je   treba   brať   do   úvahy   i dôsledok   – vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   sťažovateľky,   ku   ktorému   došlo   nezávisle   od   vôle účastníkov   tohto   konania,   a že   v zmysle   §   14   ods.   1   písm.   h)   zákona   č.   328/1991   Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov platného v Slovenskej republike (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) zanikajú úpadcove príkazy, plnomocenstvá a prokúry. Obdobná právna úprava je aj v Českej republike. Z tohto pohľadu je podľa správy katastra prinajmenšom   veľmi   diskutabilné,   či   právny   zástupca   sťažovateľky   mal   v čase   podania návrhu na zápis do katastra nehnuteľností (dňa 27. októbra 1999) platné plnomocenstvo, keďže   v prílohe   tohto   návrhu   priložil   plnomocenstvo   zo   16.   januára   1995   s dvoma nečitateľnými   podpismi   zástupcov   sťažovateľky,   a nie   s podpisom   správcu   konkurznej podstaty JUDr. Jana Zetocha, pretože na Zbrojovku Vsetín, akciovú spoločnosť, so sídlom vo Vsetíne, Jasenice 1254, bol vyhlásený 21. apríla 1998 konkurz pod sp. zn. 8 K 32/96 vedený na Krajskom obchodnom súde v Ostrave. Správa katastra Ilava vyslovila názor, že ak   právny   zástupca   sťažovateľky   nepredložil   spolu   s návrhom   na   zápis   do   katastra nehnuteľností   z   27.   októbra   1999   nové   plnomocenstvo   podpísané   správcom   konkurznej podstaty, bol tento návrh na zápis záznamu do katastra nehnuteľností podaný neoprávnenou osobou.

Správa katastra Ilava ďalej uviedla, že je toho názoru, že predmetné nehnuteľnosti nachádzajúce   sa   na   území   Slovenskej   republiky   nie   sú   súčasťou   konkurznej   podstaty úpadcu. Vzhľadom na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu – sťažovateľky však vzniká pomerne   neprehľadná   právna   situácia,   kde   je   veľmi   sporné,   kto   by   vlastne   mohol s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom tejto sťažnosti, nakladať.

Uvedené   vyjadrenie   Správa   katastra   Ilava   19.   januára   2001   doplnila   o ďalšie nasledovné podstatné skutočnosti:

Podľa Správy katastra Ilava najvyšší súd 30. júna 1999, keď rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 28/96, nemal vedomosť o tom, že sa zmenil právny stav v tom smere, že na sťažovateľku bol už rok predtým, a to 21. apríla 1998, vyhlásený konkurz, vzhľadom na to, že Krajský súd v Ostrave si nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť o vyhlásení konkurzu vyplývajúcu   z §   13   ods.   3   zákona   č.   328/1991   Sb.   o konkursu   a vyrovnání   ve   znění pozdějších   předpisu   platného   v Českej   republike   (ďalej   len   „zákon   o konkursu a vyrovnání“) a podľa slovenskej právnej úpravy podľa § 13 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní. Takisto ani úpadca, ani správca konkurznej podstaty túto skutočnosť neoznámili súdu ani príslušným správam katastra.

Podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkursu a vyrovnání sa zo zákona prerušili všetky   začaté   sporové   súdne   konania,   v ktorých   je   úpadca   žalobcom   alebo   žalovaným a ktoré sa týkajú majetku, teda aj konania pred súdom I. stupňa, ale aj dovolacie konania a konanie   o mimoriadnych   opravných   prostriedkoch   (o   obnove   konania   a dovolaní). V zmysle   citovaných   ustanovení   zákonov   v Čechách,   ako   aj   na   Slovensku   dochádza k prerušeniu správneho konania, daňového konania, colného konania, ako aj iných konaní, a teda nebolo možné pokračovať ani v katastrálnom konaní.

Účinky   vyhlásenia   konkurzu nastali dňom   vyvesenia uznesenia na   úradnej   tabuli súdu. Vyhlásenie konkurzu malo dôležité procesnoprávne účinky, ktoré sú upravené v § 14 ods. 1 písm. c) až e) zákona o konkursu a vyrovnání. Vo všetkých sporoch, ktoré prebiehajú, sa účastníkom v sporovom konaní stal správca konkurznej podstaty namiesto úpadcu, ktorý stratil   nielen   spôsobilosť   byť   v týchto   konaniach   žalobcom   alebo   žalovaným,   ale   aj procesnú spôsobilosť. Vychádzajúc z § 69 ods. 1 zákona o konkursu a vyrovnání konkurz prehlásený českým alebo slovenským súdom sa vzťahuje len na úpadcove hnuteľné veci v cudzine.   Toto   je   zrejme   dôvod,   prečo   sťažovateľka   zamlčala   pred   najvyšším   súdom, správami   katastra,   ale   aj   pred   ústavným   súdom   skutočnosť,   že   je   v konkurze.   Z tohto pohľadu   je   jej   námietka porušenia   označených základných   práv nedôvodná,   pretože   sa domáha ich ochrany v konaniach, ktoré by nemali vôbec prebiehať.

Sťažovateľka sa domáha ochrany na ústavom súde a namieta, že nekonaním Správy katastra Ilava a Správy katastra Púchov došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, argumentácia sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie uvedených ústavných   práv,   je   však   podľa   Správy   katastra   Ilava   neopodstatnená,   ktorá   najmä zdôrazňuje, že sťažovateľka nevyužila všetky dostupné prostriedky právnej ochrany, pretože sa   v každom   prípade   mohla   sťažovať   na   katastrálnom   úrade   (predtým   krajskom   úrade, odbore katastra), ak považovala postup správy katastra za nezákonný. Sťažovateľka však nevyužila všetky opravné prostriedky pred tým, ako sa obrátila na ústavný súd,   pričom treba ešte uviesť, že sa v každom prípade mohla obrátiť na všeobecný súd so žalobou, ktorou   by   sa   domáhala   ochrany   svojich   práv.   V súvislosti   s uvedenými   skutočnosťami správa   katastra   poukázala   na   rozhodovaciu   prax   ústavného   súdu,   ktorý   vo   svojich judikátoch opakovane konštatoval, že nevyužitie opravných prostriedkov je dôvodom na odmietnutie návrhu ako návrhu zjavne neopodstatneného.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že zo strany správy katastra došlo aj k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, totiž aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, správa katastra k tomu dodala, že správne konanie nepozná zásadu verejnosti a ústnosti v takom rozsahu,   ako   to   pozná   občianskoprávne   konanie.   K rozhodovaniu   v správnych   veciach dochádza zásadne bez ústneho vypočutia účastníka konania a už vôbec tu nemá prístup verejnosť. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky dotýkajúce sa zbytočných prieťahov v konaní, správa   katastra   je   toho   názoru,   že   vzhľadom   na   to,   že   na   sťažovateľku   bol   vyhlásený konkurz,   o návrhu   sťažovateľky   ani   nemôže   konať.   Podanie   sťažovateľky   smeruje   aj k ochrane jej základného práva na inú právnu ochranu. Správa katastra v tejto súvislosti poukázala aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 84/97.

Za   pochybné   podľa   Správy   katastra   Ilava   je   možné   považovať,   či   sa   vlastne sťažovateľka   domáha   ochrany   svojho   práva,   ktorého   porušenie   namieta,   a či   teda   boli splnené základné podmienky pre podanie tohto návrhu na ústavný súd, pretože z podania sťažovateľky nevyplýva, že Zbrojovka Vsetín, a. s., je v konkurze a že by za ňu konala osoba oprávnená. Návrh bol teda podaný za právnickú osobu (Zbrojovka Vsetín, a. s.), ktorá pod takýmto obchodným menom neexistuje, a naviac ho podpísali osoby na to neoprávnené. Tieto skutočnosti jednoznačne vyplývajú z výpisu z obchodného registra Krajského súdu v Ostrave   dotýkajúceho   sa   Zbrojovky   Vsetín,   a.   s.,   v konkurze.   Takisto   je   pochybné,   či právny zástupca sťažovateľky mal na podanie tohto návrhu platné plnomocenstvo. Pokiaľ sťažovateľka   poukazuje   aj   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   Správa katastra   Ilava   na   túto   argumentáciu   reaguje   tak,   že   podľa   jej   názoru   čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na správne konanie nie aplikovateľný. Záverom svojho vyjadrenia Správa katastra Ilava v súvislosti s rýchlosťou konania o zápis záznamu na základe návrhu sťažovateľky opätovne zdôraznila, že správa katastra nemala   k vykonaniu   záznamu   v katastri   nehnuteľností   právoplatné   a vykonateľné rozhodnutie súdu, príp. iného orgánu. Z tohto pohľadu ani nemohla začať plynúť lehota, ktorá sa odvíja odo dňa začatia konania. Začiatok lehoty sa obyčajne datuje od podania návrhu   na   príslušný   súd   alebo   správny   orgán,   prípadne   od   doručenia   právoplatného a vykonateľného rozhodnutia alebo vykonaním iného právne závažného úkonu orgánom na to oprávneným. V súvislosti s uvedeným Správa katastra Ilava poukázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pugliese c/a Taliansko, séria A, č. 281-A a iné. Keďže však v danej veci Správa katastra Ilava by nevydávala rozhodnutie, nie je možné určiť, kedy by bol začiatok a koniec lehoty, keď by sme mohli povedať, že dĺžka konania by bola primeraná obtiažnosti a náročnosti veci.

Vzhľadom   na   uvedené   Správa   katastra   Ilava   zotrvala   na   svojich   stanoviskách   a žiadala, aby bola predmetná sťažnosť odmietnutá ako „zjavne neopodstatnená“.

Vyjadrenia   Správy   katastra   Púchov   zo 4.   januára   2001   a 22.   januára   2001 k uzneseniu   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   62/00   sú   obsahovo   totožné   s uvedenými vyjadreniami Správy katastra Ilava, pričom identické sú aj jej návrhy adresované ústavnému súdu   na   rozhodnutie   v predmetnej   veci,   preto   nie   je   dôvod   tieto   argumenty   a návrhy opakovať.

Dňa 30.   januára 2001 k   vyjadreniam Správy   katastra   Ilava z 22.   decembra   2000 a Správy Katastra Púchov zo 4. januára 2001 písomne zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľky, ktoré možno zhrnúť nasledovne:

Z pomerne rozsiahlych vyjadrení oboch zainteresovaných orgánov miestnej štátnej správy okrem účelovo prispôsobených tvrdení, resp. odôvodnení ich doterajšieho postupu vo   veci   nevykonania   záznamu   vlastníckeho   práva   v prospech   sťažovateľky   nevyplývajú žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   ich   odmietavý   vzťah   k danej   veci   na   právne akceptovateľnej   úrovni   korektne   odôvodnili.   Z oboch   predložených   vyjadrení   ďalej nesporne vyplýva, že doteraz vôbec nepochopili, resp. nechcú pochopiť existujúci právny stav v danej veci po vydaní rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999. Ním boli zrušené rozsudky Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn.   5 C 47/94 z 3. februára 1995 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 10 Co 2517/95 z 11. októbra 1995,   ktorý   po   nadobudnutí   právoplatnosti   ako   verejná   listina   bol   akceptovaný   pre vykonanie záznamu vlastníckeho práva v prospech Slovenskej republiky operátu katastra podľa § 34 a nasl. zákona o katastri nehnuteľností.

Po 30. júni 1999 teda v danej veci existuje zvláštny právny stav (zásadne neprípustný v právnom štáte) spočívajúci v tom, že ako podklad pre potvrdenie existencie vlastníckeho práva Slovenskej republiky na základe záznamu v operáte katastra je i naďalej považovaný citovaný rozsudok krajského súdu,   ktorý však, ako už bolo uvedené, bol takmer pred dvoma rokmi v celom rozsahu zrušený.   Teda na základe už dlhšie zrušeného rozsudku (verejnej   listiny)   sa   v operáte   katastra   naďalej   nachádza   ničím   nedotknutý   záznam nepretržite potvrdzujúci vlastnícke právo Slovenskej republiky k nehnuteľnostiam (lesným pozemkom) v ňom špecifikovaným.

Podľa   názoru   sťažovateľky   v danej   veci   existuje   ničím   neodôvodnený   stav,   že i napriek   zrušeniu   verejnej   listiny   (rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   z 11. októbra 1995) je táto i naďalej akceptovaná označenými orgánmi miestnej štátnej správy. Na   rozdiel   od   takéhoto   naprosto   neprípustného   stavu   spôsobeného   postupom   oboch označených orgánov je sťažovateľka presvedčená o správnosti jej právneho názoru, podľa ktorého zrušením citovaného rozsudku krajského súdu, na základe ktorého bola Slovenská republika zapísaná ako vlastník označených lesných pozemkov v katastrálnych územiach Červený   kameň,   Lysá   pod   Makytou,   Lednice   a Zubák,   zanikol   právny   titul   na   ďalšiu existenciu   tohto   právneho   stavu.   To   teda   ďalej   nepochybne   znamená,   že   po   zrušení citovaného rozsudku krajského súdu nastal, presnejšie obnovil sa taký právny stav, ako existoval pred vykonaním záznamu, t. j. subjektom vlastníckeho práva k predmetným lesným pozemkom   sa   opätovne   stala   Zbrojovka   Vsetín,   a.   s.   Po   vydaní   zrušujúceho   rozsudku najvyššieho   súdu   30.   júna   1999   Slovenská   republika   nemôže   byť   vlastníkom   lesných pozemkov v uvedených katastrálnych územiach, pretože od 30. júna 1999 neexistuje pre takýto stav žiadny právny podklad. Inak povedané, v súčasnosti neexistuje žiadny právny titul na akceptovanie záznamu v operáte katastra v prospech Slovenskej republiky, pretože jeho účinky bez adekvátneho právneho podkladu (verejnej   listiny) dňom 30.   júna 1999 zanikli v celom rozsahu.

K problematike plnomocenstva právneho zastúpenia podnecovateľa, ktoré oba štátne orgány spochybnili, poznamenávam: Do konkurznej podstaty nepatrí nehnuteľnosť nachádzajúca sa v zahraničí. Uvedené právne konštatovanie vychádza z textu ustanovenia § 69 ods. 1 zákona č. 328/1991 Sb. o konkursu a vyrovnání, podľa ktorého ak medzinárodná zmluva, ktorou je Česká republika viazaná a ktorá   bola   uverejnená   v Zbierke   zákonov,   neustanovuje   inak,   vzťahuje   sa   konkurz vyhlásený súdom aj na úpadcove hnuteľné veci, ktoré sú v cudzine. Z uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmá prednosť medzinárodnoprávne úpravy týkajúcej sa hnuteľných vecí úpadcu,   spĺňajúcej   vyššie   uvedené   zákonné   predpoklady.   Ak   vyššie   uvedená medzinárodnoprávna úprava absentuje, potom je namieste postup podľa ustanovenia § 69 ods. 1 zákona o konkursu a vyrovnání (t. j. hnuteľné veci patriace úpadcovi spĺňajúce vyššie uvedené   podmienky).   Vyššie   uvedené   ustanovenie   zákona   o konkursu   a vyrovnání   sa vzťahuje   len   na   hnuteľné   veci,   z čoho   vyplýva,   že   ani   prípadná   medzinárodná   zmluva nemôže ohľadne nehnuteľností nachádzajúcich sa v cudzine ustanoviť odlišný právny režim, ako je ten, ktorý vyplýva z príslušných ustanovení zákona o konkursu a vyrovnání, pretože príslušné ustanovenia zákona o konkursu a vyrovnání s ňou pre vyššie uvedený prípad ani nepočítajú.   Z textu   ustanovení   zákona   o konkursu   a vyrovnání   nevyplýva   možnosť začlenenia   nehnuteľnosti   patriacej úpadcovi   nachádzajúcej sa   na   území iného   štátu   do konkurznej podstaty (uvedený právny záver platí v plnom rozsahu aj pre text ustanovenia § 6 zákona o konkursu a vyrovnání upravujúceho konkurznú podstatu).

Vychádzajúc z právneho záveru uvedeného v texte vyššie je potom zrejmé, že keďže nehnuteľnosti netvoria súčasť predmetnej konkurznej podstaty, nie je možné, aby správca konkurznej   podstaty   bol   oprávnený   s predmetnou   nehnuteľnosťou   nakladať.   Uvedená skutočnosť   vyplýva   aj   z textu   ustanovenia   §   14   ods.   1   písm.   a)   zákona   o konkursu a vyrovnání, podľa ktorého oprávnenie nakladať s majetkom konkurznej podstaty prechádza na   správcu,   z čoho   je   zrejmé,   že   vyššie   uvedený   prechod   sa   týka   ex   lege   len   majetku tvoriaceho konkurznú podstatu. Keďže z textu vyššie vyplynulo, že predmetná nehnuteľnosť netvorí   súčasť   konkurznej   podstaty,   je   potom   zrejmé,   že   oprávnenie   nakladať s nehnuteľnosťou neprešlo na správcu konkurznej podstaty.

Teda je evidentné, že plná moc, ktorou sťažovateľku poverili členovia predstavenstva (riadne identifikovaní v plnej moci), je z hľadiska jej zastúpenia plne v súlade so zákonom.

Sťažovateľka   podaním   svojho   právneho   zástupcu   z 15.   apríla   2002,   ktoré   bolo ústavnému súdu doručené 17. apríla 2002, žiadala, aby sa jej pôvodný návrh posudzoval podľa § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 124/2002 Z. z., a zároveň podľa   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   požiadala, aby   jej   z dôvodu   pretrvávajúcej neistoty vyplývajúcej zo zbytočného a neodôvodneného predlžovania termínu vykonania požadovaného zápisu právneho vzťahu k nehnuteľnostiam, resp. z úplného odmietnutia jej zapísania do katastrálneho operátu príslušnými orgánmi miestnej štátnej správy (správami katastra)   vychádzajúc   z princípov   spravodlivosti   bolo   priznané   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Dňa 22. apríla 2003 k doplňujúcim vyjadreniam Správy katastra Ilava z 19. januára 2001   a Správy   katastra   Púchov   z 22.   januára   2001   písomne   zaujal   stanovisko   právny zástupca sťažovateľky, ktoré možno zhrnúť nasledovne:

Právny   zástupca   sťažovateľky   predovšetkým   opakovane   zdôraznil   skutočnosti uvedené   vo   svojom   vyjadrení   z   30.   januára   2001   a   k týmto   dodal,   že   dotknuté   správy katastrov v Ilave a v Púchove sa vo svojich vyjadreniach k rozhodujúcej skutočnosti v danej veci, totiž k   „existujúcemu právnemu stavu v danej veci po vydaní rozsudku najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999“ korektne nevyjadrili, pretože pozornosť venovali svojim   účelovo   vykonštruovaným   tvrdeniam.   Nie   je   totiž   ani   možné,   aby   právne akceptovateľným   spôsobom   mohli   odôvodniť   opodstatnenosť   existujúceho   záznamu v prospech   Slovenskej   republiky   a súčasne   odmietanie   vykonanie   záznamu   vlastníckeho práva v prospech sťažovateľky.

Podľa   názoru   sťažovateľky   správy   katastrov   Ilava   a Púchov   porušili   jej   ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravné v čl. 46 ods. 1 ústavy.

K tvrdeniu katastrálnych orgánov voči namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   právny zástupca sťažovateľky uvádza, že oba katastrálne orgány porušenie tohto základného práva (podľa nich k jeho porušeniu nedošlo) dávajú do spojitosti s dôsledkami vyplývajúcimi z § 14 ods. 1 písm. g) zákona o konkursu a vyrovnání. K samotnej ústavnoprávnej podstate porušenia tohto práva sa však nijako nevyjadrili a ani neuviedli žiadny argument.

V tomto   smere   poukazuje   na   závery   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   16/00 z 1. marca 2001, ktorý exaktne riešil otázku prerokovania veci bez zbytočných prieťahov v konaní katastrálnych orgánov.

K tvrdeniu katastrálnych orgánov o namietanom porušení základného práva na inú právnu ochranu poukazuje aj na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 49/01. Ústavný súd v ňom okrem iného konštatoval, že práve čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy možné domáhať   sa   práv   podľa   čl.   46   ústavy   len   v medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah   ústavných   práv   a slobôd.   Zo   vzájomnej   súvislosti   týchto   ustanovení   vyplýva,   že dohovor   a judikatúra   naň   sa   vzťahujúca   predstavujú   pre   vnútroštátne   orgány   aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“. V našej veci je táto výkladová technika relevantná v rozsahu, v akom nečinnosť oboch katastrálnych orgánov konať   vo   veci   (zrušenie   doterajšieho   záznamu   a vykonanie   nového   záznamu   v prospech sťažovateľky)   zasiahla   do   práva   sťažovateľky   na   „inú   právnu   ochranu“   zaručeného v citovanom článku ústavy.

Z priložených doplnení oboch správ katastrov ďalej vyplýva, že podľa ich názoru „použitie čl. 6 ods. 1 dohovoru na správne konanie nie je možné“. Toto tvrdenie je síce správne, avšak v danej záležitosti je rozdiel v tom, že záznam nemá právotvorné účinky a na jeho vykonanie sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní a nepoužijú sa ani ustanovenia § 23 až 25 katastrálneho zákona (§ 34 ods. 2 katastrálneho zákona ). Podľa názoru právneho zástupcu sťažovateľky práve táto skutočnosť, t. j. že pri zápise záznamom katastrálny   úrad   nevydáva   rozhodnutie,   znamenala   jednak,   že   Zbrojovka   Vsetín,   a.   s., nemala žiadnu právnu možnosť dosiahnuť vykonanie záznamu, resp. inak povedané brániť sa proti nečinnosti katastrálnych orgánov, a ďalej že jedinou možnou alternatívou v tomto smere bolo namietanie porušenia základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy na ústavnom súde.

K doplneným vyjadreniam Správy katastra Ilava z 19. januára 2001 a Správy katastra Púchov z 22. januára 2001 právny zástupca sťažovateľky zaujal nasledovné stanovisko:Právny zástupca sťažovateľky opätovne poukázal na závery nálezu ústavného súdu sp.   zn.   II.   ÚS   16/00   a   znovu podrobne   analyzoval   a argumentoval   v predmetnej   veci nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 49/01 a dodal, že z priložených doplnení oboch správ katastrov vyplýva, že podľa ich názoru „použitie čl. 6 ods. 1 dohovoru na správne konanie nie je možné“. Toto tvrdenie je síce správne, avšak v danej záležitosti je rozdiel v tom, že záznam nemá právotvorné účinky a na jeho vykonanie sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní a nepoužijú sa ani ustanovenia § 23 až 25 (§ 34 ods. 2 zákona o katastri nehnuteľností).   Práve   táto   skutočnosť,   t.   j.   že   pri   zápise   záznamom   katastrálny   úrad nevydáva rozhodnutie, znamenala jednak, že Zbrojovka Vsetín, a. s., nemala žiadnu právnu možnosť   dosiahnuť   vykonanie   záznamu,   resp.   inak povedané brániť sa   proti   nečinnosti katastrálnych   orgánov,   a ďalej   že   jedinou   možnou   alternatívou   v tomto   smere   bolo namietanie porušenia základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy na ústavnom súde.   Na   podporu   svojho   argumentu   poukázal   na   publikáciu   B.   Repíka:   Ľudské   práva v súdnom konaní, vydavateľstvo MANZ, r. 1999 (str. 33 a nasl.). Na týchto miestach podľa sťažovateľky autor jasne vymedzil vzťah medzi čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom čl. 46 ods. 1   ústavy   dotýkajúci   sa   súdnej   a inej   právnej   ochrany.   Napokon   správnosť   postupu sťažovateľky pri   namietaní   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   bola   nakoniec celkom jasne potvrdená prijatím podnetu na konanie aj v tejto časti, čím ústavný súd jednoznačne dal odpoveď   na   tvrdenia   správ   katastrov,   podľa   ktorých   posúdenie   čl.   46   ods.   1   ústavy neprichádza do úvahy.

Sťažovateľka podaniami z   29. apríla 2003 a 5. mája 2003 zaujala opäť stanovisko k predmetnej veci, zopakovala a rozšírila svoju doterajšiu argumentáciu, upravila „petit“ svojej sťažnosti a žiadala, aby ústavný súd v právnej veci I. ÚS 62/00 vydal nasledovný nález:„Katastrálny úrad v Trenčíne Správa katastra Ilava a Katastrálny úrad v Trenčíne Správa katastra Púchov tým, že v dôsledku svojej nečinnosti nevykonali záznam do katastra nehnuteľností o vlastníckom práve Zbrojovky Vsetín, a. s., so sídlom Jasenice 1254, Vsetín, Česká   republika   k označeným   nehnuteľnostiam   –   lesným   pozemkom   podľa   §   34   a nasl. zákona NR SR č. 162/1995 Z. z. (katastrálny zákon) porušili jej základné práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   upravené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a na preskúmanie jej veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Katastrálny úrad v Trenčíne Správa katastra Púchov je povinná do 15 dní odo dňa doručenia   tohto   nálezu   zapísať   podľa   §   34   a nasl.   zákona   NR   SR   č.   162/1995   Z.   z. (katastrálny zákon) záznamom vlastnícke právo Zbrojovky Vsetín, a. s. so sídlom Jasenice 1254, Vsetín, Česká republika k pozemkom zapísaným na liste vlastníctva č. 7, katastrálne územie Lysá pod Makytou, k pozemkom zapísaným na liste vlastníctva č. 3, katastrálne územie   Lednice   a k pozemkom   zapísaným   na   liste   vlastníctva   č.   5,   katastrálne   územie Zubák.

Katastrálny úrad v Trenčíne Správa katastra Ilava je povinná do 15 dní odo dňa doručenia   tohto   nálezu   zapísať   podľa   §   34   a nasl.   zákona   NR   SR   č.   162/1995   Z.   z. (katastrálny zákon) záznamom vlastnícke právo Zbrojovky Vsetín, a. s. so sídlom Jasenice 1254,   Vsetín,   Česká   republika   k pozemkom   zapísaným   na   liste   vlastníctva   č.   600, katastrálne územie Červený kameň.

Katastrálny úrad v Trenčíne je povinný zaplatiť Zbrojovke Vsetín, a. s. so sídlom Jasenice   1254,   Vsetín,   Česká   republika   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100.000,- Sk do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.“

K   stanovisku   sťažovateľky,   k úpravám   a zmenám   petitu   z 29.   apríla   2003   a z 5. mája 2003 Správa katastra Ilava zaujala nasledovné stanovisko:

„Správa katastra Ilava odmieta tvrdenie podnecovateľa, že v dôsledku nečinnosti nevykonala záznam do katastra nehnuteľností o vlastníckom práve Zbrojovky Vsetín, a. s., so sídlom Jasenice 1254, Vsetín, ČR, k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. 600 k. ú. Červený Kameň a čím mala porušiť jej základné práva na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na preskúmanie jej veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Správa katastra Ilava už vo svojich stanoviskách dokazovala, že na základe rozsudku Najvyššieho súdu č. 3 Cdo 28/96 z 30. 6. 1999, nebolo možné zapísať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. 600 pre k. ú. Červený Kameň, nakoľko predmetný rozsudok NS SR nespĺňal náležitosti ust. § 42 ods. 2 Zák. č. 162/1995 Z. z. v platnom znení, t.   j.   označenie   nehnuteľností   podľa   katastrálneho   územia,   parcelných   čísiel   pozemkov evidovaných v súbore popisných informácií, druhov pozemkov, súpisných čísiel pozemkov evidovaných   v súbore   popisných   informácií,   druhov   pozemkov,   súpisných   čísiel   stavieb a pod. Podľa ust. ods. 4 tohto ustanovenia sa zápis do katastra nehnuteľností nevykoná ak verejná listina o. i. neobsahuje náležitosti, ktoré sú vyššie uvedené.

Správa katastra Ilava oznámením o vybavení sťažnosti zo dňa 2. 8. 2000 pokladala vec za ukončenú.

Ďalším dôvodom, prečo záznam do katastra nehnuteľností nebol vykonaný bolo aj uznesenie o predbežnom opatrení č. 5 C 1078/99 zo dňa 17. 12. 1999 (...), proti ktorému sa podnecovateľ odvolal a ktoré bolo potvrdené KS v Trenčíne až 29. 12. 2000.

V ostatnom zotrvávame ako sme uviedli vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Na   základe   vyššie   uvedeného,   ako   aj   predchádzajúcich   písomných   vyjadrení, navrhujeme Ústavnému súdu SR, aby v právnej veci I. ÚS 62/00 vydal nasledovný nález: Správa katastra Ilava neporušila základné práva na súdnu a inú právnu ochranu podnecovateľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na preskúmanie jej veci bez zbytočných prieťahov v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Katastrálny úrad v Trenčíne nie je povinný zaplatiť podnecovateľovi zadosťučinenie.

Správa   katastra   Ilava   dospela   k záveru,   že   od   ústneho   pojednávania   nemožno očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   a preto   súhlasíme,   aby   vec   bola   prerokovaná   na neverejnom prerokovaní...“

K   stanovisku   sťažovateľky,   k úpravám   a zmenám   petitu   z 29.   apríla   2003   a z 5. mája 2003 Správa katastra Púchov zaujala nasledovné stanovisko:

„Podnecovateľ podal vtedajšiemu správnemu orgánu návrh na zápis zrušujúceho rozsudku   do   katastra   nehnuteľnosti   záznamom.   Dôkazom   je   časť   overenej   kópie   listiny Z 1922/99, ktorú tvorí návrh podnecovateľa na vykonanie zápisu záznamom, overená kópia plnomocenstva a overená kópia zrušujúceho rozsudku.

(...)   Vtedajší   správny   orgán   správne   a preukázateľne   aj   v súlade   s názorom konajúceho   súdu   usúdil,   že zrušujúci   rozsudok   nie   je   listinou   spôsobilou   na   vykonanie záznamu práv k nehnuteľnostiam do katastra a vykonal na podklade návrhu podnecovateľa a súčasne   aj   na   podklade listu Okresného súdu   v Považskej   Bystrici,   ktorý   je súčasťou listiny Z 1922/99 len poznámku do katastra. (...)

Podnecovateľ považoval postup vtedajšieho správneho orgánu za chybný. Dokonca podnecovateľ tvrdí, že vtedajší správny orgán vo veci vôbec nekonal, čo je však v rozpore s uvedenými   dôkazmi.   Podnecovateľ   však   nevyužil   vyššie   uvedené   inštitúty   predbežného opatrenia   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   alebo   žiadosti   o odstránenie   chyby v katastrálnom   operáte,   ale   obrátil   sa   na   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   s návrhom vyrieknuť nález o porušení jeho ústavných práv postupom vtedajšieho správneho orgánu, tvrdiac,   v rozpore   s uvedenými   dôkazmi,   že   sa   nekonalo   vôbec   a tvrdiac   v rozpore s obsahom inštitútu predbežného opatrenia a inštitútu opravy chýb v katastrálnom operáte, že obrátenie sa na Ústavný súd Slovenskej republiky bola jediná možnosť ako sa brániť proti   nečinnosti   katastrálnych orgánov.   Pritom   podľa   vyššie uvedených   dôkazov   zjavne nejde o nečinnosť ale o činnosť, ktorá nie je v súlade s názorom podnecovateľa.

(...) Dňom 1. januára 2002 zanikol dovtedajší správny orgán a pre územný obvod Okresu Púchov a boli zriadené dva nové správne orgány a to: Katastrálny úrad v Trenčíne a Správa   katastra   Púchov.   Na   Katastrálny   úrad   v Trenčíne   prešli   z dovtedajšieho správneho   orgánu   vyššie   uvedené   práva   a povinnosti   podľa   ustanovenia   §   79b   ods.   2 katastrálneho zákona. Na Správu katastra Púchov prešla podľa ustanovení paragrafov 79c a 79d katastrálneho zákona povinnosť dokončiť začaté konania tam uvedené, medzi ktorými sa vykonávanie záznamov ani poznámok nenachádza, čo súhlasí s našim vyššie uvedeným tvrdením   o tom,   že   ide   o jednorazové   neopakovateľné   úkony,   ktorých   výsledky,   okrem ďalších právnych aktov alebo úkonov, možno meniť len vyššie uvedenými inštitútmi alebo inou   právoplatnou   listinou   spôsobilou   na   záznam.   Tiež   to   potvrdzuje   naše   pochybnosti o tom,   že Správa katastra Púchov je   vôbec   účastníkom   konania   pred   Ústavným   súdom Slovenskej republiky.

(...) Podnecovateľ doplnil a zmenil petit. Podnecovateľ navrhuje:

a) priznať porušenie podnecovateľom uvedených ústavných práv nejestvujúcimi štátnymi orgánmi,

b)   spôsobom   nespôsobilým   na   zápis   do   katastra   uložiť   nejestvujúcim   miestnym orgánom štátnej správy na úseku katastra povinnosť zapísať vlastnícke právo v prospech podnecovateľa   bez   účasti   toho,   na   úkor   koho   sa   zapísanie   vlastníckeho   práva   má vykonať   a   v katastrálnom   území   Zubák   zapísať   podnecovateľovi   vlastnícke   právo k vyššie uvedeným pozemkom, ktorých sa pokračujúci súdny spor preukázateľne nikdy netýkal,

c) napokon   vyrieknuť   povinnosť   zaplatenia   primeraného   finančného   zadosťučinenia štátnemu orgánu, ktorý nie je považovaný za účastníka konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Správa   katastra   Púchov   má   len   jednu   pracovníčku   s požadovaným   právnym vzdelaním   pre   zastupovanie   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky.   Tá   sa   však v dôsledku starostlivosti o dieťa nemôže vzdialiť na viac hodín. (...) Ak sa táto situácia dá riešiť neverejným prerokovaním, tak s neverejným prerokovaním súhlasíme, lebo právne zastúpenie nie sme si trvale schopní obstarať. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme vydať nasledovný Nález:

Správa katastra Púchov neporušila ústavné práva podnecovateľa na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na preskúmanie jeho veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podnecovateľ   tieto   svoje   práva   nevyužil.   Hoci   podnecovateľ   mohol   využiť   inštitút predbežného opatrenia podľa Občianskeho súdneho poriadku alebo inštitút opravy chýb v katastrálnom   operáte   podľa   katastrálneho   zákona,   domáhal   sa   výlučne   vykonania záznamu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, na podklade listiny nespôsobilej podľa   ustanovení   katastrálneho   zákona   na   zápis   vlastníckeho   práva   do   katastra nehnuteľností.

Finančné plnenie sa podľa podnecovateľom navrhovaného petitu Správy katastra Púchov   zjavne   netýka.   Preto   nenavrhujeme   v tomto   smere   žiadne   znenie   nálezu.   Podľa nášho názoru však podnecovateľ na finančné plnenie zjavne nárok nemá.“

Katastrálny   úrad   v Trenčíne   listom   z 20.   mája   2003   č.   A/2003/001004   oznámil ústavnému   súdu,   že „súhlasíme   s tým,   aby   vec   bola   prerokovaná   na   neverejnom prerokovaní.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa so stanoviskami   sťažovateľky   a   stanoviskami   dotknutých   katastrálnych   orgánov k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk a obsahu dotknutého súdneho spisu.

  II.

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť bola podaná proti postupu orgánov verejnej (štátnej) správy v označení Okresný úrad v Ilave, odbor katastrálny, a Okresný úrad v Púchove, odbor katastrálny, a v takomto označení ju ústavný súd svojím uznesením sp. zn. I. ÚS 62/00 aj prijal na ďalšie konanie. Zároveň tým záväzným spôsobom vymedzil predmet konania   vrátane   jeho   účastníkov   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   36/02).   Pretože   novelou katastrálneho zákona č. 255/01 Z. z. došlo k zmene v organizácii a v označení miestnych orgánov štátnej správy na úseku katastra, ústavný súd musel na túto zmenu prihliadnuť a pokračovať ďalej v konaní s „Katastrálnym úradom v Trenčíne, Správou katastra Ilava, a Katastrálnym úradom v Trenčíne, Správou katastra Púchov“, a to vzhľadom na ustanovenú pôsobnosť miestnych orgánov štátnej správy na úseku katastra a na vymedzený predmet konania pred ústavným súdom.

Podľa § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 124/2002 Z. z. fyzická osoba alebo právnická osoba, o ktorej ústavnej sťažnosti alebo podnete sa do nadobudnutia účinnosti tohto zákona (20. marca 2002) nerozhodlo vo veci samej, môže do 30 dní od nadobudnutia účinnosti tohto zákona požiadať, aby sa jej podanie posudzovalo podľa tohto zákona, v takom prípade sa vo veci ďalej koná podľa tohto zákona po nadobudnutí jeho účinnosti.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu takúto žiadosť doručila ústavnému súdu v zákonom stanovenej lehote 17. apríla 2002, ústavný súd posudzoval jej podanie podľa zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 124/2002 Z. z. ako ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Predmetom konania je tvrdenie sťažovateľky, že nečinnosťou Katastrálneho úradu v Trenčíne,   Správy   katastra   Ilava,   a Katastrálnym   úradom   v Trenčíne,   Správy katastra Púchov (ďalej aj „správy katastra“), boli porušené jej práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože tieto správy katastra na návrhy sťažovateľky z 27. októbra 1999   a   28.   februára   2000   nevykonali   záznam   do   katastra   nehnuteľností   na   základe právoplatného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 10 Co 2517/95 z 11. októbra 1995 a rozsudok Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 5 C 47/94 z 3. februára 1995, napriek tomu, že po vydaní uvedeného zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu Slovenská republika nemôže byť evidovaná ako vlastník predmetných lesných pozemkov, pretože od 30. júna 1999 neexistuje pre takýto stav žiadny právny podklad.

Správy   katastra   netvrdili,   že by v danom prípade neodmietli vykonať záznam do katastra nehnuteľností na základe uvedeného rozsudku najvyššieho súdu, tento svoj postup však odôvodnili v podstate tým, že uvedeným rozsudkom nebolo rozhodnuté o predmete konania, t. j. o vlastníctve nehnuteľností (...). Dôvody rozhodnutia sú záväzné pre súdy, ktoré budú vo veci konať (...). Sťažovateľka neberie do úvahy, že podkladom pre záznam, na ktorý poukazuje,   nebolo len samotné rozhodnutie súdu, ale aj rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   č.   42/1996-1000   z 2. februára   1996   o zverení správy   predmetného   lesného   majetku   štátu   Slovenskej   republike   –   Lesy   Trenčín,   š.   p., odštepný lesný závod Považská Bystrica. (...) Nie je pravda, že správa katastra po obdržaní rozsudku najvyššieho súdu nekonala. Správa katastra rozsudok najvyššieho súdu posúdila podľa platného a účinného katastrálneho zákona a usúdila, že rozsudok najvyššieho súdu v súvislosti so žiadosťou Okresného súdu v Považskej Bystrici sp.   zn. 5 C 1078/99 z 2. novembra 1999 bol podkladom na vykonanie poznámky do katastra nehnuteľností o tom, že vlastnícke   právo   k predmetným   pozemkom   má   byť   určené   súdom   a zapísanie   poznámky oznámil sťažovateľke. (...) Nie je tam uvedené, že niekto z účastníkov má vlastnícke právo a nie sú tam uvedené ani parcelné čísla a ďalšie katastrálnym zákonom stanovené údaje o pozemkoch, ktoré by mali byť predmetom vlastníckeho práva a predmetom záznamu do katastra nehnuteľností. Preto nebolo a ani nie je možné záznam do katastra nehnuteľností podľa   rozsudku   najvyššieho   súdu   vykonať,   tak   ako   to   sťažovateľka   žiada   od   správy katastra (...).   V uvedených   súvislostiach   je   významné   i to,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu nedoručil   na   zapísanie   tento   súd,   ale   sťažovateľka   (...).   Sťažovateľka   nevyužila   všetky dostupné prostriedky právnej ochrany (...). Treba brať do úvahy i dôsledok – vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľky.

Podstatou základného práva na inú právnu ochranu (napr. orgánom štátnej správy ) je umožniť   každému   reálny   prístup   k takémuto   orgánu   a tomu   zodpovedajúca   povinnosť o veci   konať   tak,   aby   nedošlo   k porušeniu   ústavnoprocesných   princípov   upravených v druhej hlave siedmom oddiele ústavy. Inej právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v spojení   s čl.   51   ústavy   možno   domáhať   len   „v   medziach   zákonov,   ktoré   toto ustanovenie vykonávajú“ (I. ÚS 84/97).

Podľa   §   5   ods.   2   katastrálneho   zákona   záznam   je   úkon   správy   katastra   plniaci evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam.

Záznamom sa do katastra nehnuteľností zapisujú aj vecné práva k nehnuteľnostiam, ktoré potvrdzujú právo k nehnuteľnosti. Záznam do katastra nehnuteľností vzhľadom na jeho   definíciu   v   §   5   ods.   2   katastrálneho   zákona   má   deklaratórny   charakter,   pretože potvrdzuje alebo upravuje zapísané vlastnícke vzťahy. Odmietnutie uskutočnenia záznamu do katastra nehnuteľností treba považovať v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy za iný zásah správneho orgánu (orgánu verejnej moci), ktorým môžu byť porušené základné práva, preto je   povinnosťou   aj   katastrálnych   orgánov   jednotlivé   ustanovenia   katastrálneho   zákona a iných zákonov vykladať a aplikovať predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd.

Podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány (...).

Právoplatný rozsudok najvyššieho súdu je závažným rozhodnutím štátneho orgánu, je verejnou   listinou,   ktorú   musia   rešpektovať   okrem   účastníkov   konania   aj   všetky   štátne orgány, a teda i správy katastra, a to aj v prípade, že táto verejná listina im nebola doručená najvyšším   súdom,   ale   vlastníčkou   (sťažovateľkou)   dotknutých   nehnuteľností,   ktorá   je povinná „dbať, aby všetky údaje katastra týkajúce sa nehnuteľností, ako aj zmeny týchto údajov mohli byť v katastri riadne evidované, a ohlásiť každú zmenu správe katastra (...)“ (§ 19 písm. a) katastrálneho zákona). V danej súvislosti právoplatný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999 je verejná listina, na základe ktorej sa obnovil právny stav k nehnuteľnostiam, ktorý existoval pred zrušeným rozsudkom Krajského súdu v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   10   Co   2517/95   z 11.   októbra   1995   v   spojení   s   rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 5 C 47/94 z 3. februára 1995. Nepremietnutie tejto skutočnosti do príslušnej evidencie znamená de facto nerešpektovanie právoplatného súdneho   rozhodnutia   orgánmi   verejnej   moci.   Ústavný   súd   v tvrdeniach   správ   katastra nezistil dôvod, aby uvedený rozsudok najvyššieho súdu nebol podkladom na vykonanie zápisu v katastri nehnuteľností záznamom, a nie poznámkou, ako to riešili v danom prípade správy katastra. Za rozsudok obnovujúci právo k nehnuteľnosti možno totiž považovať aj také rozsudky, ktoré síce výslovne neurčujú, kto je vlastníkom konkrétnej nehnuteľnosti, ale z nich táto skutočnosť nepochybne vyplýva (mutatis mutandis rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 50/2000).

Je nesporné, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999 došlo   k obnoveniu   pôvodného   stavu   vlastníckych   práv   sťažovateľky,   pretože   týmto rozsudkom   boli   zrušené   rozhodnutia,   ktoré   sa   pôvodne   stali   právnymi   titulmi   na   zápis vlastníctva v neprospech sťažovateľky ohľadom lesných pozemkov vedených na LV č. 600 v kat. území Červený Kameň, na LV č. 7 v kat. území Lysá pod Makytou, na LV č. 3 v kat. území Lednica a na LV č. 5 v kat. území Zubák. Inak povedané, uvedeným rozsudkom najvyššieho súdu bolo rozhodnuté o   zániku právneho titulu, na základe ktorého získala vlastníctvo k predmetným lesným pozemkom Slovenská republika a obnovil sa právny stav quo ante, pričom vlastnícke právo k predmetným lesným pozemkom nebolo medzičasom dotknuté ani ďalšou právnou zmenou, teda prevedením záznamu in concreto,   a nemohlo dôjsť k porušeniu práv tretích osôb. Práva správcu Lesy Trenčín, š. p., odštepný lesný závod Považská   Bystrica,   sú   v daných   súvislostiach   iba   sekundárne,   viažuce sa   na vlastníctvo Slovenskej republiky k predmetným nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka návrhmi z 27. októbra 1999 a 28. februára 2000 požiadala na základe uvedeného   rozsudku   najvyššieho   súdu   Správu   katastra   Ilava,   a Správu   katastra   Púchov, o vykonanie   záznamu   (v   podstate   o zrušenie,   resp.   o „výmaz“   skoršieho   záznamu) vlastníckeho práva ohľadom predmetných lesných pozemkov, uvedené správy katastra však na základe návrhov sťažovateľky nevykonali záznam v katastri nehnuteľností a ani nevrátili sťažovateľke alebo najvyššiemu súdu   predloženú listinu. Podľa názoru ústavného súdu v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) nemožno pripustiť taký postup orgánov verejnej moci, ktorý vo svojej podstate je nerešpektovaním právoplatného súdneho rozhodnutia, tak ako tomu   bolo   v prípade   rozsudku   najvyššieho   súdu   v danej   veci,   lebo   tak   dochádza k výraznému oslabeniu dôvery nositeľov základných práv a slobôd v právo a v jeho ochranu pred ústavne nekonformným zasahovaním zo strany orgánov štátnej (verejnej) moci. Okrem toho,   že správy   katastra   v danom   prípade   odmietnutím   uskutočnenia   záznamu v katastri nehnuteľností   nerešpektovali   podstatu   a zmysel   základného   práva   sťažovateľky   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, popreli aj zmysel vedenia katastra nehnuteľností, ktorý   spočíva   v tom,   aby   odrážal   právny   a faktický   stav   evidovaných   nehnuteľností   a verejnosti   poskytoval   reálne   informácie   o vlastníckych   a ďalších   právach k nehnuteľnostiam.

Uvedeným odmietnutím vykonania predmetných záznamov v katastri nehnuteľností Katastrálny úrad v Trenčíne, Správa katastra Ilava, a Katastrálny úrad v Trenčíne, Správa katastra   Púchov,   nepostupovali   ústavne   konformným   spôsobom   a   porušili   právo sťažovateľky na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V týchto okolnostiach zisteného porušenia práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa názoru   ústavného   súdu   vo   svojej   podstate   konzumované   aj   namietané   porušenie   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v   čl. 48 ods. 2 ústavy. Z tohto dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uplatnila   a   odôvodnila   aj   nárok   na   priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný   súd   z ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   a prihliadol   na   všetky okolnosti   zakladajúce namietané porušenie   označeného práva, ako aj na skutočnosť,   že disponovanie   sťažovateľky   s predmetným   vlastníctvom   je   inak   obmedzené   uznesením Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici   č.   k.   5   C   1078/99-49   zo   17.   decembra   1999. S prihliadnutím   na uvedené   dospel   k záveru,   že   vyslovenie   porušenia   označeného základného   práva   je   pre   sťažovateľku   dostatočnou   satisfakciou,   a preto   nevyhovel   jej žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na konštatované porušenie základného práva sťažovateľky, tak ako to je uvedené pod bodom 1 výroku tohto rozhodnutia, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. c) zákona o ústavnom súde zakázal Katastrálnemu úradu v Trenčíne, Správe   katastra   Ilava,   a Katastrálnemu   úradu   v Trenčíne,   Správe   katastra   Púchov, pokračovať v porušovaní práva obchodnej spoločnosti   Zbrojovka Vsetín, a. s., na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd považoval za nutné prijať aj toto   opatrenie   tak,   aby   už   nedochádzalo   k porušeniam,   ktoré   ústavný   súd   svojím rozhodnutím konštatoval. Týmto výrokom sa ústavný súd odchýlil od konečného návrhu sťažovateľky na rozhodnutie uvedené v jeho petite, pretože účelom konania pred ústavným súdom   nie   je zastupovať orgány   štátu, orgány verejnej moci   alebo iné orgány   verejnej (štátnej)   správy   pri   výkone   právomocí,   ktoré   ústava   a zákony   týmto   orgánom   zverujú. Z tohto dôvodu nemôžu byť predmetom rozhodovania ústavného súdu podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde práva a povinnosti,   ktoré sú   obsahom hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania, tak ako to navrhovala sťažovateľka. K tomu ústavný súd dodáva, že pri rozhodovaní podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd nie je (na rozdiel od návrhu na vyslovenie porušenia základného práva a slobody podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde) viazaný návrhmi na rozhodnutie, z dôvodu ktorého ani o týchto návrhoch nerozhoduje v rámci predbežného prerokovania sťažnosti (pozri I. ÚS 36/02).

Sťažovateľka si náhradu trov právneho zastúpenia neuplatnila.

Nad   rámec   uvedeného   k procesnoprávnym   námietkam   správ   katastra   vo   vzťahu k   vyhlásenému   konkurzu   (nerelevantnosť   plnomocenstva   pre   právneho   zástupcu sťažovateľky, prerušenie konaní a pod., pozri časť I nálezu ) na majetok Zbrojovky Vsetín, a. s., ústavný súd poznamenáva, že s uvedenými námietkami sa už ústavný súd vysporiadal pri prijatí predmetnej sťažnosti na ďalšie konanie, keď vychádzal z toho, že vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľky v Českej republike súdom tohto štátu nemá na území Slovenskej republiky s prihliadnutím na príslušnú právnu úpravu uvedeného cudzieho štátu (§ 69 zákona o konkursu a vyrovnání) a jej výkladu Najvyšším súdom Českej republiky (napr. 20 Cdo 2261/98) také právne účinky zvlášť vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré by bránili tomu, aby ústavný súd nemohol poskytnúť ochranu ústavnosti sťažovateľke, ktorá ustanovené podmienky na poskytnutie takejto ochrany splnila.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2003