znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 619/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Ž., a. s., B., zastúpenej advokátskou kanceláriou P., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. P. P., ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 330/2013-16 z 18. júla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Ž., a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Ž., a. s., Drieňová 24, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátskou kanceláriou P., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. P. P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 330/2013-16 z 18. júla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   napadnutým   uznesením,   ktorým   ústavný   súd rozhodol o prijatí sťažnosti podanej obchodnou spoločnosťou L., spol. s r. o., na ďalšie konanie (výrok 1) a súčasne odložil vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. apríla 2013 (výrok 2), bolo porušené jeho právo „na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR, nasledovným spôsobom:

- výrok   č.   2   Uznesenia   ÚS   SR   vykazuje   znaky   zjavnej   arbitrárnosti,   pretože z Uznesenia ÚS SR nie je zrejmé, z akého dôvodu sú okolnosti prípadu spôsobilé privodiť žalobcovi väčšiu ujmu než Sťažovateľovi, čiže vôbec nie je zrejmé, na základe čoho bolo vo výroku č. 2 rozhodnuté (výrok č. 2 vychádza zo svojvôle a je a priori nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť);

- konanie predchádzajúce vydaniu výroku č. 2 Uznesenia ÚS SR je v rozpore s čl. 46 ods.   1   Ústavy   SR,   nakoľko   výrok   č.   2   Uznesenia   ÚS   SR   sa   dotýka   práv   a   povinností Sťažovateľa, a napriek tomu nebol Sťažovateľ účastníkom konania, ktoré mu predchádzalo, a nemohol tak brániť svoje práva a právom chránené záujmy;

- výrok č.   2 Uznesenia ÚS SR má priamy negatívny vplyv na právne postavenie Sťažovateľa,   pretože   spôsobuje   odložením   vykonateľnosti   Rozhodnutia   NS   SR   ujmu Sťažovateľovi, voči ktorému môžu takto po zrušení rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I o   odklade   exekúcií   nezákonné   exekúcie   pokračovať,   pričom   v   exekučnom   konaní   je navrátenie do predošlého stavu nemožné;

- výrok   č.   2   Uznesenia   ÚS   SR   je   založený   na   okolnostiach   prípadu   uvádzaných žalobcom v Sťažnosti žalobcu, ktoré sú v podstatnej časti úmyselne nepravdivé a klamlivé (zavádzajúce),   a   to   najmä,   avšak   nielen,   tvrdenia   žalobcu,   ktorými   odôvodňuje   žiadosť o odklad vykonateľnosti Rozhodnutia NS SR (niektoré z nich sú nižšie priebežne spomenuté a vyvrátené);

- výrok č. 2 Uznesenia ÚS SR bol urobený v konaní podľa právnych predpisov, ktoré sú v rozpore s Ústavou SR, najmä s čl. 140 Ústavy SR.

Podľa poučenia uvedeného v Uznesení ÚS SR proti Uzneseniu ÚS SR nemožno podať žiadny opravný prostriedok. O ochrane uvedeného základného práva Sťažovateľa preto nemôže rozhodovať všeobecný súd. Z tohto dôvodu je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR je oprávnený a zároveň však podľa znenia tohto článku Ústavy SR aj povinný rozhodovať o sťažnosti Sťažovateľa výlučne a práve Ústavný súd SR.“.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že nebol «účastníkom konania pred Ústavným súdom vo   veci   III.   ÚS   330/2013,   pričom   sa   ani   nemohol   zákonným   spôsobom   do   vydania Uznesenia   ÚS   SR   dozvedieť,   že   takéto   konanie   o   ústavnej   sťažnosti   vôbec   prebieha, a nemohol tak nijako brániť svoje práva a oprávnené záujmy ani v postavení vedľajšieho účastníka na strane pasívne legitimovaného účastníka konania podľa § 21 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   de   lege   lata   (ďalej   len   „zákon   o   Ústavnom   súde   SR“).   Keďže   zmenou   zákona o Ústavnom súde SR zákonom č. 124/2002 Z. z. bola vypustená výslovná úprava vedľajšieho účastníctva zo zákona o Ústavnom súde, je nevyhnutné subsidiárne použitie ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok de lege lata (ďalej len ako „O. s. p.“) o vedľajšom účastníctve, a to podľa § 31a zákona o Ústavnom súde SR.

Nakoľko   Sťažovateľ   nemohol   byť   účastníkom   konania,   nemohol   podať   žiadny zákonom definovaný opravný prostriedok, a takýto proti Uzneseniu ÚS SR nie je prípustný ani pre účastníka konania. Preto Sťažovateľ nedisponuje iným právnym nástrojom ochrany svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie, porušeného výrokom 2 Uznesenia ÚS SR, než je podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, ktorú podľa uznesenia I. ÚS 76/02, zo dňa 10. 07. 2002 možno podať len proti aktu orgánu verejnej moci na ochranu základných práv a slobôd.».

Podľa sťažovateľa «výnimočná povaha výroku 2 uznesenia ÚS SR je dôvodom, aby Ústavný súd SR „poviedol konanie sám proti sebe“. Ústavný súd SR nie je a nemôže byť viazaný čl. 133 Ústavy SR v prípadoch, kedy Ústavný súd SR vydá rozhodnutie mimo svojej právomoci (čo v prípade dočasného opatrenia podľa protiústavného § 52 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   naplnené   je...,   keďže   ústava   SR   takúto   možnosť   Ústavnému   súdu   SR neposkytuje...».

Aplikácia   inštitútu   dočasného   opatrenia   ústavným   súdom   je   podľa   názoru sťažovateľa „zjavne   svojvoľná“,   pretože „obsahuje   iba   rýdze   konštatovanie   výsledku hodnotenia   súdneho   orgánu   bez   akéhokoľvek   ďalšieho   logického   vysvetlenia,   akým spôsobom konajúci senát ústavného súdu SR k takémuto výsledku dospel, a jeho hodnotiacu úvahu nemožno ani preskúmať, ani predvídať“.

Sťažovateľ ďalej namietal, že hoci zákon o ústavnom súde „výslovne neupravuje inštitút vedľajšieho účastníka, musí Ústavný súd SR konať s účastníkom, o ktorého právach a   povinnostiach   sa   v   konaní   rozhoduje,   pričom   sa   môže   (ba   dokonca   musí)   oprieť o príslušné ustanovenia O. s. p., ktorých použitie mu umožňuje ustanovenie § 31a zákona o Ústavnom súde SR (mutatis mutandis k postupom konaní pred prijatím nálezu zo dňa 07. 12. 2011, sp. zn. I. ÚS 200/2011), keďže Ústavný súd SR je pri ochrane ústavnosti povinný   využiť   všetky   dostupné   právne   (ale   iba   právne)   nástroje,   ktorými   má   chrániť ústavnosť.

Ústavný súd SR však so Sťažovateľom pred vydaním výroku č. 2 Uznesenia ÚS SR takto   nekonal,   hoci   tento   výrok   Uznesenia   ÚS   SR   sa   práv   a   oprávnených   záujmov Sťažovateľa dotýka, čím porušil právo sťažovateľa na prístup k súdu...

Sťažovateľ tak nemohol zabrániť nijakým spôsobom vydaniu výroku č. 2 uznesenia ÚS   SR,   ktoré   má   voči   nemu   negatívny   dopad   tým,   že   mu   odníma   ochranu   poskytnutú Najvyšším   súdom   SR   pred   nezvratnými   následkami   prebiehajúcich   exekučných   konaní (hrozí   vznik   nenapraviteľnej   ujmy).   Preto   bolo   aj   postupom   Ústavného   súdu   SR   pred vydaním uznesenia ÚS SR porušené právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR uznesením Ústavného súdu SR, č. k. III. ÚS 330/2013-16 zo dňa 18. júla 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Ústavného súdu SR, č. k. III. ÚS 330/2013-16 zo dňa 18. júla 2013 sa zrušuje.

3. Ústavný súd SR je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov konania do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu Sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa č. 127 ods.1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods.1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti   sťažovateľa   a   zisťuje,   či   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti   a   či   nie   sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých   nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať opravný prostriedok. Vzhľadom na túto ústavnú normu zákon vyriešil otázku podávania opravných prostriedkov v konaní pred ústavným súdom tak, že podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde   návrh   nie   je   prípustný,   ak   sa   ním   navrhovateľ   domáha   preskúmania   rozhodnutia ústavného súdu. Ústava teda neumožňuje preskúmavanie rozhodnutí senátu ústavného súdu iným senátom ani plénom ústavného súdu, ani iným orgánom verejnej moci.

Jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti vychádza pri svojej jurisdikcii dôsledne z uvedeného ústavného princípu (ktorý musí rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto z hľadiska medzí, rozsahu a spôsobu môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci (čl. 2 ods. 2 ústavy),   čo   sa   považuje   v   podmienkach   právneho   štátu   za   conditio   sine   qua   non   pre akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov.

Z   obsahu   podania   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   jeho   cieľom   je   dosiahnuť opätovné prerokovanie   sťažnosti   vo   veci,   ktorá   je   vedená   na   ústavnom   súde pod sp. zn. III. ÚS 330/2013,   o   ktorej   ústavný   súd   svojím   uznesením   z   18.   júla   2013 rozhodol   tak,   že   sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie a   súčasne   druhým   výrokom   odložil vykonateľnosť   napadnutého   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. apríla 2013. Sťažovateľ v uvedenom konaní pred ústavným súdom nevystupoval v pozícii účastníka konania.

Konanie pred ústavným súdom ako nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je v dôsledku zvolenej podoby špecializovaného a koncentrovaného modelu ústavného   súdnictva   v   Slovenskej   republike   konaním   jednoinštančným   a   rozhodnutia ústavného súdu sú konečné a záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Právomoci a pôsobnosť, ktoré má ústavný súd ústavou a zákonom o ústavnom súde presne vymedzené, nemôže prekračovať. V nadväznosti na to ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   medzi   jeho   oprávnenia   nepatrí rozhodovanie   o   opravných   prostriedkoch   vo   všeobecnosti   „a   fortiori“   o   opravných prostriedkoch,   ktorými   sa   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby   domáhajú   preskúmania rozhodnutí ústavného súdu, proti ktorým podľa čl. 133 ústavy a podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde žiaden opravný prostriedok nie je prípustný. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej neprípustnosť [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde].

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013